Vianoce 1979, Kábul. Prvé sovietske invázne jednotky pristáli na miestnom letisku. Plánovaná rýchla akcia sa však zmenila na dlhú a vyčerpávajúcu vojnu, ktorá prispela k pádu Sovietskeho zväzu a vytvorila živnú pôdu pre terorizmus.

Afganské kráľovstvo vzniklo v roku 1926 ako nástupnický štát Afganského emirátu. Kráľovstvo vyhlásil Amánulláh Chán, pôvodný emir (1919 – 1926). Prijal reformy, vyhlásil ústavu a snažil sa svoju krajinu modernizovať. Jeho program vzbudil odpor miestnych kmeňov aj duchovných a počas povstania v roku 1929 musel z krajiny utiecť. Afganistan však ako monarchia v podstate fungoval ďalej až do roku 1973.

Keď bol Muhammad Záhir Šáh, posledný afganský kráľ, na operácii oka a liečení chrbta v Taliansku, jeho bratranec a premiér krajiny Muhammad Dáúd Chán urobil v krajine štátny prevrat. V noci zo 16. na 17. júla 1973 obsadila armáda všetky dôležité úrady a Dáúd vyhlásil Afganskú republiku. Susediaci Sovietsky zväz prijal túto zmenu spočiatku pozitívne. Vzťahy s Afganistanom sa upevnili, ZSSR pomáhal stavať v Afganistane továrne a školil robotníkov.

Dobré vzťahy však nevydržali dlho. Dáúd kritizoval Kubu, spojenca ZSSR, a neskôr vyhostil sovietskych vojenských a ekonomických poradcov. Postupne začal likvidovať i politickú opozíciu a dokonca čiastočne i Ľudovodemokratickú stranu Afganistanu (ĽSA), priamo podporovanú ZSSR. V roku 1976 vyhlásil 7-ročný ekonomický plán, začal vojenskú spoluprácu s Indiou a snažil sa ekonomicky orientovať na Irán a bohaté štáty Stredného východu, ako Saudská Arábia, Irak a Kuvajt.

Sovietskemu vedeniu pomaly dochádzala trpezlivosť. Brežnev a jeho najbližší v žiadnom prípade nechceli mať na svojej hranici nestabilný, a potenciálne dokonca možno nepriateľský štát. Predstavitelia ĽSA i s komunizmom sympatizujúci armádni velitelia začali chystať ďalší prevrat.

„Socialistická revolúcia“

Prevrat bol strategicky naplánovaný na 27. apríla 1978, pretože to bol deň pred moslimským sviatkom a väčšina vojenských veliteľov a vládnych úradníkov bola mimo služby. V skorých ranných hodinách 27. apríla tak vtrhli armádne jednotky lojálne ĽSA do prezidentského paláca v Kábule. Premohli prezidentskú stráž a dostali sa až k Dáúdovi. Ten sa podľa niekoľkých svedectiev nechcel vzdať a s pištoľou v ruke sa postavil na odpor. Povstalci ho bez váhania na mieste zastrelili. Čoskoro nasledovala celá jeho rodina.

Po nástupe socialistickej vlády sa situácia neupokojila, práve naopak. Zdvihla sa vlna ľudového odporu. Rozšírili sa útoky na úrady a drobné vojenské vzbury. O vplyv medzi sebou bojovali i rôzne kmene a skupiny – a to i v rámci ĽSA samotnej. Vláda priebežne odpor potlačovala, väčšinou za výdatnej podpory Sovietskeho zväzu. Reakcia na chaos v krajine, sektárske boje vnútri vládnucej strany, a predovšetkým silnejúcich islamských povstalcov podporovaných Pakistanom na seba nenechala dlho čakať. Vláda v Kremli mala eminentný záujem na upokojení situácie. Obávala sa tiež šírenia islamského fundamentalizmu do moslimských stredoázijských republík ZSSR. Naplánovala teda inváziu. Sovietsky Vietnam sa mal začať v decembri 1979.

Sovietsky Vietnam

26. decembra 1979 pristáli sovietske výsadkové jednotky na letisku v Kábule. Nikto tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, výsadkári boli považovaní za súčasť sovietskej „pomoci“, ktorá do krajiny prúdila už niekoľko mesiacov. Tentokrát to však bolo iné. Sovietski vojaci najprv obsadili strategicky významné body Afganistanu a potom vyrazili tri tankové kolóny na mestá Herát, Mesar-i-Šerif a Kábul. Predseda vlády Háfizulláh Amín bol zastrelený. Hovorí sa, že ho zavraždili špeciálne sovietske jednotky, ktoré boli súčasťou inváznych síl a ako prví urobili výsadok na kábulskom letisku. Na jeho post bol dosadený Babrak Karmal, významný člen ĽSA a bývalý veľvyslanec v Československu. Ten označil mŕtveho Amína za amerického agenta a prehlásil, že Moskvu sám požiadal o ,,bratskú pomoc“. Napriek odporu afganských vojakov, ktorí boli čoskoro nútení prejsť na partizánsky spôsob boja, ovládli sovietske jednotky v krátkom čase veľkú časť afganského územia. Bleskurýchla akcia sa mala skončiť. Bol to však iba začiatok vojny.

Zdá sa, že plánovači v Moskve urobili rozhodnutie bez poriadneho uváženia a situáciu podcenili, podobne ako Američania podcenili situáciu vo Vietname. Podcenili predovšetkým nebezpečenstvo, ktoré predstavovali mudžahedíni (svätí bojovníci). Sovietske vedenie vtedy predpokladalo, že bude stačiť fakt, že sovietske vojská prekročia hranice a vstúpia na afganské územie a opozícia utíchne. Chceli sa rýchlo vysporiadať s akýmkoľvek odporom, posilniť afganskú armádu, aby sa dokázala brániť opozícii sama a vrátiť sa domov. Opozícia, ktorá dovtedy nebola jednotná (široké spektrum od monarchistov po ľavicu), sa však okamžite zjednotila a vyhlásila džihád, svätú vojnu neveriacim.

Do januára 1980 prišlo do Afganistanu približne 50-tisíc sovietskych vojakov. Bojové akcie v Afganistane boli pre radových príslušníkov sovietskej armády nesmierne ťažké. Problémy im spôsoboval terén i klíma. Horšie však bolo, že bojovali proti odhodlaným Afgancom, až fanaticky brániacim svoju vlasť. Navyše vlastne ani netušili, prečo vôbec majú bojovať a riskovať svoje životy na cudzom území. Pravdepodobne sa cítili veľmi podobne ako vojaci USA vo Vietname. Ďalším problémom bolo, že veľa sovietskych vojakov nasadených do akcií bolo moslimského vierovyznania. Podľa sovietskeho velenia to malo byť výhodou pri komunikácii s domácim obyvateľstvom. Stal sa však presný opak – mnoho vojakov dezertovalo alebo obchodovalo s mudžahedínmi. S pokračovaním vojny tak bolo nasadzovaných stále viac vojakov kresťanského pôvodu.

Problémy sa hromadili. Aby bolo možné kontrolovať čo možno najväčšiu časť územia, rozhodlo sovietske vedenie budovať predsunuté pozície. Jedna divízia mala na starosť asi 500 takýchto pozícií, čo znamenalo vybudovať okolo 100 stanovíšť v línii dlhej 130 km pre jeden pluk. Vojaci boli teda na týchto pozíciách v malých skupinkách. Osamelosť a nuda mali zničujúci dopad jednak na morálku, jednak na pripravenosť. Ďalším problémom bolo zásobovanie. V Afganistane neexistovali železnice a boli tam len dve príjazdové cesty, ktoré museli byť neustále strážené pred partizánskymi jednotkami. Až 35 % nasadených sovietskych vojakov strážilo prístupové cesty.

Naproti tomu viedli Afganci partizánsku vojnu, vyhýbali sa priamym stretom, na ktoré bola sovietska armáda vycvičená, ich skupiny boli roztrúsené, žili medzi miestnym obyvateľstvom a často menili oblasť pôsobenia. Ich akcie boli bleskurýchle. Zaútočili a rýchle sa opäť stiahli do bezpečia skôr, než sa sovietske velenie spamätalo. Afganci navyše útočili v noci, darilo sa im infiltrovať svojich ľudí do sovietskej armády a získavať tak informácie o jej pohyboch. Využívali terén, pri útokoch na kolóny sa snažili vždy najprv zneškodniť veliteľské vozidlo, aby spôsobili čo možno najväčší chaos. Samozrejme, po čase sa sovietski vojaci naučili týmto akciám čeliť a stali sa efektívnejšími, no zrejme by túto vojnu aj tak nikdy nevyhrali.

CIA a Usáma bin Ládin

Aby to Sovieti skutočne nemali ľahké, do konfliktu sa zamiešali i Spojené štáty. Účasť USA v konflikte sa pred rokom 1979 oficiálne obmedzila len na humanitárnu pomoc, dodávky liekov a zdravotníckeho materiálu. Toto sa rýchlo zmenilo. ZSSR bol súperom Američanov v studenej vojne a všade, kde bojoval alebo podporoval jednu stranu, USA zákonite podporovali stranu druhú. Navyše sa stal Afganistan pre USA strategicky dôležitým, keď bol v susednom Iráne nastolený nový režim, nepriateľský voči západu.

Američania vybudovali v spriatelenom Pakistane výcvikové tábory a zásobovacie základne na podporu mudžahedínov. Všetko ale prebiehalo v absolútnej tajnosti. Bez vedomia Kongresu či amerických voličov. Všetky dodávky USA museli byť do Afganistanu dopravované v absolútnej tajnosti nielen preto, že by to americká verejná mienka nikdy nedovolila. Moslimovia v Pakistane či povstalci v Afganistane by nikdy nepripustili priamu otvorenú účasť USA, ktoré už vtedy považovali za svojho úhlavného nepriateľa.

CIA spolu so Saudskou Arábiou poskytla prostredníctvom Pakistanu zbrane a vojenský materiál v hodnote približne 40 miliárd dolárov. Najdôležitejšou zbraňou boli protilietadlové rakety Stinger, vďaka ktorým mohli povstalci ničiť sovietske lietadlá a vrtuľníky. Tie im dovtedy robili ohromné problémy, keďže na ne nemali žiadnu odpoveď.

CIA so svojimi spojencami vyzbrojila podľa odhadov vyše 100-tisíc afganských mudžahedínov a zahraničných bojovníkov, medzi ktorými bol i Usáma bin Ládin. Okrem vojenskej pomoci a dodávok zbraní Američania podporovali i výzvy na džihád a radikalizáciu moslimov v oblasti. Výsledkom bolo naverbovanie niekoľkých tisícov bojovníkov z  32 krajín. Čo sa v krátkodobom horizonte zdalo ako elegantné riešenie, sa o niekoľko rokov, po rozpade ZSSR, obrátilo proti Američanom…

Vojenskú pomoc a svojich špecialistov však do Afganistanu neposielali len USA. Konfliktu sa tajne zúčastnila i Čína (cez pohorie Karakoram dodávala predovšetkým protileteckú techniku) alebo Egypt (dodával protitankové granátomety).

Okrem tajných akcií podnikli USA i oficiálne kroky. Ako odpoveď na sovietsku okupáciu zrušil prezident USA Jimmy Carter sľúbenú dodávku 17 miliónov ton pšenice do ZSSR. Neskôr zastavil export modernej technológie na ťažbu ropy a Spojené štáty naopak oficiálne obnovili dodávky zbraní do susedného Pakistanu. Dôležitým signálom bolo neskôr schválenie požiadaviek afganskej delegácie ohľadom dodávok zbraní prezidentom Ronaldom Reaganom.

Afganský syndróm

Po vyše siedmich rokoch, v roku 1987, sa stali náklady na túto vojnu pre sovietsku ekonomiku neúnosné. Krátko po svojom nástupe rozhodol nový generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Sergejevič Gorbačov vojská stiahnuť. 14. apríla 1988 podpísali ZSSR, USA, Afganistan a Pakistan v Ženeve zmluvu o Afganistane, ktorá stanovila spôsob odchodu sovietskych vojakov. Zmluva bola prijatá po dlhých rokovaniach a určila, že všetky sovietske jednotky sa majú stiahnuť do 15. februára 1989. Prvé jednotky sa mali sťahovať od mája 1988 a plnenie tejto zmluvy mala kontrolovať OSN. Zmluva však negarantovala ukončenie občianskej vojny. Nijako neobmedzovala ani sovietske dodávky výzbroje pre komunisticky orientovanú afganskú vládu či americké dodávky povstalcom.

15. mája 1988 po slávnostnom rozlúčení, na ktorom bol prítomný aj nový generálny tajomník ĽSA Nadžíbulláh,  začali sovietske jednotky s odsunom. Ako prvé opustili mesto neďaleko hraníc s Pakistanom Džalalabád. 15. februára 1989 opustil Afganistan posledný sovietsky vojak – najvyšší veliteľ Boris Gromov. Pri moci sa aj po odchode sovietskych vojsk prekvapivo udržala vláda prezidenta Muhammada Nadžíbulláha. Vo vojne zomreli asi dva milióny Afgancov, z ďalších piatich miliónov sa stali utečenci v Iráne a Pakistane. Krajina zostala ekonomicky zničená. Vojna sa okrem toho stala vážnym zdrojom komplikácií aj pre Sovietsky zväz. Ohromne to otriaslo jeho už i tak pomaly umierajúcou ekonomikou. I keď Sovieti stratili len niečo málo cez 13 000 vojakov, tí, ktorí sa vrátili – a bolo ich vyše 115-tisíc –, spôsobovali vláde v Kremli ďalšie problémy. Bolo ich treba živiť a ubytovať. Navyše sa medzi nimi objavil aj tzv. afganský syndróm – únava z vojny v cudzej zemi.

Dlhodobé následky vojny boli ešte zdrvujúcejšie. Sovietska ekonomika sa nikdy nespamätala z hospodárskej a finančnej straty, ktorú utrpela vojnou. Povesť Sovietskeho zväzu na medzinárodnom fóre utrpela ďalšiu ranu, nehovoriac o verejnej mienke v krajine. Mnohí historici a komentátori dokonca tvrdia, že nebyť Afganistanu, nezačala by sa ani Gorbačovova glasnosť a perestrojka. Všetko to výrazne prispelo k pádu sovietskeho impéria v roku 1991. Sovietska invázia do Afganistanu však má i ďalší následok – s výrazným prispením Američanov vytvorila živnú pôdu pre terorizmus a v podstate stvorila Usámu bin Ládina.

Použitá literatúra:

• Dvorecký, L. C./Sarin, O.: Afghánský syndrom – Sovětský Vietnam. Brno 1996.
• Dvorecký, L. C./Sarin, O.: Vetřelci. Agrese Sovětského svazu proti světu 1919-1989. Brno 1998.
• Hudema, M.: Sovětská invaze do Afghánistánu. Historický obzor 6/3–4, 1995, 61  –  68.
• Novák, M.: Džihád proti Kremlu. Sovětská válka v Afgánistánu a zrod Al-Káidy. Praha 2008.
• Riedel, B.: What We Won : America’s Secret War in Afghanistan, 1979–1989. New York 2014.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.