V lete roku 1941 sa belgický politik Léon Degrelle rozhodol vstúpiť do Nemcami vytvorenej Valónskej légie ako dobrovoľník, hoci nemal za sebou žiadny vojenský výcvik. Relatívne pohodlie života v Bruseli vymenil za ťažký život obyčajného pešiaka Wehrmachtu a s guľometom MG 34 na pleci prežil útrapy mrazivej zimy na východnom fronte. O tri roky neskôr ho Adolf Hitler vyznamenal Rytierskym krížom a zveril mu velenie celej divízie Waffen-SS.

V máji 1940 vtrhla nemecká armáda do Belgicka a za necelé tri týždne ho dobyla a obsadila. V priebehu bleskurýchleho západného ťaženia stihol podobný osud aj Holandsko a Francúzsko, do konca júna 1940 bolo po boji a prápory Tretej ríše sa objavili v Amsterdame aj na Eiffelovej veži. Po vpáde do Francúzska oslobodili Nemci z väzenia známeho belgického politika Léona Degrella (1906 – 1994), ktorého tam zo strachu pred spoluprácou s Nemcami uvrhla belgická vláda v máji 1940. Degrelle bol zakladateľom Rexistickej strany zloženej prevažne z Valónov (francúzsky hovoriacej populácie Belgicka), ktorá mala blízko k fašizmu a mnohí jej predstavitelia sympatizovali s politikou Adolfa Hitlera i Benita Mussoliniho.

Po prepustení z väzenia sa Degrelle vrátil naspäť do Belgicka a pokúšal sa o obnovu Rexistickej strany. Lenže Nemci, držiaci sa svojich rasových teórií, stavili v Belgicku na Flámov. Namiesto Degrellovej strany sa na výslnie dostal Flámsky národný zväz a bolo evidentné, že Nemcami protežovanou časťou obyvateľstva Belgicka budú Flámi. Degrelle sa s tým odmietal zmieriť a hľadal spôsob, ako sa votrieť Nemcom do priazne. Niekoľkokrát sa pokúšal získať audienciu u vplyvných predstaviteľov okupačnej moci aj u vysokých predstaviteľov nacistického režimu priamo v Berlíne. Neúspešne. Jeho chvíľa prišla až v lete roku 1941, keď Nemecko vpadlo na územie Sovietskeho zväzu.

Valónska légia

Ťaženia na východ sa zúčastnili nielen Nemci, ale aj ich spojenci a dobrovoľníci z rôznych európskych krajín. V Belgicku založili okupanti Valónsku légiu, do ktorej sa hlásili najmä mladí protikomunisticky zmýšľajúci Valóni, bývalí belgickí vojaci a príslušníci Rexistickej strany. Vo vytvorení légie videl Degrelle jedinečnú príležitosť, ako dosiahnuť svoj sen o získaní politickej moci v Belgicku a vybojovaní dôstojných podmienok pre svoju vlasť v rámci nového usporiadania Hitlerovej Európy. Bol tu však jeden vážny problém. Degrelle nemal za sebou žiadny vojenský výcvik a nikdy nebojoval. Ani to však belgického kolaboranta neodradilo a prihlásil sa do légie ako obyčajný dobrovoľník. Zaistil si tak  nezvyčajné prvenstvo – ako jediný európsky vysokopostavený politik sa sám prihlásil k službe priamo na fronte. Ako sa neskôr ukázalo, z belgického dobrovoľníka sa stal najlepší vojak, akého Adolf Hitler mal.

Zima na prelome rokov 1941/42 bola v Rusku najchladnejšia za posledné polstoročie a zaskočila invázne sily úplne nepripravené. Tisíce vojakov počas katastrofálnej zimy umrzli na kosť, pretože sa jednoducho nemali kde a čím zohriať. Valónska légia (pôsobiaca na južnej Ukrajine ako súčasť skupiny armád Juh) na tom bola rovnako zle ako celý Wehrmacht a do jari 1942 prišla kvôli mrazu, chorobám a bojom so Sovietmi o polovicu mužstva!

Na jar 1942 prešla légia zmenami, jej novým veliteľom sa na dlhšie obdobie stal kapitán Lucien Lippert. Mŕtvych a ranených nahradili noví dobrovoľníci z Belgicka, medzi ktorými bolo veľa členov Rexistickej strany. Tí postupne ovládli aj celú Valónsku légiu a získali v nej dominantné postavenie. Degrelle bol v máji 1942 vyznamenaný Železným krížom prvej triedy a zároveň mu bola udelená dôstojnícka hodnosť poručíka. Tak sa za necelý rok stal z obyčajného pešiaka dôstojníkom a nositeľom prestížnych vojenských vyznamenaní.

Vojaci v nemeckých tankoch zomreli do posledného muža

V júni 1943 bola Valónska légia na príkaz ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera zaradená do oddielov Waffen-SS a neskôr premenovaná na 5. dobrovoľnícku útočnú brigádu SS Wallonien. Jej veliteľom ostal naďalej Lucien Lippert, jeho zástupcom sa stal SS-Obersturmführer Léon Degrelle. Brigáda mala dva pešie prápory, ale dostala aj novú vojenskú techniku, medzi inými samohybné delá Sturmgeschütz III, niekoľko stíhačov tankov a protilietadlové kanóny FlaK. Po potrebnom výcviku a doplnení mužstva bola v novembri 1943 opäť odoslaná na front, kde sa zapojila do bojov na Ukrajine spolu s 5. tankovou divíziou SS Wiking.

V zime 1943/44 boli Valóni spolu s ďalšími jednotkami Wehrmachtu a Waffen-SS obkľúčení Červenou armádou v tzv. korsuňsko-čerkasskej kapse na strednej Ukrajine. Vojská sovietskeho 1. a 2. ukrajinského frontu dostali do klieští nemecké divízie pôsobiace v rámci skupiny armád Juh. V kapse uviazlo približne 58 000 Nemcov a ich spojencov. V januári a februári 1944 zúrili v kapse tuhé boje. Na prelomenie sovietskych pozícií z juhozápadu boli vyčlenené dva nemecké tankové zbory, disponujúce najlepšími tankami typu Panther a Tiger I.  Ani tieto tanky však nedokázali sovietske línie prelomiť úplne. Bolo evidentné, že obkľúčené vojská vnútri kapsy sa budú musieť prebiť von vlastnými silami a spojiť sa s tankovými zbormi, ktoré sa dostali na vzdialenosť 7 kilometrov od nich.

Organizované sťahovanie vojakov zo severu na juh sa začalo 16. februára 1944, zadný voj tvorila aj časť divízie Wiking, v rámci ktorej pôsobila útočná brigáda SS Wallonien. Počas ústupových bojov bol Degrelle svedkom toho, ako sa Nemci z posledných síl snažili zastaviť dorážajúceho protivníka a obetovali pritom väčšinu tankov, ktorými ešte v kapse disponovali: „K protiútoku proti desaťnásobnej presile boli vyslané nemecké tanky. Tváre mladých tankistov boli obdivuhodné. Na sebe mali krátke čierne kabáty s ružovými výložkami. Hlavy a telá vyčnievali z veže. Vedeli, že idú na smrť. Žiadny z týchto odvážnych bojovníkov sa nezdal byť nervózny, ani pohnutý. Tanky prechádzali spleťou ustupujúcej armády. Ani jeden sa nevrátil. Ani jeden tank. Ani jeden vojak. Ich obeta bola úplná. Vojaci v nemeckých tankoch zomreli do posledného muža ráno 17. februára 1944 južne od Sanderovky, aby sa získala jedna hodina. Hodina, která ešte mohla zachrániť desiatky tisíc nemeckých a európskych vojakov.“

Aj za cenu obetovania týchto tankistov sa nakoniec nemeckej armáde podarilo urobiť v sovietskych líniách prielom a vytvoriť úzky koridor, tzv. „pekelnú bránu“, ktorou sa časť jednotiek dostala z kapsy von. Valóni viedli ťažké ústupové boje proti obrovskej presile niekoľko dní, v jednom z nich v dedine Novo-Buda padol aj ich veliteľ Lippert. „Pekelnou bránou“ sa z kapsy prebilo len 632 Valónov, medzi nimi aj Degrelle. Obkľúčená armáda prišla približne o polovicu mužov a takmer o všetku vojenskú techniku.

Hitlerov obľúbenec

Po úniku z kapsy bol Degrelle dopravený súkromným lietadlom priamo do Hitlerovho hlavného stanu vo východnom Prusku, kde mu Vodca pri audiencii udelil Rytiersky kríž za statočnosť. Na Hitlerov príkaz boli všetci valónski dôstojníci bojujúci v kapse o jeden hodnostný stupeň povýšení a stopäťdesiat Valónov dostalo Železné kríže. Sláva valónskych dobrovoľníkov po ich neuveriteľne tvrdých bitkách v korsuňsko-čerkasskej kapse stúpala do výšin a z ich nového veliteľa Léona Degrella sa stala mediálne veľmi známa postava. Nemecká propaganda ho vykresľovala ako ideál európskeho dobrovoľníka v boji proti boľševickým hordám.

Degrelle bol po tvrdých bojoch v roku 1944 nositeľom viacerých vojenských vyznamenaní, okrem spomínaného Rytierskeho kríža obdržal útočný pechotný odznak v striebre a sponu za boj zblízka v striebre. V auguste 1944 bol odmenený pridaním dubovej ratolesti k svojmu Rytierskemu krížu a zároveň dostal od Hitlera aj sponu za boj zblízka v zlate – veľmi vzácne pechotné vyznamenanie. Pri rozlúčke Hitler poctil Degrella pamätnými slovami: „Keby som mal syna, chcel by som, aby bol ako vy.“

V októbri 1944 prešla légia Valónov poslednou veľkou premenou, keď bola Himmlerom reorganizovaná na 28. dobrovoľnícku granátnickú divíziu SS Wallonien. Divíziou však bola iba na papieri, keďže počtom mužov (maximálne 8 000) dosahovala len veľkosť brigády. Jej veliteľom bol až do úplného konca vojny Degrelle, v apríli 1945 poslednýkrát povýšený na SS-Standartenführera.

Ťažké ústupové boje

Začiatkom roka 1945 bola divízia Wallonien presunutá do Pomoranska a pridelená k XI. tankovej armáde SS pod velením SS-Obergruppenführera Felixa Steinera. Valóni sa zapojili do obrany mesta Stargard v dnešnom Poľsku a následne pod tlakom obrovskej presily Červenej armády ustupovali stále viac na západ cez Štetín, Prenzlau, Waren až do Lübecku v dnešnom severnom Nemecku. Aj divízia Wallonien, podobne ako ďalšie jednotky Waffen-SS a Wehrmachtu, utrpela v posledných mesiacoch vojny ťažké straty na mužstve i technike. Valóni prišli o všetky samohybné delá a ťažké protitankové zbrane, takže záplave sovietskych tankov mohli čeliť už len panzerfaustmi. Degrelle o tomto zúfalom boji s nekonečnou presilou tankov Červenej armády napísal: „Iba ten, kto zažil na vlastnej koži tie posledné strašné týždne vojny na východe, si vie predstaviť, aké to boli jatky. Neexistovala obrnená technika. Nášmu armádnemu zboru zostalo 30 tankov a nakoniec len 12. Týchto niekoľko tankov muselo dňom i nocou kryť viac než sedemdesiatkilometrový úsek! Na nás sa valilo len na pomoranskom fronte vyše 4 000 tankov. Nemali sme nič, čím by sme ich mohli zastaviť.  Len pancierové päste a svoje hrude. Na súboje s panzerfaustami sa dobre pozerá v kine, v skutočnosti úspešných akcií  nebolo mnoho…“

Koncom apríla 1945 ustúpili Valóni do oblasti nemeckého mesta Lübeck, odkiaľ sa časť divízie na čele s Degrellom dostala až do Dánska. Tu sa zvyšky divízie vzdali Britom. Nie však Degrelle. Spolu s niekoľkými dôstojníkmi sa mu podarilo nastúpiť na loď a odplávať do Nórska. Belgický kolaborant sa odmietol len tak nechať zajať Spojencami a v noci zo 7. na 8. mája 1945 podnikol so svojím dôstojníkom a dvoma pilotmi dobrodružný let z Nórska do Španielska na palube nemeckého lietadla Heinkel He 111. Lietadlo nebolo zostrelené a nakoniec núdzovo pristálo na pláži neďaleko španielskeho mesta San Sebastian. Degrelle utrpel vážne zranenia, ale prežil, a po niekoľkých mesiacoch strávených v španielskej nemocnici sa úplne zotavil. Diktátor Francisco Franco ho odmietol vydať do Belgicka, kde ho odsúdili na trest smrti zastrelením a v roku 1954 mu dokonca udelil španielske občianstvo.

Zvyšok života prežil Degrelle pod menom José Léon Reina v španielskom exile, kde aj zomrel v roku 1994. Patril medzi najvplyvnejších predstaviteľov neonacistickej scény spolu s obávaným Ottom Skorzenym a leteckým esom Hansom-Ulrichom Rudelom. Pod ochranou Franca vo veľkom publikoval a rozširoval sieť bývalých príslušníkov SS v Európe i Južnej Amerike. V roku 1962 sa dokonca na svadbe svojej dcéry objavil oblečený do dôstojníckej uniformy SS so všetkými udelenými vyznamenaniami vrátane Rytierskeho kríža s dubovými ratolesťami. Hitlerov najlepší vojak až do posledného dychu.

Literatúra:

• Bishop, Ch.: Divize Waffen-SS 1939 – 1945. Praha 2008.
• De Bruyne, E./Rikmenspoel, M.: For Rex and Belgium : Leon Degrelle and Walloon Political & Military Collaboration 1940 – 1945. Solihull 2004.
• Degrelle, L.: Tažení v Rusku 1941 – 1945. Praha 1996.
• Nash, D. E.: Hell´s Gate  : The Battle of the Cherkassy Pocket, January – February 1944. Southbury 2002.

Obrazová príloha: wikipedia.org