Utorok 13. februára 1945. V Drážďanoch je ideálne jarné počasie. O 21:51 večer sa v meste rozoznejú sirény ohlasujúce letecký poplach. Pätnásť minút po desiatej sa rozpúta peklo.
Utorok 13. februára 1945. Do konca vojny ostáva pár týždňov. V Drážďanoch je ideálne jarné počasie. O 21.51 večer sa v meste rozoznejú sirény ohlasujúce letecký poplach. Veľa drážďanských detí je ešte v maskách z karnevalu, ktorý sa ten deň v meste konal. Tento rok bol omnoho skromnejší než tie minulé. Rodičia dúfajú, že ide o falošný poplach – tak ako mnohokrát predtým. I keď niekoľko menších bombardovacích kampaní už Drážďany zažili, boli to skôr výnimky a drvivá väčšina poplachov bola falošná – bombardéry nad Drážďanmi len prelietali a cieľ bol inde. Rodiny sa pomaly presunú do pivníc, dobrá nálada ale pretrváva, mnohí vtipkujú.
Desať minút po zaznení sirén sa nad mestom bez akéhokoľvek odporu preženú lietadlá 627. perute RAF. Vyčerpaná a takmer zlikvidovaná Luftwaffe oblasť nestrážila. Protilietadlové delostrelectvo bolo dávno demontované a odnesené do oblasti Porúria, prípadne kamsi na východný front. Lietadlá typu De Havilland Mosquito zhodia na mesto značkovacie svetlice. Nemci ich volajú „vianočné stromčeky“. Slúžili pre lepšiu navigáciu bombardérov. Označovali miesto, ktoré mali zničiť. 13. februára 1945 však bolo niečo inak. Mnohí z tých, ktorí sa ešte nachádzali na uliciach a len smerovali do úkrytov, zmeraveli. Stromčeky nedopadli len na priemyselné časti mesta, ale aj do oblasti historického centra. Je to možné? Budú tentokrát spojenci naozaj bombardovať aj centrum mesta? O pár minút sa nad mestom otvorili bombovnice britských bombardérov Lancaster prvej vlny. Prvé bomby vypustili o 22:14. Nálet na Drážďany sa začal.
Apokalypsa
Nálet prvej vlny trval približne 10 minút. Zúčastnilo sa ho 244 bombardérov a na mesto zhodili takmer 500 ton vysoko explozívnych a 375 ton zápalných bômb. O necelé tri hodiny sa nad mesto dostala druhá vlna bombardérov. Takto plánovaná druhá vlna je obzvlášť krutou záležitosťou. Vojenskí stratégovia totiž počítajú s tým, že tí, ktorí v krytoch a pivniciach prežili prvú vlnu, budú po dvoch hodinách vonku, snažiť sa zachrániť svojich blízkych a uhasiť oheň. A v tom im začnú na hlavy padať bomby druhej vlny. V Drážďanoch táto taktika fungovala obzvlášť dobre, jej obyvatelia totiž veľa náletov do toho času nezažili a nevedeli celkom, ako sa správať. Čo bolo ešte horšie, dodávky elektriny vo väčšine mesta po prvom nálete nefungovali. A tak nefungovali ani sirény, ktoré by pred druhým náletom varovali. 529 Lancasterov druhej vlny, takmer dvojnásobne viac ako v tej prvej, zhodilo medzi 01:21 a 01:45 na mesto viac ako 1 800 ton bômb. Rozpútali apokalypsu.
Ráno na druhý deň dokončilo skazu 316 bombardérov USAF. Na trosky mesta zhodili ešte ďalších 782 ton výbušnín. Americké letectvo sa potom na ďalší deň, 15. februára, vrátilo znova. Pôvodný cieľ bombardovania, Böhlenova továreň na výrobu syntetických palív pri Lipsku, bola pod mrakom a presné bombardovanie nebolo možné. Americké lietajúce pevnosti preto otočili svoj kurz na sekundárny cieľ – Drážďany. K zemi poslali ďalších 465 ton smrteľného nákladu. Američania však už nebombardovali samotné centrum mesta. Na tom ale nezáležalo, po britskom nálete z neho takmer nič neostalo.
To, čo zostalo v meste, sa ťažko dá nazvať inak než horor. Jeden z britských vojnových zajatcov, ktorý sa v tom čase nachádzal v meste, spomínal, ako sa po nálete snažili hľadať preživších. V rozhovore pre BBC hovoril o zážitku, pri ktorom sa so svojim tímom sedem hodín snažili prekopať do protileteckého krytu pre 1 000 ľudí v starom meste. Keď sa tam konečne dostali, nenašli telá ani kostry. Len zelenohnedú tekutinu, z ktorej trčali kosti. Ľudia sa v kryte uvarili. Oheň bol najväčším problémom. Horiace mesto bolo vidieť zo vzdialenosti 100 km na zemi a 800 km zo vzduchu. Dym bol všade. Peklo, ktoré rozpútali bombardéry na zemi, sa ťažko opisuje. Telá dospelých ľudí sa v dôsledku teploty scvrkli na približne meter vysoké veci, ktoré ľudské bytosti veľmi ani nepripomínali. Deti do troch rokov zmizli úplne. Doslova sa vyparili.
Bolo to nevyhnutné?
Debata o nevyhnutnosti bombardovacích kampaní, a bombardovania Drážďan zvlášť, je dodnes intenzívna a silne emocionálna. Bombardovacie kampane ako také vyšli Britániu draho. Viac ako 55-tisíc zo 125-tisíc britských letcov sa nevrátilo. Mnohí historici dodnes tvrdia, že to bolo zbytočné a že efekt na nemecké hospodárstvo nebol tak výrazný. Sami nacisti však boli iného názoru. Minister zbrojenia Albert Speer v januári 1945 vypočítal, že rok predtým spôsobilo spojenecké bombardovanie pokles výroby tankov o 35 %, nemecké hospodárstvo vyrobilo o 31 % menej lietadiel a o 42 % menej nákladných áut. Posledný januárový deň roku 1945 napísal Speer Hitlerovi memorandum, v závere ktorého prehlásil: „vojna v oblasti priemyslu a zbrojenia skončila“.
Britský historik Richard Overy k tomu dodáva a zdôrazňuje, že okrem priamych škôd na výrobe zbraní treba zobrať do úvahy i to, že bombardovacia ofenzíva nútila nemeckú ekonomiku investovať značné prostriedky na protileteckú obranu. Tie potom chýbali na fronte. Napríklad protilietadlové delá predstavovali v roku 1944 celú tretinu nacistickej výroby diel. Protiletecká munícia tvorila 20 % výroby. Pri protileteckej obrane a pri odstraňovaní škôd pracovalo viac ako 2 milióny Nemcov, ktorí potom logicky chýbali inde.
Vráťme sa ale späť k Drážďanom. Prečo Briti vôbec bombardovali toto podľa mnohých najkrajšie mesto vtedajšej Európy, plné historických a kultúrnych pamiatok, a množstvo nevinných civilistov jednak spomedzi obyvateľov mesta samotného a jednak utečencov z východu, utekajúcich pred pomstychtivou Červenou armádou? To, či bolo bombardovanie oprávnené, odôvodnené, alebo morálne v poriadku, nechám na čitateľa. Existuje množstvo pohľadov a veľmi záleží na tom, z akého prostredia ten, kto udalosti hodnotí, pochádza. Aj tak však musíme byť opatrní.
Bombardovanie Drážďan často využívajú popierači holokaustu – najznámejší prípad je britský spisovateľ David Irving – a pronacistickí publicisti, ktorí sa snažia vytvoriť morálny ekvivalent medzi nacistickými zločinmi a spojeneckým bombardovaním. V súvislosti s náletom na Drážďany písal napríklad Irving o 200 000 mŕtvych civilistoch. Vychádzal pritom – neprekvapivo – z údajov nacistického ministerstva propagandy. Toto číslo si pravdepodobne vymyslel samotný Joseph Goebbels a jeho ministerstvo ho publikovalo pár dní po nálete vo svojom Tagesbefehl No. 47. Je to absurdne prehnané číslo.
V skutočnosti zomrelo pri nálete omnoho menej ľudí. Oficiálna komisia nemeckých historikov publikovala v roku 2010 výsledky svojho dlhoročného výskumu, podľa ktorého bol počet obetí náletu 18- až 25-tisíc ľudí. Je to obrovské, nepredstaviteľné číslo a bolestivá tragédia. Nie je to však 200-tisíc. A nie je to nijakým spôsobom porovnateľné so zverstvami holokaustu.
Regulárny vojenský cieľ
Väčšina serióznych historikov sa dnes zhoduje aj v tom, že útok na Drážďany bol oprávnený a mal zmysel. Bolo to siedme najväčšie nemecké mesto a so svojím okolím v podstate jediná oblasť, ktorá dovtedy nebola výrazne bombardovaná. Podľa údajov najvyššieho velenia nemeckej armády sa v Drážďanoch a ich širšom okolí nachádzalo celkom 127 stredných a veľkých podnikov a tovární, ktoré intenzívne vyrábali pre vojenský priemysel.
Od zimy 1944 sa stal okruh okolo Drážďan jedným z najobľúbenejších miest pre sústreďovanie nacistickej výroby. Sliezsko bolo obsadené Červenou armádou, Porúrie intenzívne bombardované. Drážďany a Sasko boli relatívne ďaleko od frontu a málo bombardované. Špecialitou tamojšej výroby pritom bola optika a elektrokomunikačná technika. Nachádzali sa tam tiež závody ako Chemische Fabrik Goye, ktorá vyrábala jedovatý plyn, a spoločnosť Lehman, ktorá vyrábala letecké i pozemné zbrane. Spojenci to všetko vedeli.
Okrem toho boli Drážďany železničný a dopravný uzol, a to ako severojužným (železnica Berlín – Praha – Viedeň), tak východ-západným (na línii Mníchov – Vroclav) smerom. Spojenecké prieskumné lietadlá hlásili tisíce mužov a množstvo vojenskej techniky vrátane tankov a delostrelectva, ktoré sa v meste sústreďovali a pripravovali na obranu pred Červenou armádou.
Ani tvrdenie o tom, že Drážďany neboli dovtedy bombardované a že šlo len o bezduchú pomstu, sa nezakladá celkom na pravde. V skutočnosti k niekoľkým náletom došlo a Drážďany boli v mesiacoch koncom roka 1944 niekoľkokrát cieľom amerických formácií bombardujúcich cez deň. Začiatkom roka 1945 dokonca došlo k prvému väčšiemu náletu na mesto, ktorý si vyžiadal viac ako 300 obetí.
Aby sme to zhrnuli: Drážďany neboli otvoreným mestom, ale funkčným nepriateľským správnym, priemyslovým a komunikačným centrom ležiacim neďaleko frontu. Žiaľ, z pohľadu spojeneckých stratégov regulárny vojenský cieľ.
Nemorálny útok, vojnový zločin
Útok na Drážďany pravdepodobne nebol nezmyselný. I keď i tu sa nájdu hlasy, ktoré tvrdia opak. Ako upozornil nemecký historik Sönke Neitzel, je v podstate nemožné nájsť v nemeckých archívoch akýkoľvek dokument, ktorý by potvrdzoval, že bombardovanie Drážďan malo nejaký efekt na nemeckú vojnovú výrobu. Novinár Alexander McKee upozornil na to, že vojenské kasárne, ktoré sa nachádzali na okraji mesta, neboli vôbec zasiahnuté, a tábory, o ktorých Spojenci vo svojej správe píšu ako o vojenských cieľoch, boli vlastne tábory utečencov. To ale vieme dnes. Britské bombardovacie velenie tieto informácie vo februári 1945 nemalo.
Nemecká ofenzíva v Ardenách z konca roku 1944 ukončila spojenecké nádeje, že vojna sa rýchlo skončí. Nacizmus bolo ešte stále treba poraziť. A to platilo aj pre február 1945. Podľa údajov spojeneckých tajných služieb mali byť Drážďany navyše bránené, čo v očiach stratégov len potvrdzovalo ich dôležitosť. Podľa americkej správy vypracovanej po vojne na podnet generála Marshalla o bombardovanie dokonca žiadali predstavitelia Sovietskeho zväzu. Bombardovanie malo zabrániť možnej nemeckej protiofenzíve, prípadne strategickému ústupu a reorganizovaniu obrany v meste. Podľa správy inej americkej komisie z roku 1953 bol útok vojensky nevyhnutný a oprávnený.
Do istej miery však bolo bombardovanie prehnané – i keď výsledná skaza zrejme nebola zámerom Spojencov. Drážďany dopadli tak strašne z niekoľkých dôvodov: neočakávane dobré počasie, vďaka ktorému sa oheň rýchlo šíril, v meste nečakane neexistoval žiaden odpor či obrana, obyvatelia mesta nemali skúsenosti s bombardovaním a nacistické velenie katastrofálne zanedbalo protileteckú obranu i systém úkrytov. Bol to nálet, ktorý bol strašidelným úspechom.
Nazývať horor, ktorý rozpútali spojenecké bombardéry, nemorálnym, je v istom zmysle oprávnené. Nešlo však o vojnový zločin. Nikto nebol v tejto súvislosti nikdy ani obvinený. Tu sa však tiež ozývajú hlasy, ktoré tvrdia opak. A nie sú to len hlasy šarlatánov snažiacich sa ospravedlniť zločiny nacizmu. Aj niektorí seriózni a uznávaní bádatelia, historici a žurnalisti, ako Günter Grass či Donald Bloxham, hovoria otvorene o vojnovom zločine. Argumenty proti tomu vychádzajú z faktu, že vojenské konvencie dovoľujú akúkoľvek ničivú taktiku proti „pevnosti“ a ľuďom v nej. Vojnový zločin to preto nemôže byť.
Memento
V diskusiách sa často vyskytne otázka, prečo bombardovali Briti práve historické centrum mesta, prečo nie len vojenské a priemyselné ciele. Odpoveď je kruto pragmatická. Briti sa to naučili od nacistov. Keď Luftwaffe v podstate zrovnala so zemou Coventry, britské velenie urobilo dôkladnú analýzu náletu a jeho dôsledkov. Okrem iného z nej vyplývala jedna zásadná vec: opraviť či znovu postaviť priemyselné podniky, továrne a obnoviť vojenskú výrobu nie je tak zložité. Továrne môžete ich umiestniť pod zem, premiestniť.
Čo bolo omnoho zložitejšie, bolo obnovenie tak komplikovaného systému, akým bol systém kanalizácie, elektrické a komunikačné služby. Sieť je mnohokrát kľukatá a zložitá, ťažká na opravy a na rozdiel od tovární pod zemou tiež ľahko zničiteľná. A srdcom tejto siete, miestom, kde je najzložitejšia a kde sa pre zástavbu najzložitejšie opravuje – je centrum mesta s veľkou hustotou osídlenia. To boli poznatky, ktoré Briti získali z trosiek Coventry. A to boli poznatky, ktoré potom aplikovali na Nemecko. Preto útočili na centrum mesta. Kruto, pragmaticky, bez ohľadu na straty civilného obyvateľstva. Ako všetky bojujúce strany vo všetkých konfliktoch.
V tomto zmysle bol nálet na Drážďany „rutinou“, ktorú Spojenci praktizovali dlho a ktorú sa naučili od Nemcov. Nálet bol uskutočnený až prekvapivo efektívne a precízne, mal zničujúce následky. Bolo to však pre už zmienené dôvody. Samotnou silou a vykonaním nebol ničím zvláštnym. Pri pohľade do archívov a na plány bombardovacieho veliteľstva je celkom zrejmé, že Drážďany sa ničím nevymykajú bežnému bombardovaciemu štandardu. Takýchto, dokonca takmer úplne identických náletov vykonala RAF desiatky.
Nemecká Luftwaffe zlikvidovala britské Coventry, približne 40-tisíc ľudí zahynulo pri systematickom bombardovaní Stalingradu, ktoré sa začalo náletom približne tisícky bombardérov v auguste 1942 a pokračovalo nepretržite 40 dní. Masívny nálet Spojencov na Hamburg v júli 1943 vyvolal 460 metrov vysoké ohňové tornádo a zanechal za sebou viac ako 40-tisíc mŕtvych. Aj keď sa o ňom nehovorí toľko ako o Drážďanoch, bol omnoho ničivejší. Výsledok je však rovnaký: v každej vojne, bez ohľadu na súperiace strany, vždy zomierajú nevinní.
Napriek tomu, že Drážďany boli legitímnym cieľom útoku, by pre nás skutočnosť, že tak nádherné mesto bolo takmer rozdrvené na prach, mala fungovať ako memento, ako varovanie a výstraha pred extrémami. Drážďany, Hamburg, Coventry, Stalingrad a ďalšie desiatky, ak nie stovky vybombardovaných európskych miest sú desivým svedectvom toho, čo si navzájom dokážu urobiť civilizovaní ľudia v extrémnych podmienkach vojny a nenávistnej propagandy. Na znak toho, že si tieto skutočnosti Briti i Nemci uvedomujú, sú Drážďany a Coventry od roku 1956 partnerskými mestami.
Pramene
- Správa nemeckej komisie historikov k počtu obetí. Dostupné na internete: http://www.dresden.de/media/pdf/infoblaetter/Historikerkommission_Dresden1945_Abschlussbericht_V1_14a.pdf.
Použitá literatúra
- Evans, R. J.: Lži o Hitlerovi. Praha 2011.
- Harris, A.: Bombardéry útočí. Praha 1990
- Hastings, M.: Velitelství bombardovacího letectva. Praha 2002.
- Neitzel, S.: The City under Attack. In: P. Addison/J. Crang (eds.): Firestorm: The Bombing of Dresden 1945. London 2006, 62 – 78.
- Overy, R.: Proč spojenci zvítězili. Praha 2008.
- Speer, A.: Řídil jsem Třetí říši. Praha 2010.
- Taylor, F.: Drážďany. Praha 2005.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.