V skorých ranných hodinách 30. apríla 1943 zahliadol pri španielskom pobreží neďaleko mestečka Punta Umbría mladý rybár José Antonio Rey Maria vo vode zvláštny objekt. Keď sa priblížil, zistil, že je to telo mŕtveho britského dôstojníka v záchrannej veste a s kufríkom pripútaným k jeho trenčkotu. Telo priviazal k člnu, odtiahol na breh a odovzdal španielskym úradom. Najúspešnejšia dezinformačná akcia v britských dejinách, operácia s krycím názvom Mincemeat, sa začala.
Cieľ: Sicília
V novembri 1942 Spojenci úspešne začali operáciu Torch (Pochodeň), inváziu do severnej Afriky. V priebehu ďalších mesiacov potom spojenecké armády pod velením Dwighta Einsenhowera zaznamenali sériu kľúčových víťazstiev, ktoré zlomili nemeckým a talianskym armádam v Afrike väz. Na konferencii v Casablance v januári 1943 sa potom dohodlo, že Spojenci budú v operáciách v Stredomorí, v Afrike a na Blízkom východe pokračovať. Eventuálne malo prísť i k vylodeniu v Európe z juhu. Spojenci však potrebovali obsadiť Sicíliu, ktorej strategická poloha by im zabezpečila kontrolu Stredozemného mora a umožnila zásobovanie invázie na kontinent. V máji 1943, keď Spojenci zlikvidovali posledný odpor vojsk Osi v Afrike, sa už vylodenie na Sicílii plánovalo naplno. Malo sa začať začiatkom júla.
Problémom bolo, že Sicília bola príliš očividným cieľom. Ako sa vyjadril sám Winston Churchill, „každému, okrem úplného hlupáka musí byť jasné, že ďalším cieľom je Sicília“. Nemci útok očakávali a hromadenie ohromných zásob potrebných na inváziu nemohlo prejsť bez povšimnutia. Spojenci potrebovali nejakým spôsobom Nemcov presvedčiť, že útok bude smerovať inam – napríklad do Grécka alebo na Sardíniu. Koniec-koncov, počas bojov v severnej Afrike sa presvedčili, že špionážne triky a dezinformácie na nemecké a talianske velenie fungujú. Niekoľkokrát sa im podarilo vojská Osi oklamať, zmiasť či priviesť do pasce. Pre Rommelových mužov i celú jeho africkú kampaň to malo fatálne následky.
Inšpiratívna nehoda
V septembri 1942 stroskotal neďaleko španielskeho mesta Cádiz hydroplán, ktorý mal na svojej palube i dôstojníka Jamesa Haddena Turnera, nesúceho prísne tajný list informujúci o príjazde generála Eisenhowera na Gibraltár. Celá posádka vrátane Turnera zahynula. Telá vylovili španielske autority a keďže bolo frankistické Španielsko spriatelenou krajinou Nemecka, bolo veľmi pravdepodobné, že sa tajné dokumenty dostanú do nemeckých rúk. Keď po niekoľkých dňoch Španieli vydali telá Britom, technici z britskej tajnej služby zistili, že list nebol otvorený. Nemci disponovali technikou, ktorá by im umožnila list prečítať aj bez otvorenia obálky, Briti sa ale rozhodli zariskovať. Vyšlo to. Nemci buď list skutočne nikdy neotvorili, alebo sa domnievali, že ide o podvrh, a tak nepodnikli žiadnu akciu. Udalosť však inšpirovala poručíka Charlesa Cholmondeleyho z britského Kráľovského letectva (RAF) a zároveň britskej tajnej služby MI5 k naplánovaniu čohosi podobného.
Jeho prvý plán spočíval v zhodení mŕtveho muža na poškodenom padáku, ale s funkčnou vysielačkou nad francúzskym územím. Akcia mala vyvolať dojem, že vysielačka bola pre francúzsky odboj a že Spojenci netušia, že je v nemeckých rukách. Jej prostredníctvom sa mali Nemcom podsúvať falošné informácie. Plán bol zamietnutý ako nerealizovateľný. Charles Cholmondeley sa však stal členom Výboru pre kontrašpionážne a podvodné operácie, tzv. Systému XX (z rímskej číslice 20, anglicky Double-Cross System, prípadne XX System). Spolu s ním bol vo výbore i poručík britského kráľovského námorníctva Ewen Montagu.
Plán bol prepracovaný. Namiesto vysielačky mali byť použité dokumenty, namiesto padáku mala byť mŕtvola vyplavená z mora. Nemci totiž vedeli, že Spojenci nikdy neposielali lietadlá s citlivými dokumentmi na palube cez nepriateľské územie. Keďže bolo známe, že španielska vláda kooperuje s nemeckou tajnou službou Abwehr, Briti si boli istí, že ak sa toto telo vyplaví na španielske pobrežie, nemeckí agenti sa k dokumentom dostanú.
Major William Bill Martin
Ako najväčší problém celej akcie sa spočiatku ukázala neschopnosť nájsť vhodné telo. Musel to byť muž, na ktorom by bolo zrejmé, že sa utopil, zároveň však jeho rodina nesmela vedieť, na aké účely bude jeho telo použité. Hľadanie pritom nesmelo byť verejné, aby nevyvolalo rozruch. Telo sa po týždňoch hľadania podarilo nájsť. Výstredný obhliadač mŕtvol z londýnskej štvrte St. Pancras, doktor Bentley Purchase, disponoval vhodným kandidátom. Nechcel však byť rušený a Montaguovi sa vyhýbal.
Nakoniec mu dal extrémne komplikované inštrukcie, ako sa dostať do márnice. Montagovi navrhol aj alternatívnu a oveľa rýchlejšiu cestu k nemu: nechať sa zraziť autom. Pod nátlakom a pod podmienkou, že jeho identita nebude nikdy zverejnená, nakoniec Purchase vydal telo 34-ročného muža z Walesu. Ako sa neskôr ukázalo, jeho meno bolo Glyndwr Michael. Jeho rodičia boli v čase jeho smrti mŕtvi a nemal žiadnych iných blízkych príbuzných. Zomrel po požití jedu na krysy obsahujúceho fosfor – pravdepodobne šlo o samovraždu. Len veľmi málo stôp indikovalo pravú príčinu smrti a vzhľadom na to, že katolícky založení Španieli v tej dobe len výnimočne robili pitvy, Michaelove telo bolo ideálnym kandidátom.
Z Glyndwra Michaela sa stal William Bill Martin, narodený v roku 1907 v Cardiffe, slúžiaci v kráľovskom námorníctve. Mal z neho byť major, čo bola hodnosť dosť vysoká nato, aby mu mohli byť zverené prísne tajné informácie, ale zároveň dosť nízka nato, aby nebolo podozrivé, že ho nikto nepoznal. Ani meno William Martin nebolo náhodné – v britskom námorníctve bolo niekoľko mužov s rovnakým menom. Cholmondeley a Montagu pri plánovaní mysleli naozaj na všetko: od vhodnej spodnej bielizne cez fotku snúbenice Pam (v skutočnosti to bola fotografia Nancy Jean Leslieovej, zamestnankyne MI5), listov od otca, a tiež rodinného právnika.
Martin mal pri sebe označený lístok na autobus, lístky z londýnskeho divadla, poštové známky a ďalšie, starostlivo pripravené drobné predmety. Cestovné lístky, ktoré mal, boli datované 24. apríla 1943, čo korešpondovalo s rozkladom, v akom telo malo byť, keď sa po niekoľkých dňoch 30. apríla vyplavilo v Španielsku. Navyše to vzbudzovalo dojem, že Martin letel z Británie a k leteckému nešťastiu muselo prísť niekde na mori – ďaleko od územia kontrolovaného Nemeckom a teda v súlade s pravidlom, podľa ktorého Briti nikdy neleteli s citlivými dokumentmi nad nepriateľským územím. Britským agentom sa ale jedna drobnosť nepodarila. Medzi vecami mŕtveho dôstojníka bol totiž aj bloček za platbu v hotovosti pri kúpe trička zo známeho londýnskeho krajčírstva Gieves & Hawkes. Britskí dôstojníci ale nikdy v Gieves & Hawkes neplatili v hotovosti. Nemci si však tento nedostatok nakoniec nevšimli.
„Budú si myslieť, že zaútočíme na Sicíliu“
Základom akcie bol kufrík, ktorý mal obsahovať tajné dokumenty. Pôvodne Montagu uvažoval, že ho vložia majorovi Martinovi do ruky a vďaka posmrtnému stuhnutiu mu v nej i ostane. To však bolo riskantné, pretože to vo vode nemuselo fungovať. To, aby našli kufrík spolu s telom, bolo rozhodujúce. Ďalší nápad bol pripevniť kufrík reťazou k Martinovmu zápästiu. Britskí agenti si ale uvedomili, že by bolo nepraktické, ak by mal dôstojník kufrík pripevnený k ruke počas celého letu. Nakoniec preto kufrík pripevnili k trenčkotu (druh nepremokavého plášťa). I keď to v britskom námorníctve nebola bežná prax, Nemci to nemohli vedieť a navyše sa mohlo pokojne stať, že to Martin takto nosil.
Kľúčovým dokumentom, ktorý mal kufrík obsahovať, bol osobný list generálporučíka Sira Archibalda Nyea (zástupca náčelníka generálneho štábu) pre „môjho drahého Alexa“, generála Harolda Alexandra (veliteľ armád v Alžírsku a Tunisku). Montagu a jeho tím trvali na tom, že list musí byť absolútne perfektný, aby bol dôveryhodný. Po niekoľkých pokusoch sa rozhodli, že ho dajú napísať priamo generálporučíkovi Nyeovi. Nye bol plánom natoľko nadšený, že značnú časť listu a niekoľko detailov sám vymyslel.
List obsahoval množstvo citlivých, zároveň však pravdivých informácií, o ktorých Nemci vedeli. Nye sa napríklad rozčuľoval, že zranení britskí vojaci dostávajú americké vyznamenania za statočnosť, známe „Purpurové srdce“ (Purple Heart) od amerických veliteľov. Čo sa týka plánov Spojencov v Stredomorí, Nye v liste objasňoval ciele operácie Husky (skutočné krycie meno plánu na vylodenie na Sicílii). Invázia Grécka mala byť uskutočnená pomocou jednotiek z Egypta a Líbye pod vedením generála Henryho Maitlanda Wilsona (vrátane mien niektorých pláži a jednotiek, ktoré sa mali vylodiť). List obsahoval aj zmienky o ďalšom pláne, pod krycím menom Brimstone. Bola to invázia jednotiek generála Alexandra na Sardíniu. Na záver Nye zažartoval: „je veľmi veľká pravdepodobnosť, že si (Nemci – pozn. J. D.) budú myslieť, že zaútočíme na Sicíliu.“
Mincemeat zjedená aj s navijakom
Po náleze tela, ktoré bolo Britmi dopravené pomocou ponorky HMS Seraph, španielske úrady okamžite kontaktovali agenta nemeckej tajnej služby Abwehr Adolfa Claussa. Clauss všetky dokumenty nafotil a poslal svojim nadriadeným do Berlína. Po troch dňoch potom Španieli informovali o náleze tela britské úrady. Major William Martin bol pochovaný na cintoríne v San Marco v Huelve. Jeho meno bolo uvedené na zozname padlých britských vojakov 4. júna v The Times spolu s ďalšími dvomi menami dôstojníkov, ktorí zahynuli pri rovnakej leteckej katastrofe.
Joseph Goebbels, ktorý vedel anglicky a čítal The Times každý deň, o pravosti dokumentov pochyboval. Rovnako tak Mussolini, ktorý bol presvedčený, že ďalším cieľom je Sicília. Na tom ale nezáležalo, pretože Hitler vierohodnosti dokumentov uveril a nemecká armáda dostala rozkazy na budovanie obranných línií v Grécku. Briti tieto správy dešifrovali a Winston Churchill zakrátko dostal správu „Mincemeat zjedená aj s navijakom“.
Operácia Mincemeat bola súčasťou väčšej operácie s krycím názvom Barclay. Súčasťou Barclay bolo niekoľko dezinformačných kampaní, ktoré mali nasmerovať nemeckú pozornosť na obranu Grécka. Briti nasadili v Grécku svojich agentov, snažili sa informovať o stave ciest, získavať mapy, rušiť nemecké spojenia, neskôr dokonca bombardovať strategické pozície nemeckej armády. Vrcholom operácie Barclay však bolo vytvorenie fiktívnej 12. armády zloženej z 12 fiktívnych divízií dislokovaných v Egypte. Súčasťou dezinformačnej kampane boli aj informácie o vstupe Turecka do vojny na strane Spojencov.
Velenie obrany Grécka prevzal Erwin Rommel a Nemci zvýšili prítomnosť svojich jednotiek v oblasti z 1 na 8 divízií. Rovnako tak významná časť talianskej flotily bola prevelená do Jadranského mora. Hitler nechal do Grécka presunúť i tri tankové divízie – jednu z Francúzska a dve z východného frontu. Stiahnutie dvoch tankových divízií z práve prebiehajúcej nemeckej ofenzívy pri Kurskom oblúku (4. – 20. júna) malo na udalosti bitky vážne dôsledky. Nemci túto najväčšiu tankovú bitku v dejinách prehrali a definitívne tým na východe stratili ofenzívnu iniciatívu.
Keď sa v noci z 9. na 10. júla 1943 zložky 7. americkej armády pod velením generála Pattona a 8. britskej armády pod velením generála Montgomeryho začali vyloďovať na pobreží Sicílie, Nemci ostali pokojní. Trvalo im celé dva týždne, kým pochopili, že hlavný útok naozaj smeruje na Sicíliu, nie do Grécka a na Sardíniu. To už ale bolo neskoro. Dňa 17. augusta bolo obsadenie ostrova Spojencami dovŕšené.
Muž, ktorý nikdy nebol
Operácia s krycím názvom Mincemeat sa podarila. Dodnes je často označovaná za najúspešnejšiu dezinformačnú akciu v modernej histórii. Okrem utajenia útoku na Sicíliu a výraznej pomoci Červenej armáde v bitke pri Kursku mala i ďalšie nečakané dôsledky. Nemci začali byť príliš podozrievaví voči dokumentom, ktoré sa im dostali do rúk. Keď sa k nim potom dostali skutočné, pravé dokumenty a plány, buď ich ignorovali, prípadne konali v priamom rozpore s tým, čo našli.
V roku 1950 publikoval Duff Cooper, britský diplomat, špionážny román „Operation Heartbreak“, ktorého zápletka nápadne pripomínala operáciu Mincemeat. Cooper na tento námet prišiel sám, vzbudilo to však veľký ohlas britskej tlače a začalo vznikať množstvo zvestí a klebiet. MI5 sa preto rozhodla zverejniť skutočný príbeh. Ewen Montagu napísal a v roku 1953 vydal knihu „Muž ktorý nikdy nebol“, ktorá pomerne detailne opisuje celý priebeh akcie. Okamžite sa stala bestsellerom a o dva roky bol natočený rovnomenný film.
Použitá literatúra
- Brož, J.: Středomoří v ohni druhé světové války. Praha 2006.
- Latimer, J.: Deception in War. London 2001.
- Macintyre, B.: Operation Mincemeat. The True Spy Story that Changed the Course of World War II. London 2010.
- Montagu, E.: The Man Who Never Was. London 1953.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org, The National Archives in Kew, London, fond War Office 106/5921
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
