Československo bolo pre Sovietsky zväz mimoriadne dôležité. Vďaka svojej geografickej polohe v strednej Európe malo východiskovú pozíciu pre záujmové sféry ZSSR. Predstavitelia Sovietskeho zväzu potrebovali, aby československá spoločnosť bola stabilným prvkom na ceste k socializmu. Reformu, ktorá mohla viesť k demokratizácii Československa, preto od začiatku chápali ako hrozbu.
Československo ako člen Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci bolo plne orientované a závislé na ZSSR, a to vo všetkých sférach spoločnosti. Navonok bolo síce toto spojenie prezentované ako bratská láska a vzor, ale opak bol pravdou.
Čas, ktorý si komunistickí reformisti zvolili pre uskutočnenie zmien, môžeme označiť za nie práve najšťastnejší. Podľa historika Michala Štefanského boli postoje ZSSR k chystanej demokratizácii ČSSR ovplyvnené týmito východiskami: „1. Rozdelenie Európy na bloky je výsledkom druhej svetovej vojny. 2. Politický základ sovietskeho bloku bol založený na monopole moci komunistickej strany. 3. Pluralizmus moci a vytváranie občianskej spoločnosti považovala sovietska vládnuca garnitúra a jej spojenci za ohrozenie socializmu, za kontrarevolučný proces, za podkopanie vlastných pozícií“ (Štefanský 1993). Z uvedených bodov vyplýva, že v tomto konflikte nešlo len o zastavenie demokratizácie v ČSSR. Proces reforiem – navyše v štáte s kľúčovou geografickou pozíciou v strednej Európe – Sovieti považovali za ohrozenie statusu quo rozdelenia sféry moci medzi demokratickým západom a totalitným východom.
Ostrá kritika od ZSSR a NDR
Na schôdzi štátov Varšavskej zmluvy, ktorá sa uskutočnila v Drážďanoch, 21. – 24. marca 1968, sa zišli predstavitelia komunistických strán všetkých štátov vrátane ČSSR. Československým predstaviteľom bola adresovaná ostrá kritika spoločenských pomerov v ČSSR. Situáciu v československej spoločnosti označili ako rast protisocialistických síl. Zo Sovietskeho zväzu do Drážďan pricestovali takmer všetci významní vojenskí predstavitelia. Po schôdzi spustili centrá v ZSSR a NDR venujúce sa ideologickej otázke na adresu ČSSR ostrú paľbu kritiky. Ďalšie stretnutie oboch strán sa odohralo v máji, tentoraz v Moskve. Tu československá delegácia čelila ešte ostrejšej a vyhrotenejšej kritike. Sovietska strana bola na stretnutie veľmi dobre pripravená. Svoje názory a dôvody podkladali rôznymi citáciami z novín, rozhlasu a televízií, pôsobiacich v ČSSR. Konečné stanovisko bolo nasledovné: „…v Československu sa protisocialistické sily usilujú uchopiť moc.“ O pár dní neskôr 8. mája sa v Moskve uskutočnilo stretnutie piatich krajín Varšavskej dohody, ale bez ČSSR. Sovietski predstavitelia na ňom informovali ostatné krajiny o priebehu rokovaní s ČSSR. Konečný verdikt, ku ktorému štáty Varšavskej zmluvy dospeli (opäť raz „o nás bez nás“), bolo definitívne rozhodnutie o zastavení reformného procesu. Plán bol nasledovný. Varšavská päťka chcela reformný proces zastaviť podporovaním opozičného, neokonzervatívneho krídla ÚV KSČ, zosobneného Aloisom Indrom, Drahomírom Kolderom a Vasiľom Biľakom. Očakávala od nich, že vykonajú v ČSSR prevrat a zaujmú kľúčové pozície, v ktorých budú reprezentovať záujmy ZSSR.
Moskovské ústredie politickej moci disponovalo aj záložným plánom pri riešení situácie v ČSSR. Silný tlak na politických predstaviteľov Československa spočíval v realizácii vojenských cvičení na území NDR, Poľska a ZSSR. Veľký význam sa pripisoval obrovskému vojenskému cvičeniu, ktoré dostalo názov „Šumava“. Uskutočnilo sa na území ČSSR na konci júna 1968. Toto vojenské cvičenie predstavovalo obrovské nebezpečenstvo, pretože sa v ktoromkoľvek okamihu mohlo premeniť na začiatok okupácie. K tomu najhoršiemu v tomto momente ešte neprišlo. Vojenské cvičenie Šumava však poslúžilo Sovietskemu zväzu ako odskúšaná generálka.
Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev trval na osobnom stretnutí s Alexandrom Dubčekom. Situácia sa v ČSSR podľa neho ešte viac vyhrotila po uverejnení tzv. manifestu 2000 slov. Stretnutie sa však nakoniec neuskutočnilo.
Brežnev zvolal do Varšavy ďalšiu schôdzu Varšavskej zmluvy, ale ČSSR sa odmietlo zúčastniť. Tento akt bol hodnotený ako „krok k vypadnutiu Československa zo sovietskeho bloku, pretože … sa tu aktivizovali nepriateľské sily vo vnútri štátu, ktoré sú napojené na nepriateľské centrá (Štefanský 1993).“ Výsledkom stretnutia bol zoznam krokov, ktoré mala ÚV KSČ vykonať pre nápravu spoločnosti: zaviesť cenzúru, zakročiť proti antisocialistickým silám a zrušiť činnosť všetkých organizácií, ktoré pôsobili mimo Národného frontu. Tieto požiadavky predostrelo sovietske vedenie ČSSR na stretnutí v Čiernej nad Tisou, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 28. júla až 1. augusta 1968. Konečný výsledok predstavoval istú formu kompromisu z obidvoch strán. Potvrdiť sa to malo na dohodnutom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 3. augusta v Bratislave.
Ešte pred začiatkom politickej schôdzky v Bratislave došlo v sovietskom bloku došlo k prijatiu tzv. Kosigynovho plánu. Ten umožňoval sovietskym vojskám rozmiestňovať sa kdekoľvek na území východného bloku, aj bez súhlasu danej krajiny.
Odovzdanie pozývacieho listu
Na konferencii v Bratislave 3. augusta 1968 bolo prijaté vyhlásenie, ktoré naznačovalo, že vzájomné socialistické súžitie obidvoch krajín nemôže nič narušiť. Podľa informácií tu bol Brežnevovi v bratislavskom hoteli Sorea odovzdaný pozývací list.
Pozývací list, pôvodne adresovaný Leonidovi Brežnevovi a napísaný v ruštine, vytvorili a podpísali členovia konzervatívneho krídla KSČ Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Antonín Kapek. „List hodnotil situáciu v KSČ a v štáte, nekalé aktivity pravicových živlov a politický a psychologický teror vedený proti komunistom, to znamená ľudom zastávajúcim správne pozície. Výdobytky socializmu sú ohrozené. V štáte zavládol antisovietsky ošiaľ a ekonomika i politika Československa sú plne orientované na Západ (Kořínek, 2006).“ List mal charakter žiadosti o pomoc od ZSSR pre podozrenie o prebiehajúcej kontrarevolúcii v Československu. Brežnev pozývací list využil ako zámienku pre začatie vojenskej intervencie proti Československu.
Leonid Brežnev ukázal tento list predstaviteľom štátov Varšavskej zmluvy (Poľsko, Maďarsko, NDR a Bulharsko) 18. augusta 1968 v Moskve. Zdôvodnil ním rozhodnutie uskutočniť v ČSSR vojenský zásah. Došlo k prepísaniu listu, pričom bolo pozmenených pár dôležitých viet v záujme lepšieho zdôvodnenia vojenskej intervencie. Namiesto Brežnevovi bol list po zmene adresovaný ústredným výborom komunistických a robotníckych strán a predstaviteľom ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR. Tiež sa začínal slovami „drahí súdruhovia“. Z listu úplne odstránili posledný odsek. Autori listu napísali: „…obraciame sa na Vás … so žiadosťou o účinnú podporu a pomoc všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii.“ Brežnev doplnil: „…vrátane vojenských.“
Pôvodné znenie pozývacieho listu
(v zátvorkách za vetami znenie po Brežnevovom prepise)
Vážený Leonid Iľjič (Vážený Ústredný výbor komunistických a robotníckych strán a predstavitelia ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR),
vedomí si plnej zodpovednosti za naše rozhodnutie, obraciame sa na Vás s týmto vyhlásením.
Náš v podstate správny pojanuárový demokratizačný proces, náprava chýb a nedostatkov z minulosti, ako aj celkové politické vedenie spoločnosti sa postupne vymkli z rúk ústredného výboru strany. Tlač, rozhlas a televízia, ktoré sú prakticky v rukách pravicových síl, ovplyvňujú verejnú mienku natoľko, že živly, nepriateľské strane, sa teraz začínajú zúčastňovať na politickom živote štátu bez odporu verejnosti. Rozvirujú vlnu nacionalizmu a šovinizmu a vyvolávajú protikomunistickú a protisovietsku psychózu.
Náš kolektív – vedenie strany – sa dopustil radu chýb. Náležite sme nechránili a neuvádzali do života marxisticko-leninské normy straníckeho života a predovšetkým princípy demokratického centralizmu. Vedenie strany už nie je schopné úspešne sa brániť proti útokom na socializmus a nie je schopné organizovať ideologický ani politický odpor proti pravicovým silám. Ohrozená je sama existencia socializmu v našom štáte.
Politické nástroje a nástroje štátnej moci v našom štáte sú v súčasnosti do značnej miery ochromené. Pravicové sily vytvorili podmienky priaznivé pre kontrarevolučný prevrat.
V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR, so žiadosťou o účinnú podporu a pomoc všetkými prostriedkami (vrátane vojenských), ktoré máte k dispozícii. Len s vašou pomocou možno ČSSR vytrhnúť z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.
Uvedomujeme si, že pre KSSZ a ZSSR by nebol tento posledný krok na záchranu socializmu v ČSSR ľahký. Preto budeme zo všetkých síl bojovať vlastnými prostriedkami. No ak sa naše sily a možnosti vyčerpajú alebo keby nepriniesli pozitívne výsledky, pokladajte toto naše vyhlásenie za nástojčivú prosbu a žiadosť o zásah a všestrannú pomoc.
V súvislosti so zložitým a nebezpečným vývojom situácie v našom štáte Vás prosíme o maximálne utajenie nášho vyhlásenia a z tohto dôvodu Vám píšeme osobne po rusky (tento odsek bol úplne vynechaný).
Zdroj: Otakar Kořínek, Pozývací list 1968.
Indra, Kolder Drahomír, Kapek, Švestka, V. Biľak
Literatúra
- Štefanský, M.: . Roky 1968 – 1970 v našich dejinách. Bratislava 1993.
- Kořínek, O.: Pozývací list 1968. Bratislava 2006.
- Janáček, F. ; Michálková, M. Soudobé dějiny 1/93 Dokument: Příběh zvacího dopisu. 1993
Internetové zdroje
Obrazová príloha: Otakar Kořínek, wikipedia.org
Vyštudoval učiteľstvo akademických predmetov histórie a občianskej náuky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pôsobí ako učiteľ na Súkromnom gymnáziu v Kremnici.
