Na českom knižnom trhu sa objavil preklad zaujímavého životopisu Jozefa Tisa z pera poľského autora Andrzeja Krawczyka. Ide o pomerne triezvu a objektívnu prácu napísanú ľahkým popularizačným štýlom. Pre poľského či českého čitateľa, ktorý by sa chcel dozvedieť o dejinách Slovenska či o Jozefovi Tisovi niečo viac, je to ideálna kniha. Na slovenskom trhu však máme i lepšie práce.
Pätnásť minút nato, ako nemecký krížnik Schleswig-Holstein začal paľbou na poľskú posádku v pevnosti Westerplatte pri Gdaňsku druhú svetovú vojnu, pohli sa jednotky slovenskej armády z divízie Jánošík od Spišskej novej Vsi na Tatranskú Bukovinu. Za prvý deň vojny slovenské jednotky obsadili dve dedinky, Podspády a Javorinu. O „boji“ však nemožno hovoriť. Poľskú obranu v týchto miestach tvorili dvaja policajti v Javorine, ktorí len čo zbadali slovenských vojakov blížiť sa k obci (okolo 7.15 ráno), nasadli na bicykle a zmizli. Na druhý deň vstúpili oddiely tejto divízie do Jurgova a v nasledujúcich dňoch hlbšie na poľské územie – do Bukoviny, Krempach a Debna, neskôr do Ochotnice, Kamienice a Rzeki. 8. septembra bola celá divízia odvolaná a okrem niekoľkých menších jednotiek, ktoré zostali na poľskom území až do 28. septembra, sa stiahla.
Divízia Rázus vstúpila na poľské územie v okolí dedín Muszyna a Krynica a narazila i na istý odpor. K boju došlo s poľskými pohraničníkmi, menšími tylovými oddielmi a s časťami ustupujúcej poľskej armády. Ďalšia divízia, Škultéty, sa na poľské územie dostala až 8. septembra, hranicu prekročila v oblasti Dukly a Baligrodu, jej úlohou bolo neskôr najmä pátrať po zbytkoch poľskej armády. Slovenskí vojaci sa načas objavili i v Zakopanom. Slovenská armáda prišla v ťažení o 24 mužov vrátane jedného, ktorého nešťastne kopol kôň, ďalšieho, ktorého omylom zastrelil kolega, a iného, ktorý spáchal samovraždu. Ďalšiu časť pripravili o život rôzne nehody.
Ľudácky režim sa toto „veľkolepé“ víťazstvo rozhodol náležite osláviť. Pre potreby tlače boli narýchlo urobené fotografie nástupu stráže v Zakopanom a 11. septembra slovenská armáda zaviedla vojenskú medailu „Za oslobodenie Javoriny“. Hitler poslal Tisovi ďakovný telegram a rozhodol sa vyznamenať troch vojakov želeným krížom. Niekoľko vyznamenaní sa ušlo vojakom i od vedenia slovenskej armády. Zavŕšením celej slovenskej účasti na boji proti Poľsku bola prehliadka takmer celej 1. divízie pred Tisom 4. októbra 1939 v Poprade (s. 160 – 161).
Neštandardný životopis
Kniha Andrzeja Krawczyka Kněz prezidentem (v origináli Słowacja księdza prezydenta : Jozef Tiso 1887-1947) síce je najmä o prezidentovi ľudáckej Slovenskej republiky, no z veľkej časti sa autor venoval skôr všeobecnejším dejinám vojnovej Slovenskej republiky a predchádzajúcemu obdobiu so zvláštnym zreteľom na vzťahy s Poľskom. Vojne s Poľskom sa napríklad venuje v celej samostatnej kapitole. Krawczyk pôsobil niekoľko rokov na poste poľského veľvyslanca v Bratislave a jeho kniha je určená predovšetkým poľskému čitateľovi – a tak ju treba i brať. Nie je to štandardný životopis, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Je napísaná tak, aby sa poľský čitateľ oboznámil s najnovšími slovenskými dejinami v dramatickej prvej polovici 20. storočia.
Je rozdelená do deviatich kapitol, ktoré postupne sledujú životné osudy Jozefa Tisa. Samostatné kapitoly sú venované dejinám holokaustu na Slovensku i „posmrtnému“ Tisovmu životu a vytváraniu jeho kultu predovšetkým v ľudáckych a neoľudáckych kruhoch. Dôraz knihy je však skôr na spoločenskom a politickom vývoji na Slovensku a na mnohých miestach je Tiso len akýmsi „doplnkom“ textu. Autor sa pokúsil životné osudy Tisa zasadiť do širšieho kontextu, vysvetliť komplikované dejiny ČSR, atmosféru, aká vládla v spoločnosti, i niekoľko afér. Zároveň vysvetľuje vnútrostranícke rozbroje a vývoj v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) a neskôr dejiny druhej svetovej vojny v tomto priestore. Snaha objasniť poľskému čitateľovi základný vývoj dejín jeho južného suseda však nevyhnutne znamenala, že v knihe sú celé niekoľkostranové pasáže, kde sa autor o Tisovi ani nezmieni.
Hriech, ktorý kňazovi nemožno odpustiť
Najrozsiahlejšou kapitolou knihy (75 strán) je časť o holokauste na Slovensku (8. kapitola). V čase vzniku ľudáckej republiky žilo na jej území podľa Krawczyka približne 80 000 Židov (asi 3,5 % populácie), z ktorých drvivá väčšina vojnu neprežila. Krawczyk sa holokaustu na Slovensku venuje podrobne, zmieni aj deportácie z roku 1938 (s. 216 – 217), a tiež vykladá vzťah rímsko-katolíckej cirkvi k tejto citlivej problematike (s. 268 – 285).
Krawczyk okrem iného vysvetľuje i to, že aj keby sme predpokladali, že Tiso spočiatku o plynových komorách v koncentračných táboroch nevedel, s plným vedomím posielal svojich židovských spoluobčanov do veľmi krutých podmienok. V tom období totiž už disponoval hláseniami slovenských vojakov (vrátane kňazov) z východného frontu, ktorí ho o hromadných popravách a o masovom vraždení informovali. Neskôr v auguste 1942 už mal Tiso k dispozícii i listy od poľských kňazov, a dokonca od slovenského Žida, ktorému sa z vyhladzovacieho tábora podarilo utiecť. Ako konštatuje Krawczyk, „to je niečo, čo slovenského prezidenta morálne diskvalifikuje. Taký hriech kňazovi nemožno odpustiť“ (s. 283).
Krawczyk sa venuje aj Tisovmu antisemitizmu, pričom jeho korene hľadá v Tisovom pôsobení vo Viedni, kde mu mal byť – podobne ako Hitlerovi – inšpiráciou starosta mesta Karl Lueger (s. 29 – 32). Krawczyk píše, že „keď čítame charakteristiku postojov Karla Luegera, nedá sa zbaviť dojmu, že sa jedná o popis názorov a osobnosti Jozefa Tisa“ (s. 31).
Menej sa už dozvieme, ako sa tento Tisov antisemitizmus prejavoval napríklad v medzivojnovom období. Tisovmu pôsobeniu v Nitre na prelome rokov 1918 – 1919 či jeho antisemitským prejavom v 20. a 30. rokov sa venuje menej, než by si táto téma zaslúžila.
Zopár nedostatkov
Krawczykova kniha trpí niekoľkými menšími i väčšími nedostatkami. Mnohé vychádzajú z toho, pre aké publikum je táto práca určená. Problematický je napríklad poznámkový aparát, autor cituje len minimálne, pritom na mnohých miestach by si text uvedenie zdroja vyložene žiadal. Často sa tiež odvoláva na názor historikov („podľa názoru historikov“), no čitateľ sa nedozvie, akých historikov má Krawczyk na mysli.
Autorovi by sa, samozrejme, dal vyčítať i výber odbornej literatúry, s ktorou pracoval. I keď pracoval s pomerne širokým a kvalitným okruhom slovenskej i zahraničnej literatúry, mnoho celkom zásadných prác chýba a, naopak, svoje informácie čerpal i z niekoľkých problematických a neodborných prác. Pri tomto konštatovaní však treba mať znova na pamäti, že nejde o prísne odbornú prácu, a najmä, že je určená pre poľského čitateľa.
Na s. 72 Krawczyk tvrdí, že dodnes nevieme, či bol Vojtech Tuka maďarským špiónom. My to však dnes už vieme – bol (i keď to nič nemení na fakte, že v čase jeho súdu sa to ešte s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne nevedelo). Na s. 148 nájdeme tvrdenie, že Spojené štáty diplomaticky uznali slovenský štát, čo je tiež chybné tvrdenie; na s. 318 v popise k fotografii zas že 6. októbra 1938 bola vyhlásená „slovenská samostatnosť,“ pričom nešlo o samostatnosť, ale o autonómiu.
Na s. 204 sa dozvieme, že dve východoslovenské divízie, ktoré mali byť jednou z hlavných povstaleckých síl počas SNP, donútili Nemci zložiť zbrane a kapitulovať. Po odzbrojení mala ísť väčšina vojakov domov a časť z nich poslali Nemci na nútené práce do Nemecka. Toto pomerne zjednodušené tvrdenie dodnes pretrváva, no nie je pravdivé. Východoslovenskú armádu Nemci neodzbrojili bez problému za jeden-dva dni. Z dvoch divízií sa vzdala iba jedna, druhá bojovala v obkľúčení viac ako týždeň. Potom ju zničili. Nemcom sa tiež podarilo odzbrojiť iba polovicu tankových jednotiek. Zvyšok bol zničený v boji, pridal sa k partizánom, alebo sa prebil na povstalecké územie. Boje na východnom Slovensku pritom prebiehali v rovnakom čase ako známe boje o Strečno. A zatiaľ čo o bojoch o Strečno sa vo všeobecnosti vie, boje na východe, ktoré trvali dlhšie a zúčastnilo sa na nich i viac vojakov a techniky, v podstate nepoznáme. Takýchto chýb by sme v knihe našli viac (i v chronologickom zozname udalostí na záver knihy).
Väčším problémom je, že Krawczykova snaha o vyvážený pohľad a objektivitu, ktorá sa prejavovala tým, že pracoval s „oboma názormi“, vyznieva miestami trochu rozpačito. Nie všetky rozličné názory na vec majú rovnakú hodnotu. Názor seriózneho vedca a historika jednoducho nie je na rovnakej úrovni ako názor šarlatána, či človeka, ktorý svojím textom sleduje nejaké postranné ideologické ciele a propagandu. Zatiaľ čo faktografia, ktorú Krawczyk čerpal z prác autorov ako Vnuk či Ďurica, môže pôsobiť osviežujúco, ich interpretácie sa jednoducho nedajú brať vážne a nemajú tú istú vedeckú váhu ako poctivý výskum serióznych historikov. Krawczyk to síce celkom otvorene hovorí v poslednej kapitole, kde konfrontuje ich práce so serióznym výskumom a ich závery jasne vyvracia, v kapitolách predtým však na niekoľkých miestach zároveň skĺzol k preberaniu ich pohľadu.
Kněz prezidentem je napriek nedostatkom dobrá kniha. Autor sa dokázal s náročnou témou dobre popasovať, zachoval si relatívne pokojný, triezvy a objektívny prístup a nepodľahol zbytočným emotívnym vysvetleniam. Zároveň je napísaná ľahkým popularizačným štýlom a dobre sa číta. Pre poľského či českého čitateľa, ktorý by sa chcel dozvedieť o dejinách Slovenska či o Jozefovi Tisovi niečo viac, je to ideálna kniha. Pre slovenského čitateľa by som Krawczykovu knihu odporučil skôr ako komplementárne čítanie k dvom starším Tisovým životopisom: Tragédia politika kňaza a človeka od Ivana Kamenca a Jozef Tiso: kňaz, politik, kolaborant od Jamesa Warda.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkaz zdieľaný v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1918 Roku 1918 sa začalo povstanie námorníkov loďstva nemeckého cisárskeho námorníctva v prístavnom meste Kiel. Viac info...