Rok 1986 nebol z pohľadu jadrovej bezpečnosti pre svet a zvlášť pre Sovietsky zväz práve najlepší. Len päť mesiacov po doteraz najhoršej jadrovej havárii v Černobyle prišiel Sovietsky zväz neďaleko amerických brehov o jednu zo svojich najlepších atómových ponoriek. Strata ponorky K-219 sa pritom takmer skončila katastrofou, ktorá vo svojich dôsledkoch mohla byť ešte horšia ako tá černobyľská.

Sovietska ponorka K-219 s viditeľným poškodením trupu. Pohľad od ľavoboku.

Ak si odmyslíme množstvo vedľajších vojenských konfliktov, kde sa obaja hlavní súperi studenej vojny – Spojené štáty a Sovietsky zväz – stretli v nepriamej konfrontácii a urputnú vojnu špiónov na tajnom fronte, potom hlavným „bojiskom“ tejto vojny bol svetový oceán a jej hlavným prostriedkom atómové ponorky. Okrem útočných alebo stíhacích ponoriek (SSN), vyzbrojených klasickými i jadrovými torpédami, to boli predovšetkým raketonosné ponorky (SSBN), ktoré popri bombardéroch s dlhým doletom a balistických strelách rozmiestnených na pozemných základniach tvorili jeden článok triády strategických zbraní obidvoch superveľmocí.

Atómové ponorky, nosiče balistických striel, predstavovali zároveň hlavný prostriedok jadrového zastrašovania. Ničivý potenciál jedinej takejto ponorky bol taký veľký, že ak by niekedy niektorá z nich odpálila svoje rakety s jadrovými hlavicami, vynorila by sa vzápätí do úplne iného sveta. Ešte aj dnes, dávno po skončení studenej vojny, operujú v svetových oceánoch desiatky takýchto ponoriek s ničivou silou presahujúcou desiatky tisíc bômb zhodených na Hirošimu. V celej histórii dostala našťastie povel k útoku iba jediná atómová ponorka. Bol to britský HMS Conqueror, ktorý počas falklandskej vojny v roku 1982 potopil svojimi konvenčnými torpédami starý argentínsky krížnik General Belgrano.

Sovietske ponorky triedy Yankee

Schéma K-219.

Jedným z  prostriedkov jadrového zastrašovania bola aj sovietska raketonosná ponorka K-219. Sovietsky zväz postavil celkom 34 plavidiel tohto typu, ktorý niesol označenie Projekt 667. NATO si sovietske ponorky vždy označilo svojím vlastným názvom a keďže pri týchto sa Sovieti konštrukčne inšpirovali tými americkými – od spôsobu uloženia rakiet v trupe cez hĺbkové kormidlá v tvare krídiel na veži až po zadné riadiace plochy v tvare kríža – dostala táto trieda meno Yankee, pod ktorou je aj známejšia.

Podľa slov bývalého sovietskeho admirála Nikolaja Mormula, ktorý bol ako hlavný inžinier a člen vládnej komisie pri zaraďovaní tohto typu ponoriek do služby koncom 60. rokov, išlo o „najlepšie plavidlá svojej doby“. V skutočnosti svojou bojovou hodnotou a technickými parametrami viac-menej zodpovedali americkej triede raketonosných ponoriek George Washington, ktoré však boli o dekádu staršie, takže v tejto oblasti si Američania svoj technologický náskok pohodlne udržiavali.

Ponorky triedy Yankee mali pri dĺžke 130 a šírke 12 metrov výtlak skoro 8-tisíc ton na hladine a vyše 9-tisíc ton pod hladinou. Dva tlakovou vodou chladené jadrové reaktory o celkovom výkone 180 MW (pre porovnanie, každý černobyľský reaktor mal výkon 1000 MW) dávali silu dvom turbínam, ktoré otáčali dvoma hriadeľmi a tie dvoma lodnými vrtuľami. Pod hladinou dosahovali tieto ponorky úctyhodnú rýchlosť 27 uzlov, na hladine 16 uzlov. Ponoriť sa mohli až do maximálnej hĺbky 400 metrov. Posádku tvorilo 120 mužov.

Silueta sovietskej SSBN ponorky triedy Yankee.

Okrem šestice torpédometov (4 x 533 mm a 2 x 400 mm) tvorilo hlavnú výzbroj 16 rakiet SS-N-6 (v iných označeniach RSM-25 alebo R-27) umiestnených v 16 samostatných silách, ktoré tvorili v dvoch radoch po osem charakteristický „hrb“ za vežou ponorky. Vyše 14 ton vážiaca a vyše 9 metrov dlhá strela SS-N-6 niesla pôvodne jedinú jadrovú hlavicu o sile 1 MT (hirošimská bomba mala 15 kT), ktorú mohla zaniesť až na vzdialenosť 2400 km. Ponorka, pre jej možný účinok prezývaná aj „zabijak miest“, mohla vypáliť jednu raketu každých osem sekúnd. Odpaľovali sa pod vodou. Používali sa iba na ponorkách triedy Yankee a spolu s nimi odišli v 90. rokoch aj do výslužby. Predpokladá sa však, že časti z nich vytvorili základ severokórejského jadrového programu.

Posledná plavba K-219

Dobre viditeľné poškodenie na odpaľovacej šachte č. 6.

Z 34 ponoriek triedy Yankee sa výslužby nakoniec dožilo 33. Tá jedna, K-219, postavená v rokoch 1970 až 1971 a uvedená do služby 31. decembra 1971, sa v októbri 1986 stala hlavnou aktérkou jedného z najkontroverznejších ponorkových incidentov celej studenej vojny. Nebola prvou ani poslednou atómovou ponorkou, ktorá išla nedobrovoľne ku dnu. V 60. rokoch stratili Spojené štáty hneď dve zo svojich atómových ponoriek – USS Thresher sa potopila 10. apríla 1963 aj celou posádkou 129 mužov počas testovania hĺbkového ponoru a 22. mája 1968 implodovala v Atlantiku s celou posádkou 99 mužov aj USS Scorpion. Pred K-219 prišiel Sovietsky zväz o dve svoje nukleárne ponorky (K-27 a K-8) a potom (už aj ako Rusko) o štyri, vrátane zrejme najznámejšieho prípadu K-141 Kursk, ktorý sa potopil 12. augusta 2000 s celou posádkou 118 mužov v Barentsovom mori po explózii vo vlastnom torpédovom oddelení.

Pomerne krátky dostrel rakiet, ktoré niesli na svojich palubách ponorky triedy Yankee, vyžadoval, aby sa pri svojich hliadkových plavbách dostali a držali v blízkosti severoamerického pobrežia. Tam zamierila 4. septembra 1986 aj K-219, keď pod velením 36-ročného kapitána druhého stupňa Igora Anatolijeviča Britanova vyplávala na svoju novú misiu. Britanov bol skúsený ponorkár, ktorý získal oprávnenie veliť SSBN ponorkám už v roku 1981. Toto bola jeho tretia plavba ako veliteľa a trinásta ako dôstojníka. Tentokrát však velil lodi, ktorú nepoznal a posádke, ktorá prešla v ostatnom čase zásadnými personálnymi rošádami, keď bolo vymenených 11 z 31 dôstojníkov a 16 z 38 mičmanov (označenie poddôstojníkov v sovietskom a ruskom námorníctve). Otázka, prečo za takýchto podmienok Britanov vôbec vyplával, má jednoduchú odpoveď. Ak by to neurobil, bol by okamžite nahradený niekým iným.

Vlajka sovietskeho vojnového námorníctva.

Po tridsiatich dňoch plavby sa K-219 nachádzala v určenej hliadkovacej oblasti, v Sargasovom mori v severnom Atlantiku. 3. októbra o 04.56 zaujala sovietska ponorka periskopovú hĺbku kvôli rutinnej komunikácii. O päť minút neskôr klesla do hĺbky 85 metrov. O 05.14 objavili raketový dôstojník a strojný inžinier v oddelení IV (predný raketový priestor) kvapkajúcu vodu pod raketovou šachtou č. 6, ktorá bola v poradí tretia na ľavoboku. Kvapkajúca voda sa za chvíľu premenila na prúd a o 05.25 nariadil kapitán výstup do bezpečnej hĺbky 46 metrov, zatiaľ čo sa posádka snažila čerpadlom vyčerpať vodu zo zaplavovanej odpaľovacej šachty č. 6. O 05.32 začal spod šachty vychádzať hnedý dym, raketový dôstojník vyhlásil poplach, personál začal opúšťať inkriminovaný priestor, kapitán vyhlásil pohotovosť a posádka v priebehu minúty hermeticky uzavrela všetky oddelenia. O päť minút neskôr, o 05.38, nastala v šachte č. 6 explózia.

Ruský námorník, ktorý zachránil Ameriku

Pevná dvojtrupá konštrukcia výbuch našťastie ustála, odtrhol sa iba kryt odpaľovacej šachty. Vypukol požiar, horiace kvapalné palivo rakety produkovalo množstvo vodnej pary a do ponorky začala vnikať voda. Kapitán okamžite vydal rozkaz na núdzové vynorenie. Americký denník Washington Post po niekoľkých dňoch napísal: „Experti amerického námorníctva dospeli k záveru, že veliteľ i posádka ponorky si zaslúžia obdiv za to, že sa v takej situácii dokázali vynoriť.“

Sergej Preminin (1965 – 1986) – muž, ktorý zachránil Ameriku.

Po vynorení začala posádka s hasením. V dôsledku požiaru sa však poškodeným potrubím začal šíriť jedovatý plyn a personál dostal rozkaz opustiť štvrté oddelenie. Dvaja námorníci, Smogljuk a Charčenko, a kapitán tretieho stupňa Petračkov boli evakuovaní v bezvedomí a krátko nato zomreli. Urputný boj o záchranu ponorky trval až do večera, ale to najhoršie malo ešte len prísť. Voda spôsobila skrat, ktorý uviedol do činnosti istič reaktora na pravoboku. Zároveň sa zistilo, že štyri komplexy kompenzačných tyčí nedosiahli spodnú hranicu, ktorá zaručuje vypnutie reaktorov. Diaľkové ovládanie nefungovalo a nebolo možné ani zapojiť náhradný zdroj. Ak by sa reaktory havarovanej ponorky neovládateľne rozbehli, mohlo to skončiť vďaka Golfskému prúdu rádioaktívnym zamorením celého severného Atlantiku a východného pobrežia Severnej Ameriky.

Ešte však bola v hre jedna možnosť. Kompenzačné tyče sa do nulovej polohy dali zasunúť ručne. Podujali sa na to dvaja technici z reaktorovne, nadporučík Nikolaj Belikov a námorník Sergej Preminin. Na nich teraz záležalo všetko. V ochranných odevoch a s nasadenými maskami vstúpili do reaktorového oddelenia, kde teplota dosahovala až 80 °C a ktoré bolo plné jedovatého plynu. Ako prvý išiel Belikov. Najskôr si musel vydolovať osudnú páku zo zamknutej skrinky s náradím, tú potom nasadil na príslušný čap a opatrne otáčal. Zastavil prvý okruh, ale následne mu prišlo zle, z posledných síl sa ešte dokázal vrátiť a vzápätí hneď stratil vedomie. Keď sa trochu prebral, vydal sa do reaktorovne už aj s Premininom a v neznesiteľnom teple spolu zastavili druhý okruh. Keď zastavovali tretí, odpadol Preminin, takže ho dokončil sám Belikov. Nadporučík tým vyčerpal svoje posledné sily a definitívne sa zrútil. Zostával posledný okruh.

Za normálnych okolností by zasunutie kompenzačných tyčí trvalo možno dvadsať sekúnd, vyčerpanému Premininovi, ktorý sa odhodlal uzavrieť posledný štvrtý okruh, to trvalo viac ako polhodinu. Nakoniec sa mu to podarilo, zostal však uväznený v reaktorovom oddelení, pretože rozdiel v tlaku, ktorý medzitým stúpol, zablokoval priechod. Pokus o vyrovnanie tlaku zvonku stroskotal a následný povel o otvorení uzáveru vetracieho systému, čím by sa znížil tlak v reaktorovom oddelení, už oslabený Preminin nedokázal splniť. Muž, ktorý zachránil Ameriku, nakoniec nedokázal zachrániť sám seba. Chvíľu ešte komunikoval s velením, potom sa v palubnom telefóne rozhostilo ticho. Za svoju statočnosť bol posmrtne vyznamenaný Rádom červenej hviezdy a neskôr aj titulom Hrdina Ruskej federácie.

Čo bolo príčinou nehody?

Mapa s miestom potopenia K-219.

Ešte tej noci dorazili na miesto havárie K-219 sovietske obchodné lode, ktoré sa nachádzali v blízkej oblasti. Vzhľadom na stav poškodenia ponorky, pretrvávajúcim požiarom a riziku výbuchu balistických rakiet rozhodol kapitán Britanov evakuovať posádku. Evakuácia na blízke sovietske lode bola skončená 4. októbra o 01.00. Kapitán a šesť dôstojníkov zostalo na ponorke. Keďže stav poškodenia sa ďalej nezhoršoval, padlo rozhodnutie dať ponorku do vleku a pokúsiť sa ju odtiahnuť. Pomoc ponúkli aj Američania, ktorí situáciu, prirodzene, monitorovali, ale Sovieti rovnako prirodzene odmietli. Po prvýkrát v histórii studenej vojny však Moskva okamžite oficiálne informovala o havárii Washington. Už o pár dní sa totiž mali stretnúť na summite v Reykjavíku najvyšší predstavitelia oboch štátov Michail S. Gorbačov a Ronald Reagan. Aj preto bola situácia okolo havarovanej sovietskej atómovej ponorky v blízkosti amerických brehov mimoriadne citlivá, zvlášť po nedávnej černobyľskej katastrofe.

Pohľad z pravoboku na K-219 s viditeľným poškodením trupu a vytočenými hĺbkovými kormidlami.

Na úsvite 5. októbra sa začali prípravy na odtiahnutie a o 18.15 začala sovietska nákladná loď Krasnogvardejsk s vlečením. Na druhý deň ráno sa však lano pretrhlo, ponorka sa začala potápať a o 11.02 6. októbra 1986 K-219 definitívne klesla pod hladinu Sargasového mora, kde odpočíva v hĺbke takmer šesť kilometrov doteraz. Vyšetrovanie straty strategickej ponorky netrvalo ani rok a ako oficiálna príčina potopenia bolo stanovené nekontrolované zatopenie štvrtého oddelenia morskou vodou po predchádzajúcich požiaroch spôsobených nehodou v odpaľovacej šachte č. 6. Kapitán Britanov, hlavný inžinier i politický dôstojník boli degradovaní pre „odbornú nespôsobilosť“ a museli odísť z námorníctva (neskôr však boli rehabilitovaní). Okrem Preminina, ktorý obetoval svoj život, nebol nikto iný vyznamenaný. Čo však spôsobilo nehodu v odpaľovacej šachte č. 6?

Podľa jednej teórie mala K-219 problémy s pretekaním vody v odpaľovacej šachte č. 6 už predtým a keď v Sargasovom mori urobila povestný taktický manéver známy ako „šialený Ivan“, prudkú zmenu kurzu, ktorou kapitáni sovietskych ponoriek eliminovali „mŕtvu zónu“ svojho sonaru za sebou, kde ich často sledovali ich americkí protivníci, tak to jednoducho prasklo. Podľa druhej teórie tam americká atómová ponorka skutočne bola a podmorské plavidlá sa nečakane zrazili, čo však obidve strany razantne popreli a stále popierajú. V roku 1997 vyšla kniha autorov Petra Huchthausena (bývalý dôstojník U. S. Navy a námorný atašé USA v Sovietskom zväze), Igora Kurdina (bývalý sovietsky ponorkový dôstojník, ktorý slúžil v rokoch 1983 – 1986 ako výkonný dôstojník aj na K-219) a R. Alana Whitea s názvom Hostile Waters. V tom istom roku vyprodukovala na jej základe televízna spoločnosť HBO (nie je celkom bez zaujímavosti, že tá istá spoločnosť o dve dekády neskôr natočí aj skvostný seriál o Černobyle) rovnomenný film s Rutgerom Hauerom ako kapitánom Britanovom a Martinom Sheenom ako kapitánom americkej ponorky USS Augusta. Bývalý veliteľ K-219 film v nedávnom rozhovore napriek istým chybám pochválil, no americké námorníctvo k tomu svojho času vydalo takéto komuniké:

„Námorníctvo Spojených štátov sa zvyčajne nevyjadruje k ponorkovým operáciám, ale v tomto prípade, pretože je scenár taký nehorázny, je Námorníctvo nútené reagovať.

Námorníctvo Spojených štátov kategoricky popiera, že by sa nejaká americká ponorka zrazila s touto ruskou ponorkou triedy Yankee (K-219), alebo že by Námorníctvo malo čo do činenia s príčinou nehody, ktorá viedla k strate ruskej ponorky triedy Yankee.“

V roku 1998 odpovedal bývalý veliteľ K-219 Britanov na niekoľko otázok.

Otázka: „Mohla byť loď zachránená, ak by na palube bolo viac dýchacích prístrojov?“

Odpoveď: „To je ťažká otázka… možno.“

Otázka: „Čo je dôležitá lekcia z tohto incidentu?“

Odpoveď: „Postarajte sa o svojich ľudí a oni sa postarajú o vás.“

Otázka: „Svoje pátranie po amerických ponorkách hodnotíte v priebehu času ako ťažšie či ľahšie?“

Odpoveď: „Je vždy ťažké nájsť inú ponorku, zvlášť tie americké.“

Literatúra

Internetové odkazy

Obrazová príloha: wikipedia.org

Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).