O vojnách sa popísali tisícky kníh. Hlavnou témou sú zväčša velitelia, vojaci, zbrane či bitky. Civilisti, ktorí neraz zažívajú vojnu rovnako intenzívne, sa v knihách zvyčajne ocitajú na vedľajšej koľaji. Celkom inak je to však v prípade Východopruského denníka.
Je leto roku 1944 a front sa začína čoraz viac približovať ku Königsbergu (dnešný Kaliningrad v Rusku alebo tiež Kráľovec) vo Východnom Prusku. V noci je dokonca možné vidieť na horizonte horiace mestá. Tridsaťpäťročný lekár Hans Graf von Lehndorff, ktorý pôsobí v nemocnici v Insterburgu neďaleko Königsbergu, si v tom čase začína písať svoj denník. Nezaznamenáva si doň pravidelne. Niekedy píše deň po dni, inokedy zlúči niekoľko mesiacov dohromady.
Strach z Červenej armády
Na prvých stránkach denníka si však von Lehndorff dal záležať. Dennodenne opisuje atmosféru strachu, ktorá sa stupňuje s približujúcou sa Červenou armádou. Nezabúda ani na bizarné situácie, keď sa ľudia so Sovietmi v pätách pokúšajú zachrániť starožitný nábytok či usporiadať poslednú poľovačku, ani na stále pokojne fungujúci Königsberg, hoci červenoarmejci už stoja pred jeho bránami. Spomína i vieru niektorých ľudí v to, že Führer nedopustí, aby Východné Prusko padlo do rúk Sovietov a zachráni ho zázračnými zbraňami.
Vo svojom denníku lekár neopomenie ani príchod Červenej armády do nemocnice. Pomerne dôkladne opisuje stretnutie s prvými sovietskymi vojakmi. Píše o rabovaní, ktoré nekončí iba pri ukradnutých hodinkách. Tu autor začína nábožensky filozofovať a pýta sa Boha, čo od neho žiada.
Anabáza nemeckého lekára
Von Lehndorff však v nemocnici dlho nezostal. Padol do sovietskeho zajatia a tak sa v denníku objavujú jeho pokusy o útek a spomienky na život v zajateckom tábore Rothenstein. Tam sa autor opäť vracia k svojmu lekárskemu remeslu a pomáha zmierňovať epidémiu brušného týfusu a úplavice.
Autorov denník pokračuje zápiskami z dní, ktoré strávil v nemocnici na pozícii lekára. V knihe hovorí o neustálom nedostatku potravín, liekov, ale aj o intrigách zo strany kolegov, ktorí spolupracovali s NKVD. Von Lehndorff musí opäť utiecť a tak je jeho denník obohatený o putovanie Východným Pruskom. Cestou sa mu darí skrývať sa pred Sovietmi, až nakoniec prichádza do domu svojej tety, kde sa ukryje.
Ani tu sa anabáza nemeckého lekára nekončí. Po niekoľkých mesiacoch sa znova nútene vydáva na cestu. Vracia sa do svojho domova. Začína žiť u rodinných známych, ktorým sa podarilo prežiť koniec vojny. Opäť pôsobí ako lekár. Jeho zápisky sú doplnené o každodenné starosti spojené s prežitím. Opisuje cesty do najbližšieho mesta a snahu vymeniť kožuch z líšky za jedlo, výrobu pálenky z repných odrezkov, ktorá sa dala piť, iba ak ste si nos zapchali chlebom, alebo výrobu improvizovaného oblečenia. Von Lehndorff tiež spomína niektoré lekárske zákroky, ktoré musel realizovať vo veľmi primitívnych podmienkach či zakladanie zeleninovej záhrady a zháňanie priesad na výsadbu.
Život v Poľsku
V poslednej ôsmej kapitole autor rozoberá svoje pôsobenie v nemocnici v Rosenbergu, aj každodenné príhody spojené so životom v prakticky čisto poľskom meste. Obyvatelia Rosenbergu si ho vážili a v priebehu niekoľkých mesiacov sa z neho stáva člen miestnej honorácie.
Po mnohých strastiach sa von Lehndorffovi nakoniec dostal z Východného Pruska do Nemecka. Tam sa stretáva s viacerými príbuznými a začína žiť nový život.
Východopruský denník je výnimočná kniha. Neopisuje priebeh vojnových udalostí, ale aj napriek tomu je veľmi dôležitým kúskom mozaiky, potrebným pre pochopenie druhej svetovej vojny. Dáva možnosť nazrieť do každodenného života lekára na konci svetového konfliktu a po jeho skončení. Čitateľ zisťuje, s čím sa autor ako doktor, ale aj ako civilista musel deň čo deň vyrovnávať, aby prežil na okupovanom území. Prečítanie knihy vo vás vyvolá pocit vďaky za množstvo jedla, ktoré máme každý deň na stole, za teplo domova a hlavne za mier.
Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.