Pred šesťdesiatimi rokmi v noci 17. januára 1961 bol príslušník belgických bezpečnostných síl v Kongu Frans Verscheure členom popravčej skupiny, ktorá ukončila život prvého premiéra nezávislého Konga Patricea Lumumbu a jeho dvoch spolupracovníkov, bývalého viceprezidenta senátu Josepha Okita a bývalého ministra športu a mládeže Mauricea Mpola.

Mladý Lumumba

O 39 rokov neskôr o tomto krvavom zločine sedemdesiatpäťročný bývalý policajt Frans Verscheure vypovedal. V pamäti mu utkveli hlavne posledné minúty bývalých vysokopostavených Konžanov. Podľa historikov Emmanuela Gerarda a Brucea Kuklicka to bola skôr spoveď ako výpoveď.

Verscheure postupne zo zadného priestoru auta vyvádzal Okita, Mpola a nakoniec aj Lumumbu na okraj popravčej jamy. Keď vojaci strieľali na Okita, pozeral sa Verscheure na Mpola a Lumumbu: „… už bude čoskoro po všetkom…,“ povedal som im, aby sa pomodlili. Potom išiel pred popravčiu čatu Mpolo, ktorý sa pokrižoval a klesol na kolená. Začal odriekať Otčenáš, keď ho „… uprostred modlitby zastrelili,“ spomínal Verscheure.

Podľa svojho svedectva sa obrátil na Lumumbu a povedal: „… prosím, odpusť im, a pomodli sa.“ No Lumumba neodpovedal. „Bol potichu od začiatku až do konca. Vôbec nereagoval, “ uzavrel svoju spoveď Verscheure. Paradoxne, dejiny poznajú Lumumbu skôr ako ohnivého rečníka a tribúna.

Zrod revolucionára

Patrice Eméry Lumumba sa narodil 2. júla 1925 v dedine Onalua v oblasti Sankuru v provincii Kasai. Získal len základné vzdelanie v miestnej protestantskej misionárskej škole, pretože belgická administratíva neponúkala verejné stredné školy pre pôvodných obyvateľov.

Potom navštevoval školu pre výcvik poštových úradníkov v Léopoldville (dnes Kinshasa). Začal písať básne a články do konžskej tlače. Zažiadal si o belgické občianstvo a stal sa účtovníkom na poštovom úrade v Stanleyville (dnes súčasť Kisangani).

Lumumba na stretnutí v Belgicku

V roku 1955 sa Lumumba stal regionálnym šéfom výhradne konžských odborov, združujúcich vládnych zamestnancov. Začal aktívne pôsobiť v belgickej Liberálnej strane v Kongu a stal sa členom miestneho klubu evolué, t. j. západne vzdelaných Afričanov.

V roku 1956 bol pozvaný na študijnú cestu do Belgicka, ktorú sprostredkovalo ministerstvo kolónií. Po návrate bol však zatknutý a obvinený zo sprenevery finančných prostriedkov, podľa niektorých zdrojov išlo o politicky motivovanú obžalobu. Po svojom prepustení začal pracovať pre miestny pivovar. Postupne sa stal jeho manažérom a riaditeľom, ale na svoju politickú kariéru nerezignoval.

Na ceste k nezávislosti

V októbri 1958 pomáhal založiť celonárodnú politickú stranu Mouvement National Congolais (MNC) s cieľom pritiahnuť aj ďalších politických a etnických vodcov. Snažil sa zdôrazňovať celokonžský národný charakter krajiny a budúceho štátu. Hnutie totiž oslabovali etnické a kmeňové spory a Lumumbovi neskorší politickí súperi, ako Moïse Tshombe či Joseph Kasavubu, čerpali svoju moc aj podporu práve zo silných etnických skupín. V decembri 1958 sa Lumumba zúčastnil Panafrického kongresu v ghanskej Akkre, kde sa stretol s ghanským premiérom Kwameom Nkrumahom. Vďaka tomu sa prehĺbil jeho záujem o panafrikanizmus, radikálny nacionalizmus a ešte viac začal presadzovať nezávislosť Konga.

Vyhlásenie nezávislosti Konga

K tomu však potreboval spojencov na svetovej scéne, preto 18. apríla 1959 navštívil sovietsku ambasádu v guinejskom hlavnom meste Konakry. Ako podotýkajú historici Timothy Naftali a Alexander Fursenko, Moskva mala vtedy veľmi slabé povedomie o jeho domovine, tým menej o ňom samotnom. Jej predstavitelia si však uvedomovali, že Belgické Kongo sa potenciálne mohlo stať cenným aktívom a pre Sovietsky zväz užitočným spojencom.

„Boj za nezávislosť Konga ide dopredu,“ vysvetľoval Lumumba sovietskemu veľvyslancovi P. I. Gerasimovi. Podľa Naftaliho a Fursenka naznačoval, že sa orientuje prosovietsky a žiadal okrem finančnej pomoci aj o dovolenie tajne navštíviť Sovietsky zväz. Vysvetľoval to tým, že po návrate z Moskvy získa „… lepšie postavenie pre odhaľovanie protisovietskej propagandy, ktorú teraz koloniálne sily vo zvýšenej miere rozširujú v Afrike.“

Stretnutie sa sovietskym veľvyslancom nebolo jedinou Lumumbovou snahou získať v roku 1959 pomoc v komunistickom hnutí. Dva týždne po stretnutí s Gerasimovom odletel do Belgicka, aby sa tu stretol s predstaviteľmi Belgickej komunistickej strany, v ktorých videl svojich prirodzených spojencov. U belgických komunistov vyvolal veľké sympatie pre svoju činnosť.

Oficiálny portrét premiéra Lumumbu

Tajomník ÚV Belgickej komunistickej strany Albert de Coninck vysvetľoval sovietskym diplomatom: „V Kongu sa v porovnaní s ostatnými krajinami Afriky ponúkajú najpriaznivejšie podmienky pre šírenie marxizmu.“ Poukázal na to, že na africké pomery má Kongo rozsiahlu mestskú populáciu – až 26 percent ľudí žilo v mestách, čo bolo výrazne viac napríklad v porovnaní s 10 percentami vo francúzskej Západnej Afrike. De Coninck poukázal na fakt, že Lumumbova strana bola v Kongu najsilnejšia a stála na čele „národno-oslobodzovacieho hnutia“ a hoci Lumumba formálne nebol komunista, zastával „progresívne pozície“. Netrvalo dlho a Lumumba sa stal sovietskym, a tiež osobne Chruščovovým favoritom v politickom boji o Kongo.

Lumumba však nestavil všetko len na Moskvu. Na začiatku chcel získať podporu proti Belgicku aj vo Washingtone, lenže administratíva prezidenta Dwighta Eisenhowera zaujala voči Kongu prístup „počkáme a uvidíme“.

Na začiatku roku 1960 dostal Washington informácie, že Lumumba dostáva peniaze od Sovietov. Tí, ktorí sa touto problematikou zaoberali, si neboli istí, či je to dôkaz Lumumbovho ideologického presvedčenia, alebo číreho oportunizmu. Sám Lumumba toto zmätenie trochu živil. Na konci februára 1960 sa Lumumba stretol s americkým veľvyslancom v Bruseli Williamom Burdenom. Snažil sa Američanov presvedčiť, že ho Sovieti kontaktovali prví, a nie on ich. Sťažoval sa Burdenovi, že na neho Sovieti tlačia a z Moskvy plynie prúd pozvánok, ktoré však všetky odmieta s tým, že „… verí, že tieto vplyvy z Východu sú z pohľadu Konga veľmi zlé.“

Burden ho preto skôr než ako „prosovietskeho agenta“ charakterizoval ako politického oportunistu: „… ak Lumumba prijíma nejakú pomoc z Východu, nie je pre neho problém zradiť svojich podporovateľov, kým to vyhovuje jeho zámerom.“ Keď Lumumba požiadal o pozvanie do Spojených štátov, Burden túto myšlienku podporil. Lenže Washington nevyvinul žiadnu aktivitu. Eisenhowerova administratíva vtedy ešte nebola rozhodnutá, či sa Kongo stane bojovým poľom studenej vojny.

Samostatnosť

Premiér Lumumba so svojou vládou

V reakcii na rastúce nepokoje aj očakávania Belgicko oznámilo program postupného vyhlasovania nezávislosti. Jedným z prvých krokov boli miestne voľby v decembri 1959, ale konžskí nacionalisti v nich videli snahu Belgičanov inštalovať svoju poslušnú bábkovú vládu a voľby sprvu bojkotovali. Belgické úrady odpovedali represívnymi zásahmi. 30. októbra 1959 zomrelo počas nepokojov po zasadnutí MNC v Stanleyville (teraz Kisangani) 30 ľudí a Lumumba bol zatknutý pre podozrenie, že nepokoje podnecoval.

V januári 1960 bol prepustený, aby sa v Bruseli mohol zúčastniť konferencie za okrúhlym stolom. Belgicko tam pozvalo všetky konžské strany a ich vodcov, aby rokovali o politickej zmene a o odovzdaní moci. V máji 1960 sa mali konať voľby a o mesiac neskôr malo Kongo získať nezávislosť. Vo voľbách síce Lumumbovo MNC zvíťazilo, ale nedominovalo. Čerstvý premiér Lumumba zostavil koaličnú vládu a Joseph Kasavubu z konkurenčnej Alliance des Bakongo (ABAK) sa stal prezidentom.

Moc centrálnej vlády však začala rýchlo upadať pod tlakom vnútorných rozporov a odštiepeneckých tlakov z provincií Katanga a Kasai, podporovaných Belgickom i USA. Lumumba sa musel vysporiadať so slabou a dezorganizovanou armádou a s neskúsenou administratívou. Na začiatku júla 1960 sa niektoré jednotky konžskej armády vzbúrili a požadovali rýchlu afrikanizáciu dôstojníckeho zboru, čomu sa dovtedajší belgický veliteľ generál Janssens už niekoľko mesiacov pred vyhlásením nezávislosti bránil.

Konžské vládne jednotky

Belgičania v Kongu sa stali terčom útokov a ich vláda sa preto rozhodla vyslať do Konga svojich vojakov, aby chránila majetok a životy vlastných občanov. Z pohľadu konžskej vlády to však bolo narušenie suverenity krajiny a 14. júla 1960 boli medzi Belgickom a Kongom prerušené diplomatické vzťahy. Chaos využil ďalší silný hráč konžskej politiky Moïse Tshombe a 11. júla 1960 sa s podporou Belgicka a jeho jednotiek dostal do vedenia provincie Katanga, bohatej na nerastné suroviny.

 

V súkolí studenej vojny

Ústredná vláda v Léopoldville cítila, že stráca pôdu pod nohami. Vyzvala OSN, aby secesionistické (separatistické) hnutie ukončila, rovnako ako belgickú vojenskú intervenciu. V polovici júla 1960 do Konga skutočne dorazili prvé „modré barety“ jednotiek OSN. Na rozdiel od očakávaní premiéra Lumumbu však intervencia neviedla k porážke rebelujúcich provincií, ale k „zabetónovaniu“ chaotického stavu. Vnútorná konžská kríza sa postupne premenila na krízu medzinárodnú a Kongo sa rýchlo stalo súčasťou nebezpečnej bipolárnej hry studenej vojny.

V auguste 1960 Lumumba vyhlásil výnimočný stav a nechal zatknúť niekoľko svojich protivníkov. Nadviazal tiež kontakty so Sovietskym zväzom a východným blokom so žiadosťou o pomoc, ktorú potreboval pre potlačenie katanžské secesie. Išlo mu predovšetkým o letecký most pre dopravu vojakov do Katangy. To vyvolalo zápornú reakciu západných vlád aj roztržku s prezidentom Kasavubuom, ktorý preferoval menej radikálne smerovanie a nebol ani proti rozsiahlejšie autonómii jednotlivých provincií.

Konžský premiér priletel na rokovanie do USA

Ako dodáva historik Guy Vanthemsche, na Západe začal mať Lumumba povesť nebezpečného a nepredvídateľného muža, či dokonca „krypto-komunistu“, ktorý smeroval Kongo do komunistického bloku. Predstavitelia USA sa zasa podľa historika Michaela E. Lathama obávali, že sa z Konga stane druhá Kuba a z Lumumbu africký Castro, ktorý Sovietom otvorí bohaté konžské zásoby uránu. USA s Belgickom začali pracovať na „odstránení Lumumbu“, a tiež zvýšili svoju podporu ostatným konžským aktérom, napríklad náčelníkovi štábu Konžskej národnej armády plukovníkovi Josephovi-Désirému Mobutuovi.

5. septembra 1960 prezident Kasavubu Lumumbu odvolal, čo premiér odmietol akceptovať, obvinil Kasavuba z vlastizrady, a tiež inicioval jeho odvolanie. Vypukla ústavná kríza, v ktorej si dve mocenské centrá a skupiny nárokovali pozíciu legálnej vlády v Kongu. Nakoniec 14. septembra 1960 uskutočnil veliteľ Mobutu puč a dočasne ukončil činnosť všetkých politických inštitúcií krajiny až do februára 1961. Po dohode s Kasavubom prevzal moc a vymenoval dočasnú úradnícku vládu.

Smrť

Aj keď sa zdalo, že by aj napriek tomu mohlo dôjsť k dohode medzi Lumumbom a Kasavubom, prezident nakoniec aj pod tlakom Belgicka a USA odmietol so zosadeným premiérom naďalej spolupracovať. Ani Lumumba však nechcel príliš ustupovať a trval na svojom mandáte a podriadenosti ostatných hráčov. Tí sa nakoniec proti nemu spojili, Mobutuovi vojaci obkľúčili Lumumbov dom a držali ho v domácom väzení.

Jednotky OSN v Kongu

V novembri 1960 umožnila OSN delegácii Kasavubovej dočasnej vlády zasadnúť na Valnom zhromaždení, a tým ju napriek odporu niektorých nezávislých afrických štátov de facto uznala. Lumumba sa rozhodol odísť do Stanelyville, kde jeho strana mala silnú podporu a mocenskú základňu. Mohol sa tam cítiť bezpečne a odtiaľ viesť nový boj za obnovenie svojej moci.

Lumumba opustil Leopoldville v noci z 26. na 27. novembra 1960, ale na ceste bol 1. decembra v oblasti západnej Kivu zajatý konžskou armádou. Spoločne so svojimi politickými spojencami Mauricom Mpolom a Josephom Okitom bol uväznený v kasárňach Camp Hardy v Thysville (dnes Mbanza-Ngungu) v strednom Kongu 150 kilometrov od Léopoldville. Hrozilo mu, že bude súdený za vyvolávanie vojenského povstania.

7. decembra 1960 zasadala Rada bezpečnosti OSN, na ktorej Sovieti požadovali okamžité Lumumbovo prepustenie, odzbrojenie Mobutuových jednotiek, odchod Belgičanov z krajiny a tiež stiahnutie jednotiek OSN.

Dôležitú úlohu v konžskej kríze hralo na strane sovietskeho bloku Československo. Ako uvádza historička Jitka Mikysková, predseda československej vlády Viliam Široký dostal 16. decembra 1960 od predsedu novo vyhlásenej Slobodnej republiky Kongo Antoina Gizengu a Lumumbovho spojenca telegram, ktorým informoval Prahu o zriadení dočasného sídla ústrednej vlády v Stanleyville. Československá vláda potom odporučila obnoviť činnosť svojho zastupiteľského úradu v Kongu a vyslať svojich diplomatických zástupcov ku Gizengovej vláde.

Lumumbovi spojenci na čele s Gizengom začali preberať iniciatívu a rozširovať územia, nad ktorými získali kontrolu, vrátane centra provincie Kivu, Bukavu, ktorého sa zmocnili na konci roka 1960. To povzbudilo Lumumbových priaznivcov po celom Kongu v novom boji za národnú jednotu a územnú integritu a proti Mobutuovi aj Tshombemu.

Keď v januári 1961 hrozilo, že v kasárňach z dôvodu nevyplácanie žoldu vypukne vzbura a Lumumba by sa mohol dostať na slobodu, Mobutu s Kasavubom sa spoločne so svojimi belgickými poradcami rozhodli Lumumbu 17. januára 1961 previezť do Elisabethville (dnes Lubumbashi) na území Katanžského štátu, kde bol pánom Lumumbov politický rival Moïse Tshombe. Tento krok sa vzhľadom na ich politické nepriateľstvo aj etnické nevraživosti rovnal rozsudku smrti.

Podľa niektorých historikov to bolo súčasťou plánu, ako sa Lumumbu zbaviť. Podľa Nzongolu-Ntalaja to boli práve Belgičania, ktorí tu hrali rozhodujúcu úlohu – od premiéra Gastona Eyskensa a ministra pre africké záležitosti Harolda d’Aspremont Lynden, ktorí plán na likvidáciu Lumumbu posvätili, cez belgických civilných i vojenských úradníkov v Kongu, ako bol Mobutov poradca plukovník Louis Marlière či Tshombeho poradca major Guy Weber, ktorí akciu koordinovali a riadili priamo na mieste, až po vykonávateľov rozkazov, ako bol kapitán Piet van der Meersch, pilotujúci lietadlo prepravujúce Lumumbu, či členovia popravčieho komanda, ako policajní úradníci Frans Verscheure alebo kapitán Julien Gat.

Sovietska známka na podporu premiéra Lumumbu

Počas letu Lumumbu strážili vojaci z kmeňa Luba, ktorí ho vinili z masakrov ich kmeňa, ktoré niekoľko mesiacov predtým spáchala konžská armáda, a Lumumbu týrali a mlátili. Večer 17. januára 1961 bol Lumumba spoločne s Mpolom a Okitom za prítomnosti Tshombeho a katanžského ministra vnútra Godefroida Munonga a niekoľkých belgických dôstojníkov vrátane Verscheura popravený a ich telá boli narýchlo zakopané. Na druhý deň boli ich ostatky vykopané a rozpustené v kyseline.

Zvesti o Lumumbovej smrti sa v Elisabethville začali šíriť už na druhý deň, ale až 10. februára 1961 oficiálne informoval katanžský rozhlas, že Lumumba údajne utiekol. O tri dni neskôr prišiel s verziou, že bol na úteku zabitý rozzúrenými dedinčanmi.

„Vojská OSN z Afriky von“

Ako píše historička Mikysková, oznámenie o Lumumbovej smrti 13. februára 1961 viedlo k „… takmer hysterickej kampani krajín sovietskeho bloku“. Moskva a jej satelity odvolali uznanie vlády v Leopoldville a odmietli financovať misiu OSN v Kongu. Nikita Chruščov vo svojom vyhlásení obvinil z Lumumbovej smrti západné krajiny, OSN a najmä generálneho tajomníka Daga Hammarskjölda, ktorého chcel odvolať: „O fyzickej likvidácii Patricea Lumumbu bolo v podstate vopred rozhodnuté, len čo sa kolonizátori presvedčili, že Lumumba stojí v ceste pri realizácii ich plánov, že Lumumba presadzuje úplnú nezávislosť svojej krajiny a jej oslobodenie od belgických kolonizátorov. Zúčtovanie s ministerským predsedom Lumumbom odhalilo pred celým svetom odpornú úlohu, ktorú zohral v konžských udalostiach generálny tajomník OSN Dag Hammarskjöld.“

Dnešná Lumumbova socha v Kinshase

Lumumbova smrť vyvolala veľký medzinárodný ohlas, a tiež protesty predovšetkým v krajinách tretieho sveta a východného bloku. Československý filmový týždenník napríklad informoval o manifestácii pražských študentov a pracujúcich, ktorá mala na pomery socialistického Československa, kde všetky masové zhromaždenia boli organizované a riadené, na prvý pohľad značne živelný priebeh, pripomínajúci demonštrácie na „prehnitom Západe“.

Mladší ľudia, medzi ktorými boli vo veľkom množstve zastúpení zahraniční študenti z Afriky, z Ázie i z Latinskej Ameriky sa podľa záberov týždenníka najprv zhromaždili v Obecnom dome v Prahe, kde schválili protestnú rezolúciu, ktorú sa snažili odovzdať na belgickom veľvyslanectve. Na Staromestskom námestí v Prahe sa potom uskutočnila veľká demonštrácia, kde zaznievala heslá a bolo vidieť transparenty s nápismi ako „Smrť kolonializmu“, „Vojská OSN z Afriky von“ alebo „Preč s kolonistami, slobodu Kongu“.

Onú „živelnosť“ však spochybnil príslušník Štátnej bezpečnosti a prebehlík v službách CIA Josef Frolík, podľa ktorého „… organizácia demonštrácií proti veľvyslanectvám západných krajín bola jednou z úloh 2. správy ŠtB, ktoré malo okrem iného ‚na starosti‘ zahraničných študentov“. Podľa Frolíka napríklad pred útokom na belgický zastupiteľský úrad v čase občianskej vojny v Kongu vykonávala 2. správa „…podrobné školenie, rozdala fľaštičky s atramentom a peniaze organizátorom demonštrácií“.

 

Pramene

  • Patrice Lumumba mrtev: manifestace pražských studentů a pracujících za potrestání jeho vrahů. In: Československý filmový týdeník 1961 (821/2379), stopáž 0:28 – 2:11.

Použitá literatúra

  • Fursenko, A./Naftali, T.: Khrushchev’s Cold War: The Inside Story of an American Adversary. New York 2006.
  • Frolík, J.: Špion vypovídá. Kolín na Rýnom 1990.
  • Gerard, E./Kuklick, B.: Death in the Congo: Murdering Patrice Lumumba. Cambridge 2015.
  • Holečková, M. E.: Universita 17. listopadu (1961-1974) a její místo v československém vzdělávacím systému a společnosti. Praha 2017.
  • Kisangani, E. F./Bobb, F. S.: Historical dictionary of the Democratic Republic of the Congo. Historical dictionaries of Africa No. 112. Maryland 2010.
  • Latham, M. E.: The Cold War in the Third World, 1963–1975. In: M. P. Leffler/O. A. Westad (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Volume II – Crises and Détente. Cambridge 2010, 265–266.
  • Mikysková, J.: Československo jako prostředník sovětského bloku v konžské krizi 1960–1963. Praha 2016.
  • Nzongola-Ntalaja, G.: Patrice Lumumba. Ohio 2014.
  • Vanthemsche, G.: Belgium and the Congo, 1885–1980. Cambridge 2012.

Obrazová príloha

wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.