Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. Z hľadiska dôsledkov išlo o jednu z najvýznamnejších stredovekých bitiek, aké sa odohrali na území dnešného Slovenska.

 

Krajina v rukách šľachty

Ondrej II.
Ondrej II.

Pri skúmaní príčin a predpokladov bitky je vhodné obzrieť sa za vybranými črtami predchádzajúceho vývoja v Uhorsku. Jednou z nich bola napríklad zásadná zmena držby majetkov. Kým v ranostredovekom období patrila ešte väčšina pozemkov panovníkovi, ktorý úzkemu okruhu verných veľmožov poskytoval sčasti majetky, sčasti hodnosti a z nich plynúce príjmy, od čias vlády Imricha (1196 – 1204) a najmä Ondreja II. (1205 – 1235) sa mimoriadne zintenzívnilo udeľovanie majetkov šľachte do dedičného vlastníctva. Novou štedrou donačnou politikou sa vyššia veľmožská šľachta dostala k rozsiahlej porcii ďalších území. Popri nej sa, vďaka formálnemu zrovnoprávneniu Zlatou bulou (1222), dotvorila početná masa nižšej šľachty, ktorej panovník poskytoval menšie majetky. Z pohľadu bezprostredného vlastníctva tak väčšina krajiny prešla do rúk šľachty, ktorú však mala viazať ku kráľovi vernosť a vojenská služba.

Jedným z prejavov upevňovania pozícií hlavne vyššej šľachty, čiže magnátov (veľmožov), bola výstavba hradov. Do polovice 13. storočia vlastnil ešte úplnú väčšinu hradov panovník. Riešenie následkov vpádu Mongolov z rokov 1241 – 1242 však viedlo panovníka k oveľa častejšiemu povoľovaniu budovania hradov šľachte. Následný veľký rozmach takejto výstavby však predsa nesúvisel iba s podporou obranyschopnosti krajiny, ale stal sa aj otázkou prestíže a ukážky moci i bezpečnosti príslušných vlastníkov. Pre koniec vlády Bela IV. (1235 – 1270) odhadujú historici počet hradov v Uhorsku na zhruba sto, no koncom 13. storočia ich už boli takmer tri stovky.

Belo IV.
Belo IV.

Malé majetky nižšej šľachty často neposkytovali také príjmy ich vlastníkom, aké považovali za potrebné pre zaopatrenie rodu, resp. potomkov. Preto mnohí zemania vstupovali do služieb magnátov ako ich familiári (lat. familia = rodina). Pre svojho pána plnili vojenské i ďalšie úlohy, napríklad pri správe formujúcich sa hradných panstiev. Systém familiarity predstavoval vlastne uhorskú obdobu lénneho systému známeho v krajinách západnej Európy.

Okolnosti, akými boli vlastníctvo rozsiahlych majetkov, viacerých hradov, sieť verných familiárov, a tým aj možnosť vystrojenia vlastného vojska, posilnili sebavedomie i politické ambície uhorských magnátov. Tento vývoj však predsa len súvisel aj s prehlbovaním feudálnych pomerov a nemusel mať nevyhnutne neblahé následky. Zvýraznil a skomplikoval ho až úpadok moci uhorských kráľov v poslednej tretine 13. storočia.

Zrod oligarchov

Prvé náznaky čoraz suverénnejšieho postavenia niektorých veľmožov sa objavovali už v poslednom desaťročí panovania Bela IV., ktorý čelil konfliktu so synom Štefanom. Tendencia sa naplno prejavila po formálnom nástupe maloletého Ladislava IV. na uhorský tón (1272 – 1290). Ten sa síce po zavŕšení dospelosti ujal vlády, no panovníckym záležitostiam sa venoval iba málo. Často sa zdržiaval v táboroch polokočovných Kumánov, ktorých Belo IV. usadil v centre krajiny. Kráľovstvo upadalo do anarchie, poprední magnáti súperili o hodnosti a ďalšie majetky. Kedysi uhorskí panovníci poskytovali majetky svojim verným skôr izolovane, v rôznych častiach krajiny, teraz si však magnáti utvárali ucelené územné domény pokrývajúce aj niekoľko žúp.

Absencia pevnej kráľovskej moci viedla zároveň k strate istôt nižšej šľachty. Tá, či už dobrovoľne, alebo z prinútenia, teda zo strachu o svoje pozemky i o osobnú bezpečnosť, húfne vstupovala do služieb (familiarity) miestnych magnátov. Veľmožov to ešte viac posilnilo. Vzhľadom na spojenie bohatstva a moci tak slovenskí i maďarskí historici hovoria o oligarchoch. Koncom svojej vlády musel Ladislav IV. proti niektorým z tých, ktorí mu už otvorene vzdorovali, aj vojensky zasiahnuť. Utrpel však aj porážky.

Ondrej III.
Ondrej III.

V roku 1290 kráľa zavraždili v kumánskom tábore. Keďže nemal syna, chýbal priamy dedič uhorského trónu. Za panovníka bol napokon zvolený Benátčan Ondrej III., vnuk Ondreja II., hoci legitimita jeho prináležitosti ku kráľovskému rodu Arpádovcov sa dovtedy popierala. Ocitol sa v zložitej situácii, keďže skupina oligarchov nebola ochotná ustúpiť z nadobudnutých pozícií.

Kráľ tak mal reálny dosah len na časť –stred – krajiny. Severozápad Uhorska, čiže dnešné západné a stredné Slovensko, ovládal oligarcha Matúš Čák, Gemer a Boršod držal Štefan Ákoš, severovýchod krajiny podliehal Omodejovi Abovi, podľa ktorého sa príslušná vetva Abovcov nazýva Omodejovci. V Zátisí si vytvoril doménu Borša Lysý, Sedmohradsko prináležalo Ladislavovi Kánovi, okolie Sriemu Ugrínovi Čákovi. Mestá na severe dalmátskeho pobrežia aj s Chorvátskom držal Pavol Šubić, južné Slavónsko rod Babonićovcov a v severnom Slavónsku  a v Zadunajsku bol pánom Henrich Héder, ktorého rod býva označovaný aj ako Kőszegiovci. Prv než sa mohli prejaviť stabilnejšie výsledky snahy kráľa o konsolidáciu, Ondrej III. v januári 1301 skonal. Ním definitívne vymrela arpádovská dynastia, ktorá v Uhorsku panovala tri storočia.

Karol Róbert z Anjou
Karol Róbert z Anjou.

Nárok na uvoľnenú uhorskú korunu vzniesli až niekoľkí kandidáti z iných panovníckych dynastií, ktorých vďaka sobášom spájali s Arpádovcami príbuzenské zväzky. Takými boli Anjouovci z Neapolského kráľovstva, ktorí s podporou pápeža presadzovali svojho Karola Róberta, ďalej českí Přemyslovci (Václav II. a jeho syn Václav), a tiež bavorský vojvoda Oto III. Ich súperenie sťažovalo už aj tak komplikované pomery v Uhorsku. Umožňovalo totiž oligarchom lavírovať medzi uchádzačmi o korunu, vyžadovať popredné hodnosti, zaberať ďalšie majetky a viesť vlastnú politiku.

Hoci bol Karol Róbert v roku 1310 definitívne korunovaný za kráľa (v Uhorsku inak používal výhradne meno Karol), nemal skutočný vplyv na domény oligarchov, ktorí ovládali väčšinu krajiny. V patovej situácii mu chcel pomôcť pápež Klement V. Vyslal do Uhorska legáta kardinála Gentilisa, ktorý mal povzniesť tunajšie cirkevné pomery, prospieť osobnými radami mladému panovníkovi a najmä sprostredkovať funkčnú dohodu medzi ním a oligarchami. Hlavné ciele sa mu však nepodarilo dosiahnuť, hoci napríklad v roku 1311 Gentilis vyhlásil aj exkomunikáciu nad Matúšom Čákom, ktorý bez zábran ignoroval kráľove požiadavky.

 

Košice ako rozbuška konfliktu

Pri ťažení za ovládnutím čo najväčšieho územia obrátili oligarchovia časom svoju pozornosť aj na kráľovské mestá, ktoré predstavovali podstatne väčší zdroj príjmov než dediny na vidieku. Vnútri domény Omodeja Abu, zaberajúcej Abovskú, Šarišskú, Zemplínsku a Užskú župu, zrejme tiež s istým presahom do Boršodskej župy, boli najvýznamnejším mestom Košice. V rokoch pred bitkou pri Rozhanovciach si Omodej pravdepodobne uzurpoval dohľad nad mestom, prinajmenej do tej miery, že tu občasne pobýval, vydával listiny a poberal miestne príjmy (daň, clo), ktoré mali smerovať do kráľovskej pokladnice. Keď bol v septembri 1311 so suitou svojich familiárov opäť prítomný v Košiciach, vypukla medzi šľachticmi a mešťanmi ozbrojená potýčka. Tá skončila prekvapivým výsledkom. Košičania totiž zvíťazili, pričom zabili Omodeja Abu a zajali dvoch spomedzi jeho šiestich synov, ako aj takmer 50 familiárov.

Pečať palatína Omodeja
Pečať palatína Omodeja.

To poskytlo kráľovi Karolovi príležitosť, aby vystúpil z úzadia. Nebohý Omodej Aba patril totiž k jeho podporovateľom pri nástupe na trón, zrejme preto proti nemu výraznejšie nevystupoval. Voči Omodejovým synom bol však Karol už podstatne ráznejší. Vyslal do Košíc troch prelátov, ktorí prípad rozsúdili spôsobom, aký vlastne predstavoval pokorenie Omodejovcov. Tí sa v spísanej listine zaviazali vrátiť kráľovské majetky i príjmy, medzi nimi Košice, ďalej neobťažovať košických mešťanov ani nežiadať panovníka o udelenie tohto mesta do vlastníctva. Kapitulácia Omodejovcov mala ešte širší dosah, keďže museli prepustiť celý Abov a Zemplín, tvoriace jadro ich domény. Zároveň prisľúbili, že nebudú brániť miestnej šľachte vstupovať do služieb kráľa, ktorému aj odprisahali vernosť.

Uvedeným aktom sa podstatne narušilo oligarchické panstvo a familiarita Omodejovcov, čo však ešte neviedlo k úplnému skoncovaniu s ich postavením v regióne. Túžba po pomste sa čoskoro ukázala byť silnejšia než prísľuby dané počas zajatia v Košiciach. Synovia zosnulého Omodeja Abu nadviazali spojenectvo s Matúšom Čákom a už v marci 1312 povstali, keď začali napádať miestne majetky kráľa i jeho verných šľachticov (napr. Sárospatak, Sečovce).

 

Najkrutejšia bitka od vpádu Mongolov

Panovník si nemohol dovoliť nereagovať na otvorenú vzburu. Vytiahol s vojskom na severovýchod krajiny, kde v apríli obľahol hrad Šariš. Omodejovcov medzitým podporilo údajne až 1700 jazdeckých kopijníkov vyslaných Matúšom Čákom. Karol sa pred ich spojenými silami stiahol na Spiš, kde zase rady jeho vojakov rozšírili miestni Sasi. Za ten čas však povstalci obľahli Košice. Kráľovské jednotky sa preto vydali na pochod, ktorý už vyústil na bojovom poli.

Matúš Čák Trenčiansky
Matúš Čák Trenčiansky.

Po správe o blížiacom sa vojsku zanechali Omodejovci a oddiel Matúša Čáka dobýjanie mesta, aby zaujali výhodnejšiu pozíciu na blízkom kopci nad Torysou. Panovníkova armáda prijala dané podmienky boja, takže 15. júna 1312 došlo k stretu obidvoch rytierskych vojsk na priestranstve v blízkosti dediny Rozhanovce. Boj sa spočiatku vyvíjal priaznivejšie pre Omodejovcov, ktorí zatlačili kráľove šíky, pričom padol aj jeho zástavník. Karol sa uchýlil pod zástavu rytierov z johanitského rádu. Následne však boli zabití velitelia oddielu Matúša Čáka, Demeter i Aba Pekný (Veľký), ako aj dvaja Omodejovci, Mikuláš a Dávid. Vzrastajúci zmätok v ich vojsku vyústil napokon do úteku z bojiska.

Ako zaznamenal autor Obrázkovej kroniky zo 60. rokov 14. storočia, kráľ síce utrpel väčšie straty, no v radoch jeho protivníkov padlo viac popredných šľachticov, čo rozhodlo o výsledku. Kronikár zároveň poznamenal, že išlo o najurputnejšiu bitku v Uhorsku od pustošivého vpádu  Mongolov v rokoch 1241 – 1242. Z hľadiska početnosti bojujúcich armád však netreba vnímať vyjadrenia kronikára nekriticky. Historici predpokladajú, že na každej z oboch strán mohlo stáť okolo tritisíc vojakov.

Desaťročie ťažení za plnou mocou

Vyobrazenie bitky pri Rozhanovciach v Obrázkovej kronike
Vyobrazenie bitky pri Rozhanovciach v Obrázkovej kronike.

Úspechom v bitke pri Rozhanovciach kráľ načas konsolidoval situáciu na severovýchode krajiny vo svoj prospech, čoho prejavom bola aj následná kongregácia miestnej šľachty, na ktorej sa riešili krivdy napáchané v minulosti. Porazil však iba jeden odbojný rod, takže naďalej čelil takmer desiatke ďalších oligarchov v iných častiach Uhorska. Otrasená nebola ani pozícia Matúša Čáka. Význam víťazstva sa však ukázal v tom, že malo dominový efekt. Karol totiž prešiel z pasivity do ofenzívy. Nemalý bol tiež psychologický prínos, keďže odvtedy sa už kráľovská autorita javila mnohým chudobnejším i bohatším šľachticom ako reálna alternatíva voči oligarchom.

V nasledujúcich desiatich rokoch panovník zvádzal mnohé iné strety s ostatnými vzdorujúcimi magnátmi na bojových poliach aj pri dobýjaní hradov. Mal šťastie, že jeho odporcovia neboli jednotní a nikdy sa proti nemu nespojili. Vďaka zdaru svojich vojvodcov tak dokázal porážať oligarchov jedného po druhom. Niektorí z nich zomreli prirodzenou smrťou a bez potomkov (ako v prípade najsilnejšieho spomedzi oligarchov Matúša Čáka v roku 1321).  V roku 1323 Karol napokon už plne ovládal celé Uhorské kráľovstvo, čím ukončil dlhú etapu jeho nestability. Ďalšie vyše polstoročie vlády anjouovských panovníkov sa nieslo v znamení mimoriadne pevnej ústrednej moci, mierových pomerov vnútri krajiny a jej značného hospodárskeho rozvoja. Veľký rozmach zažili i Košice.

Bitka pri Rozhanovciach… či pri Košiciach alebo Toryse?

Prvá strana Chronicon Pictum, ktorá opisuje aj bitku pri Rozhanovciach
Prvá strana Chronicon Pictum, ktorá opisuje aj bitku pri Rozhanovciach.

Na záver možno zmieniť jednu zaujímavosť. Ak by sme totiž chceli hľadať v stredovekých prameňoch správy o bitke pri Rozhanovciach, prekvapil by nás chabý výsledok. Takéto pomenovanie sa vžilo až v novovekej uhorskej historiografii, čo prevzali aj moderní maďarskí a slovenskí historici. V kronikách a listinách z obdobia blízkeho bitke sa uplatňovali iné, rôznorodejšie názvy. Nachádzame napríklad zmienky o „bitke pri Košiciach“ (prope Cassam), uvádzaná napríklad Obrázkovou kronikou, ktorej príslušná iluminácia aj zobrazila stret rytierov neďaleko hradieb mesta, či tiež o „bitke pri rieke Toryse“ (iuxta Tarcha), ale aj o „bitke na rozhanovskom poli“ (in campo Rozgun), prípadne spoločne dve až všetky tri vymenované geografické určenia.

Variabilita dobových zmienok sama o sebe poukazuje na okolnosť, že nejasnosti v otázke vhodného pomenovania bitky panovali už u súčasníkov. Možno však usúdiť, že kým Košice a Torysa predstavovali v danom ohľade skôr všeobecne známe orientačné body, o presnejšej lokalizácii vypovedá najmä spomenutie rozhanovského poľa. Uplatňovanie názvu Rozhanoviec v pomenovaní bitky je teda podporované jednak dlhou tradíciou v historiografii, jednak geografickou výstižnosťou.

 

 

 

 

Literatúra:

  • Brezováková, B.: Konsolidačné snahy Karola I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310-1317). Historický časopis 41/4, 1993, 361 – 378.
  • Engel, P.: The Realm of St Stephen. A History of Medieval Hungary, 895-1526. London –  New York 2001.
  • Halaga, O. R.: Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992.
  • Kristó, Gy.: A rozgonyi csata. Budapest 1978.
  • Lamoš, T.: Bitka pri Rozhanovciach. In: Ľ. Holotík a kol.: Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava 1964, 64 – 69.
  • Uličný, F./Magdoško, D. (eds.): Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Košice 2012.
  • Varsik, B.: K boju medzi košickými mešťanmi a Omodejovcami. In: Historický sborník 10, 1952, 221 – 255.
  • Zsoldos, A.: Kassa túzsai (Pillanatfelvétel 1311-ből Aba Amadé famíliájáról). Történelmi Szemle 39/3-4, 1997, 345 – 362.
  • Zsoldos, A.: Kings and Oligarchs in Hungary at the Turn of the Thirteenth and Fourteenth Centuries. Hungarian Historical Review 2/2, 2013, 211 – 242.

Obrazová príloha: wikipedia.org

e70c25a6ffb9b8c14138bd60c70374b6?s=150&d=mp&r=g - Bitka pri Rozhanovciach

Je odborným asistentom na Katedre histórie Filozofickej fakulty Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Zaoberá sa najmä dejinami stredovekých Košíc a vôbec miest v Uhorskom kráľovstve.