Príbehom o „februárovom víťazstve“ sa komunisti snažili podporovať mýtus o novej spoločnosti, ktorá sa mala zrodiť v Československu. Menili ho podľa aktuálnych potrieb, keď práve roztáčali čistky alebo čelili úplatkárskym aféram či hospodárskej stagnácii.
„Februárovým víťazstvom robotníckej triedy sa zavŕšil proces prerastania národnej a demokratickej revolúcie do revolúcie socialistickej. Buržoázia utrpela porážku. Otázka moci ako základná otázka revolúcie sa vyriešila v prospech robotníckej triedy, ktorá ju uskutočňovala vo zväzku s ostatným pracujúcim ľudom. Tým sa otvorila cesta k socialistickým premenám vo všetkých sférach spoločenského života. Strojcom tohto víťazstva bol revolučný predvoj robotníckej triedy – Komunistická strana Československa, vyzbrojená marxisticko-leninskou teóriou, bohatými skúsenosťami z triednych zápasov a schopným vedením na čele s Klementom Gottwaldom.
KSČ tvorivým spôsobom aplikovala revolučnú teóriu na československé podmienky, zvolila správnu strategickú líniu a preukázala schopnosť politického vedenia más. Február 1948 potvrdil správnosť politiky komunistickej strany, jej vysokú teoretickú a taktickú úroveň, ako aj akčnú schopnosť“ (Dejiny Slovenska VI., Bratislava 1988, s. 187).
Mýtus o novej spoločnosti
Príbeh o „februárovom víťazstve“ patril k zakladajúcim mýtom „novej spoločnosti“, ktorá mala v Československu vzniknúť po roku 1948. Výročie komunistického nástupu k neobmedzenej moci sa stalo pevnou súčasťou kalendára režimových osláv. Konali sa slávnostné pochody Ľudových milícií, tematické „zhromaždenia pracujúcich“ a pionierske nástupy, na výtvarnej výchove sa vystrihovali siluety továrenských budov. No hoci z diaľky Február 1948 splýval do monotónnej červenej, bližší pohľad ukazuje, že dobová propaganda naň viazala rôznorodé, a občas aj navzájom protirečivé obsahy.
Na jednej strane tu bolo „konečné víťazstvo“, armagedon, v ktorom sa ľud navždy zbavil diabla v podobe kapitalistov a zrodil sa nový lepší svet. Na druhej strane sa zdôrazňovalo, že treba „napĺňať odkaz“ Februára, teda pokračovať v boji.
Bolo tiež otázne, či uprednostniť dojem mocnej a prísne organizovanej strany, ktorá posielala pokyny z ústredia, alebo tvrdenia o spontánnej iniciatíve pracujúcich. Podľa nich sa slovenskí pracujúci od volieb roku 1946 „poučili“, sami vytvárali závodné stráže a z nich ľudové milície, vyháňali bezmocných majiteľov a preberali moc do vlastných rúk, aby ju následne zverili do rúk KSČ. Inokedy viac vyhovovala verzia o boji hŕstky statočných proti mocnému nepriateľovi.
Roku 1951 Pionierske noviny vykresľovali scénu z banského mestečka, kde sa na zvuk sirény, ohlasujúcej prevrat, zbehli obyvatelia v panike, že zasa raz došlo k závalu. V 1983 starý milicionár z bratislavskej Dynamitky zvýrazňoval v Kamarátovi vlastné zásluhy tým, že začiatkom roku 1948 mali v podniku „komunistov iba šesťsto z vyše troch tisíc zamestnancov“.
Problematický bol nedostatok dramatických motívov. Zdôrazňovalo sa preto, že robotníci strážili továrne v mrazivej noci a spomínali pritom na partizánske časy. Čitateľom sa tak mal spájať boj proti priemyselníkom, bankárom, živnostníkom, kulakom či inej „buržoázii“ s protinacistickým odbojom.
Rebríček nepriateľov
Počet zmienok o funkcionároch vo výročných článkoch odrážal aktuálny rast alebo pokles ich významu. Sledovať sa tu dal aj rebríček nepriateľov. Spočiatku sa spomínali najmä demokrati, ktorí boli aktívni v západnom exile, napríklad „zenklovci“ či „lettrichovci“. O tých, ktorí včas neodišli a skončili na dlhé roky vo väzniciach, sa nehovorilo. Potom v negatívnych úlohách začali vo výročných prejavoch postupne pribúdať bývalí súdruhovia, zomletí vnútrostraníckymi čistkami, ako Slánský či Clementis. Jedným dychom sa hromžilo na nemeckých revizionistov, utečených ľudáckych exponentov, amerických imperialistov a ich zapredaných lokajov, titovskú Juhosláviu aj na domácich „kozmopolitov“, „nezrastených“ s ľudom. Ako zvlášť riziková skupina, „prelezená nepriateľskou agentúrou“, boli roku 1951 uvedení členovia Interbrigád, ktorí bojovali proti fašizmu v Španielsku.
Pripomínali sa aj postavy z vnútrostraníckych sporov v medzivojnovom období, keď sa vďaka opovrhovanému buržoázno-demokratickému režimu komunisti ešte nemohli navzájom vešať, ale na tých, čo odmietali stalinizmus, už útočili vo svojich médiách rovnako agresívne. Mená porazených mali byť aj po dvadsiatich rokoch dôkazom, že čistky sú stará a účinná súčasť fungovania strany a predseda KSČ Klement Gottwald má s nimi dlhoročné skúsenosti, preto sa naňho možno úplne spoľahnúť.
O dekádu neskôr už dorastajúca mládež nemala na Február vlastné spomienky. Pri písaní o ňom bolo treba zohľadňovať, že slová ako „veľkostatkár, bankár, teda kapitalista, sa učia dnešné deti už iba v súvislosti s minulosťou“. V tlači pre dospelých zasa patetické frázy ustupovali triezvejšiemu hodnoteniu „výdobytkov“, patetický oslavný tón občas vystriedal skôr kritický pohľad na nedokonalosti a pretrvávajúce nedostatky.
Ozbrojená päsť vládnucej strany
Dočasné politické uvoľnenie v 60. rokoch umožnilo vysloviť aj pochybnosti o účelnosti a legálnosti existencie Ľudových milícií ako „ozbrojenej päste“ vládnucej politickej strany. Veď štát mal riadnu políciu aj armádu a KSČ sa otvorene hrdila takmer jednomyseľným hlasovaním obyvateľstva vo voľbách vo svoj prospech. Bolo teda ťažké vysvetľovať, načo a proti komu sú tu zvláštne stranícke ozbrojené zložky.
Po auguste 1968 sa situácia pre propagandistov zjednodušila. Milicionári boli opakovane nasadení proti demonštráciám, zvlášť študentským, a na výročie okupácie roku 1969 boli dokonca vyzbrojení ostrými nábojmi, ktorými pri streľbe do davu zabili niekoľko ľudí. Ich pozícia sa opäť upevnila natoľko, že zločiny sa nikdy nevyšetrili. Zato viacerí za vzorné služby komunistickému režimu dostali nové vyznamenanie, zavedené roku 1973 – Rad Víťazného februára (zoznam držiteľov tu).
Aj februárová téma sa do médií vrátila v plnej sile. Normalizácia sa oficiálne stala „víťazstvom nad pravicovými oportunistickými silami“, ktorého účastníci sa porovnávali s veteránmi Februára 1948. Pritom bola oficiálne znovu potvrdená pozitívna historická rola Klementa Gottwalda, ktorého „nedostatky, omyly i veľké chyby v prvých pofebruárových rokoch nemôžu prevládať nad veľkými zásluhami“. Naopak, pochybenie tých komunistov, ktorí v 60. rokoch demokratizáciu umožnili, či sa k nej dokonca pridali, bolo vykreslené ako oveľa horšie zlyhanie než vražedné „omyly“ súdruhov z 50. rokov – pretože vyústili do pražskej jari, tu interpretovanej ako „obdobie najväčšej krízy“.
Od víťazstva vpred k stagnácii, úplatkárstvu a príživníctvu
Uplynulo ešte zopár rokov a milicionárov v aktívnom veku už nespájalo s pôvodným „víťazným bojom“ takmer nič. Podľa výročných „februárových“ článkov pre mládež si sami z neho pamätali prinajlepšom „virvar“ a „heslá na plotoch“. Do ich vzorového životopisu už patrila vlastná pionierska či zväzácka minulosť a v jednotke mali funkcie zástavníka či kronikára, podobne ako aj pionieri. Ich vážnosť znižovali nulové bojové skúsenosti, ale zasa „nebolo bojovej hry, pri ktorej by nepomohli“. Imidž im vylepšovali aj zmienky o pomoci pri živelných pohromách. Na besedách pre mládež ich postupne vystriedali vyškolení lektori v uniformách ĽM. Záruka, že sa ich výklad stretne s rešpektom zo strany poslucháčov, totiž slabla.
Protivníkom pritom nebol triedny nepriateľ, ale skôr čas a hospodárske pomery. Február bol dorastajúcej generácii príliš vzdialený a v porovnaní s vojnovými filmami doslova nudný. Aj znormalizovaní komunisti, ktorých stretávali v škole či v zamestnaní, mávali od budovateľských hrdinov, „vykovaných zo zvláštneho kovu“, riadne ďaleko.
Mladí za dostupnosť základných životných potrieb nemali potrebu ďakovať politikom, skôr rodičom, a navôkol videli stagnáciu, nie rozmach. Podľa príbuzných a známych, čo vycestovali do Rakúska a ďalej na Západ, mali cesty, továrne, školy a pečivo aj tam a pri porovnaní bežných obchodov vyzeral štátny socializmus skôr ako prekážka než ako záruka rozvoja. Tento dojem nakoniec podporovali aj družobné vlakové zájazdy do Sovietskeho zväzu, pôvodne plánované ako propagačné jazdy.
Víťazná režimová rétorika sa stávala neudržateľnou. Februárové prejavy najvyšších predstaviteľov roku 1982 sa zaoberali skôr neradostným stavom hospodárstva – burcovali proti fuškám, úplatkom, príživníctvu, horlili za zvýšenie produktivity. Vyše 30 rokov po „nezvratnom víťazstve“ a 15 rokov od „rozdrvenia kontrarevolúcie“ oznamovali, že občanov čakajú roky „väčšej skromnosti“, „dôslednej šetrnosti“ a „hospodárnosti“. Vláda ohlasovala „opatrenia, na prvý pohľad nepopulárne“, a varovala, že ak ľudia nebudú viac pracovať, lepšie nebude. Dôvodom tejto zmeny tónu bolo nové kolo sovietsko-americkej súťaže v zbrojení a s ním spojený tlak na ekonomiku štátov RVHP.
Poslednou výraznou zmenou prešiel oficiálny obsah februárového rituálu v čase „perestrojky“. Rozdávanie Radov Víťazného februára sa konalo až do roku 1989, no viaceré médiá, osmelené „glasnosťou“, už výročie využívali ako príležitosť zverejniť ústami interviewovaných robotníkov skôr kritiku než chválospevy. V Roháči napríklad oslovený Hrdina socialistickej práce, dlhoročný pracovník a zaslúžilý autor zlepšovacích návrhov zo Slovnaftu, zhrnul svoje skúsenosti s toľko presadzovanou „rovnosťou“ pracujúcich: „…pri odmeňovaní sme si všetci rovní, ale pri robote nie“.
Pramene
- Kamarát
- Pionierske noviny
- Pravda
- Roháč
- Zornička
Použitá literatúra
- Řeháková, H./Veselý, D. Zakázané dějiny ve fotografiích ČTK. Praha 1999.
- Dejiny Slovenska VI., Bratislava 1988, s. 187
Obrazová príloha: Roháč, Řeháková/Veselý 1999
Absolvovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a novodobé dejiny na Central European University v Budapešti. Pôsobí v Historickom ústave SAV. Venuje sa dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí, historickej analýze verejného diskurzu, vysokoškolskej didaktike histórie a prekladu odbornej literatúry z angličtiny. Svoj výskum orientuje najmä na obdobie nedemokratických režimov na území Slovenska. K príbuzným témam vedie výberové semináre pre katedry histórie, rusistiky a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.