Alexander Dubček je asi najznámejšou slovenskou historickou osobnosťou v Európe i vo svete. Aj viac ako 25 rokov od smrti stále budí rešpekt a úctu. Zároveň však okolo jeho osobnosti vzniklo množstvo legiend. Aký bol v skutočnosti

K Alexandrovi Dubčekovi sa hrdo hlásia slovenskí politickí predstavitelia bez ohľadu na stranícku príslušnosť a Slovenská republika má v Dubčekovi tiež veľmi cenné PR smerom ku zahraničiu. Niet sa čo čudovať, pretože meno Alexander Dubček má vo svete podobný ,,cveng“ ako na českej strane meno Václava Havla. S tým však úzko súvisí aj vytváranie rôznych legiend, hagiografií a prezentácií pred svetom iba toho dobrého, pozitívneho, a na druhej strane taktného zamlčiavania toho zvyšku zo života osobnosti, ktorou sa chceme pochváliť v zahraničí.

V divokom Kirgizstane

Alexander Dubček však bol, podobne ako my všetci, človekom z mäsa a kostí, ktorý mal svoje pozitíva i negatíva a prešiel počas svojho života zložitým vývojom. Dubček sa nezjavil na  politickej scéne ,,z čista jasna“ až v roku 1968, ale bol súčasťou komunistického systému dávno predtým. Vlastne, Dubček bol už od kolísky predurčený nato, aby sa stal pravoverným komunistom a málokto v republike mal taký vynikajúci  a bezchybný stranícky životopis ako práve on. Pritom veľa nechýbalo a mohol byť Američanom.

Otec Štefan a matka Pavlína, rodená Kobydová, pracovali už od mladých rokov v robotníckom hnutí. Zoznámili sa v Chicagu, kam sa obaja vysťahovali za prácou ešte pred prvou svetovou vojnou a kde sa aj angažovali v rôznych robotníckych a sociálno-demokratických spolkoch. V USA sa im narodil starší syn Július a nechýbalo veľa, aby sa tak stalo tiež v prípade mladšieho Alexandra.

Keď sa v polovici roka 1921 vracali s americkými pasmi na Slovensko, ktoré už bolo súčasťou ČSR, čakali Dubčekovci druhý prírastok do rodiny. Po príchode domov sa usadili v Štefanovom rodnom Uhrovci, ale keďže jeho pôvodný dom bol neobývateľný, dovolili im nasťahovať sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi. Zhodou okolností išlo o ten istý dom, v ktorom sa 28. októbra 1815 narodil Ľudovít Štúr. Ten domček jednoducho musí mať v sebe niečo, čo raz za sto rokov pohne slovenskými dejinami (a nielen slovenskými). Alexander Dubček sa v ňom narodil 27. novembra 1921, teda 106 rokov po najvýznamnejšej slovenskej postave 19. storočia.

V roku 1921 bola založená aj KSČ, s ktorou Dubček spojil väčšinu svojho dospelého života. Na svoje detstvo v Uhrovci si však veľmi nepamätal, pretože jeho rodičia, nadchnutí revolučným romantizmom a snom o sociálne spravodlivej spoločnosti, odišli spoločne s dvomi malými synmi v rámci družstva Interhelpo do Sovietskeho zväzu. Interhelpo bolo z dnešného pohľadu družstvo plné idealistov, ktorí chceli pomôcť pri budovaní prvej krajiny socializmu na svete a nájsť nové pracovné možnosti, pričom si vôbec neuvedomovali, čo ich po príchode do Sovietskeho zväzu čaká.

Dubčekovci po dlhých týždňoch namáhavej cesty prišli až do ďalekého Kirgizstanu, v ktorom našli civilizačnú úroveň ďaleko za tým, čo poznali na Slovensku. V podstate sa vrátili o niekoľko storočí späť, a nie každý člen Interhelpa takéto pomery vydržal. Nehostinné prostredie Strednej Ázie sa napriek tomu stalo ich domovom v rokoch 1925 – 1933 a následne sa presťahovali do mesta Nižný Novgorod v Rusku, ktoré sa v tom období nazývalo Gorkij. Alexander Dubček tak strávil celé svoje detstvo i časť mladosti v Sovietskom zväze a žil tam aj v rokoch najväčších stalinistických čistiek a masového teroru.

Dvakrát zranený v povstaní

Ruština sa stala jeho druhým materinským jazykom a až do svojich 17 rokov nepoznal nič iné, len sovietsky systém. V roku 1935 sa ich rodina rozdelila, keďže brat Július sa zaplietol do pouličnej bitky a rodičia sa báli možného trestného postihu. Matka s Júliusom sa preto vrátili na Slovensko a Alexander zostal naďalej žiť s otcom v Gorkom. Keď si však v roku 1938 museli obaja vybrať medzi sovietskym a česko-slovenským občianstvom, Štefan Dubček nezaváhal ani na chvíľu a spolu so synom sa definitívne vrátili do rozpadajúcej sa Česko-Slovenskej republiky.

Napriek prežitým skúsenostiam v Sovietskom zväze zostali Dubčekovci pravoverní komunisti. Otec Štefan sa stal jedným z najvýznamnejších funkcionárov ilegálnej KSS a celkom logicky sa po jeho boku v strane angažoval aj Alexander. Štefan Dubček bol dokonca členom III. ilegálneho ústredného vedenia KSS a po jeho rozbití sa ocitol vo väzení. Jeho mladší syn zatiaľ pracoval v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom a v roku 1944 sa zúčastnil Povstania. Dvakrát bol zranený, ale mal rozhodne viac šťastia ako brat Július, ktorého v januári 1945 zastrelila nemecká hliadka.

Alexander Dubček sa po skončení vojny oženil s Annou Borsekovou (mali cirkevný sobáš) a začal postupne stúpať po straníckom rebríčku vyššie a vyššie. Jednak to bol naozaj schopný a inteligentný mladý muž a jednak mal aj dobrý životopis. Dlhé roky života v Sovietskom zväze, práca v ilegalite a účasť v Povstaní, otec člen ilegálneho vedenia KSS, ktorý prežil koncentračný tábor. Tak sa stalo, že mladý Alexander Dubček bol už v roku 1949 pracovníkom Okresného výboru (OV) KSS v Trenčíne, následne tajomníkom a potom vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. V rokoch 1952 – 1953 pracoval v aparáte ÚV KSS v Bratislave a od januára 1953 zastával funkciu vedúceho krajského tajomníka KSS v Banskej Bystrici. Zároveň bol aj poslancom Národného zhromaždenia a od roku 1955 členom ÚV KSS. V rovnakom roku ho súdruhovia poslali študovať na Vysokú školu politickú pri ÚV KSSZ do Moskvy, čo znamenalo veľké vyznamenanie a prestíž.

Čistky

Dubček tak naštartoval svoju stranícku kariéru v čase masovej nezákonnosti, politických procesov a brutálneho teroru proti všetkým oponentom komunistického režimu. Stúpal po straníckom rebríčku vtedy, keď prebiehala čistka aj vnútri samotnej komunistickej strany a keď sa naplno rozbehla kampaň proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom. Dubček vždy tvrdil, že ním poznanie mechanizmu výroby politických procesov, o ktorom sa dozvedel ako člen rehabilitačnej komisie, hlboko otriaslo. Lenže ako vedúci tajomník na okrese a neskôr na kraji niesol plnú politickú zodpovednosť za všetky nezákonnosti, ktoré sa tam stali. Pretože aj v Trenčíne či v Banskej Bystrici sa zatvárali kňazi, likvidovali kláštory, prebiehala násilná kolektivizácia a prenasledovali sa nevinní ľudia. Samozrejme, mali to na svedomí najmä orgány ŠtB, ale robili to vždy v mene komunistickej strany.

Po návrate z Moskvy pokračoval jeho kariérny vzostup, tak veľmi spätý s tragickými 50. rokmi, ďalej. V rokoch 1958 – 1960 zastával funkciu vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave, v roku 1960 sa stal dokonca tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel a členom Sekretariátu ÚV KSČ. Zatiaľ všetko s požehnaním prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného, ktorý v tomto období pokladal Dubčeka ešte za svojho človeka a vybral si ho ako mladého perspektívneho kádra. Lenže Alexander Dubček začal práve v Prahe spoznávať, že s oficiálnou politickou líniou KSČ to nebude až tak úplne v poriadku, a to aj vo vzťahu k Slovensku. Veľmi rýchlo sa preto dostal do konfliktu s Novotným, ktorý ho poslal späť do Bratislavy.

Na čelo strany

Druhá vlna destalinizácie, Chruščovov tlak i veľké ekonomické problémy v krajine spôsobili, že Novotný musel chtiac-nechtiac obetovať funkcionárov, najviac zodpovedných za 50. roky. Z funkcie prvého tajomníka ÚV KSS tak musel odísť Karol Bacílek, ktorého 8. apríla 1963 nahradil práve Alexander Dubček. Starého, senilného, tučného, primitívneho, a hlavne človeka s krvavými rukami nahradil mladý, usmievavý a inteligentný funkcionár novej generácie. Dubčekovi bolo jasné, že doterajší systém nie je dobrý a niečo treba zmeniť, ale zo dňa na deň sa reformátorom rozhodne nestal. Najmä v prvej polovici 60. rokov postupoval v tomto smere veľmi, veľmi opatrne. Podobne ako aj Vasiľ Biľak, s ktorým tvorili až do roku 1968 na Slovensku akýsi tandem a ich názory na vtedajšiu politiku sa priveľmi nelíšili.

Spájala ich kritika Antonína Novotného, snaha zabrániť návratu Gustáva Husáka do vysokej politiky a udržať na Slovensku pokoj a stabilitu. Zásadné reformy požadovali predovšetkým slovenskí spisovatelia, novinári a vôbec celá intelektuálna obec, ktorej symbolom sa stal časopis Kultúrny život a jeho veľmi kritické články na vtedajšiu Novotného politiku. Dubček sa skôr niesol na tejto vlne, než by ju sám inicioval a prichádzal s vlastnými reformnými návrhmi. Spolu s Biľakom odrážali Novotného útoky, museli obratne lavírovať, pretože ak by prekročili určitú hranicu, šéf  KSČ by bol dokázal presadiť ich odvolanie z funkcií.

Keď napríklad Husák vystúpil na bratislavskej mestskej konferencii KSS s veľmi kritickým príspevkom, v ktorom kritizoval skoro všetko a všetkých, Dubčeka tým doslova vytočil a ten stopol jeho návrat do politických funkcií. Dubček chcel prosto postupovať pomaličky, krok za krokom, tak, aby veľmi nedráždil Novotného a jeho slovenských prisluhovačov. Ale je pravda, že na Slovensku bola dynamika reformného procesu predsa len silnejšia, než v českých krajinách. Nová vlna zaviala vo vede, kultúre, medzi inteligenciou, a postupne sa dostávala aj do politického života. Koncom roka 1967, keď v strane naplno prepukla kritika Antonína Novotného, bol už Dubček presvedčený o nevyhnutnosti zásadných reforiem. Patril k najostrejším Novotného kritikom a na prekvapenie viacerých, práve Dubček vystriedal Novotného vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ.

Najpopulárnejší muž v krajine

Jeho zvolenie bolo akýmsi kompromisom vo vedení strany, ktorá sa zmietala v kríze a utvorili sa v nej viaceré tábory od konzervatívcov cez umiernených reformátorov až po zástancov radikálnej zmeny. Dubček sa nachádzal niekde v strede. Prakticky ihneď po svojom zvolení sa stal najpopulárnejším mužom v krajine, a to aj v Česku, kde ho ľudia dovtedy veľmi nepoznali. Jeho typický úsmev, ľudské vystupovanie, rozhovory s bežnými občanmi či cesty do práce mestskou dopravou spravili z Dubčeka, povedané dnešnými slovami, veľkú mediálnu hviezdu.

V spoločnosti naplno prepuklo uvoľnenie, ľudia sa začali angažovať aj mimo KSČ, zrušila sa cenzúra, médiá prinášali dovtedy nemysliteľné reportáže, a hlavne, nebáli sa otvorene kritizovať všetky problémy. Vznikol Klub angažovaných nestraníkov, Klub 231 (bývalí politickí väzni), začala sa pomaly obnovovať sociálna demokracia, pripravovala sa ekonomická reforma, jednoducho, v spoločnosti to riadne vrelo. Nikto nevedel predpovedať, kam až tento vývoj povedie a kde sa nakoniec zastaví.

Bolo však celkom prirodzené, že ruka v ruke s tým narastala aj otvorená kritika Sovietov i ďalších predstaviteľov krajín východného bloku. Vedenie KSČ bolo ostro kritizované už v marci 1968 na schôdzi v Drážďanoch, teda len tri mesiace po nástupe Dubčeka na čelo KSČ. ,,Bratské strany“ mali obavu, že sa českým a slovenským komunistom situácia vymkne z rúk, báli sa opakovania maďarských udalostí, a tiež toho, že iskra zásadných reforiem preskočí aj do iných štátov bloku. A v mnohom mal Brežnev a spol. pravdu, pretože živelný pohyb v spoločnosti sa naozaj vedeniu KSČ začal vymykať spod kontroly. Sovietov riadne podráždil už Akčný program KSČ, v ktorom boli načrtnuté vízie a myšlienky, ako ďalej so stranou i štátom.

Keď však vyšiel koncom júna 1968 v novinách manifest 2000 slov, Sovieti doslova zúrili. Považovali to za otvorený prejav antisocialistických síl a nahnevaný bol aj Dubček. Jednak išiel manifest 2000 slov v reformách oveľa ďalej než Akčný program KSČ a jednak mu sťažil vyjednávania so Sovietmi, ktorým poskytol zámienku na kritiku pomerov v ČSSR.

Nalejme si totiž čistého vína. Alexander Dubček ako najvyšší šéf KSČ nikdy neuvažoval o obnovení pluralitnej demokracie, o návrate pred rok 1948 či o zrušení vedúcej úlohy strany. Chcel iba odstrániť najväčšie nedostatky socializmu sovietskeho typu, transformovať ho na domáce podmienky, trochu ho poľudštiť a spraviť ho príťažlivým pre občanov. Vedúca úloha strany sa nemala vynucovať násilím, ale prirodzenou autoritou u občanov. Rozhodne však neuvažoval v kategórii takej demokracie, akú poznáme dnes. Aj počas roka 1968 sa v prejavoch často odvolával na Gottwalda, na Víťazný február 1948, na bezvýhradnú vernosť Sovietskemu zväzu a myšlienkam komunizmu.

Invázia a okupácia

Brežnevovi a ďalším moskovským jastrabom to však nestačilo. Celé mesiace do Dubčeka hustili, aby bola opäť zavedená cenzúra, vymenení ľudia vo vedení masovokomunikačných prostriedkov, odstránené ,,pravicové“ živly z funkcií a aby urobil poriadok aj s inteligenciou. Stretnutia v Čiernej nad Tisou či v Bratislave boli asi najznámejšími miestami rokovaní. Dubček sa snažil všetko oddialiť až do pripravovaného zjazdu strany, ubezpečoval Brežneva, že sa potom všetko vyrieši a že situácia vôbec nie je taká kritická, ako vyzerá. Až prišiel telefonát z 13. augusta 1968, v ktorom naňho Brežnev zase tlačil a Dubček mu odpovedal: ,,Všetky otázky sme schopní riešiť vlastnými silami. Ale ak si myslíte, že je nevyhnutné prijať opatrenia, tak ich prijmite.“ A Sovieti si to naozaj mysleli a opatrenia prijali.

Krátko pred polnocou 20. augusta 1968 sa začala okupácia krajiny, ktorá Dubčeka šokovala a psychicky úplne zničila, pretože on naozaj neveril, že to Brežnev urobí. Potom už nasledovala internácia na území Sovietskeho zväzu, rokovania v Moskve a nátlak na podpísanie Moskovského protokolu, ktorý nakoniec Dubček podpísal. V najvyššej straníckej funkcii ho držali až do apríla 1969, keďže ho potrebovali a mal stále autoritou medzi obyvateľstvom. Následne ho presunuli do funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia, z ktorej titulu podpísal aj tzv. obuškový zákon, potom nasledoval post veľvyslanca v Turecku a v júni 1970 ,,vyhadzov“ z KSČ.

Alexander Dubček nastúpil ako radový občan do zamestnania v Západoslovenských štátnych lesoch, kde pracoval až do dôchodku. Reálne však bol väzňom na slobode, pretože ŠtB jeho i celú rodinu monitorovala celé roky 24 hodín denne. Neskôr sa mu vyčítalo, že sa aktívnejšie nezapojil do opozičných aktivít. Ale je možné sa výraznejšie angažovať, ak nemôžete bez dozoru prejsť ani na druhú stranu chodníka? Dubček teda aspoň písal protestné listy na všetky možné strany a nezabúdalo naňho ani zahraničie. V roku 1988 si prevzal čestný doktorát v Bologni a o rok neskôr bol už jednou z hlavných tvárí novembra 1989.

Veľmi chcel byť prezidentom republiky, čo by bral nepochybne ako akúsi satisfakciu, ale predstavitelia Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu boli proti. Prezidentom sa stal Václav Havel a Dubček sa musel uspokojiť s funkciou predsedu Federálneho zhromaždenia. Vykonával ju dva roky a zároveň sa angažoval v sociálnej demokracii. Hovorieval, že sa vrátil tam, kde jeho otec začínal. Lenže sociálna demokracia na začiatku 20. storočia bola niečo úplne iné než na jeho konci. Koniec Alexandra Dubčeka sa začal 1. septembra 1992 na 88. kilometri diaľnice D1 smerom na Prahu, kde jeho služobné BMW šoférované vodičom Jánom Rezníkom dostalo vo vysokej rýchlosti na vozovke plnej vody šmyk a vyletelo mimo diaľnice. Niekoľkokrát sa prevrátilo a Dubček utrpel vážne zranenia. Bol prevezený do Prahy, kde 7. novembra 1992 ťažkým zraneniam podľahol. Zomrel na 75. výročie VOSR, ktorá pre jeho otca znamenala jeden zo zásadných zlomov v živote.

Literatúra

• Dubček, A.: Nádej zomiera posledná. Bratislava 1993.
• Londák, M. a kol.: Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku 1960-1967. Bratislava 2002.
• Londák, M./Sikora, S. a kol.: Rok 1968 a jeho miesto v našich dejinách. Bratislava 2009.
• Pešek, J. a kol.: Aktéri jednej éry na Slovensku 1948-1989. Prešov 2003.
• Sikora, S.: Po jari krutá zima. Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1968-1971. Bratislava 2013.

Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR – strategická komunikácia.

 

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, archív autora

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.