V žilách jej prúdila španielska, škótska i belgická krv a hoci ju jej pozícia druhorodenej dcéry nebohatého šľachtica predurčovala skôr na pokojný život s vybraným manželom niekde na španielskom vidieku, život si pre ňu pripravil omnoho pozoruhodnejšie dobrodružstvo. Francúzska cisárovná Eugénia de Montijo vystúpila na úplný piedestál, no dotkla sa i krutého dna. Narodila sa 5. mája 1826 v Granade a keď v roku 1920 naposledy vydýchla, končil sa príbeh, ktorý by vydal na románovú epopeju, za akú by sa nehanbil ani Lev Nikolajevič Tolstoj.
Detstvo – čas rozprávok a legiend
Fanúšikom osudovosti a symbolickosti dejín pritom musí imponovať už jej príchod na tento svet. Onoho 5. mája 1826 postihlo Granadu silné zemetrasenie a Manuela Kirkpatricková rodila v provizórnom stane v záhrade rodinného domu. Špecifický bol z hľadiska budúceho života čerstvo narodeného bábätka i dátum. Eugénia sa totiž narodila na piate výročia úmrtia Napoleona Bonaparta, strýka a cisárskeho predchodcu jej budúceho manžela Ľudovíta Napoleona. A to ešte stále nie je všetko, pretože historicky neoverený, no v rámci budovania legendy vskutku zaujímavý je príbeh o jej návšteve v kláštore Annunziata. Keď sa počas prechádzky v kláštorných záhradách modlila, tak si zaľúbila okolité prostredie, že uvažovala o zanechaní starého života a o vstupe do rádu. Vtom však stretla takmer storočnú mníšku, sestru Gabrielu, ktorá mala dar prorokovať a malej Eugénii povedala: „Dieťa, vzdaj sa svojich plánov; tento skutok by nebesá nepotešil: nie si určená k tomu, aby si život strávila za múrmi tohto kláštora… si vyvolená k tomu, aby si usadla na trón…“ (H. S. 1865).
No zatiaľ čo v tejto historke silne rezonuje fabulácia, dejinné fakty hovoria, že už jej otec mal k francúzskemu cisárstvu blízko. Cipriano de Palafox bol liberálnym politikom, ktorý v rokoch 1808 – 1813 otvorene podporoval Jozefa Bonaparta v boji o španielsky trón. Zaplatil za to síce stratou pravého oka v bitke pri Salamanke, no svojím postojom a odvahou si získal priazeň cisára Napoleona I.
V profrancúzskej orientácii otca možno hľadať i jeden z dôvodov, prečo v kritickom roku 1834 presťahoval celú rodinu práve do Francúzska. Nebol jediný, maršal Bonifác de Castellane, guvernér Perpignanu, mesta na samom juhu Francúzska, si v tom roku zapísal: 
„Mnoho Španielov prechádza cez Perpignan; väčšina z nich prichádza z Madridu a smeruje do Toulouse; utekajú pred cholerou a občianskou vojnou…“ (Stoddart 1906).
Mladú Eugéniu ale občianska vojna v domovine trápiť nemusela, privítal ju totiž Paríž aj so všetkými krásami a lákadlami. Vďaka spoločensky aktívnej matke sa zoznámila s mnohými hviezdami parížskych salónov a očaril ju najmä Henri Beyle, známy pod umeleckým menom Stendhal. Spisovateľ a bývalý vojak preslávený dielami ako Červený a čierny alebo Kartúza parmská rozprával Eugénii i jej sestre Františke príbehy o Napoleonových vojenských ťaženiach naprieč Európou a dievčatá sa ich nevedeli nabažiť.
Nešťastný návrat do Španielska
Detský čas bezstarostnosti prerušilo najprv rozhodnutie poslať Eugéniu študovať a potom hlavne otcova smrť v roku 1839. Spoločne s matkou i sestrou sa vrátili do Španielska, kde sa však Eugénia už cítila byť cudzinkou a najväčšiu radosť jej spôsobovali listové korešpondencie z Paríža.
Čas strávený v Španielsku bol pre ňu veľmi ťažký i vďaka temperamentu, ktorým mladá žena oplývala. Od detstva zvyknutá na voľnosť mala problémy dodržiavať akúkoľvek disciplínu a paradoxne, či možno práve pre jej povahu, sa o ňu rýchlo začali zaujímať mladí španielski aristokrati. Nešlo len o povahu, Eugénia bola krásna aj navonok. Mala priame držanie tela, pôvabnú chôdzu, jemnú pleť, nevšednú gaštanovo-červenú farbu vlasov a pekné biele zuby.
Muži, do ktorých sa zaľúbila ona sama, ju však odmietli, jeden z nich sa dokonca 
oženil s jej staršou sestrou. Pubertou rozmarnú a depresívnu Eugéniu toto sklamanie povzbudilo k finálnemu riešeniu. Nie je celkom jasné, ktorý neopätovaný cit ju viedol k myšlienke vypiť otrávený nápoj – či k budúcemu švagrovi vojvodovi z Alby, alebo k jeho blízkemu priateľovi markízovi Alcanizesovi. Eugénii však snaha o samovraždu nevyšla a miesto smrti tak čelila ostrému sestrinmu hnevu. Staršia Františka, pochopiteľne, nebola nadšená z faktu, že v deň jej svadby s vojvodom z Alby bol Madrid plných novinových titulkov o sestrinom pokuse spáchať samovraždu.
Prezidentovi dala najprv košom
Opätovnú chuť do života dodal Eugénii až návrat do hlavného mesta Francúzska v roku 1849. Nevrátila sa sama, sprevádzala ju vždy spoločensky naladená matka, ktorá vďaka svojim známostiam nemala problém znova dostať dcéru do kruhov vyššej spoločnosti. Sama napokon dúfala, že sa dvadsaťdvaročná dievčina čoskoro dobre vydá.
Paríž budúcej cisárovnej skutočne prinavrátil elán a krivka jej príbehu opäť stúpala. A to ešte ani sama netušila, že na úplný vrchol.
Kedy a za akých okolností vlastne Eugénia stretla svojho budúceho manžela? Najčastejšie citovaná verzia hovorí o 12. apríli 1849, keď sa v Elyzejskom paláci, sídle francúzskych prezidentov, konal banket organizovaný princom-prezidentom Ľudovítom Napoleonom. Len pripomeňme, že Ľudovít Napoleon, synovec Napoleona I., nastúpil do úradu prezidenta po víťazných voľbách koncom roka 1848. Eugénia na tomto bankete princa-prezidenta doslova ohúrila a vychytený milovník žien sa ju pokúsil zviesť. Neúspešne. Dievčina ho odbila s jasnou podmienkou, že až do svadobnej noci ostane pannou.
Iná verzia tvrdí, že už v roku 1848 odmietla ponuku na sobáš v Londýne, ďalšia dokonca špekuluje o úplne prvom stretnutí ešte v roku 1836 v Paríži, kde bol Ľudovít väznený po neúspešnom pokuse o prevrat v Štrasburgu.
Tak či onak, princ-prezident vyšiel v roku 1849 naprázdno a následne si celá romanca prešla rôznymi peripetiami, do ktorých sa zapojila Eugéniina matka, noví nápadníci, žiarlivé staré milenky, a tiež štátny prevrat, počas ktorého sa druhá francúzska republika zmenila na druhé francúzske cisárstvo a z prezidenta Ľudovíta Napoleona sa stal cisár Napoleon III. Románopisec by povedal, že tie necelé štyri turbulentné roky ich vzájomné sympatie, či dokonca lásku vyskúšali a ešte viac posilnili, pričom ich za vytrvanie následne odmenili vytúženou svadbou. My môžeme dodať, že romantického ducha a city k Eugénii v sebe prejavil i Napoleon III., keď 22. januára 1853 oznámil Senátu zásnuby: „Prišiel som, páni, aby som Francúzsku oznámil, že som uprednostnil ženu, ktorú milujem a ktorú si vážim, pred nejakou neznámou, ktorá by priniesla politické výhody zmiešané s obeťami“ (Abbott 1868).
Manželstvo, syn a politika
Nie všetci Francúzi ale chápali voľbu svojho cisára a Eugénii sa nedostalo vrelého privítania. Jej prítomnosť na verejných akciách bola prijímaná bez emócií a salóny sa napĺňali posmievačmi, ktorí hlásali, že jediným dôvodom, prečo sa Ľudovít Napoleon s Eugéniou oženil, bol ten, že z nej nedokázal urobiť svoju milenku. Na druhej strane bola spoločne s manželom láskavo prijatá vo Veľkej Británii v priebehu návštevy u kráľovnej Viktórie v roku 1855. Štyridsiate výročie bitky pri Waterloo sprevádzal akýsi symbolický zmier medzi novým Bonapartom a Britániou, k čomu dopomohla aj samotná Eugénia a jej anglické korene.
Menej šťastia mala nová cisárovná v otázke materstva. Prvú rodinnú tragédiu prekonala už v roku 1853, keď potratila v treťom mesiaci tehotenstva. Táto udalosť ju výrazne poznačila a keď sa jej v roku 1856 podarilo priviesť na svet, po nesmierne náročnom dvojdňovom pôrode, jediného potomka, syna Napoleon Eugena, definitívne ju to zlomilo v oblasti sexuality.
Možno len špekulovať, či šlo o strach z ďalšieho počatia, alebo fyzickým utrpením spôsobenú stratu záujmu o fyzický kontakt. Spomína sa aj strata sympatií, dokonca znechutenie, ktoré nadobudla voči svojmu manželovi. Isté je len to, že Napoleon III. si z toho, obrazne povedané, nerobil ťažkú hlavu a vrátil sa k bohémskemu životnému štýlu z predmanželských čias.
Napriek týmto problémom však na seba manželia nezanevreli a cisár sa so svojou manželkou často radil v politických otázkach. Dokonca ju počas svojej neprítomnosti v rokoch 1859, 1865 aj 1870 určil za regentku, teda za vykonávateľku vlády v jeho mene. 
Na ilustráciu uvádzam rozhodnutie z roku 1859, keď odišiel s armádou do Talianska, aby sa zapojil do prebiehajúcej vojny za zjednotenie. „Prajeme si udeliť našej milovanej manželke, cisárovnej, znamenie našej veľkej dôvery, ktorú do nej vkladáme… titul regenta, ktorým bude vládnuť počas našej absencie…“ (Abbott 1868). Druhou stranou mince je fakt, že svojimi pravidelnými depešami dohliadal na celú situáciu vo Francúzsku a cisárovnej výrazne obmedzil manévrovací priestor.
Konflikt prebiehajúci v Taliansku priniesol do cisárskej rodiny i jednu silnú kontroverziu. Eugénia ako radikálna katolíčka odmietala francúzsku politiku namierenú proti Pápežskému štátu, ktorej reprezentantom bol minister zahraničných vecí Èdouard Thouvenel i sám Napoleon III. Cisárovná neostala len pri odmietaní, snažila sa manžela presvedčiť a jednu z debát ukončila nahnevaným výkrikom: „Ak nebudete chrániť pápeža, Váš syn nikdy nebude vládnuť!“ (Stoddart 1906). Postoj Francúzska však pre tentoraz nezmenila.
Náboženstvo bolo predmetom diskusií vo vzťahu cisárskych manželov už i mnohokrát predtým, keďže Ľudovít Napoleon mal vďaka množstvu navštívených krajín dobrý prehľad o iných vieroukách (protestantizme či deistických koncepciách) a ku katolíckej cirkvi pristupoval viac pragmaticky. Od detstva silná katolíčka Eugénia však akýkoľvek odklon od katolicizmu odmietala a dávala to jasne najavo, na základe čoho došlo v roku 1860 medzi manželmi k otvorenému rozkolu. Práve rok 1860 býva aj historikmi označovaný ako zlomový. Napoleon III. bol na vrchole svojej moci, no pomyselná sínusoida života jeho manželky začínala klesať z jej najvyššieho bodu na úplné dno.
Desať rokov trvajúci pád
Najskôr sa v priebehu cesty do Alžírska (1860) cisárska rodina dozvedela smutnú správu o smrti Eugéniinej sestry Františky a smútok nad stratou staršej sestry ešte znásobil fakt, že v dôsledku zlého počasia Eugénia nestihla prísť ani na pohreb.
Onedlho nato prišla neúspešná francúzska intervencia do diania v Mexiku (1861 – 1867), na ktorú doplatil mexický cisár Maximilián životom, pričom francúzska spoločnosť obviňovala zo zapletenia svojej krajiny cisárovnú a jej osobnú angažovanosť.
Práve snaha hýbať politikou, či už priamo, alebo skrz ovplyvňovanie manžela, patrí medzi najrozporuplnejšie aspekty Eugéniinho života. Počas jedného z banketov v predvečer rakúsko-pruskej vojny v roku 1866 údajne chodila od rakúskeho diplomata k pruskému a neustále opakovala, že Francúzsko si vojnu nepraje. Ako opozitum je tu svedectvo Adolpha Thiersa, veľkého kritika cisárstva, ktorý tvrdí, že Eugénia bola presvedčená o potrebe víťaznej vojny, ktorá by Bonapartovcom pomohla udržať si vládu: „Môj syn nikdy nebude vládnuť, ak sa nepodarí obnoviť prestíž pomocou vojenského víťazstva“ (Sergeant 1907).
Hoci je Thiersova objektivita, pochopiteľne, silne narušená jeho osobným postojom, dáva konanie cisárovnej za prusko-francúzskej vojny tušiť, že možno nebol až tak ďaleko od pravdy. Napokon svoj podiel mala Eugénia už i na samotnom vypuknutí vojny. Generál du Barail dokonca prehlásil, že ak aj nie je Eugénia jediným, určite je principiálnym tvorcom konfliktu. Bolo by krátkozraké ponechať celú vinu na pleciach cisárovnej, ale pri hlbšom štúdiu prusko-francúzskej vojny vypláva jej angažovanosť (popri obrovskom množstve iných faktorov na francúzskej i pruskej strane) skôr či neskôr na povrch a je potrebné ju vnímať.
Potom čo jej manžel i syn vycestovali v lete 1870 na čele francúzskej armády do boja, Eugénia poslednýkrát vo svojom živote prevzala pozíciu regentky. Úlohy sa chopila so sebe príznačným temperamentom, po prvých porážkach sama menovala nové velenie a dokonca vyzvala Napoleona III., aby neodchádzal od armády, vo chvíli, keď cisár vážne uvažoval nad návratom do Paríža.
Eugéniina osobná iniciatíva však nemohla nijako ovplyvniť dianie na bojovom poli, kde suverénne dominovala pruská armáda a vojna sa blížila k trpkému koncu. Jeho prvý ohlas dorazil do Paríža popoludní 2. septembra 1870. 
Minister verejných vecí Jerôme David prijal z Bruselu šifrovanú správu: „Obrovská katastrofa. MacMahon zabitý,(nebol, pozn. autora) cisár zajatý. Nevieme, kde je cisársky princ“ (Stoddart 1906). Na druhý deň dostala Eugénia od cisára telegram potvrdzujúci devastáciu francúzskej armády v bitke pri Sedane. „Armáda je zničená a zajatá. Keďže som zlyhal v snahe stretnúť smrť uprostred mojich vojakov, bol som prinútený vzdať sa a zachrániť tak armádu. Napoleon“ (Sergeant 1907).
Vojna bola prehraná, cisárstvo v troskách a rodina Bonaparte po viac ako piatich desaťročiach znova donútená odísť do exilu. Zatiaľ čo sa Paríž v jeseni 1870 pripravoval na pruské obliehanie a Napoleon III. bol stále zajatcom pruského kráľa, jeho manželka už aj s vypátraným synom Napoleonom Eugenom našli útočisko v britskom Chislehurste. Politické útrapy skončili, no tie osobné ešte na cisárovnú len čakali. Najprv ju navždy opustil manžel Napoleon III., ktorý po prepustení pricestoval do Chislehurstu, no už v roku 1873 vo veku šesťdesiatštyri rokov zomrel. Cisársky princ potom vstúpil do britskej armády a na vlastnú žiadosť vycestoval do Afriky, kde prebiehala anglo-zulská vojna. Späť sa už nevrátil. 1. júna 1879 sa dvadsaťtriročný mladík dostal do potýčky s domorodcami a následkom svojich zranení podľahol.
Zdravotný stav bývalej cisárovnej sa po synovej smrti výrazne zhoršil, v dôsledku čoho navštívila niekoľko anglických kúpeľných miest. Liečebné pobyty podľa všetkého uľavili jej problémom, o ktorých sa možno domnievať, že boli podmienené nešťastím a psychickým vyčerpaním. Po prekonaní týchto ťažkostí ešte nabrala cisárovná nových síl a okrem iného navštívila v roku 1914 prístav Portsmouth, odkiaľ vyprevádzala jedny z prvých britských lodí zapojených do prvej svetovej vojny.
Eugénia de Montijo, posledná francúzska cisárovná, zomrela 11. júla 1920 v úctyhodnom veku čítajúcom deväťdesiatštyri rokov v rodnom Španielsku, kam cestovala na návštevu príbuzných. Jej ostatky boli prevezené späť do Británie, kde ju pochovali po boku manžela i milovaného syna. Dodnes odpočíva celá cisárska rodina v Opátstve sv. Michala vo Farnborough, v krypte, ktorú nechala vybudovať po synovej smrti práve Eugénia.
Použitá literatúra
Abbott, J.: Eugenie, empress of the French. In: J. Parton et al.: Eminent women of the age. Hartford 1868.
Carey, A.: Empress Eugenie in exile. New York 1920.
Duff, D.: Eugenie and Napoleon III. New York 1978.
Fleury, C. de: Memoires of the empress Eugenie I. New York 1920.
Geer, W.: Napoleon the Third : The romance of an emperor. London 1921.
Hartmann, P.: Francouzští králové a císaři v novověku. Praha 2005.
H.S.: Napoleon the Third and his court by a retired diplomatist. London 1865.
Legge, E.: The empress Eugénie 1870-1910. New York 1910.
Milza, P.: Napoleon III. Paris 2006.
Sergeant, P.: The last empress of the French. Philadelphia 1907.
Stoddart, J.: The life of the empress Eugénie. New York 1906.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.