Koncom 30. rokov minulého storočia bol pod vplyvom viacerých politických udalostí rozbitý novovybudovaný československý štát. Jeho bývalí občania sa ocitli na pomyselnej križovatke, čo robiť ďalej. Časť z nich sa odhodlala postaviť novým pomerom na odpor, a to buď na domácej pôde, alebo odchodom do exilu. Medzi tých, ktorí sa rozhodli prekročiť hranice okupovanej vlasti a aktívne sa zapojiť do zahraničného odboja, patril aj budúci stíhací pilot Royal Air Force (RAF) – Stanislav Fejfar.

 

Stanislav Fejfar pri svojom Spitfiri.

Plukovník letectva in memoriam Stanislav Fejfar sa narodil 25. novembra 1912 v dedinke Štikov blízko Novej Paky. V detstve ho vychovával nevlastný otec Alois Junek, za ktorého sa jeho matka Mária Fejfarová vydala, keď jej muž Josef Fejfar padol v prvej svetovej vojne. Rodičia boli finančne zabezpečení, keďže vlastnili hostinec, preto mohli mladému Fejfarovi poskytnúť kvalitnejšie stredoškolské vzdelanie. Po absolvovaní vyššej priemyselnej školy v Pardubiciach sa rozhodol pre dráhu profesionálneho vojaka – pilota, ktorá so sebou prinášala výhľad vojenskej kariéry, ale aj neustáleho ohrozenia života. Túžba stať sa pilotom bola dokonca hlavným dôvodom rozchodu s jeho priateľkou Zdenou Hylmarovou.

Ďalšie kroky Stanislava Fejfara smerovali na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave a v Prostějove, kde úspešne ukončil svoj letecký výcvik v hodnosti poručíka letectva. Následne ho zaradili k 3. leteckému pluku Generála letce M. R. Štefánika v Prahe. Počas mníchovského obdobia bol pluk začlenený najprv do sústavy letectva 4. poľnej armády na južnej Morave a neskôr k 3. armáde na Slovensku. Práve v Piešťanoch sa dozvedel o podpísaní Mníchovskej dohody.

 

Poľské intermezzo

Vývoj marcových udalostí v roku 1939 však nasvedčoval tomu, že sa pomaly blíži koniec jeho služby na Slovensku. Keď bol 14. marca vyhlásený Slovenský štát, musel sa Fejfar vrátiť naspäť do Čiech. Na ďalší deň ho zasiahla okupácia. Stanislav Fejfar sa podobne ako väčšina československých letcov nezmieril s novou situáciou v krajine. Skúsenosti z okupácie ho nakoniec priviedli k rozhodnutiu neprijať ponuku na uplatnenie v nemeckom dopravnom letectve, ale zvoliť si cestu emigrácie. Spolu s kolegom Otakarom Hrubým odišli vlakom zo Starej Paky do Prahy, vyhľadali Josefa Dudu a zistili plán úteku.

V jarných a letných mesiacoch toho istého roku sa začali nelegálne, avšak organizované úteky letcov z protektorátu Čechy a Morava. Tak sa do zahraničia dostal aj Stanislav Fejfar, ktorý 8. júna 1939 o 9.55 hod. prekročil pri Českom Těšíne poľské hranice. Ešte pred samotným odchodom z domu zrealizoval prvý zápis do svojho osobného denníka: „Ve 12.00 opouštím domov. Snad ho ještě někdy uvídím. Nechci vypisovat své dojmy. Tu citlivost již musím jednou odstranit.“ Na území Poľska sa jeho cieľovou stanicou stalo mesto Krakov, ktoré sa nachádzalo pomerne blízko protektorátnych hraníc a v ktorom pôsobil československý konzulát. Ten aj po 15. marci 1939 pokračoval vo svojej činnosti, a to vďaka rozhodnosti a neústupnosti vtedajšieho konzula Dr. Vladimíra Znojemského nevydať úrad Nemcom.

Stanislav Fejfar ostal zo situácie panujúcej v Poľsku veľmi sklamaný. V českých krajinách kolovali správy o vzniku niekoľkotisícovej československej zahraničnej armády, realitou bola bieda emigrantského života. Aj napriek tomu, že československý konzulát v Krakove letcom zabezpečoval ubytovanie i stravu v turistickej ubytovni na Rynku Głównym, museli ,,bojovať“ s každodennými existenčnými problémami. Veľká časť letcov odišla z krajiny naľahko, len v športovom obleku, s najnutnejšími osobnými vecami a zanedbateľnou finančnou čiastkou. Na vlastnej koži to okúsil aj samotný Fejfar, ktorý dostával 1 zlotý a 10 cigariet na deň. Táto peňažná tieseň ho prinútila rozpredať osobné a spomienkové predmety miestnym obyvateľom výrazne pod cenu.

Stanislav Fejfar v hodnosti kapitána letectva.

Po necelých dvoch týždňoch krakovského pobytu získal Stanislav Fejfar od Znojemského prvé dôležité informácie týkajúce sa jeho prijatia do francúzskeho letectva. Ako sám v denníku uvádza: ,,Do této chvíle jsme totiž nevěděli, co vlastně budeme za hranicemi dělat, je-li vůbec možná nová československá légie, či nejaká akce za osvobození republiky.“ Zo strany konzula však išlo o milosrdnú lož. Francúzsko síce bolo ochotné prevziať československých letcov, ale len do radov Cudzineckej légie. Stanislav Fejfar mal dve možnosti: buď légia, alebo nútený návrat do protektorátu. Nakoniec sa rozhodol podpísať reverz o vstupe do légie.

Transporty letcov z Poľska do Francúzska prebiehali v piatich vlnách (od 22. mája do 19. augusta 1939). Fejfar bol zaradený do druhého lodného transportu Sobieski, na ktorom odplával dňa 16. júna 1939. Štyri dni nato dorazil po strastiplnej ceste – trpel úplavicou – do francúzskeho prístavu Boulogne a bol rád, že za sebou zanechal mizériu v Poľsku. Netušil však, čo ho čaká v Cudzineckej légii.

Z Cudzineckej légie do francúzskeho letectva

V prvých dňoch po príchode do Francúzska si Stanislav Fejfar užíval Paríž ,,plnými dúškami“ – zúčastnil sa sviatku dobytia Bastily a navštívil známe pamiatky. Po absolvovaní lekárskych prehliadok ho poslali do Marseille. V pevnosti St. Jean čakal na transport do severnej Afriky, konkrétne do mesta Sidi Bel Abbés, kde ho zaradili k 1. pluku Cudzineckej légie. Ani tu však nebola situácia o nič priaznivejšia. Podobne ako Poľsko, ani légia nevytvorila pre Fejfara dostačujúce podmienky. Okrem toho, že na neho čakal status cudzineckého legionára, ho opäť sužovali finančné ťažkosti. Príslušnosť k Cudzineckej légii znamenala, že dôstojníci ako seržanti légie, medzi ktorých patril aj Fejfar, poberali 1,95 franku denne, pričom poddôstojníci len 50 centimov.

Stanislav Fejfar vo Francúzsku.

Postupne sa zhoršil aj jeho zdravotný stav. Nevyhovujúce klimatické podmienky, na ktoré nebol zvyknutý, dlhé pochody a cvičenia vo vysokých teplotách či časté tráviace ťažkosti (hnačky) spôsobené príjmom znečistených tekutín mu nepridávali na fyzickej ani psychickej pohode. Stanislav Fejfar spoločne s ďalšími letcami čím ďalej, tým väčšmi spájal svoju budúcnosť s vypuknutím vojny. Bolo im predsa prisľúbené (aj keď len ústne), že budú zaradení do radov francúzskeho letectva.

Po zdarnom útoku na Poľsko obrátilo Nemecko svoju pozornosť na západnú časť Európy – Francúzsko. Z pôvodných piatich rokov v Cudzineckej légii sa stali len dva mesiace. Ihneď ako vojna vypukla, bol Stanislav Fejfar preradený k jednotke GC I/6, v rámci ktorej sa začalo jeho preškoľovanie na francúzsku stíhačku Morane Saulnier. Začiatok nemeckej operácie Fall Gelb ho však zastihol na dovolenke. Urýchlene sa presunul k svojej jednotke, s ktorou sa premiestnil na letisko Lognes-Emmerainville blízko Paríža. Od tejto chvíle sa pre neho začala nepretržitá operačná činnosť. Počas nej si pripísal prvé úspechy: priznali mu dva potvrdené zostrely a jeden pravdepodobný. Zároveň absolvoval a prežil šesť útokov na nemecké tanky, najviac zo všetkých členov jednotky. Životnosť pilotov bola pri takýchto akciách veľmi nízka, spravidla dve až tri akcie. Za svoje zásluhy v boji získal aj francúzske vyznamenanie Croix de Guerre.

Dňa 19. júna 1940 bol Stanislav Fejfar uvoľnený z GC I/6, aby sa mohol evakuovať. Kapitulácia Francúzska bola otázkou niekoľkých dní. Počas jednej takejto evakuácie na juh krajiny si poznamenal: ,,A zase utíkáme! V mašině malý kufřík, jednu košili, kartáček na zuby, mýdlo, přikrývka a letíš. A je ti smutno.“ Následne sa v prístave Port Vendres nalodil na loď General Chanza, ktorá mala namierené do mesta Oran a odtiaľ cez Gibraltár do Veľkej Británie. Dvojtýždňová plavba však prebiehala za príšerných ubytovacích a hygienických podmienok.

 

V bitke o Britániu

Znak 313. československej stíhacej perute.

Do anglického prístavu Liverpool dorazil Stanislav Fejfar 12. júla 1940. Spolu s príslušníkmi letectva a pozemnej armády bol umiestnený do provizórneho tábora v Cholmondeley. Keďže patril ku skúsenejším stíhacím pilotom, vo Francúzsku nalietal 96,30 operačných hodín, začiatkom augusta 1940 sa stal súčasťou 310. československej stíhacej perute, ktorá bola prvou a najdlhšie pôsobiacou československou peruťou v RAF. Jeho následné preškolenie na britskú stíhačku Hawker Hurricane trvalo len necelý mesiac.

V tomto období bola bitka o Britániu už v plnom prúde. Hneď 8. septembra 1940, teda deň po návrate k ,,tristodesiatke“, sa Fejfar zúčastnil svojej prvej akcie, počas ktorej zaznamenal prvý potvrdený zostrel: ,,Totiž – první můj ‚Boš‘ v Anglii padl! Bf 110. První splátka by byla.“
Ďalšia príležitosť k boju sa Stanislavovi Fejfarovi naskytla 15. septembra 1940. V tento pre Britov slávny deň – Deň bitky o Britániu – mu bol priznaný druhý zostrel. Poslednýkrát v bitke ,,skóroval“ tri dni nato, keď približne v priestore Hornchurch severne od Londýna zostrelil dvojmotorový bombardér Junkers.

Začiatkom októbra ho z operačnej činnosti vyradil akútny zápal čelných dutín prejavujúci sa silnou bolesťou hlavy. Jeho zdravotný stav bol natoľko vážny, že musel podstúpiť operáciu a niekoľkomesačné liečenie, z ktorého ho prepustili až v marci 1941. K svojej jednotke sa však nevrátil. Čakala ho služba na Inšpektoráte československého letectva v Londýne, kde sa venoval najmä administratívnej činnosti. Práca v hlavnom meste bola pre Stanislava Fejfara taktiež adrenalínovou záležitosťou, keďže Londýn zažíval v tomto období každý večer nálety Luftwaffe, nazývané Blitz.

 

,,Jeden jestřáb mnoho vran rozhání“ 

Nemecké letecké eso Josef Priller

Vytúžený deň pre Fejfara nastal až v lete roku 1941, keď ho lekári vyhlásili za zdravého. V praxi to znamenalo návrat do aktívnej bojovej služby v úlohe veliteľa letky B 313. stíhacej perute. Okrem toho bol povýšený do hodnosti kapitána, čo medzi ostatnými členmi perute vyvolalo rezervovanosť a sčasti aj opovrhnutie: ,,Nastoupil jsi službu u 313. peruti! […] A kamarádi ti připravili malé zklamání. Toto jsi nikdy nečekal. A proč si to nečekal, vždyť si byl na Inespektorátu, uměl sis to zařídit. Nic jsi tam nedělal, jenom hodnost dostal. […] Co jiného jsi mohl čekat než opovržení.“ Nástup k najmladšej československej peruti vôbec neprebehol podľa jeho predstáv a očakávaní. Československí letci vo Veľkej Británii pozorne sledovali hodnostný postup svojich kolegov a negatívne vnímali, ak bol dotyčný povýšený skôr než ten, kto podľa nich vykonával rovnakú službu. Stanislav Fejfar však rýchlo dokázal, že je nielen skúseným stíhačom, ale aj schopným veliteľom.

Na pozícii veliteľa letky B zotrval iba necelý rok. Spoločne s ,,tristotrinástkou“ sa zúčastnil niekoľkých ofenzívnych operácií nad územím severného Francúzska, tzv. sweepoch. Počas nich sprevádzal a zabezpečoval ochranu britským bombardérom pri útokoch nad okupovanou Európou. Pre tieto operácie Kráľovského letectva existovali viaceré pomenovania – Rhubarb, Cirkus, Rodeo, Ramrod a ďalšie. Jeho kabínu Spitfira v tom čase zdobilo sedem čiernych krížikov, ktoré znamenali celkový počet zostrelov počas pôsobenia v Kráľovskom letectve. Ďalšie však už nepridal.

Hrob Stanislava Fejfara vo Francúzsku.

K svojej osudnej misii odštartoval 17. mája 1942. RAF v tento deň začalo operáciu Ramrod 33, ktorej cieľom boli doky vo francúzskom prístave Boulogne. Akcia prebehla podľa plánov a Hornchurchský wing, pozostávajúci z 313., 122. a 64. perute, sa otočil na cestu späť k britskému pobrežiu. Krátko po zmene kurzu sa od formácie ,,tristotrinástky“ oddelila dvojica Spitfirov. V kokpite jedného z nich sedel práve Stanislav Fejfar, ktorý zrejme spozoroval nemeckých stíhačov eskadry JG 26, vyslaných z francúzskeho územia. Nasledujúci vzdušný súboj sa pre neho stal posledným. Približne o 11.33 hod. si mohol Josef ,,Pips“ Priller, jeden z najlepších nemeckých stíhacích pilotov, pripísať na svoje konto v poradí už 72. úspešný zostrel.

Život Stanislava Fejfara sa uzavrel v 29 rokoch. Jeho telo bolo uložené do hrobu číslo C-8 na vojenskom cintoríne Pihen-Les-Guines vo Francúzsku. Motivácia Fejfarovho vzdialenia od formácie a začatia súboja voči početnejšej nemeckej presile nie je dodnes známa. Nezodpovedanou otázkou zostane, či sa za tým skrývalo fyzické vyčerpanie – v čase smrti mal splnený predpísaný turnus 200 operačných hodín, alebo zhoršený psychický stav, o čom by svedčili zápisky z osobného denníka.

Použitá literatúra

  • Kudrna, L.: Stíhací pilot první linie. Plukovník letectva in memoriam Stanislav Fejfar a jeho odysea. Paměť a dějiny 2/3, 2008, 78–100.
  • Kudrna, L.: Když nelétali: Život našich letců v Polsku, Francii a Británii za druhé světové války. Praha 2003.
  • Plachý, J.: Krakov, 30. dubna 1939. Zahraniční vojenská skupina československá v Polsku. Paměť a dějiny 12/1, 2019, 3–15.
  • Rajlich, J.: Esa na obloze. Praha 1995.
  • Rajlich, J.: Na nebi hrdého Albionu I.: Válečný deník československých letců ve službách britského letectva. Praha 1999.

Pramene

  • Fejfar, S.: Deník stíhače. Praha 2013. 168 s.

 

Obrazová príloha: valka.cz, wikipedia.org.

Vyštudovala odbor historické vedy na Katedre histórie, Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu. Vo svojom výskume sa zameriava na emigráciu československých letcov po roku 1939 a ich pôsobenie v zahraničnom odboji. Dizertačnú prácu píše na tému Migračné procesy v Európe počas studenej vojny.