Po vzniku nezávislého Albánska sa jeho panovníkom stal nemecký princ Wilhelm Wied z Neuwiedu. Sám o túto pozíciu nemal príliš veľký záujem a už o pol roka „svoju“ krajinu opustil.
„Albánci! Keď mi prišli Vaši delegáti ponúknuť albánsku korunu, odpovedal som sebavedomo na výzvu tak vznešeného ľudu, ktorý ma žiadal, aby som im pomohol pri oživení ich národa. Prichádzal som so silnou túžbou pomôcť Vám pri tejto vlasteneckej úlohe…“
Z proklamácie Wilhelma Wieda albánskemu ľudu pri odchode z krajiny (text sa nachádza v jeho pamätiach, Denkschrift über Albanien von Wilhelm, Fürst von Albanien, Prinz zu Wied /Memorandum o Albánsku/, Berlin 1917).
Národ horalov strháva okovy
Albánske národné hnutie patrilo časom svojej aktivizácie k jedným z posledných na Balkáne, čo spôsobilo viacero faktorov. Po vyhlásení nezávislosti albánskymi delegátmi vo Vlore 28. 11. 1912 neboli Albánci úplne stotožnení s novým štátom, keďže na základe Londýnskej konferencie z r. 1913 sa veľká časť albánskej populácie ocitla mimo hraníc nového štátu. Pre kompaktné osídlenie nezodpovedajúce hraniciam Albánska sa vžilo označenie etnické Albánsko (Shqipëria Etnike) alebo Veľké Albánsko (Shqipëria e Madhe).
Predstavitelia národného hnutia nemohli svoje myšlienky stavať na obnove mocného stredovekého štátu ako Srbi, Bulhari či Gréci, a zároveň nemali podporu silného zahraničného protektora, čo bolo pôsobené menej dôležitým geopolitickým významom albánskeho priestoru. Tento stav sa zmenil na začiatku 20. storočia v súvislosti s 1. balkánskou vojnou.
Pre albánske prostredie bola charakteristická chudoba, zlá dopravná infraštruktúra, analfabetizmus, veľká väčšina obyvateľstva žila na vidieku a živila sa primitívnym poľnohospodárstvom. Atomizácia priestoru bola viditeľná hlavne v horských oblastiach severného Albánska, v priľahlých častiach Čiernej Hory a Kosova, kde horali žili v podmienkach rodovo-kmeňového zriadenia v rámci špecifických územných celkov. Zo správneho hľadiska bolo albánske územie rozdelené medzi 4 vilájety – Janinský, Bitolský, Skadarský a Kosovský. Katastrofálne podmienky a chudoba donútili Albáncov k sezónnemu, či trvalému sťahovaniu za prácou – išlo o tzv. kurbet (od druhej polovice 19. storočia, častými cieľmi vysťahovalcov boli najmä Istanbul, Káhira, Solún atď.). Časť Albáncov zostala v cudzom prostredí žiť po dosiahnutí istého spoločenského statusu natrvalo. Ekonomický prínos neslúžil len rodinám, ale získané skúsenosti pomohli pozdvihnúť statickú úroveň domáceho prostredia.
Kľúčovým obdobím albánskeho národného hnutia sa stala Veľká východná kríza v r. 1875 – 1878. Delegáti z celého Albánska sa zišli 10. 6. 1878 (tri dni pred začiatkom Berlínskeho kongresu) v Prizrene, aby reagovali na aktuálne udalosti vytvorením spoločnej politickej platformy. Založili Albánsku ligu (Lidhja shqiptare), ktorá sa však podľa miesta konania častejšie nazýva Prizrenská liga (Lidhja e Prizrenit). Liga vznikla pôvodne s osmanským súhlasom, ale postupná prevaha albánskych radikálov vo vedení, autonomistické požiadavky a albánske povstanie v oblasti dnešného Kosova na začiatku roka 1881 nakoniec doviedli sultána Abdülhamida II. k rozhodnutiu eliminovať Prizrenskú ligu a obnoviť moc nad kosovským vilájetom, ktorý bol už takmer pod úplnou kontrolou Albáncov. Do oblasti boli vyslané početné vojenské jednotky, ktoré s ligistickými ozbrojencami zvádzali tvrdé boje. Počas jarnej ofenzívy Turci postupne dostali pod svoju kontrolu všetky dôležité mestá a liga bola vojensky porazená. Vodcovia organizácie boli z veľkej časti zatknutí. Prizrenská liga sa však stala symbolom národného obrodenia a spojujúcim bodom albánskych národovcov aj v nasledujúcich troch dekádach.
V znamení dvojhlavého orla
V roku 1908 došlo k ďalšej významnej udalosti, ktorá ovplyvnila dianie na Balkáne. Odohral sa vojenský prevrat v Osmanskej ríši, pri ktorom bol prívržencami mladotureckého hnutia v júli zvrhnutý sultán Abdulhamid II. (1842 – 1918). Albánci, najmä z oblasti Kosova, podporili prevrat a svojím rozhodným vystúpením v júli 1908 sa zaslúžili o víťazstvo mladotureckej revolúcie. Počiatočné nadšenie však vystriedala dezilúzia a Albánci začali voči novému režimu ostro vystupovať. V auguste 1912 vyvrcholili revolty posledných dvoch rokov a albánski rebeli sa zmocnili Skopje, čím šokovali vedenie ríše. Tento čin donútil osmanskú administratívu akceptovať niektoré z požiadaviek, ale skôr, než stihlo prísť k vyriešeniu situácie, vypukla 1. balkánska vojna. Albánski lídri videli v danej situácii nebezpečenstvo a sprvu hájili neutrálne pozície.
Rolu pri obrane albánskych pozícií prebral Ismail Kemali (1844 – 1919), ktorý je považovaný za otca albánskej štátnosti. Kemali začal svoju diplomatickú cestu podporou myšlienky albánskej nezávislosti v Rumunsku, neskôr sa vo Viedni stretol s ministrom zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska Leopoldom von Berchtoldom (1863 – 1942) a následne rokoval s britským a talianskym veľvyslancom. Práve toto bol moment, na ktorý Kemali čakal. V Terste, kde sa nalodil na S/S Brun smerujúci do Draču, poskytol 20. novembra 1912 rozhovor denníku Il Piccolo, kde odpovedal, čo sa stane následne po jeho vylodení na „albánskom“ území: „Niečo extrémne jednoduché, no tak vrelo želané nami všetkými: vyhlásenie nezávislosti našej domoviny.“ V Drači privítala Kemaliho veľmi náročná situácia – srbská armáda sa blížila k mestu, porážajúc osmanské jednotky, a mesta sa zmocnila 30. 11. 1912. Kemali preto usúdil, že by bolo vhodnejšie presunúť sa do mesta Vlora, kde boli podmienky výrazne priaznivejšie. Národný kongres sa začal 28. 11. 1912 za prítomnosti 83 moslimských a kresťanských predstaviteľov, a práve tento deň vošiel do albánskych dejín ako deň vyhlásenia nezávislosti Albánska. Ismail Kemali na balkóne svojho domu vyhlásil: „Počínajúc dnešným dňom, pod správou dočasnej vlády, Albánsko je slobodné a nezávislé“ (Csaplár-Degovics 2014, s. 1014).
Kto bude vládnuť Albánsku?
O samotnom charaktere nového štátu sa nerozhodovalo v Albánsku, ale na medzinárodnom fóre. Hlavné rozhodnutie malo padnúť na konferencii veľvyslancov, ktorým predsedal britský minister zahraničia Edward Grey (1862 – 1933) otvorenej v decembri 1912 v Londýne v Paláci svätého Jakuba. Hlavnými bodmi konferencie bol medzinárodný status Albánska, organizácia nového štátu a vytvorenie medzinárodne akceptovaných hraníc. Prvotným zámerom konferencie bolo vytvorenie autonómie v rámci osmanských štruktúr, no geopolitická realita ukázala, že toto nebude schodná cesta.
Albánsko sa malo stať neutrálnym štátom vo forme konštitučnej monarchie, garantovaným veľmocami. Aj keď existovala dočasná Kemaliho vláda, veľmoci rozhodli, že spravovať krajinu bude tzv. Medzinárodná kontrolná komisia zložená zo zástupcov mocností a jedného albánskeho predstaviteľa. Vo finále malo nezávislé Albánsko 11 000 štvorcových míľ a okolo 800 000 obyvateľov.
Panovníkom sa stal nemecký princ Wilhelm Wied z Neuwiedu (1876 – 1945), v Albánsku titulovaný ako mbret, teda kráľ. Pochádzal z pruskej šľachtickej rodiny Wied-Neuwied a jeho rodičia boli pokrvne spojení s európskymi panovníckymi rodmi, keďže otcova setra bola rumunská kráľovná Alžbeta (v r. 1881 – 1914) a matkinou sestrou bola švédska kráľovná Lujza (1859 – 1871). Wilhelm slúžil v nemeckej armáde a v roku 1911 dosiahol hodnosť kapitána. Jeho manželkou bola Sofia Schönburg-Waldenburg (1885 – 1936), ktorú si zobral 30. 11. 1906. 
Bola to práve jeho teta rumunská kráľovná Alžbeta, ktorá upozornila veľmoci na možnosť, žeby sa panovníkom mohol stať práve jej synovec. Wilhelma súčasníci vnímali ako „milého, zdravého, príjemného spoločníka s jemným hlasom a širokým úsmevom, bez umeleckého temperamentu s tendenciou podľahnúť atmosfére, do ktorej bol uvedený“ (Heaton-Armstrong 2005, s. 12).
Alžbeta rozpútala kampaň vo viedenských novinách v prospech svojho synovca a za zmienku stojí romantizujúci článok Rozprávková krajina čaká na svojho vladára. Wilhelm v čase zvažovania kandidatúry na trón o Albánsku prakticky nič nevedel a s pomermi v krajine ho oboznámil až albánsky intelektuál Eqrem bej Vlora, ktorý ovládal nemčinu a k Wiedovi ho poslalo viedenské ministerstvo zahraničia. Všeobecne bola oblasť Albánska považovaná na začiatku 20. storočia za nezaujímavú, chudobnú a zaostalú oblasť a francúzska tlač označila Wilhelma za le Prince de Vide, čo bola slovná hračka vysmievajúca sa z jeho mena Wied zámenou za francúzske vide – pustatina. Jeden zo súčasníkov po návšteve mesta Gjakova (alb. Gjakovë) v západnom Kosove napísal že ide o „najprimitívnejšie mesto v najzaostalejšej krajine Európy…“ (Vickers 2013, s. 71).
Wilhelmov príchod do albánskej exotiky
Samotný adept na trón váhal, či vôbec korunu prijať, napokon, prvýkrát ju na jar 1913 odmietol. S týmto rozhodnutím nebol spokojný ani nemecký cisár Wilhelm II., ale rakúsky tlak v prospech prijatia koruny bol pomerne silný, čo neskôr albánsky panovník zvýraznil aj vo svojich pamätiach.
Wilhelm Wied dostal pôžičku v výške 75 miliónov frankov, ktorá bola garantovaná mocnosťami a mala pomôcť pri zabezpečovaní administratívy a financovaní jeho vlády. Po príchode do Draču bol nútený čeliť vážnym komplikáciám – albánskym odstredivým silám, Medzinárodnej komisii a medzinárodným poradcom a taktiež rakúsko-talianskemu antagonizmu vyplývajúcemu z čo najväčšej snahy si uzurpovať rozhodný vplyv.
Nový režim bol v nezávideniahodnej situácii nielen vzhľadom na vnútornú polarizáciu, ale i vzhľadom na vonkajšie faktory – grécka vláda nebola spokojná s riešením situácie najmä v oblasti Epiru a južného Albánska (obývaného i gréckou populáciou), kde iniciovala odpor. Rakúska diplomacia panovníka rovnako nepodržala a nevyplatila napríklad sľúbených desať miliónov frankov, keďže po vypuknutí 1. svetovej vojny odmietol Wilhelm poslať albánskych vojakov bojovať za monarchiu. Silnú opozíciu našiel kráľ aj v osobnostiach albánskych lídrov.
Ubehlo tak ani nie sedem mesiacov a Wilhelm Wied už opúšťal „svoju“ krajinu. V septembri 1914 odplával na talianskej jachte Misurata. 
V prehlásení albánskemu ľudu napísal, že krajinu opúšťa preto, že mu politické pomery neumožňujú riadnu správu štátu a vyjadril presvedčenie, že v priebehu jeho dočasnej neprítomnosti si ľud bude môcť v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu. Za 1. svetovej vojny bol už 14. októbra 1914 ako major nemeckej armády povolaný do Flámska. Týmto krokom sa v očiach dohodových mocností zdiskreditoval a jeho obraz neutrálneho panovníka bol otrasený. Veril v návrat, no výsledky mu tento scenár neumožnili. Princ Wilhelm zomrel v rumunskom Predeale neďaleko Sinaia v apríli 1945 vo veku 69 rokov. Prvá svetová vojna ukončila aj nevydarený pokus o veľmocami chránenú monarchiu v Albánsku a v roku 1925 bola vyhlásená republika (alb. Republika Shqiptare) na čele s prezidentom Ahmetom Zogom, od roku 1928 známym už ako kráľ Zog I.
Toto turbulentné obdobie prvých rokov albánskeho štátu sa stalo námetom románu Ismaila Kadareho Čierny rok (alb. Viti i Mbrapshtë), na základe ktorého bol neskôr nakrútený známy albánsky film Čas kométy (alb. Koha e Kometës), pričom jednou z hlavných postáv je práve nový panovník Wilhelm Wied.
Použitá literatúra:
Elsie, R.: Historical Dictionary of Albania. Lanham 2004.
Hradečný, P./Hladký, L.: Dějiny Albánie. Praha 2008.
Heaton-Armstron, D.: The Six Month Kingdom : Albania 1914. New York 2005.
Jelavich, B.: History of the Balkans. Vol. 2 : Twentieth Century. New York 1983.
Pearson, O.: Albania in the Twentieth Century. A History. Volume I : Albania and King Zog, 1908-39. New York 2005.
Vickers, M.: The Albanians : A Modern History. New York 2013.
Vinš, P.: Albánci a albánská literatura v době národního obrození. In: Počátky novodobých literatur a metamorfózy romantismu u jižních Slovanů, Rumunů a Albánců. Praha 2016. s. 16-62
Csaplár-Degovics Krisztián. The Independence of Albania and the Albanian-Ottoman relations 1912–1913. In: The Centenary of the Balkan Wars (1912–1913): Contested Stances. Ed. Mustafa Türkeş. Ankara, 2014. s. 1007–1024.
Internetové zdroje:
a) http://www.albanianhistory.net/
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Je absolventom doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny na Katedre novovekých a najnovších všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej Univerzity v Prešove. Zaoberá sa európskymi dejinami 19. a 20. storočia a problematikou nacionalizmu na Balkáne so zreteľom na Juhosláviu (1918 – 1991), Srbsko a Kosovo. Je autorom mnohých odborných štúdií, recenzií i popularizačných článkov. Zúčastnil sa viacerých prestížnych zahraničných konferencií a je členom International Napoleonic Society (INS) a Royal Historical Society. Momentálne pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Pre viac informácií pozri jeho profil na academia.edu alebo researchgate.net.