Rozhodnutie americkej vlády angažovať sa vo Vietname a následné rozpútanie konfliktu, ktorý u nás poznáme ako vojnu vo Vietname, je jedným z najkritizovanejších ťahov americkej zahraničnej politiky v jej dejinách. Toto rozhodnutie bolo založené na obavách, že by krajiny juhovýchodnej Ázii mohli padnúť v dominovom efekte.

„Zdroje sovietskeho konania“ a zadržovanie

Čoskoro po skončení druhej svetovej vojny Sovietsky zväz stabilizoval svoj vplyv vo väčšine krajín strednej a východnej Európy. Vytvoril to, čo Churchill nazval svetom za „železnou oponou“. Nebola to však len Európa, kde Stalin ukazoval svoje expanzionistické chúťky. V roku 1946 nasledovala iránska kríza. V roku totiž 1941 Irán spoločne okupovali spojené sily Červenej armády a Britov. Dohodli sa, že po vojne sa stiahnu, no Sovietskemu zväzu sa do toho veľmi nechcelo a miestni prosovietski orientovaní Iránci dokonca vyhlásili separatistickú Azerbajdžanskú ľudovú republiku. Po nej začal v roku 1947 ZSSR zreteľne prejavovať svoj záujem o Turecko.

Americký prezident Harry S. Truman sa rozhodol zasiahnuť. Požiadal kongres o schválenie finančnej pomoci vo výške 400 miliónov dolárov pre Turecko a Grécko (kde Američania prevzali záväzky vyčerpaných Britov). Základným predpokladom jeho myslenia bolo, že komunizmu sa darí najlepšie tam, kde je bieda. Plánoval preto tieto krajiny hospodársky a ekonomicky posilniť. 12. marca 1947 bola vyhlásená tzv. Trumanova doktrína, zahraničná politika vytvorená s cieľom zadržať geopolitický rozmach Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne. I keď riešila v prvom rade Grécko a Turecko, v nadväznosti na ňu vznikol v roku 1948 i Marshallov plán na ekonomickú pomoc celej Európe.

V súvislosti s Trumanovou doktrínou sa často hovorí aj o doktríne „zadržovania komunizmu“ (Containment), teda vojenskej stratégie určenej na zadržanie expanzie nepriateľa. S termínom „zadržovanie“ prišiel ako prvý George F. Kennan, diplomat, historik a americký veľvyslanec v Moskve. Na konci roka 1946 poslal ministrovi zahraničných vecí tzv. „Dlhý telegram“. Bola to podrobná analýza sovietskej zahraničnej politiky. Okrem iného v ňom písal, že „základom kremeľského neurotického prístupu k svetovým udalostiam je ruský tradičný inštinktívny pocit neistoty“ kombinovaný s „orientálnym tajnostkárstvom a podozrievavosťou“. V roku 1947 uverejnil potom Kennan pod pseudonymom „X“ známy článok „Zdroje sovietskeho konania“ (The Sources of Soviet Conduct), v ktorom napísal, že úlohou Západu má byť pevne a vytrvalo odolávať expanzii ZSSR.

Teória domina

S Trumanovou doktrínou a teóriou zadržiavania je spojený ďalší termín naviazaný na americkú zahraničnú politiku v rokoch po druhej svetovej vojne –teória domina. Táto teória v podstate vychádza z Trumanovej doktríny a z teórie zadržiavania. Zjednodušene hovorila o tom, že ak sa jedna krajina v regióne dostane pod vládu komunistov, ďalšie okolité krajiny budú nasledovať, ako keď padajú kocky domina. Teória domina sa stala ústrednou témou myslenia väčšiny predstaviteľov americkej administratívy zodpovednej za zahraničnú politiku v podstate počas celej studenej vojny.

Akútnou sa stala táto teória predovšetkým v súvislosti s prvou vojnou v Indočíne (1946 – 1954). Po skončení japonskej okupácie na konci 2. svetovej vojny sa v oblasti dnešného Vietnamu dostali k moci komunisti pod vedením Ho Či Mina. Nedokázali však celkom splniť svoj cieľ a vybojovať pre svoju krajinu nezávislosť. Francúzsko v snahe obnoviť svoje koloniálne panstvo prepustilo japonských vojakov, vyzbrojilo ich a nechalo bojovať na svojej strane. Komunistická Vietnamská ľudová armáda (Viet Minh) pod vedením generála Vo Nguyen Giappa nemala dostatok síl, aby sa bránila. Preto prešla na partizánsky spôsob boja. Odhodlane, až fanaticky bojujúci Vietnamci spôsobovali Francúzom ohromné straty a problémy. Nasledoval prísun ďalších jednotiek a francúzskej Cudzineckej légie (bojovalo v nej i mnoho Čechov a Slovákov a údajne i bývalí vojaci SS). Vývoj v oblasti pozorne sledovala aj americká administratíva. I keď Američania oficiálne bojovali proti kolonializmu, v tomto prípade urobili pragmatickú výnimku. Na jednej strane bol Ho Či Min komunista, a teda nepriateľ. Na strane druhej však Francúzov potrebovali ako kľúčových spojencov v Európe (v tomto období sa pomaly formovalo NATO), a preto si ich nechceli ničím pohnevať.

Strach, že indočínsky komunizmus sa rozšíri, bol ohromný. Poradcovia prezidenta a ministra zahraničných vecí predstavovali katastrofické scenáre: ak vyhrá Ho či Min v Tonkine, Anname a Kočinčíne (dnešný Vietnam), budú nasledovať Kambodža a Laos. Po nich Thajsko, Barma, Pakistan a India. Ani sa nenazdáme a komunistický bude celý Stredný a Blízky východ a severná Afrika! 20. septembra 1951 navštívil Washington generál Jean de Lattre de Tassigny, veliteľ francúzskych jednotiek v Indočíne. Eisenhowerovi to povedal jasne: „Ak stratíme Tonkin, pred Suezom už nie je nič, čo by mohlo komunizmus zastaviť.“ Podobne sa vyjadroval minister zahraničných vecí John Foster Dulles v roku 1953: „…ak padne Indočína, bude nasledovať reťazová reakcia celým Ďalekým východom a južnou Áziou … v ohrození bude Malajzia, Thajsko, Indonézia, Filipíny, Austrália a Nový Zéland.“

Eisenhowerov prejav

Za strachom a v podstate i za konečným rozhodnutím intervenovať v juhovýchodnej Ázii však nebola len antikomunistická paranoja Američanov. Teória domina bola založená aj na faktoch. Komunizmu sa báli i vlády v Austrálii a na Novom Zélande. Komunistické gerily operovali na Filipínach, Briti sa s komunistickými partizánmi trápili vo svojich kolóniách v Malajzii a v Barme, Holanďania nedokázali brániť svoje dŕžavy v Indonézii. Američania sa báli aj o Japonsko, svojho nového spojenca a základný kameň ich prvej línie obrany Pacifiku. Japonsko nemalo vlastné nerastné suroviny a keď komunizmus vyhral v Číne, stratili aj hlavného dodávateľa. To mohlo, ako sa obávali americkí stratégovia, spôsobiť ekonomickú recesiu a následné víťazstvo komunizmu i v Japonsku. Správa americkej Rady národnej bezpečnosti z roku 1952 to pomenúva jasne: „…v dlhodobej perspektíve by strata juhovýchodnej Ázie, zvlášť Malajzie a Indonézie, mohla viesť k ekonomickému a politickému tlaku na Japonsko. To by následne znamenalo, že udržanie Japonska mimo sovietskeho bloku by bolo extrémne ťažké.“

Začiatkom roka 1954 začalo byť tvorcom americkej zahraničnej politiky jasné, že Francúzi sa v Indočíne neudržia. V lete sa mali uskutočniť mierové rokovania v Ženeve. Gro francúzskej indočínskej armády sa však nachádzalo v katastrofálnej pozícii, obkľúčené pri Dien Bien Phu. Viet Minh rozprášil niekoľko práporov cudzineckej légie a prelomil viacero obranných línií. Francúzi boli pod neustálou delostreleckou paľbou a čelili jednému útoku za druhým. Posledné lietadlo z francúzskeho letiska odletelo 28. marca. Situácia bola doslova zúfalá a v podstate sa už len čakalo na to, kedy Vietnamci rozprášia francúzske jednotky definitívne. Pred rokovaniami mali teda komunisti vedení Ho či Minom výrazne lepšiu východiskovú pozíciu. Ich víťazstvo by mohlo vyústiť do víťazstva komunizmu vo Vietname.

Eisenhower sa rozhodol, že nemôže dovoliť, aby v oblasti padlo prvé domino. 7. apríla 1954 sa pokúsil získať súhlas Kongresu a verejnosti na zvýšenú materiálnu a finančnú pomoc Francúzom. Vo svojom prejave v historickej tlačovej konferencii síce nehovoril priamo o „teórii domina“, prirovnanie k dominu však použil. Väčšinu svojho prejavu hovoril o tom, aký je Vietnam pre Spojené štáty dôležitý: „…konkrétne je hodnota tejto oblasti v produkcii materiálov, ktoré svet potrebuje (guma, juta a síra – pozn. J.D.) … Navyše je tu reálna možnosť, že mnoho ľudí zomrie pod vládou diktatúry, ktorá je nepriateľská voči slobodnému svetu.“ Na záver vysvetlil teóriu domina: „…máte rad domina. Zhodíte prvé a čo sa stane je, že bude nasledovať reťazová reakcia. To, že spadne aj posledné, je isté. A stane sa to veľmi rýchlo.“

Eisenhowerove slová mali minimálny okamžitý dopad. Dien Bien Phu padlo v máji a v Ženeve sa dohodlo, že Vietnam bude rozdelený na komunistický sever a demokratický juh – podobne ako v Kórei. V dlhodobej perspektíve však Eisenhowerova „teória domina“ položila základy zmýšľania amerických stratégov na nasledujúce dekády, v podstate až do rozpadu ZSSR. Nasledujúci americkí prezidenti John F. Kennedy a Lyndon B. Johnson obaja používali túto teóriu na odôvodnenie zvýšenej americkej angažovanosti vo Vietname. Spočiatku šlo materiálnu pomoc, no od roku 1965 bola v oblasti nasadená i americká armáda a pozemné jednotky. Všetko zo strachu, že by mohlo padnúť domino.

Použitá litertúra

• Fall, B. B.: Hell in a Very Small Place : The Siege of Dien Bien Phu. Philadelphia 1967.
• Gaddis, J. L.: George F. Kennan : An American Life. New York 2011.
• Gaddis, J. L.: Strategies of Containment : A Critical Appraisal of Postwar American National Security Policy. New York 1982.
• Koura, J.: Zápas o východní Středomoří. Zahraniční politika Spojených států amerických vůči Řecku a Turecku v letech 1945-1953. Praha 2013.
• Olson, J. S./Roberts, R.: Where the Domino Fell. America and Vietnam 1945-2010. London 2014.
• X. (Kennan, G. F.): „The Sources of Soviet Conduct“. Foreign Affairs (July 1947).

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.