Rok 1968 sa stal pojmom. Nebol to len taký obyčajný rok, bol to presne jeden z tých rokov, ktoré sa výrazne zapísali do našich dejín. Do prezidentského úradu nastúpil Ludvík Svoboda a objavil sa pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý ukončila invázia vojsk Varšavskej zmluvy.

Dnes máme v pamäti hlavne spomínané udalosti. Žiaľ, veľmi skoro sa vytratila spomienka na iné epizódy, a to napriek tomu, že zohrali svoju dejinnú úlohu, dokonca niekedy pôsobili aj ako „spúšťače“ rôznych veľkých zmien. Medzi takéto príbehy patrí aj Šejnova aféra, ktorá sa odohrala v prvých mesiacoch roku 1968.

Kto bol Jan Šejna?

Jan Šejna sa narodil 12. mája 1927 v obci Radhostice. Vyrastal v skromných roľníckych pomeroch – obaja jeho rodičia boli roľníci. Mladý Šejna neúspešne študoval na gymnáziu v Strakoniciach, štúdium nedokončil. V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, ktorá samozrejme ovplyvnila aj Šejnov život. Vojnu prečkal ako roľnícky pracovník. Podľa niektorých zdrojov mal opletačky s vládnou mocou už počas vojny. Mal si vyrobiť falošný preukaz úradníka cenovej kontroly a  vydierať istú živnostníčku pre potravinové lístky.

Po skončení vojny vstúpil Šejna v roku 1946 do KSČ. To naštartovalo jeho raketovú kariéru. Začala sa pomerne skromne, keď sa v roku 1949 stal hospodárskym tajomníkom v meste Horšovský Týn v okrese Domažlice. Túto funkciu dostal vďaka svojej známosti s dcérou predsedu miestnej organizácie KSČ.

Komunizmus ho silno ovplyvňoval aj počas vojenskej služby. Na tú nastúpil v roku 1950 a prejavil sa ako schopný a nadšený komunistický agitátor. V uniforme sa rozhodol zostať a jeho hviezda postupne stúpala. V roku 1951 bol ešte radovým vojakom, ale vďaka politike, pochvalám a povyšovaniu sa už o tri roky neskôr, v roku 1954, stal kandidátom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Pracoval ako zástupca veliteľa pre veci politické (politruk) pri ženijnom vojsku na Ministerstve národnej obrany (MNO).

Vo voľbách v roku 1954 bol zvolený za KSČ do Národného zhromaždenia za okres Ústí nad Labem. Aby toho nebolo málo, po smrti prezidenta Klementa Gottwalda sa Šejna postavil proti vtedajšiemu ministrovi obrany (a Gottwaldovmu zaťovi) Alexejovi Čepičkovi a začal ho veľmi tvrdo kritizovať. Búral sa totiž dlho budovaný kult osobnosti a veľmi ambiciózny Šejna chcel dať o sebe vedieť. Podotýkam, že v tom čase nemal Šejna ani 30 rokov, ale už mal hodnosť podplukovníka. Čepička musel post ministra obrany opustiť, nahradil ho Bohumír Lomský a náčelníkom jeho sekretariátu sa nestal nikto iný ako mladý Šejna. Podľa správy z roku 1968 bol vtedy Šejna dosadený do tejto funkcie preto, aby dohliadal na ministrovu „politickú orientáciu“ a vhodne ho v tejto veci „usmerňoval“. Vo funkcii si ho v roku 1956 začali všímať úplné špičky štátnej moci.

Prezidentský chránenec

V kariére mu určite výdatne pomáhalo priateľstvo so synom Antonína Novotného, onedlho československého prezidenta. Novotný starší si Šejnu vážil, dokonca sa vyjadril v zmysle, že z celej armády ho jedine Šejna pravdivo informuje o aktuálnej situácii, ktorá vo vojsku panovala. Keď Novotný nastúpil do prezidentskej funkcie, Šejnova pozícia sa ešte upevnila. Stal sa dôležitou osobou, ktorá disponovala mnohými dôvernými informáciami tak o súkromnom živote československých špičiek, ako aj o situácii v armáde, nielen v Československu, ale v celom východnom bloku.

Mal viacero vplyvných priateľov a známych, po politickom rebríčku stúpal stále vyššie, ale ctižiadostivý Šejna nemal dosť. Chcel dokázať, že aj bez vzdelania sa dá spraviť kariéra. Od roku 1964 bol vedúcim tajomníkom hlavného výboru KSČ na Ministerstve národnej obrany a v roku 1967 sa z Jana Šejnu stal najmladší generál, akého československá armáda mala.

Treba však povedať, že jeho skutočný vplyv bol oveľa väčší než titul jeho oficiálnej funkcie. V byrokracii sa rozmáhala korupcia, kontroly veľa nebolo a to prispievalo jednak k nie príliš dôslednému plneniu úloh, ktoré Šejnovi zverili, ale aj k budovaniu jeho kariéry nie vždy čestným spôsobom. Napríklad v pozícii náčelníka sekretariátu ministra obrany Lomského dostal Šejna od svojho predchodcu gen. Josefa Strašila do správy istý trezor. Ten trezor obsahoval kádrové materiály všetkých vedúcich funkcionárov armády, charakteristiky dôstojníkov, ktorí slúžili za vojny v Svobodových jednotkách, boli tu aj zvodky Obranného spravodajstva, zatykače atď. Šejna mal k týmto materiálom prístup a mohol ich pokojne používať, čo vyvolávalo u konkurentov rešpekt, a často aj obavy. Navyše sa Šejna v prostredí tajných služieb, intríg, machinácií a podobných praktík cítil ako ryba vo vode a to mu umožňovalo ovplyvňovať rôznych ľudí, získavať konexie, informácie, ale aj sa postranne obohacovať. V podstate bol „šedou eminenciou“ Novotného a jeho vlády.

Pád bohéma

Ako to už ale býva, pýcha predznamenáva pád a mnoho ľudí má viacero tvárí. Aj generál Šejna bol taký. Ťažko povedať, kedy nastal v jeho predstavách a snahách zlom, avšak už v roku 1959 si našiel prvú milenku. Šejnovou milenkou sa stala práporčíčka Míla Votrubová. Ženatému Šejnovi hrozilo, že vypukne škandál. Práporčíčka bola ochotná si dôverné informácie o Šejnovi a ich vzťahu ponechať, ak ju Šejna „odškodní“ za nútené opustenie armády (na ktoré pristúpila po skončení vzťahu), spojené so zamestnaním na menej výhodnej pozícii. Ak by to Šejna nespravil, práporčíčka bola odhodlaná informovať členov ÚV KSČ. Šejna teda hradil Votrubovej asi 500 Kčs mesačne, ale jej požiadavky sa stále stupňovali. Len do roku 1965 takto „preinvestoval“ asi 30 000 Kčs, čo boli slušné peniaze.

V roku 1965 nadviazal známosť s mladou študentkou Evženiou Musilovou, ktorú tiež štedro podporoval, zháňal jej byt, pomáhal financovať štúdiá, kupoval jej oblečenie, študijné materiály aj iné veci – celkovo na ňu vynaložil asi 15 000 Kčs. Milenky však neboli jediným Šejnovým problémom. Generál totiž veľmi rád tipoval v Športke (podľa zdrojov ho to stálo asi dve- až tritisíc Kčs týždenne, čo bol pre bežného človeka viac ako slušný mesačný plat). K jeho nákladom musíme ešte pripočítať početné návštevy reštaurácií a podobných zariadení či usporadúvanie viacerých bujarých večierkov pre vyššiu spoločnosť, a tiež záľubu v drahých autách. Všetky tieto činnosti Šejnu nepochybne veľmi zadlžovali. Celková hodnota jeho dlhov sa počítala v státisícoch československých korún.

Šejna bol hazardér, a tak začal hrať riskantnú životnú hru. Najskôr si požičiaval peniaze od známych a priateľov, čo mu, samozrejme, čoskoro nestačilo. Športka mu tiež mnoho nevyniesla, vymyslel si teda iný spôsob, ako „zarobiť“. Začal tajne obchodovať s armádnym majetkom, konkrétne s automobilmi. Predával väčšinou autá ojazdené, ktoré armáda vyraďovala, ale obchodoval aj s autami v Tuzexe – Šejna ich distribuoval na Slovensku.

Asi najznámejšou Šejnovou metódou na získanie peňazí bol obchod s poľnohospodárskymi osivami, konkrétne s osivom lucerny siatej a ďateliny. Osivo týchto plodín sa ťažko zháňalo, ale vtedajšie jednotné roľnícke družstvá (JRD, čes. JZD) ho potrebovali – malo teda veľkú cenu. S dopytom na toto osivo prišlo ako prvé JZD Úštěk, ktorého predseda ponúkol Šejnovi podiel 300 Kčs za každých 100 kg osiva. Tento obchod začal Šejna  s komplicmi realizovať v marci 1967. Postupne sa pridávali aj ďalšie družstvá, príjmy Šejnu a jeho komplicov začali postupne rásť, no čoskoro sa pod ním začal lámať ľad. Začala sa oňho zaujímať vojenská kontrarozviedka (ďalej VKR).

Oddelenie kontrarozviedky Východného vojenského okruhu upozornilo hlavný štáb, že vážne podozrieva Šejnu z obchodu s autami. Tentoraz sa mu ešte nič nestalo, pravdepodobne sa zapojili známosti. Určite však dosť ľudí čakalo, kedy Šejna urobí chybu. V decembri 1967 dostalo oddelenie Verejnej bezpečnosti v Prahe hlásenie z Trebišova, v ktorom sa znovu objavilo podozrenie na obchod s autami. 15. decembra sa uskutočnila kontrola v JZD Ostrožská Nová Ves, ktorá odhalila finančné nezrovnalosti pri kúpe osiva. Chytila sa toho kontrarozviedka spolu s bezpečnosťou a prišlo sa na to, že semená družstvu predával Šejnov spolupracovník podplukovník Jaroslav Moravec (i keď zisk šiel hlavne Šejnovi). Nad Šejnom sa začali sťahovať mraky.

1968

Prišiel rok 1968 a s ním intenzívna snaha o odvolanie Novotného z postu prezidenta republiky. Šejna, ktorý sa Novotného počas kampane proti nemu otvorene zastával (aby aj nie), cítil, že jeho čas pod ochranou prezidenta sa kráti. Navyše pokračovalo vyšetrovanie, o ktorom bol Šejna vďaka kontaktom informovaný. 31. januára jeho spolupracovník pplk. Moravec na bezpečnosti prehovoril a vyzradil všetky Šejnove praktiky a činnosti. O tom sa Šejna dozvedel 5. februára a už o dva dni žiadal o diplomatickú doložku k pasu svojho syna. 12. februára bol na Šejnu vydaný zatykač, ale ten mohol byť uplatnený až po zbavení Šejnu jeho poslaneckej imunity. V nedeľu 25. februára 1968 Šejna s milenkou Musilovou a so synom Janom ušiel cez Maďarsko a Juhosláviu do Talianska, kam prišiel 26. februára. Stihol to na poslednú chvíľu, už o deň neskôr ho doma v Československu zbavili imunity.

Ešte horšie bolo, že Šejna sa dal v Taliansku do služieb CIA. Do exilu ušiel okrem iného aj s hromadou tajných dokumentov Varšavskej zmluvy, mikrofilmov, kompromitujúcich materiálov a s plnou hlavou vojenských tajomstiev. Pre CIA pracoval Šejna do roku 1976 ako analytik a neskôr pracoval aj pre službu DIA (Defense Intelligence Agency, obranná spravodajská agentúra). V roku 1982 vyšla dokonca aj jeho kniha spomienok. Generál Jan Šejna zomrel 23. augusta 1997 v New Yorku.

Čo jeho útek spôsobil? Šejnov útek a vstúpenie do služieb nepriateľa boli vojenskou aj politickou katastrofou. Úplná blamáž, ktorej dosah si veľmi dobre uvedomoval každý, kto o nej vedel. Šejna bol odsúdený v neprítomnosti na 10 rokov väzenia, prepadnutie majetku a peňažnú pokutu. Aféra mala jedno prvenstvo – po dvadsiatich rokoch to bola prvá veľká politická kauza, škandál, o ktorom písali médiá. Tie pochopili, že v uvoľňujúcej sa atmosfére môžu začať písať aj o „menej príjemných“ veciach a túto možnosť aj využili. O Šejnovi informovali už 4. marca. Aféra „semienkového generála“, ako Šejnu tlač označila, vyvolala na verejnosti obrovské pobúrenie. Denník Práce o kauze písal skoro každý deň v priebehu polovice marca 1968. Jedným z dôsledkov aféry bol aj definitívny pád prezidenta Novotného a jeho kabinetu.

Vďaka Šejnovej afére sa médiá začali postupne venovať aj o iným kauzám posledných rokov i starším problémom, ktoré boli predtým oficiálne ututlávané. Záujem o tlač rástol, ľudia znova čítali politické rubriky. Toto „vynášanie na svetlo sveta“ a následná vlna nevôle v spoločnosti prispeli k nástupu reformného prúdu na čele s Alexandrom Dubčekom a k vzniku „Pražskej jari“.

Internetové odkazy

• http://publication.fsv.cuni.cz/attachments/399_koncelik_slovensko_vyvesit.pdf
• http://www.vzcr.cz/shared/clanky/28/Dvoj%C3%AD%20tv%C3%A1%C5%99%20hazardn%C3%ADho%20hr%C3%A1%C4%8De.pdf
• http://www.mocr.army.cz/assets/multimedia-a-knihovna/publikace/vojenska-historie/20-prazske-jaro_i-dil_-internet.pdf
• http://ladislavzelinka.blog.idnes.cz/c/440560/pripad-jan-sejna.html
• http://www.praguecoldwar.cz/sejna2.htm

Mgr. Ondrej Godál

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Bližšie sa venuje obdobiu druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie, aj na regionálnej úrovni.