Ľudstvo od nepamäti lákalo objavovať nové a nespoznané svety. Medzi odvážlivcov, ktorí sa nebáli riskovať svoj život, patril aj John Franklin. Jeho posledná výprava však ostala na dlhé roky zahalená rúškom tajomstva. Zmizol bez stopy spolu s celou posádkou a loďami.

Narodil sa 16. apríla 1786 v anglickom Spilsby, Lincolnshire. Bol polárny objaviteľ a dosiahol hodnosť kontradmirála. Prvej expedície (prieskumná misia do Austrálie) sa zúčastnil už ako štrnásťročný, keď zároveň vstúpil do Kráľovského námorníctva. Za svojho života bol prítomný pri niekoľkých námorných bitkách. Medzi najznámejšie patrí tá, ktorá sa odohrala pri Trafalgare počas napoleonských vojen. Neskôr sa stal veliteľom lode Trent na arktickej výprave Davida Buchana, ktorá mala za úlohu dosiahnuť oblasť severného pólu (ale pre nedostatok Buchanových, ale aj Franklinových skúseností sa skončila neúspechom).

Muž, ktorý zjedol svoje topánky

Vo svojej kariére objaviteľa pokračoval John Franklin pri pešom prieskume západného pobrežia Hudsonovho zálivu, kde sa zameral na územie východne od rieky Copermine až k Severnému ľadovému oceánu. Počas expedície mali jej členovia obrovské problémy s nedostatkom jedla. Nakoniec nemali na výber a museli zjesť svoje kožené veci – vrátane topánok a mokasín, ktoré dostali od Inuitov. Tak sa John Franklin „preslávil“ – ako muž, ktorý zjedol svoje topánky.

Druhú výpravu do rovnakej oblasti uskutočnil o pár rokov neskôr. Teraz sa však zameral na prieskum severoamerického pobrežia na západ od rieky Mackenzie (severozápadná Kanada) až po Point Beechey (Aljaška). Za svoje zásluhy bol neskôr odmenený a získal rytiersky titul.

Franklin bol počas svojho života dva razy ženatý. Jeho prvou manželkou bola Eleanor Anne Pordenová. Toto manželstvo trvalo len pár rokov, pretože Eleanor zomrela na tuberkulózu. Narodila sa im však dcéra a zároveň jediný potomok Johna Franklina. Za druhú manželku si vzal Jane Griffinovú.

Franklinovou ďalšou životnou zástavkou sa stala Tasmánia, kde bol vymenovaný za guvernéra (1837). V priebehu svojho šesťročného pôsobenia tu založil Tasmánsku prírodovednú spoločnosť, snažil sa o rozvoj vzdelanosti a o ochranu pôvodného obyvateľstva. V čase jeho funkcie došlo na ostrove k hospodárskemu úpadku. To nakoniec viedlo k Franklinovmu odvolaniu, aj keď on osobne nebol za túto krízu zodpovedný. Po návrate do Anglicka chcel znovu vyplávať na more, a to aj napriek svojmu pokročilému veku (mal 58 rokov). Toto želanie sa mu splnilo a dostal poverenie na ďalšiu výpravu. Franklinovou najznámejšou expedíciou sa stala tá, na ktorú vyrazil v roku 1845. Mal na nej objaviť Severozápadný priechod alebo cestu (priechod medzi Atlantickým a Tichým oceánom cez Severný ľadový oceán). Preslávil sa ňou nie pre výnimočné objavy, ale preto, že v podstate bez stopy zmizol i s loďami a s celou posádkou.

Erebus a Terror 

Lode, s ktorými sa Franklin plavil na tejto expedícii, niesli mená ErebusTerror. Boli to trojsťažňové plachetnice pôvodne konštruované ako vojenské plavidlá. Pre Erebus a Terror to nebola prvá polárna výprava. Predtým sa už plavili k južnému pólu pod velením Jamesa Clarka Rossa. Ich trupy preto prešli úpravou a boli vystužené proti nárazom ľadu. Na svojom ťažení v Antarktíde Ross objavil dva vulkány, ktoré pomenoval po svojich lodiach Mount Erebus a Mount Terror.

Pred Franklinovou výpravou sa na lodiach spravili ďalšie vylepšenia. Trupy sa obili plechom, do podpalubia sa umiestnili kotly a zariadenia, ktoré za pomoci rúr dopravovali teplo k lôžkam mužov a do ostatných častí lodí. Do kuchynských sporákov zabudovali odsoľovače. Revolučným krokom však bolo, že do podpalubia boli pre prípad núdze nainštalované parné motory z lokomotív so špeciálne upravenými skrutkovými vrtuľami. Erebus poháňal motor so silou 25 koní a Terror mal motor s 20 konskými silami. Palivo 90 ton uhlia im malo vydržať na tri roky. Pre uloženie takéhoto nákladu však boli potrebné ďalšie úpravy podpalubia. Najmä obytné priestory sa museli zmenšiť (okrem kajuty Johna Franklina). Na obidvoch lodiach boli knižnice so značným množstvom kníh. Okrem toho sa tu pre zábavu posádky nachádzali organy, ktoré vedeli zahrať 50 melódií a 10 hymnov. Pre dôstojníkov boli pripravené mahagónové písacie stoly, a dokonca školské potreby pre výučbu negramotných námorníkov. Výbavu tvorili aj rôzne vedecké prístroje na výskum geologický, zoologický, botanický i na magnetické pozorovania. Expedícia sa zaradila medzi prvé výpravy, ktoré mali na palube technickú novinku – fotoaparát.

Zásoby potravín expedície tvorilo 61 987 kilogramov múky, 16 749 litrov alkoholu, 909 litrov vína („pre chorých“), 4 287 kilogramov čokolády, 1 069 kilogramov čaju. 8 000 konzerv naplnených mäsom, polievkami a zeleninou. Ďalej tu bolo 3 215 kilogramov tabaku, 1 673 kilogramov mydla, 1 225 kilogramov sviečok a desiatky prikrývok z vlčej kože. Dôležitou položkou bolo 4 200 kilogramov citrónovej šťavy, ktorá slúžila ako prevencia proti skorbutu. Tieto zásoby im mali vydržať tri roky (pri prídeloch aj dlhšie). Franklin sa na expedíciu za objavením Severozápadnej cesty vydal s jedným z najlepších vybavení, aké bolo v tom čase dostupné. Takáto výbava bola nevyhnutná, keďže plavba medzi bludiskom pevniny, mora a ľadu predstavovala obrovské riziko. Hlavne sila morského ľadu vie byť veľmi nevyspytateľná a môže ľahko rozdrviť a potopiť loď. Netreba samozrejme zabúdať na neustálu zimu a tmu arktickej noci.

Na ceste za objavmi  

Do velenia expedície boli vymenovaní aj ďalší významní dôstojníci. Kapitán Francis Crozier (velil na lodi Terror, Franklin velil na Erebuse) a veliteľ James Fitzjames. Obaja boli skúsení moreplavci a mali za sebou niekoľko výskumných ciest. Posádku tvorilo 134 mužov z Kráľovského námorníctva a z Britského obchodného námorníctva. Ráno 19. mája 1845 vyplával Franklin so svojou posádkou z anglického prístavu v Greenhithe preskúmať Severozápadný priechod. Do prístavu sa s ním prišla rozlúčiť aj lady Franklinová. Vtedy ešte nemohla tušiť, že vidí svojho manžela poslednýkrát v živote.

Prvá zástavka viedla k pobrežiu Grónska. Tu doplnili zásoby čerstvého mäsa. Franklin ešte poslal list manželke, kde sa s ňou definitívne rozlúčil. Posledný, kto videl lode a posádku nažive, boli veľrybári v Baffinovom zálive. Od tohto momentu sa na dlhé roky expedícia stráca a nič sa o nej nevie. Ku koncu roka 1847 si pre Franklina a jeho posádku začali robiť na admiralite Kráľovského námorníctva starosti. Bolo zorganizovaných niekoľko pátracích akcií po lodiach Erebus a Terror, ale všetky dopadli neúspešne.

Nemalú úlohu pri hľadaní stratených námorníkov zohrala aj Jane Franklinová, ktorá robila všetko preto, aby sa jej manžel našiel. Vlastným úsilím podporovala niekoľko pátracích výprav a neustále podnecovala velenie námorníctva a vládu na organizovanie nových pátraní. Po troch rokoch hľadania sa konečne podarilo nájsť stopu na pobreží ostrova Beechey. Objavili tri hroby. Podľa nápisov na náhrobkoch ich identifikovali ako námorníkov Johna Franklina. Nenašiel sa však žiaden odkaz o tom, kam sa mal ďalej plaviť zvyšok posádky.

Pátranie pokračovalo až do roku 1854, keď sa už začalo uvažovať o vyhlásení Franklina a jeho posádky za mŕtvych. V tom istom roku sa objavili i útržkovité správy od Inuitov, ktorí mali vidieť lode rozdrvené ľadom a bielych mužov ťahajúcich sane po pobreží Ostrova kráľa Viliama. Pri ústí rieky Back mali nájsť zmrzačené mŕtvoly, ktoré niesli známky kanibalizmu. Ako dôkazy mali slúžiť rôzne osobné veci posádky, ktoré sa  u domorodcov našli.

Ďalšiu stopu sa podarilo nájsť až po ďalších dlhých piatich rokoch (1859). Najdôležitejší artefakt o expedícií objavili na Ostrove kráľa Viliama a bol uložený v  kamennej mohyle. Išlo o odkaz napísaný na námornom záznamovom papieri, kde bol stručne popísaný priebeh výpravy. Zaujímavejšia však bola správa dopísaná na okrajoch papiera. Z nej sa dozvedáme o smrti sira Johna Franklina, ktorý umrel 11. júna 1947. Nebol to jediný objav v blízkosti kamennej mohyly. Našiel sa tu záchranný čln, v ktorom sa okrem výbavy nachádzali aj ľudské kostry. V okolí sa povaľovalo veľké množstvo oblečenia. Tento výstroj objaviteľov prekvapil, pretože okrem zbraní a čižiem sa v člne nachádzali aj hodvábne vreckovky, mydlo, hrebene, zubné kefky, špongie a knihy. Muži Franklinovej výpravy sa konečne našli, ale „záchrana“ „meškala“ desať a pol roka.

Čo sa stalo so sirom Johnom Franklinom a jeho posádkou?  

Z písomných dokumentov výpravy sa nenašlo takmer nič. Preto je záhadou celý jej priebeh aj udalosti, ktoré sa odohrali. Len z objavených predmetov a pozostatkov tiel môžeme usudzovať na postup ich cesty. Tie nám však môžu len sčasti vypovedať, čo  posádka Terroru a Erebu zažívala. Osobné pocity, starosti a rozhovory ostanú navždy záhadou. Franklinova expedícia, zahalená rúškom tajomstva, fascinovala bádateľov, ktorí chceli zistiť, čo sa s nimi stalo. Až v 20. storočí sa podarilo niektoré otázniky vyriešiť.

Dnes už máme predstavu o tom, ako mohla výprava prebiehať. Franklin so svojimi loďami plával z Baffinovho zálivu cez Wellingtonov kanál. Tu sa pravdepodobne museli otočiť pre ľad, cez ktorý nemohli ďalej preplávať. Z tohto dôvodu sa rozhodli prezimovať na Beecheyho ostrove (1845–1846). Keď sa ľad začal topiť, vyrazili opäť na cestu. Plavili sa smerom na juh a na západ pozdĺž západnej strany ostrova Cornwallis. V septembri 1846 uväznil ľad obe lode vo Viktóriinom prielive pri Ostrove kráľa Viliama (asi na polceste medzi Atlantickým a Tichým oceánom). V ľade zostali uviaznutí dlhé mesiace až do roku 1848, keď sa rozhodli lode opustiť. Počas tohto ľadového väzenia prišli o 23 členov posádky, a ako už vieme, aj o Johna Franklina. Zvyšok posádky (ostávalo 105 mužov) nemal pravdepodobne na výber a v dôsledku rozširujúcich sa chorôb a nedostatku jedla sa rozhodli odísť k rieke Back.

Po Franklinovej smrti velil námorníkom kapitán Crozier a veliteľ Fitzjames. Expedícia pokračovala smerom na juh, ťahali so sebou na saniach člny naložené zásobami. Tento pochod ich stál mnoho síl. Už aj tak hladom, zimou a chorobami vyčerpaní námorníci museli vynaložiť zbytok energie, aby mohli pokračovať pešo ďalej. Mnohí z nich umierali počas cesty. V určitom okamihu sa nakoniec rozdelili na menšie skupiny. Dá sa predpokladať, že to znamenalo ponechať slabších a chorých mužov vlastnému osudu. Asi sto kilometrov od uväznených plavidiel bola najmenej jedna skupina poslaná späť na lode, aby zobrali zásoby jedla, ktoré tam ešte ostali. Pravdepodobne sa časť námorníkov dostala až k lodiam, ale už nemali dostatok síl nato, aby priniesli zásoby späť hlavnej skupine mužov, ktorá stále smerovala na juh.

Záhadou bolo, ako títo skúsení námorníci s brokovnicami a mušketami tak rýchlo prišli o jedlo a nemohli si zaobstarať nové. Jedným z dôvodom mohli byť zásoby plechoviek. Konzervované jedlo v plechovkách bolo relatívne čerstvou a sľubnou inováciou, ale neboli vyriešené všetky nedostatky. Niektoré konzervy, čo sa našli po Franklinovej expedícii, boli nekvalitne utesnené. To mohlo viesť k znehodnoteniu jedla. Ďalším vysvetlením môže byť fakt, že sa odmietali prispôsobiť drsnému prostrediu prijatím techník, ktoré využívali Inuiti. Paradoxné je, že sa nechceli znížiť k spôsobom lovu pôvodného obyvateľstva, čo nakoniec viedlo ku kanibalizmu.

Okrem toho konzervy obsahovali aj olovené časti a niektoré hypotézy predpokladali, že olovo prenikalo do potravín. Zo stravy sa malo postupne ukladať v telách námorníkov, otráviť ich a spôsobiť im smrť. Konzervy mal pre Franklina dodať Stephan Goldner, ale dodávka sa dostala do časového sklzu. Pravdepodobne pre rýchle dokončenie objednávky boli plechovice kazové.

Zvyšní muži sa postupne dostali až na južné pobrežie Ostrova kráľa Williama. Tu sa stretli s Inuitmi, ktorí im dali nejaké mäso, ale ďalšiu pomoc im neposkytli. Putovanie pokračovalo ďalej pozdĺž južného pobrežia, dôkazy o tom poskytujú nájdené ľudské kosti. Niektoré telá boli zakopané, ale nie hlboko, iné boli objavené pod hromadou kameňa a štrku.

V bode východne od rieky Piffer opustili zvyšní muži Ostrov kráľa Williama, aby sa dostali cez Simpsonovu úžinu na pevninu. Ďalšie ľudské pozostatky boli odkryté na malých Toddových ostrovoch, ktoré ležia medzi ostrovom a pobrežím. Posledným zostávajúcim členom sa podarilo dosiahnuť pevninu, tu sa však ich cesta končí. Od vyčerpania, hladu, zimy a chorôb už nemohli pokračovať ďalej. Podľa svedectiev Inuitov sa tu našiel čln a tridsať až tridsaťpäť mŕtvych námorníkov. To bol zároveň aj koniec Franklinovej expedície, žiaden z námorníkov sa nenašiel živý.

Hlad a choroby 

Dlhé roky sa vedci vysvetliť pokúšali, čo zapríčinilo smrť posádky. Podľa posledných výskumov, ktoré sa robili na vzorkách z ľudských pozostatkov, sa zistilo, že členovia posádky umierali najčastejšie na kombináciu hladu, chladu a chorôb, ako skorbut, zápal pľúc a tuberkulóza. Z prvých výskumov sa predpokladalo, že za smrť posádky mohla otrava olovom. Najnovšie výskumy z roku 2013 a 2016 však zo vzoriek kostí a nechtov námorníkov zistili, že hladiny olova prítomného v kostiach boli za ich života konzistentné. To znamená, že medzi olovom koncentrovaným v starších a mladších kostných materiáloch nebol žiadny rozdiel. Keby bola bývala posádka otrávená olovom z plechoviek alebo zo zásob vody, dalo by sa očakávať, že koncentrácia olova v telách za posledné mesiace ich života by musela byť zvýšená.

Pravdepodobne podvýživa mala najväčší podiel na zlom zdravotnom stave námorníkov. Zistené hladiny zinku boli oveľa nižšie ako normálne hodnoty. Nedostatok zinku spôsobil oslabenie imunitného systému, ktorý nevládal vzdorovať chorobám. Podvyživené telo začalo rozkladať kostné, tukové a svalové tkanivá. Tým sa uvoľňovalo olovo, ktoré v nich bolo predtým uložené. To je aj dôvod, prečo boli z prvých odberov tkanín a vlasov zaznamenané také vysoké hodnoty olova. Samozrejme, zvýšené množstvo olova mohlo urýchliť smrť, ale nebolo hlavnou príčinou úmrtia.

Čo sa stalo s loďami? Túto otázku si kládli výskumníci dlhé roky. Odpoveď prišla až v septembri 2014. Vtedy sa podarilo získať sonarové snímky vraku potopeného neďaleko Ostrova kráľa Viliama, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Erebus. O dva roky neskôr bol vrak Terroru nájdený približne 100 kilometrov severne od miesta potopeného Erebusu. Loď bola pozoruhodne dobre zachovaná. Vedci preskúmali vrak diaľkovo ovládanou ponorkou a zistili, že trup Terroru zostal neporušený. Je to dôkaz, ktorý vyvracia všeobecne platnú teóriu, že loď bola rozdrvená ľadom. Väčšina jej poklopov bola navyše zatiahnutá, čo naznačuje, že posádka pripravila loď pred jej opustením na zimu.

Použitá literatúra: 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Bernard Pavlovič vyštudoval odbor muzeológia na Univerzite Konštantína Filozofa, kde pokračuje v externom doktorandskom štúdiu. V súčasnosti pracuje v Archeologickom ústave SAV v Oddelení dokumentácie.