Smrť korunného princa Tretej ríše bola výsledkom jednej z najodvážnejších tajných operácií druhej svetovej vojny. Zastupujúci ríšsky protektor, SS-Obergruppenfűhrer Reinhard Heydrich zomrel 4. júna 1942 o pol ôsmej ráno po týždňovom boji o život v pražskej nemocnici na Bulovke. Žiaľ, znamenalo to pokračovanie masových represálií, ktoré nacisti zaviedli voči obyvateľstvu Protektorátu Čechy a Morava ihneď po atentáte. Tragický osud obcí Lidice a Ležáky je nakoniec dostatočne známy. Prečo sa práve Reinhard Heydrich stal terčom útoku čs. parašutistov a prečo sa tak stalo napriek riziku masovej odplaty ?
Záujmy tajných služieb
Prvá zmienka o možnej realizácii atentátu sa objavila už 3. októbra 1941 na rokovaní čs. exilového Ministerstva národnej obrany v Londýne. Ako pravdepodobný cieľ sa okrem Reinharda Heydricha spomínal aj štátny tajomník v Protektoráte Čechy a Morava Karl Hermann Frank. Ide o zaujímavú informáciu, ak si uvedomíme fakt, že Reinhard Heydrich priletel do Prahy 27. septembra 1941, teda len pár dní pred londýnskou poradou. Z 3. októbra 1941 sa zachoval aj úradný záznam o príprave operácie s názvom Anthropoid, v ktorom sa píše o oboznámení dvoch parašutistov – Jozefa Gabčíka (rodák z Poluvsia pri Žiline) a Karla Svobodu – s plánom atentátu. Karel Svoboda sa ale pri výcviku zranil a bol nahradený Janom Kubišom. Parašutistov vycvičila i vybavila britská SOE (Special Operation Executive – Útvar špeciálnych operácií).
O úlohe SOE, prípadne iných tajných západných služieb na príprave atentátu dodnes neexistuje medzi historikmi úplná zhoda. Časť z nich totiž tvrdí, že SOE len vycvičila a prepravila výsadkárov, do iných vecí priamo nezasahovala a celá akcia bola dielom čs. exilovej spravodajskej služby.
Naopak, druhá časť sa prikláňa k názoru o zásadnej úlohe SOE či iných tajných služieb na príprave i realizácii atentátu. Nech je už pravda akákoľvek, spojenecké tajné služby mali nepochybne záujem na odstránení Reinharda Heydricha, keďže okrem funkcie zastupujúceho ríšskeho protektora v Protektoráte Čechy a Morava bol v prvom rade šéfom RSHA (Reichssicherheitshauptamt – Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti), teda úradu, v ktorom boli združené všetky nevojenské spravodajské služby ako Gestapo, SD (Sicherheitsdienst – Bezpečnostná služba), ale aj kriminálna polícia nazývaná Kripo. Reinhard Heydrich tak ovládal celý bezpečnostný aparát Tretej ríše a ním riadené tajné služby (okrem Abwehru – vojenskej spravodajskej služby admirála Wilhelma Canarisa) robili spojencom odhaľovaním siete ich agentov veľké problémy. Práve preto sa stal Heydrich pre západné tajné služby veľmi nebezpečnou osobou.
Čs. parašutisti boli na územie Protektorátu vysadení v noci z 28. na 29. decembra 1941 ako skupina Anthropoid. Spolu s nimi zoskočili aj členovia podporných výsadkových operačných skupín Silver A a Silver B. Ich skutočné úlohy mali byť prísne utajené aj pred príslušníkmi domáceho odboja. Atentát pripravovali parašutisti takmer pol roka a ich hlavnou úlohou bolo vybrať vhodné miesto i spôsob realizácie útoku.
Zázemie im poskytoval domáci odboj, čo nebolo vzhľadom na vládnuce pomery v Protektoráte vôbec jednoduché. Parašutisti totiž potrebovali ubytovanie, peniaze, falošné doklady či rôznu inú pomoc. Keď niektorí Gabčíkovi a Kubišovi ilegálni spolupracovníci začali v máji 1942 tušiť ich naozajstnú úlohu, a najmä jej cieľ, postavili sa proti realizácii atentátu. Bolo im hneď jasné, aké následky by to mohlo priniesť. Rádiodepešou z 12. mája 1942 dokonca žiadali čs. spravodajskú službu a politických predstaviteľov v Londýne, aby dali príkaz na zrušenie operácie, ktorej cieľom bol atentát na Reinharda Heydricha. Podľa nich by „asi v ničom neprospel spojencom a pre náš národ by mal nedozierne následky. Nielen že by ohrozil našich rukojemníkov a politických väzňov, ale vyžiadal by si tisíce ďalších životov, uvrhol národ do neslýchaného útlaku, zároveň zmietol posledné zvyšky akejkoľvek organizácie a tým znemožnil, aby tu bolo vykonané ešte niečo užitočné pre spojencov (Čvančara 2004).“
Zároveň domáci odboj navrhoval, ak už je potrebné pred západnými spojencami nejaké veľké gesto, aby bol atentát spáchaný na niektorého z domácich kolaborantov. Jasnú odpoveď na túto žiadosť odboj nedostal, ale všetky predpoklady sa po atentáte potvrdili. Nepodarilo sa ani presvedčiť Gabčíka s Kubišom, aby od atentátu upustili. Ako vojaci pod prísahou sa neoblomne držali svojich príkazov z Londýna.
Osudná pravotočivá zákruta
Gestapo malo informácie o zvýšenej aktivite parašutistov v Protektoráte, a dokonca navrhlo posilniť Heydrichovu ochranu. Ten to ale odmietol a považoval za nemožné, že by sa ho niekto pokúsil zabiť. Ignoroval všetky bezpečnostné opatrenia, jazdil v otvorenom aute, iba so šoférom a bez ochranky. Jediné, na čo pristúpil, bola nepriestrelná vesta. Pritom išlo o opatrenia, ktoré kedysi navrhol on sám.
Čs. parašutisti zatiaľ pozorne Heydricha sledovali a vyberali najvhodnejšie miesto útoku. Všímali si jeho zvyklosti, pohyb a trasy, akými jazdil. Spočiatku uvažovali o realizácii atentátu v blízkosti zámku v Panenských Břežanoch, kde Heydrich od jari 1942 žil so svojou rodinou a odkiaľ pravidelne jazdil do Prahy. Keďže boli v okolí zámku posilnené stráže, vybrali parašutisti nakoniec iné miesto. Tým sa stala jedna ostrá zákruta, pri ktorej musel Heydrichov mercedes prudko spomaliť a stal sa ľahko zraniteľným. Išlo o zákrutu na rohu ulíc V Holešovičkách a Kirchmayerova (dnešná Zenklova), ktoré sa nachádzajú v pražskej štvrti Libeň. Heydrich sa zväčša viezol z Panenských Břežan do Prahy práve touto cestou.
V rovnakom období Hitler uvažoval, že Heydricha z Protektorátu stiahne a poverí dôležitejšími úlohami. O tejto eventualite sa začalo hovoriť nahlas aj v Prahe a dozvedeli sa to tiež parašutisti. Preto chceli konať rýchlo a za deň atentátu určili stredu 27. mája 1942. Heydrich sa v ten deň zdržal s rodinou dlhšie, než bolo obvyklé, a z Panenských Břežan odišiel so svojím šoférom Johannesom Kleinom okolo desiatej hodiny. To, čo nasledovalo potom, je v literatúre či kinematografii dostatočne zmapované, a preto podám iba stručný opis.
Krátko po pol jedenástej spozoroval Josef Valčík, ktorý na mieste pomáhal Gabčíkovi a Kubišovi, Heydrichov mercedes a zrkadlom dal obom znamenie, že cieľ ich útoku sa blíži. Keď o pár sekúnd neskôr vchádzalo auto s Heydrichom do ostrej zákruty a spomalilo, priskočil k nemu Gabčík, spod plášťa vytiahol samopal značky Sten-gun a stlačil spúšť. Zbraň sa však zasekla a výstrel nevyšiel. Heydrich prikázal auto zastaviť, namiesto toho, aby z miesta čo najrýchlejšie ušiel. To využil neďaleko stojaci Kubiš, ktorý z aktovky vytiahol bombu a tú vrhol smerom k mercedesu. Následne sa ozval silný výbuch, ktorý rozbil aj sklá na električke prechádzajúcej okolo. Heydrich bol pri explózii zranený, ale i tak ešte vytiahol pištoľ a párkrát vystrelil na unikajúcich atentátnikov. Strhla sa menšia prestrelka. Potom mu už silná bolesť viac nedovolila a držiac sa za chrbát sa vrátil k autu. Jeho šofér Johannes Klein sa taktiež pustil prenasledovať Gabčíka, ktorý ho však postrelil a unikol.
K Heydrichovi následne pristúpila jedna žena (Marie Navarrová, manželka justičného lekára pankráckej väznice), ktorá práve v čase atentátu stála na zastávke električky. Poskytla mu prvú pomoc, a potom zastavila prechádzajúcu dodávku, na ktorej bol Heydrich prevezený do neďalekej nemocnice na Bulovke, kde sa začal niekoľkodňový zápas o jeho život.
Dlho sa zdalo, že sa Heydrich zo zranení dostane. Boli k nemu povolaní vynikajúci nemeckí špecialisti, ktorí ho po prvotných vyšetreniach operovali. Ukázalo sa, že Heydrich má natrhnutú slezinu, ktorú mu pri operácii odstránili, a roztrhnutú bránicu. Osudnou sa mu však stala časť čalúnenia z auta, ktorá mu prenikla do tela, spôsobila infekciu a následný septický šok.
Dňa 31. mája 1942 ho v nemocnici ešte navštívil jeho nadriadený Heinrich Himmler a v osobnom rozhovore mu vyčítal ľahkovážnosť, s akou pristupoval k vlastnej ochrane. Adolf Hitler hneď po atentáte hovoril o hlúposti, ak nenahraditeľní ľudia Heydrichovho formátu jazdia v otvorenom aute. V každom prípade vyvolal atentát v nacistických kruhoch obrovské prekvapenie a následne i veľké obavy, pretože mnohí predpokladali, že ide o začiatok veľkého povstania. Útok Nemcov rozzúril a s Hitlerovým požehnaním okamžite začali pripravovať odvetné opatrenia. V tomto smere hýril aktivitou najmä Karl Hermann Frank.
Krvou vykúpený úspech
Súbežne s pokusmi o záchranu Heydrichovho života sa v Protektoráte rozbehlo až hysterické pátranie po páchateľoch. Ešte v deň atentátu, 27. mája 1942, bol pre celé územie Prahy vyhlásený výnimočný stav. Masovo sa tlačili vyhlášky obsahujúce správu o výnimočnom stave i o vypísanej odmene 10 miliónov korún pre toho, kto poskytne akékoľvek informácie vedúce k zadržaniu páchateľov. Kto by vedel niečo o páchateľoch a neoznámil by to, mal byť zastrelený s celou svojou rodinou. Platil zákaz vychádzania v nočných hodinách, uzatvorili sa všetky kiná, divadlá, zábavné podniky a bola zastavená verejná doprava. Cesty vedúce do Prahy boli zablokované.
Na druhý deň, 28. mája 1942, priniesli protektorátne noviny v zvláštnych vydaniach správu o atentáte a všetky vtedy dostupné informácie o jeho priebehu a páchateľoch. Spolu s tým na svojich stránkach opätovne vytlačili informáciu o ponúknutej odmene i vyhlášku podpísanú štátnym tajomníkom Karlom Hermannom Frankom. Na jedných takýchto novinách nechal Kubiš odkaz pre Gabčíka, čo v danej situácii nebolo veľmi opatrné. Odkaz napísal v byte svojich spolupracovníkov a tieto noviny sa zachovali dodnes.
V noci z 27. na 28. mája 1942 prebehla v celej Prahe veľká razia, ale bez výsledku. Na príkaz Gestapa filmári z týždenníkov UFA (Universum Film AG – Nemecká filmová spoločnosť) a Aktualita zhotovili 35 mm film v dĺžke 133 m. Filmový žurnál trval päť minút a ukazoval predmety zanechané na mieste činu. Premietal sa v každom kine v Protektoráte a na konci vyzýval obyvateľstvo, aby si všímalo podozrivé veci vo svojom okolí. Filmy síce Nemci zakázali, ale žurnálu sa museli na mnohých miestach ľudia zúčastniť povinne.
Všetky pokusy o záchranu Heydrichovho života sa ukázali ako bezvýsledné a lekári boli bezmocní. Reinhard Heydrich upadol do kómy a napriek veľkému úsiliu zomrel ráno 4. júna 1942.
Treba však povedať, že mnohým nacistom po oznámení tejto informácie odľahlo. Veľa vysokopostavených ľudí v Tretej ríši sa totiž Heydricha bálo. V duchu sa určite potešil i šéf Abwehru admirál Canaris, ktorý Heydricha v Prahe navštívil krátko pred atentátom. Rokovali spolu o ďalšej spolupráci medzi Heydrichovým RSHA a Canarisovým Abwehrom, keďže Heydrich sa snažil podriadiť si aj vojenskú tajnú službu. Táto Canarisova návšteva neskôr vyvolávala rôzne špekulácie a dohady o jeho možnom podiele na atentáte. Nič také sa ale doteraz nepotvrdilo a k tomuto tvrdeniu chýbajú akékoľvek priame dôkazy. Isté však je, že Canaris sa svojho niekdajšieho podriadeného z námorníctva obával.
Heydrichovi vystrojili najokázalejší pohreb v dejinách Tretej ríše za účasti Hitlera, Göringa, Himmlera a ďalších nacistických elít. V Protektoráte sa zatiaľ masovo popravovalo a pátralo po atentátnikoch.
Nebyť zrady jedného parašutistu, asi by ich hľadanie trvalo oveľa dlhšie. Tieto okolnosti, podobne ako atentát, sú tiež dostatočne známe a veľakrát detailne opisované. Miestom posledného úkrytu nielen Gabčíka s Kubišom, ale i ďalších parašutistov nejakým spôsobom zapojených do atentátu (Adolf Opálka, Josef Valčík, Jaroslav Švarc, Josef Bublík a Jan Hrubý) sa stal pravoslávny chrám sv. Karla Boromejského v pražskej Resslovej ulici. Vyšetrovateľom pri pátraní pomohol parašutista Karel Čurda, ktorý nezvládol psychický tlak a dobrovoľne prišiel vypovedať na Gestapo. Tam uviedol mená ľudí pracujúcich v odboji, ktorí miesto úkrytu poznali. Pre vyšetrovateľov Gestapa potom už nebol veľký problém ,,prinútiť“ zatknutých prezradiť, kde sa parašutisti nachádzajú.
Skoro ráno 18. júna 1942 tak približne osemsto vojakov chrám obkľúčilo, pričom sa snažili dostať atentátnikov živých. Napriek tomu sa rozpútal divoký boj plný guľometnej paľby, ktorý trval niekoľko hodín a vnútro chrámu úplne zničil. Kubiš s Opálkom sa opevnili na chóre a zvyšní parašutisti sa zatiaľ ukrývali v krypte, dúfajúc, že ich neobjavia. Gestapo však bezpečne vedelo, že tam niekde budú a okrem výpovedí zatknutých disponovali aj presným mapovým nákresom chrámu i okolia. Netrvalo preto dlho a Nemci našli aj druhú skupinu výsadkárov. Tí po niekoľkohodinovom boji s obrovskou presilou ukončili svoj život samovraždou. Iba Jan Kubiš a Josef Bublík zomreli na následky zranení, ktoré utrpeli v boji.
Atentát na Heydricha sa stal pre čs. exilovú vládu akýmsi tromfom, ktorý jej pred západnými spojencami dodal oveľa väčšiu vážnosť. Nehovoriac už o vlne solidarity, ktorá sa spustila po vyhladení obce Lidice a ďalších represáliách. Udalosti v Protektoráte tak získali svetový ohlas. Práve následkom toho vydala začiatkom augusta 1942 britská vláda prehlásenie o neplatnosti Mníchovskej dohody z roku 1938 a rovnako tak urobili i Francúzi. Išlo nepochybne o politický triumf čs. vlády na čele s prezidentom Benešom, ale vykúpený krvou tisícov Čechov popravených nacistami.
Literatúra
- Butler, R.: Gestapo. Praha 2004.
- Čvančara, J.: Heydrich. Praha 2004.
- Čvančara, J.: Někomu život, někomu smrt 1941-1943. Praha 2003.
- Deschner, G.: Reinhard Heydrich. Praha 2002.
- Haasis, H.G.: Smrt v Praze. Praha 2004.
- Heydrich, L.: Můj život s Reinhardem. Praha 2012.
- Emmert, F.: Atentát na Heydricha. Brno 2008.
- Roseman, M.: Setkání ve vile u jezera. Praha 2003.
Obrazová príloha: Bundesarchiv, Deschner, G. 2003 (Rybka Publishers), Heydrich, L. 2012 (Toužimský and Moravec), www.wikipedia.org
Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.