Husák bol jediným vrcholovým politikom, ktorý stál súčasne pri zrode i pri páde bývalého režimu. A hoci bol jeho podiel na februárovom prevrate v roku 1948 takmer porovnateľný s Gottwaldovým, spoločnosť má tendenciu spájať ho najmä s obdobím po roku 1968.
Gustáv Husák (pôvodne Augustín Husák) sa narodil v roku 1913 do veľmi chudobných pomerov v Dúbravke, dnes mestskej časti Bratislavy. Zomrel v roku 1991, necelé dva roky po tom, ako bol v decembri 1989 donútený odstúpiť z funkcie prezidenta ČSSR. Husák bol jediným vrcholovým politikom, ktorý stál súčasne pri zrode i pri páde bývalého režimu. A hoci bol jeho podiel na februárovom prevrate v roku 1948 takmer porovnateľný s Gottwaldovým, spoločnosť má tendenciu spájať ho najmä s obdobím po roku 1968. Husák sa vyznačoval ako veľmi inteligentný organizátor a výborný rečník. Rovnako sa však prejavoval ako individualista, pragmatik a autokrat. Husákov príbeh akoby predstavoval symptóm samotnej protirečivosti a zložitosti Komunistickej strany Československa.
Z chudobných pomerov
Husák – politik sa formoval už počas štúdií na prestížnom bratislavskom gymnáziu na Grösslingovej ulici. Jasne si uvedomoval sociálne rozdiely medzi ním, synom drobného roľníka, a spolužiakmi, deťmi profesorov či generálnych riaditeľov. „Riaditeľ či profesori ani raz nepovedia: co dělá tatínek? Pozdravujte ho. Zrejme váha otcov je v ich spoločenskom postavení a peniazoch. A tým aj spoločenská hodnota detí.“ (Macháček, 2017, s. 43). U Husáka, ktorý horko-ťažko platil internát a oblečenie získaval z ošacovacej akcie, sa rozvíjala frustrácia a pocit sociálnej krivdy. Doučovanie bohatších spolužiakov len umocnilo tieto pocity. „Aj vyučovanie rozmaznaných detí z lepších rodín vedie k poznaniu veľkých sociálnych rozdielov. A to všetko spolu s otváraním očí nájde rozumovú bázu a vysvetlenie v marxizme. Z odporu, protestu, plebejstva, z rozhorčenia nad svetskou nespravodlivosťou.“ (Macháček, 2017, s. 43).
Snaha zlepšiť sociálnu situáciu ľuďom ako on, spolu so spasiteľským komplexom, vzbudili v Husákovi pocit dejinného predurčenia. V roku 1938 získal titul „doktora vied právnych a štátnych“. Bol vôbec prvým absolventom vysokej školy v Dúbravke, za čo mu miestne združenie mládeže, ktoré Husák spoluzakladal, usporiadalo slávnostnú schôdzu, pri príležitosti ktorej jeho rodina zabila prasa, napiekla zákusky a Husákov otec Nikodém doniesol aj súdok vína.
Odbojný chránenec mocných
Hoci sa Husák angažoval už v študentských spolkoch na vysokej škole, politikom sa stal až za druhej svetovej vojny. Ľudácky režim masovo zasahoval proti komunistom. Samotnému Husákovi sa však počas vojny „nevodilo zle“. Pracoval ako koncipient v advokátskej kancelárii a v lete 1940 sa mu naskytla možnosť nasťahovať sa do vily po J. G. Tajovskom na dnešnej Tajovského ulici č. 8 v Bratislave. Vila sa stala útočiskom viacerých rodinných priateľov, ktorí ako nežiaduce živly dostali výpoveď z univerzitného internátu Lafranconi. Časté stretnutia ľavicovo zmýšľajúcich intelektuálov a umelcov dali domu prezývku „kolchoz“. Podobný „politický salón“ u Husákovcov trval s rôznymi prestávkami až do konca augusta 1944, keď vypuklo Povstanie. Stretnutia síce vzbudzovali záujem Ústrednej štátnej bezpečnosti, no pre Husáka z toho žiadny vážny postih nevzišiel. Navyše si ho počas štúdií obľúbil Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý ho prostredníctvom ministra vnútra Alexandra Macha vždy „dostal na slobodu“. Po prvom zatknutí však zostával veľmi zdržanlivý. Až keď išlo o zvrhnutie Tisovho režimu, zapojil sa do 5. vedenia KSS a vyhodnotil SNP ako politickú udalosť hodnú jeho významu. Spolu s Novomeským, Karvašom, Zaťkom, Šmidkem a inými patrili medzi popredných organizátorov SNP.
Svoju rýchlo získanú autoritu člena ilegálnej SNR, povereníka vnútra či signatára Košického vládneho programu a Vianočnej dohody sa Husák počas celej druhej polovice 40. rokov snažil využívať na posilnenie zvrchovanosti Slovenska. Takmer denne sa zapájal do prebiehajúcich rozhovorov ohľadom budúcej vnútropolitickej podoby Československa, pričom vychádzal z federatívneho modelu, keďže KSS disponovala nacionalistickým sentimentom. Na margo možno len podotknúť, že nešlo o čisto československý fenomén. Všeobecne však s výsledkom druhej svetovej vojny vzrástla popularita komunistických strán v Európe. Podľa medzivojnových údajov mala KSS v roku 1938 6-tisíc členov, a v júli 1945 sa už ich počet odhadoval približne na 180-tisíc.
Ľudáci neboli problém
Spoluprácu jednotlivých subjektov povojnovej spoločnosti na Slovensku komplikovalo viacero faktorov. Možno hovoriť o pluralite súbojov. Jednou z najdôležitejších línií bol vzťah KSS k Demokratickej strane. Pôsobenie sovietskych vojsk na Slovensku vyvolávalo antikomunistické nálady, čo sa odzrkadlilo na zlepšenom postavení DS na úkor KSS. Aj z toho dôvodu sa KSS snažila oživiť národnú otázku, čím však vytvárala konflikt s centralistickou KSČ. Gottwald kritizoval KSS za nezvládnutie povojnovej situácie na Slovensku, nedostatočné zásobovanie, prejavy antisemitizmu a separatistické tendencie. Okrem toho prebiehali boje medzi starou a novou garnitúrou, ktorej hlasom bol Husák, v rámci samotnej KSS. Napokon, dôležitú úlohu zohrali aj osobné vzťahy medzi jednotlivými komunistickými funkcionármi.
Niektorí nevedeli Husákovi odpustiť jeho zdržanlivosť v odboji, ktorú interpretovali ako zbabelosť a taktické vyčkávanie. Osobné rozpory a zmeny v Zbore povereníkov a SNR v jeho neprospech niesol ťažko. Jeho manželka Magda Husáková-Lokvencová, prvá slovenská režisérka, písala vtedy v roku 1945 priateľke: „Gusto se šíleně dře… Je mi ho líto, protože jsem přesvedčená, že je nejschopnejší ze všech a že má pravdu. Říkam jim všem, že jejich pravda v historii zvítězí, ale žerou se každý ve svém oboru a je to na nich vidět.“ (Macháček, 2017, s. 200).
Bez ohľadu na spomenuté rozpory faktom zostáva, že Husák položil základy nového „ľudovo-demokratického“ režimu. V niektorých jeho momentoch sa objavujú snahy o čiastočné preberanie alebo priama inšpirácia prvkami predošlého ľudáckeho režimu, ktoré sa naplno prejavili po Februári 1948. Husák napríklad z pozície povereníka vnútra stál pri budovaní slovenskej Štátnej bezpečnosti, politickej polície, ktorá bola hneď od svojho začiatku pod silným vplyvom komunistov a bola využitá pri zápasoch s politickými protivníkmi.
S obľubou operoval s historizujúcimi motívmi, čerpal príklady zo života slovenských „buditeľov“, dokonca aj z cyrilo-metodskej tradície a z evanjelií a nestránil sa oslovovať aj katolíkov a sympatizantov ľudáctva. Členstvo v ľudáckych organizáciách totiž vôbec nebolo pre KSS prekážkou. Už koncom roka 1944 Gottwald nabádal Slovákov: „Získávejte všechny, i nekompromitované ľudáky a kněze,“ (Macháček, 2018, s. 202) čo sa prejavilo aj na zmierlivom postupe voči katolíckej cirkvi. Husák sa zaslúžil o zriadenie Katolíckej kancelárie a o vydávanie Katolíckych novín, a presadzoval aj zhovievavé zaobchádzanie s biskupom Vojtaššákom. Preto podpis Aprílovej zmluvy o spolupráci medzi katolíkmi a DS Husáka veľmi zasiahol. V jeho očiach išlo o „podraz“. Vedenie DS odsúdil a jej volebný úspech pripísal „zľudakizovaniu“.
Po výsledku volieb v 1946, ktorý bol pre KSS debaklom, písal Husák bývalému spolužiakovi a ľudáckemu funkcionárovi Jánovi Mikulovi: „Aby som ti pravdu povedal, tú dohodu si môžete strčiť do zadku! Čo záleží na voľbách? Ty dobre vieš, že ČS patrí do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu a je len otázka času, kedy sa tu zmení systém.“ (Macháček, 2017, s. 210). KSS sa pred voľbami spoliehalo, že bude ťažiť zo všeobecnej podpory ľavice v povojnovej spoločnosti a organizačného náskoku pri budovaní strany. Na rozdiel od komunistov mala mladá DS ako nástupkyňa agrárnej strany podporu roľníkov.
Na ceste k prevratu
Po neúspešných voľbách požadoval Široký, Gottwald i Husák jednoznačnú elimináciu víťazstva DS, pričom počítali aj so zrušením strany. Z Husákovej iniciatívy bol ešte v roku 1945 obnovený týždenník Nové slovo, ktorý sa spolu s Pravdou agilne podieľal na kampani proti demokratom. Husák jemu typickým uštipačným spôsobom písal o údajných hospodárskych machináciách demokratov či o Tisovom procese, ktorý sa snažil politicky využiť. Okrem toho sa podieľal na jeho propagácii, na zbere dôkazových materiálov a pokúšal sa ovplyvňovať súdne pojednávanie. Ako povereník vnútra mal zároveň možnosť legálne získať tajné informácie, ktoré mohol použiť v politickom boji. Na druhej strane sa však KSS snažila marginalizovať úspech DS viacerými centralizačnými opatreniami. Tretia pražská dohoda podriadila Zbor povereníkov, v ktorých mala DS väčšinu, ústrednej vláde v Prahe. Pre Husáka, slovenského národovca a zástancu federalizmu, bolo prehĺbenie centralizmu na úkor samostatnosti slovenských orgánov nepríjemným sústom, ktoré musel prehltnúť. Jednoducho, prevážila u neho stranícka disciplinovanosť a vedomie, že bez pomoci Prahy by bola pozícia komunistov na Slovensku limitovaná.
Plánovaný stret však nakoniec urýchlili samotné nekomunistické strany, ktoré ako reakciu na zmeny v Zbore národnej bezpečnosti podali 20. februára 1948 demisiu. K českým národnosocialistickým a ľudovcom ministrom sa pridali aj ministri za Demokratickú stranu. Husák, v čase februárového prevratu predseda Zboru povereníkov, po straníckej línii člen Predsedníctva ÚV KSS, vzniknutú situáciu využil a vyhlásil demisiu DS v československej vláde aj za demisiu ich zástupcov v slovenskom Zbore povereníkov. Išlo o mocensko-pragmatický krok, ktorého nelegitímnosť si Husák uvedomoval. Demisia odštartovala otvorenú vládnu krízu a päť prelomových dní. DS spolu s českými stranami podcenili pružnosť a koordináciu slovenských a českých komunistov.
Slovensko je za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov
Dňa 23. februára sa v sále bratislavskej Reduty konala manifestácia pod heslom „Slovensko je za Gottwaldovu vládu bez reakčných ministrov“, kde Husák vo svojom prejave obvinil demokratov zo špekulantstva: „Nebudeme každý mesiac riešiť nejakú krízu iba preto, že vedenie DS si nechce uvedomiť, že máme republiku demokratickú a ľudovú. Urobíme poriadok s domácou reakciou!“ (Macháček, 2017, s. 234). V tejto chvíli stačilo už iba DS postaviť do pozície neúspešných organizátorov puču. Na základe Husákovho rozhodnutia boli demokratickí povereníci 23. februára za asistencie bezpečnostných zložiek zbavení funkcie. Samotný Husák prebral rezort poľnohospodárstva a následne i povereníctva vnútra.
Zmocnenie sa úradov sa uskutočnilo za ozbrojenej asistencie príslušníkov Národnej bezpečnosti či partizánov, čo umocňovali rozhlasové správy o obvinení jednotlivých úradníkov, ministrov či povereníkov za DS. Demokrati ostali bez akéhokoľvek priameho spojenia s Prahou či komunikačného kanála, ktorým by mohli osloviť svojich voličov.
Dianie na Slovensku bolo koordinované s Prahou a konzultované s Moskvou, ktorá nabádala Gottwalda k väčšej rozhodnosti a nekompromisnosti. Husák realizoval nové opatrenia v bezpečnostných orgánoch, politických stranách a úradoch. Vtedajší britský konzul v Bratislave John A. Grant komentoval udalosti svojim nadriadeným, že vďaka Husákovej osobe sa prevrat na Slovensku realizoval s ešte väčšou precíznosťou a rýchlosťou než v českých krajinách.
Útoky a odstavenie demokratov vyvažovali spočiatku komunisti zmierlivým tónom v náboženských otázkach a benevolenciou k bývalým radovým členom demokratov, ktorí mali byť novou súčasťou KSS. „Otvárame brány KSS pre všetkých dobrých Slovákov a Slovenky. Oslovujeme osobitne príslušníkov a pracovníkov bývalej DS, ktorí prešli toľkými sklamaním a z ktorých mnohý prežíva dnes ťažký duševný boj. Z hriechov a zločinov Vašich nehodných vodcov nikdy sme nevinili Vás, široké masy členov a funkcionárov DS. Vieme, že vedenie Vašej strany rozhodovalo vždy bez Vás a skoro vždy proti Vám.“ (Macháček, 2017, s. 238).
Po zbavení sa protivníkov pôsobiacich mimo komunistickej strany sa už koncom roka 1948 pozornosť obrátila na „nepriateľov vnútri strany“. Za priamej asistencie Sovietskeho zväzu začala Štátna bezpečnosť, úrad, pri ktorého zrode stál práve Husák, zhromažďovať materiály proti „povstaleckému vedeniu KSS“. O dva roky neskôr bol už Husák obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“ a v roku 1954 odsúdený na doživotie. Husákovho blízkeho priateľa Vladimíra Clementisa popravili v roku 1952.
Odporúčaná literatúra
- Clementisová, L./Clementis, V.: Listy z väzenia. Bratislava 1968.
- Drtina, P.: Československo můj osud. Kniha života českého demokrata 20. století. Svazek druhý. Kniha 2. Rok 1947 – Únor 1948. Praha 1992.
- Macháček, M.: Gustáv Husák. Praha 2017.
- Michálek, S./Londák, M.: Gustáv Husák – Moc politiky – Politik moci. Bratislava 2013.
- Rupnik, J.: Dejiny Komunistické strany Československa. Od počátků do převzetí moci. Praha 2002.
- Syrný, M.: Slovenskí demokrati ´44 – 48. Kapitoly z dejín Demokratickej strany na Slovensku v rokoch 1944 – 1948. Banská Bystrica 2010.
Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR – strategická komunikácia.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.
