Joseph Bonaparte bol v nezávideniahodnej situácii. Vstupoval do hlavného mesta krajiny, v ktorej bol kráľom i klaunom zároveň, a možno v kútiku duše veril, že bratova neporaziteľná armáda dokáže situáciu stabilizovať a Španieli si na kráľa José I. navyknú. To však ešte netušil, že onedlho dostane správu o vojenskej katastrofe, akú napoleonská armáda dovtedy nezažila.
V roku 1807 stál Napoleon Bonaparte na čele Európy i na vrchole vlastnej moci. Porazil Rakúšanov, Prusov i Rusov, de facto paralyzoval Britov a nejestvovala pozemská moc, ktorá by sa mu v tej chvíli bola postavila. Mierom v Tilsite zabezpečil Francúzsku popredné postavenie i vytúžený mier a rozprávka o niktošovi z Korziky, ktorý to dotiahol až ku hviezdam, sa mohla stať realitou. Nestala sa. Ako píše vo svojich spomienkach Marcellin Marbot: „Sotva ukončil Napoleon vojnu s mocnosťami na severe, zlý duch ho primäl začať najhrozivejší boj na juhu Európy, na Pyrenejskom polostrove“ (Marbot 1999).
Osudová chyba
Prečo sa Napoleon rozhodol zasiahnuť do diania na území južne od francúzskych hraníc? Najjednoduchšou i najpresnejšou odpoveďou je dôvod, pre aký sa viedli celé napoleonské vojny – súboj s Veľkou Britániou. Ostrovná monarchia síce mala pokorením kontinentálnych spojencov obmedzené možnosti boja, ale zároveň mala od prehry veľmi ďaleko. Bitka pri Trafalgare potvrdila britskú dominanciu na mori, a tak sa Napoleon rozhodol útočiť ekonomicky – kontinentálnou blokádou. Už na konci roku 1807 to pocítilo Portugalsko, ktoré odmietlo Napoleonove ultimátum a ďalej s Veľkou Britániou obchodovalo, až kým 30. novembra 1807 generál Junot neobsadil Lisabon a portugalská kráľovská rodina musela ujsť do Brazílie.
V španielskej kráľovskej rodine sa medzitým rozhorel spor medzi následníkom trónu Ferdinandom a ministerským predsedom Manuelom Godoyom, ktorý požíval priazeň kráľovského páru. Napoleon nezaváhal a dynastickú krízu využil. V úvode roku 1808 už bolo v Španielsku dislokovaných 80 000 francúzskych vojakov a kráľ Karol IV. sa odhodlal jedine na protestnú nótu, ktorá obsahovala i nesmelú otázku: „Aké úmysly má Vaše cisárske a kráľovské veličenstvo?“ (Kovařík 2003).
Napoleon neodpovedal, miesto toho konal, a celá dráma vyvrcholila v apríli v Bayonne, kam pozval ako Ferdinanda, tak i Karla a obom oznámil, že vládcom nebude ani otec, ani syn, ale člen jeho rodiny. S touto správou sa však začala dvíhať vlna odporu medzi dovtedy pokojným španielskym obyvateľstvom. Rastúci hnev vyvrcholil krvavou revoltou 2. mája 1808 v Madride. Tento deň natrvalo vstúpil do dejín ako Dos de Mayo (Druhý máj). Maršal Joachim Murat, ktorý sa v tej chvíli nachádzal s armádou v hlavnom meste, musel vynaložiť obrovskú energiu, aby dokázal eliminovať rozbesnený dav, a hoci sa mu to podarilo, madridské povstanie sa aj tak stalo predzvesťou hrôzy, ktorá bola počiatkom pádu napoleonského impéria.
Goyove prízraky
Španielsku korunu sa Napoleon rozhodol udeliť bratovi Josephovi, ktorý bol dovtedy kráľom Neapola a Sicílie, pričom tento titul následne prepustil sklamanému maršalovi Muratovi. Napoleonov i Josephov švagor, manžel sestry Karolíny, totiž veril, že cisár zverí Španielsko do jeho rúk.
Francúzsky monarcha sa však kruto prepočítal. Geograficky bolo síce Španielsko blízkym susedom, ale ideovo bol Pyrenejský polostrov iným svetom. Nedotknutým liberalizmom osvietenstva, revolučnými ideálmi ani proticirkevnou agendou. Podľa slov francúzskych vojakov sa v španielskej spoločnosti zastavil čas ešte v minulom storočí. Domáci obyvatelia netúžili po tom, aby im cudzí kráľ ukázal výdobytky modernizmu, radšej zbalili všetko, čo boli schopní uniesť a ušli do hôr. Svoj odpor nedokazovali len útekom a pasivitou.
Z civilov sa stávali záškodnícke jednotky, ktoré prepadávali menšie francúzske oddiely a v ťažkom teréne často víťazili. Daň za prehru bola neúprosná. Španieli zajatcov upaľovali, odrezávali im genitálie, pribíjali ich na drevo, vypichovali im oči, sťahovali ich z kože. Francúzski vojaci nešli po pomstu ďaleko a rýchlo začali masové popravy, rabovanie i vypaľovanie celých dedín. Krutosti na oboch stranách rástli deň za dňom. Prestávali platiť akékoľvek pravidlá vedenia vojny, toto nebol súboj regulárnych armád v otvorenom boji, ale krvilačný boj muža proti mužovi.
Hrôzu týchto dní zachytil na sérii kresieb očitý svedok a zároveň známy maliar Francisco Goya. Osemdesiatdva výjavov pod spoločným názvom Hrôzy vojny je dodnes mementom, ktoré zastavuje dych a vyvoláva mrazivé pocity. Zvlášť pre fakt, že Goya nemusel krutosti ani fabulovať.
Nový kráľ José I. napokon s pomocou armády vstúpil do Madridu a mohol zasadnúť na španielsky trón. Situácia v krajine však zďaleka nebola ideálna. Vojsko síce dokázalo ako tak kontrolovať cestu z hlavného mesta k francúzskym hraniciam, ale jednotky dislokované v rôznych kútoch Španielska sa museli mať neustále na pozore nielen pred ohnivým odporom civilov, ale i pred španielskom armádou, ktorej osud práve doprial obrovský triumf.
Obkľúčený Dupont
Písal sa 19. júl 1808 a generál Pierre Dupont de l´Étang si definitívne uvedomil, aké chyby v posledných dňoch napáchal. Jeho armáda bola v blízkosti andalúzskeho mestečka Bailén obkľúčená a po piatich neúspešných pokusoch o vyslobodenie bolo zrejmé, že z boja vzíde ako porazený.
Víťazstvo vydobyl v úvode júna pri Córdobe, no vojenský úspech okamžite pošpinil barbarstvom. Šesť dní po dobytí mesta jeho vojaci plienili, rabovali, znásilňovali a vraždili. Nie je zrejmé, či túto nechutnú akciu priamo umožnil, alebo len stratil kontrolu, v každom prípade sa úbohým obyvateľom Córdoby nijako nepokúsil pomôcť a nechal ich napospas mužom premeneným na beštie. Napokon, sám sa dobre obohatil. Doktor Treille pridelený k 1. divízii píše: „Naša malá armáda mala viac batožiny než 150 000 mužov. Veď už obyčajný kapitán mal štyri mulice, ktoré niesli jeho poklady“ (Larchey 1884).
Ubehlo čosi vyše mesiaca a generál bol v úplne opačnej pozícii. Marbot o ňom napísal, že z vynikajúceho divízneho generála sa stal katastrofálnym vrchným veliteľom a mal úplnú pravdu. Dupont, ktorého pôvodným plánom bol presun z Toleda do Cádizu, konal váhavo a umožnil tak španielskej armáde Francisca Castañosa dosiahnuť úspech, ktorý zmenil dejiny. Ako k tomu došlo?
Dupontova armáda bola v zlom postavení už 16. júla v blízkosti mesta Andújar. V ťažko prístupnom teréne a v úmorných horúčavách sa k nej od západu rýchlo blížil Castaños a zároveň mala pred sebou Bailén obsadený Theodorom von Redingom, Švajčiarom v španielskych službách. Tento stav sa pokúsil zvrátiť francúzsky generál Goubert nachádzajúci sa severne od Duponta a okamžite vydal rozkaz k útoku na Bailén. Aj keď mal len niečo vyše 1000 mužov, stojacich proti trojnásobnej presile, a tiež za cenu vlastnej smrti, ktorú našiel v boji, predsa dokázal prinútiť Redinga k ústupu.
Vzniknutú šancu na prerazenie možnej pasce však Dupont zahodil. Na jednej strane vyslal vpred divíziu pod vedením generála Dominiqua Vedela, ale zrejme zo strachu o ulúpené poklady ostal s druhou časťou armády stáť na mieste! Potom už iba stačilo, že sa Vedel z vyprázdneného Bailénu vydal prenasledovať neexistujúceho protivníka na sever smerom k La Caroline. Reding zatiaľ ustúpil na juh, následne opäť získal Bailén a vrazil medzi dve francúzske armády klin. Márne sa Pierre Dupont päťkrát pokúšal Redingove jednotky preraziť, zozadu sa už blížil Castaños a zúfalý generál požiadal protivníka o prímerie.
Generál Vedel si svoj omyl uvedomil neskoro a vo chvíli, keď sa s plnou vervou prihnal od severu, už dve hodiny platilo prímerie. Slovám španielskych vojakov sprvoti neveril a naďalej chcel pokračovať v boji, zastavil ho až príchod Dupontovho pobočníka. Dominique Vedel sa vzpieral, žiadal Duponta, aby mu umožnil pokračovať v boji, ale Castaños, ktorý ako vrchný veliteľ španielskej armády viedol mierové rokovania, sa vyjadril jednoznačne – kapitulovať musí celá francúzska armáda!
Stratená česť je nenahraditeľná
Udalosti, ktoré sa odohrali tretí júlový týždeň roku 1808, možno právom označiť za prelomové. Francúzska armáda kapitulovala prvýkrát od roku 1801 a mýtus o jej neporaziteľnosti padol. Niet divu, že správa o španielskom triumfe sa šírila celým kontinentom.
Napoleona dostihol kuriér so správou v Bordeaux a komorník Constant si na to spomínal takto: „Na tvári sa mu zračilo ohromenie, keď schytil umývadlo a šmaril ho o podlahu. Jedna francúzska armáda kapitulovala v otvorenom teréne! To je zločin! Porážka i masaker sa dajú napraviť, vojaci sa dajú doplniť. Stratená česť je ale nenahraditeľná! Dupont by mal byť pred svojimi jednotkami zastrelený! … Tam, kde nie som ja osobne, sa činia len samé hlúposti“ (Kovařík 2003).
Útrapy francúzskej armády sa kapituláciou neskončili. Nariadením guvernéra Cádizu bol kapitulačný akt ignorovaný a podmienky, na ktorých sa dohodli Dupont a Castaños, neplatili. Do Francúzska boli vydaní len generáli Dupont s Vedelom a niekoľko ďalších dôstojníkov. Na rádových vojakov čakalo peklo na zemi v podobe galejí, z ktorých sa mnohí už nikdy nevrátili.
Španielska armáda dosiahla najpamätnejšie víťazstvo napoleonských vojen. Morálna sila bailénskeho triumfu bola tak silná, že sa s ňou musel vyrovnávať aj Arthur Wellesley, neskorší vojvoda z Wellingtonu, ktorý v priebehu nasledujúcich rokov neustále španielskym spojencom položartom pripomínal, že tentokrát nie sú pri Bailéne, prípadne nech sa o druhý Bailén nepokúšajú.
Skutočný význam francúzskej porážky nebol viditeľný hneď. Napoleon sa rýchlo rozhodol osobne zapojiť do bojov na Pyrenejskom polostrove a novembrovým víťazstvom pri Somosierre posadil Josepha na trón. Španieli však povzbudení slávnym triumfom pokračovali v guerillovej vojne, v Portugalsku sa už v auguste vylodil Wellesleyho expedičný zbor a Dupontova kapitulácia pohla ľadmi aj v strednej Európe, kde budú čoskoro do boja pochodovať rakúski vojaci. Napoleon tak musel rýchlo opustiť polostrov a hoci odchádzal ako víťaz, od Bailénu sa mu osud pomaly otáčal chrbtom.
Pramene:
- Larchey, L.: Les suites d´une capitulation. Paris 1884.
- Marcellin de Marbot: Paměti (prel. Jiří Kovařík). Praha 1999.
Použitá literatúra:
- Boudon, J.-O.: L´opinion française face à Baylen. La Revue Napoleon 35, Août 2008, 12 – 14.
- Gerstein, M.: „Nous avons des outrages à venger“: Napoleonic Medals of the War in Spain. Napoleonica. La Revue, 10, 2011/1, 49 – 65.
- Kovařík, J.: Napoleonova tažení II. Nejistá vítězství. Třebíč 2003.
- Oman, CH.: A History of the Peninsular War : 1807-09: From the Treaty of Fontainbleau to the Battle of Corunna, v. 1. London 1995.
- Rolin, V.: Les batailles de Médina del Rio Seco et de Baylen. La Revue Napoleon 35, Août 2008, 4 – 11.
Obrazová príloha: F. Gérard, F. Goya, Google maps, wikipedia
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.