V máji 1956 vystúpil istý Sergio D´Angelo, taliansky komunista a hľadač talentov milánskeho vydavateľstva Giangiacomo Feltrinelli Editore, z vlaku v dedine Peredelkino, v oáze ruských spisovateľov necelých dvadsať kilometrov od Moskvy. Keď o niekoľko hodín odchádzal z domu „najväčšieho ruského žijúceho básnika“ niesol so sebou aj originálny text jeho prvého a jediného románu, ktorý mu autor zveril so slovami: „Toto je Doktor Živago. Nech sa preslávi po celom svete“ (The Zhivago Affair, 2014, 25). Týmto spisovateľ Boris Pasternak a vydavateľ Giangiacomo Feltrinelli odštartovali jednu z najväčších kultúrnych búrok studenej vojny.
Giangiacomo Feltrinelli pochádzal z jednej z najbohatších talianskych rodín. Jeho matka Giannalisa zvykla hovoriť, že najradšej sedávala oproti princovi piedmontskému. Po smrti manžela, finančníka a priemyselníka, sa ako 32-ročná stala najbohatšou vdovou Talianska, a ako oddaná monarchistka a duceho obdivovateľka prihlásila syna aj seba do talianskej fašistickej organizácie mládeže. Bola to práve vila rodiny Feltrinelliovcov na pobreží Gardského jazera, kde Mussolini strávil svoje posledné letné dovolenky. No mladý Giangiacomo opovrhoval Mussolinim, matkou, a dokonca aj rodinnou vilou pri jazere. Ako 17-ročný sa pridal k partizánom a rebeloval prakticky proti všetkému, k čomu ho jeho vznešený pôvod predurčoval. Odmietol pokračovať v rodinnom priemyselnom podniku, oženil sa s chudobným dievčaťom robotníckeho pôvodu, s ktorým zdieľal nadšenie pre politickú činnosť, ale predovšetkým vstúpil do talianskej komunistickej strany (Partito Comunista Italiano, PCI). O tomto „škandále“ svojho času hovorila celá vysoká talianska smotánka a zahanbená matka dala Giangiacoma niekoľkokrát zatknúť. Napriek jej výhradám získal Feltrinelli vo veku 21 rokov ako jediný mužský dedič kontrolu nad celým rodinným impériom. Hoci vraj spočiatku uvažoval, že zdedené peniaze daruje PCI, nakoniec sa zameral na dlhodobejšie ciele komunistického hnutia, a to prostredníctvom šírenia kníh.
Ľavicové vydavateľstvo
Vydavateľstvo Giangiacomo Feltrinelli Editore bolo založené v júni 1955 v milánskom bare vedľa opery La Scala s jasným cieľom – sprístupniť v taliančine knihy s antifašistickým a protiimperialistickým odkazom za nízke ceny. Z toho dôvodu sa zamerali na vtedy nie príliš populárne „paperbacky“. Prvá kniha, ktorú vydali, bola autobiografia prvého indického ministra Džaváharlála Néhrúa. Nasledovali práce Saula Bellowa, J. L. Borgesa, Dorris Lessingovej, Jacka Kerouca a G. G. Márqueza. Hoci zisk nebol primárnou motiváciou, kombinácia praktického formátu kníh spolu s podporou početnej PCI a kontroverznou postavou miliardára Feltrinelliho spôsobili, že vydavateľstvo spočiatku vykazovalo slušné zisky.
Keď v roku 1955 rozprával Sergio D´Angelo Feltrinellimu o úžasnom románe, ktorý napísal známy ruský básnik Boris Pasternak, Feltrinelli vytušil medzinárodnú prestíž, ktorú by novozaložené vydavateľstvo získalo jeho vydaním. Pasternak bol v západnej Európe známy ako básnik, ktorý pokračoval v tradíciách najklasickejšej ruskej literatúry a za svoju básnickú tvorbu bol päťkrát nominovaný na Nobelovu cenu. V Sovietskom zväze bol však ako konzistentný kritik stalinizmu, gulagov a kolektivizácie pod štátnym drobnohľadom. Pasternak mal eminentný záujem na vydaní Doktora Živaga v ZSSR, no keď ho v roku 1955 odmietli všetky noviny, obrátil sa na Západ. Keď 65-ročný Pasternak v to májové popoludnie na verande svojho domu v Peredelkine odovzdával D´Angelovi rukopis, povedal: „Tak teda, týmto vás pozývam na moju popravu“ (The Zhivago Affair, 2014, 34). Pasternak vedel, o čom hovorí.
Po roku 1917 bolo v Sovietskom zväze popravených alebo deportovaných do gulagu takmer 1500 spisovateľov. Samotný Pasternak stratil počas stalinských čistiek koncom tridsiatych rokov mnoho najbližších priateľov. On sám unikol smrti len náhodou. Zvesti, ktoré sa o Pasternakovom románe šírili Sovietskym zväzom od roku 1954, prinútili politbyro zaujať jasné stanovisko. Román bol verejne odsúdený ako bezprecedentná urážka októbrovej revolúcie, ako aj za propagáciu náboženstva a jeho očividnú ľahostajnosť voči zásadám socialistického realizmu. Chruščov rozhodol, že nie je možné publikovať román „nevďačného buržoázneho individualistu“, ktorý bol ešte k tomu aj Žid, a ktorého práce sa vyznačovali úplným „odcudzením sa od sovietskeho života“ (The Zhivago Affair, 2014, 258). Tŕňom v oku bola najmä jeho hlavná postava, doktor Jurij Živago, intelektuál, ktorý hľadal svoje miesto v ruskej revolúcii, ale nenašiel ho na tej „správnej“ strane.
KGB vedelo o odovzdaní rukopisu Talianom takmer okamžite, no sovietske vedenie sa spoliehalo, že Feltrinelli ako oddaný člen komunistickej strany román nevydá. Predsa, bol jedným z nich. Feltrinellimu sa vyhrážala PCI, Pasternakovi zase Zväz sovietskych spisovateľov. No ani jeden z nich sa nenechal zlomiť. Títo dvaja muži, ktorí sa nikdy osobne nestretli a žili od seba vzdialení stovky kilometrov si počas celého obdobia tajne vymieňali desiatky listov, ktoré dnes možno považovať za ich vlastný manifest umeleckej slobody.
Prvá edícia Doktora Živaga vyšla 15. novembra 1957 v talianskom preklade v niekoľkotisícovom náklade. Kniha sa hneď stala bestsellerom a do roka bola preložená do desiatok iných jazykov. Komerčný úspech spolu s Nobelovou cenou, ktorú Pasternak získal o rok neskôr, vyostril už tak napätú situáciu so sovietskym vedením, pre ktoré znamenalo vydanie románu diplomatickú, politickú a kultúrnu porážku.
Zatiaľ čo Feltrinelliho správanie označilo PCI za „nekompatibilné s povinnosťami každého militantného komunistu“ a vylúčilo ho zo svojich radov, pre Pasternaka a jeho rodinu mala vzniknutá situácia fatálnejšie dôsledky. Politbyro označilo Pasternaka za piatu kolónu fašizmu, navrhlo zbaviť ho občianstva a vyhostiť do jedného z jeho „kapitalistických rajov“. Pasternakova spolupracovníčka a milenka Olga Ivinska, ktorá už v minulosti kvôli nemu strávila tri roky v gulagu, ho zo strachu pred ďalšími perzekúciami donútila verejne odmietnuť Nobelovu cenu a kajať sa pred Chruščcovom. Zlomený Pasternak tak síce urobil, ale celá kauza sa podpísala na jeho chatrnom zdraví. Keď o dva roky neskôr zomrel, Ivinska bola spoločne s dcérou zatknutá a deportovaná do gulagu na ďalšie štyri roky.
Operácia CIA
V septembri 1958 rozdávali dvaja muži na Svetovej výstave v Bruseli pred Vatikánskym pavilónom rusky hovoriacim návštevníkom knihu vo svetlomodrom ľanovom obale. Táto udalosť by nestála za zmienku, ak by tí dvaja muži neboli zamestnancami CIA a kniha nebola Doktor Živago. Táto prvá edícia v ruštine bola súčasťou rozsiahleho a dobre financovaného programu CIA, ktorý bol spustený v roku 1956 s cieľom distribuovať zakázané knihy do východnej Európy a Sovietskeho zväzu. Distribúcia kníh predstavovala pre CIA nenásilnú a ideologicky účinnú stratégiu, ktorou chcela docieliť zmenu komunistickej spoločnosti. Cez širokú medzinárodnú sieť dodávateľov a malých vydavateľstiev bolo prostredníctvom najrôznejších prostredníkov, od športovcov až po ruských námorníkov na Kanárskych ostrovoch, prepašovaných približne 10 miliónov kníh.
Od aféry s Doktorom Živagom nesledovala Feltrinelliho len talianska, ale takmer všetky tajné služby, keďže napätej situácii v Taliansku sa vyhýbal cestovaním po svete. Ešte v novembri 1957 pracovne odcestoval do Spojených štátov, kde sa stihol zoznámiť s jeho obľúbeným spisovateľom Samuelom Beckettom, zúčastniť sa na dnes už povestnom súde Jacka Kerouaca a pohovoriť si s Vladimirom Nabokovom o Lolite či s Karen Blixen o Afrike. Postupne sa medzi vydavateľmi ujal vtip, že jediné, čo je na Feltrinelli Editore talianske, je jeho sídlo v Miláne. Vydavateľstvo čoraz viac podporovalo literatúru národnooslobodzovacích hnutí tretieho sveta s dôrazom na afrických a latinskoamerických autorov. V tomto prípade, však nebola v hre len beletristická tvorba. Feltrinelli sa stal najväčším distribútorom manuálov a teoretických prác latinskoamerických teroristických skupín v Európe. Ako presvedčený komunista, ktorý sám seba chápal ako bojovníka proti imperializmu, cítil povinnosť investovať svoj finančný kapitál a osobné kontakty do boja proti kapitalizmu a za spravodlivejší svet.
Denník Che Guevaru
Feltrinelliho snom bolo vydať pamäte svojho priateľa Fidela Castra z revolučných dní na Sierra Madre, ale ten ho nečakane oslovil s inou ponukou – vydať čerstvo prepašovaný bolívijský denník Che Guevaru. Feltrinelli expresne odletel na Kubu a v Castrovej vile preložil denník v priebehu niekoľkých nocí. Na propagáciu talianskeho vydania zohnal negatív dnes už notoricky známej fotografie Alberta Kordu a vyvešal ju vo všetkých svojich kníhkupectvách. Práva na knihu boli bezplatne odovzdané vydavateľom po celom svete, zisk z predaja bol venovaný revolučným hnutiam Latinskej Ameriky a z Feltrinelliho sa stal „európsky vydavateľ kubánskej revolúcie“. Boli to práve vydavateľstvá podobné tomu Feltrinelliho, ktoré prekladali a distribuovali texty komunistických lídrov do západnej Európy. Francúzsky François Maspero a nemecký Klaus Wagenbach taktiež zohrali kľúčovú úlohu pri formovaní ideí ľavicového hnutia 60. rokov, a aj vďaka ich činnosti získal rok 1968 globálnejší kontext. A následne sa európske ľavicové teroristické organizácie inšpirovali tými latinskoamerickými, od ktorých preberali či už názov (Tupamaros Westberlin), symboly (päťcípe hviezdy), alebo taktiku (mestská gerila). Práve na príklade týchto skupín sa v 70. rokoch formoval európsky radikálne ľavicový underground. Feltrinelli sa stal vedúcou postavou difúzie latinskoamerických revolučných ideí v západnej Európe a finančne podporoval veľkú časť radikálne ľavicových organizácií v SRN, Taliansku a Francúzsku, ktoré sa organizovali na latinskoamerickom modeli.
Po krivom obvinení zo spáchania bombového útoku na milánskom Piazza Fontana v roku 1969, pri ktorom zomrelo 17 ľudí, sa v dôsledku verejného a politického tlaku rozhodol ísť do podzemia. Vybral si krycie meno Osvaldo, pridal sa k ľavicovej organizácii Potere opeario a začal spolupracovať s teroristickou organizáciou Brigade Rosse. Zomrel za nevyjasnených okolností o dva roky neskôr pri manipulácii s trhavinami. Zatiaľ čo politickí aktivisti a ľavicoví lídri vzdávali hold tomuto kontroverznému, kriminálnemu, neobyčajnému a bizarnému miliardárovi, jeho matka smrť sucho okomentovala: „Konečne sa moje utrpenie skončilo“ (Senior Service, 2001, 375).
Knižnica, ktorú Feltrinelli založil v roku 1949 so snahou zbierať čo najviac materiálov o socialistickom hnutí, sa dodnes považuje za jednu z najlepších osobných zbierok na danú tému. Z rodinnej vily pri Gardskom jazere sa stal luxusný hotel, no vydavateľstvo Giangiacomo Feltrinelli Editore funguje dodnes. Minuloročné 60. výročie vydania Doktora Živaga si pripomenulo novou edíciou. V Sovietskom zväze bol román oficiálne vydaný až v roku 1988. Aj Chruščov sa vo svojich pamätiach vracia ku kauze Živago: „V Moskve a politbyre došlo k obrovskému škandálu pre knihu Borisa Pasternka Doktor Živago. Spomínam si, že politbyru bola predložená správa, pravdepodobne od Suslova. V správe bolo uvedené, že kniha je zlá, písaná výrazne cudzím, nesovietskym štýlom, a preto by bolo škodlivé ju publikovať. Nemyslím si, že niekto z nás knihu čítal, s výnimkou Suslova. V skutočnosti ju pravdepodobne nečítal ani Suslov. S jej obsahom bol oboznámený nejakým pracovníkom jeho oddelenia. Dostal pravdepodobne zhrnutie na jednu, v najlepšom prípade na tri strany. Dnes, keď sa môj život dôchodcu chýli ku koncu, mám výčitky svedomia, že som Pasternaka nepodporil. Ľutujem, že mám podiel na zatratení tejto knihy. Na svoje ospravedlnenie môžem uviesť len toľko, že knihu som nečítal.“ (Memoirs of Nikita Khrushchev, 2006, 550).
Použitá literatúra:
- Fetrinelli, C.: Feltrinelli: A Story of Riches, Revolution and Violent Death. San Diego 2001.
- Finn, P./Couvér, P.: The Zhivago Affair: The Kremlin, the CIA, and the Battle Over a Forbidden Book. New York 2014.
- Garrand, C.: Inside the Soviet Writers’ Union. New York 1990.
- Khrushchev, S. (ed.): Memoirs of Nikita Khrushchev. Volume 2: Reformer (1945-1964). Pennsylvania 2006.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.