Medzi 5. a 15. júnom 1968 sa v Karlových Varoch konal 16. ročník prestížneho medzinárodného festivalu. Jednu z cien si odniesol film Jiřího Menzla, ktorý pôvodne vôbec nemal byť na programe. Mal sa totiž premietať na festivale v Cannes.

Zábery z filmu Jiřího Menzla Rozmarné léto
Zábery z filmu Jiřího Menzla Rozmarné léto.

15. júna 1968, pred 50 rokmi, sa v Karlových Varoch skončil 16. ročník vtedy už etablovaného a prestížneho medzinárodného filmového festivalu. Okrem mimoriadnych spoločenských kulís neobvyklej slobody Pražskej jari bol výnimočný i tým, že na ňom po krátkom čase opäť zvíťazil československý film. Konkrétne film Jiřího Menzla Rozmarné léto. Cesta Menzlovej adaptácie románu Vladislava Vančuru do karlovarskej súťaže však bola trochu krkolomná – v tom odrážala bláznivý rok 1968. To, že sa tento film mohol karlovarskej súťaže vôbec zúčastniť, súviselo totiž s udalosťou, ktorá sa odohrala o mesiac skôr vo Francúzsku a dodnes sa radí medzi jednu z najbizarnejších v dejinách svetovej kinematografie.

Revolúcia na Azúrovom pobreží

Rok 1968 sa Francúzskom prehnal ako nečakaná, ale poriadna búrka. V máji začali revoltovať študenti, na nich nadviazali štrajkujúci robotníci. Netrvalo dlho a parížske ulice sa stali načas bojiskom. Francúzsko zachvátila revolučná vlna, ktorá zasiahla najrôznejšie inštitúcie i podujatia vrátane tradičného Medzinárodného filmového festivalu v Cannes, ktorý sa mal pôvodne konať od 10. do 24. mája 1968. V polovici ho však museli prerušiť, z 21. ročníka preslávenej prehliadky filmov a filmových hviezd sa stalo revolučné fórum. Pre československú kinematografiu to bola veľká rana – nikdy predtým ani potom nemalo Československo hneď trojité zastúpenie v súťaži a nikdy neboli šance československej kinematografie na úspech väčšie.

Plagát z festivalu v Cannes z roku 1968
Plagát z festivalu v Cannes z roku 1968.

Festival otvorila premiéra reštaurovanej verzie amerického veľkofilmu Gone with the Wind a zdalo sa, že jediným festivalovým škandálom bude neúčasť jednej z vtedy žijúcich hviezd veľkofilmu Olivie de Havilland, ktorá odmietla prísť, pretože jej nesľúbili, že jej uhradia všetky jej náklady. 17. mája sa ešte premietal dokument režiséra Petra Lennona Rocky Road to Dublin, ale ako sa nakoniec ukázalo, bol to jeden z posledných riadne premietnutých filmov celého festivalu. Okamžite po projekcii sa na pódium dostali režiséri Jean-Luc Godard a Claude Lelouch a oznámili, že festival by sa mal skončiť, aby sa tým vyjadrila solidarita s robotníkmi a so študentmi protestujúcimi v celom Francúzsku, a hlavne v Paríži. Sprvu sa zdalo, že to bude len módny výstrelok, spestrujúci nudnú atmosféru inak snobskej udalosti. Francúzi však svoje revolúcie väčšinou myslia vážne. V sobotu dopoludnia 18. mája sa konala schôdza vo festivalovej malej sále, La Salle Jean Cocteau. Godard, Lelouch a ďalší francúzski režiséri, François Truffaut a Louis Malle, zverejnili výzvu filmových pracovníkov, ktorí sa zišli v Paríži. Zároveň žiadali, aby festival oficiálne vyjadril solidaritu s demonštráciami v Paríži.

Podľa Táne Bretyšovej, novinárky týždenníka Reportér, ktorý vydával Zväz československých novinárov a ktorý patril v období Pražskej jari asi medzi najprogresívnejšie médium v Československu, nasledovala po tomto vyhlásení „vzrušená debata nielen o filme a organizácii francúzskeho filmového priemyslu, ale aj o slobode tvorby, o politických právach“. Pre veľký záujem sa diskusia presunula z malej do veľkej sály, kde sa premietali súťažné filmy. „Silné, vzrušené slová s mnohokrát neujasneným cieľom vyjadrovali skôr emócie než racionálny prístup. Hnev sa obracal proti festivalu (…) Hovoril každý, komu sa podarilo zmocniť sa mikrofónu na pódiu,“ opisovala hustnúcu atmosféru Bretyšová.

Od radikalizácie k fraške

Z Cannes prinášala informácie novinárka týždenníka Reportér Táňa Bretyšová
Z Cannes prinášala informácie novinárka týždenníka Reportér Táňa Bretyšová.

Sprvu sa zdalo, že požiadavky francúzskych tvorcov len reflektujú ich neurčitú snahu „demokratizovať festival“ a „sprístupniť film masám“. Truffaut podľa Bretyšovej žiadal „…premietanie vo veľkej sále, prístupné všetkým“, Godard zase, „ citujúc Mao Ce-tunga“, volal po tom, aby sa voľne premietalo v celom meste. Potom sa ale požiadavky začali radikalizovať – zaznela napríklad požiadavka, aby sa neudelili žiadne ceny. To navrhoval Godard. Truffaut požadoval zrušiť festival úplne: „Všetko, čo má v sebe ešte kúsok cti a dôležitosti vo Francúzsku, stojí. (…) Musíme oznámiť, že festival v Cannes končí alebo sa aspoň zásadne reformuje.“ Keď to počul už vtedy slávny poľský režisér Roman Polanski, ktorý bol členom poroty, považoval to za „absolútne smiešne“. Podľa neho neexistovalo žiadne spojenie medzi tým, čo sa dialo v Paríži, a festivalom.

Čiastočne z presvedčenia, čiastočne z profesijnej solidarity, aj pod tlakom okolností, sa najprv pridali ďalší francúzski tvorcovia, ako napríklad člen poroty režisér Louis Malle alebo režisér Dominique Delouche. Spolu s ďalšími francúzskymi zástupcami v súťaži, Michelom Cournotom a Alainom Resnaisom, oznámili, že sťahujú svoje filmy zo súťaže. Niektorí z nich to neskôr ľutovali. Napríklad Delouche spomínal: „Myslím si, že výber môjho filmu udivil niektorých filmárov, ako napríklad Truffauta, ktorých filmy sa do súťaže tohto roku nedostali (…) Bolo pre mňa cťou dostať sa do Cannes, ale bol som si vedomý, že tam nie som tak úplne vítaný. Bol som outsider a nepatril som k žiadnej skupine ako Nová vlna či Les Cahiers du Cinema.“ 

Zúfalý riaditeľ festivalu Robert Favre Le Bret sa snažil zachrániť situáciu a navrhol, aby aspoň zahraniční účastníci mali možnosť premietnuť svoje filmy, ak by chceli. Lenže niektorí nechceli. Po francúzskych filmároch začali vo vzrušenej atmosfére oznamovať stiahnutie svojich diel zo súťaže aj iní tvorcovia – Talian Salvatore Samperi, Švédka Mai Zetterling, a tiež československý režisér Miloš Forman. Zrejme pragmaticky pochopil situáciu a v predtuche, že sa festival asi aj tak konať nebude, sa solidárne, za potlesku filmových revolucionárov, vzdal súťaže, hoci podľa Bretyšovej vedel, že jeho film Hoří, má panenko nádej na cenu mal. Inak vážna filmová rebélia nadobúdala rysy frašky. Ako československým čitateľom približovala situáciu na mieste Bretyšová, „pri bitke na pódiu stratil Godard okuliare, bielovlasý zástupca zväzu producentov bol pri potýčke zhodený s pódia, našťastie do kvitnúcich hortenzií“.

Protest na festivale v Cannes
Protest na festivale v Cannes.

Ešte v ten istý deň poobede sa mala konať projekcia filmu Carlosa Saura Peppermint Frappé. Režisér spoločne s hlavnou herečkou Geraldine Chaplinovou (a tiež s Godardom a s Truffautom) síce film pred divákmi uviedli, potom sa ale snažili doslova vlastnými silami zabrániť tomu, aby sa zdvihla opona a film sa mohol premietať. Saura totiž svoj film tiež stiahol zo súťaže. Polanski sa nemohol ubrániť dojmu, že sleduje akúsi šialenú komédiu: „Opona bola obrovská a musel ju poháňať pomerne silný motor, pretože všetci štyria na nej viseli ako hrozno.“ „Pôvabná Geraldine Chaplinová s nepôvabným vreskom držiaca oponu,“ ako farbisto líčila situáciu Bretyšová, sa pre pamätníkov stala trvalou audiovizuálnou spomienkou na tento bláznivý festival.

Od diskusie k pästiam

Louis Malle, Monica Vitti a Roman Polanski, Cannes 1968
Louis Malle, Monica Vitti a Roman Polanski, Cannes 1968.

Nemalá časť publika však bola nedostatočne revolučne „naladená“, chceli film vidieť a proti rušeniu projekcie protestovali. Hlasno a priamo v sále. No Saurov film nakoniec aj tak nevideli. Namiesto toho sa rozprúdila pomerne živá debata o tom, či by festival mal pokračovať. Podľa Polanského spolu ľudia najprv diskutovali slušne, potom sa pridali emócie a zvyšoval sa aj hlas. A nielen hlas. Producent Jean-Pierre Rassam schytal ranu „priamo do svojho veľkého nosa na pódiu“, spomínal Polanski.

Revolučná vlna zasiahla aj porotu, ktorej predsedal francúzsky spisovateľ André Chamson. 18. mája večer na svoje členstvo v porote rezignovalo niekoľko členov, a tým prestala byť uznášaniaschopná. Aj Polanski podľahol. Neskôr spomínal, že mu tento ľavicový „ošiaľ“ nápadne pripomínal 50. roky v Poľsku: „Bol som nútený rezignovať. Vôbec som nebol presvedčený, že by sme mali rezignovať. Prišiel som z komunistického Poľska. Tieto momenty som poznal – zrazu máte pocit, že robíte niečo veľké, ale v skutočnosti je to len ilúzia.“

Bez súťažných filmov aj poroty nemalo cenu ďalej pokračovať. 19. mája oznámil riaditeľ festivalu Robert Favre le Bret, že 21. ročník MFF v Cannes sa predčasne končí. Z celkom 28 vybraných filmov sa ich v súťaži premietalo len 11. O štyridsať rokov neskôr Le Bretov nasledovník (a v roku 1968 filmový kritik, prítomný pri všetkých vyhrotených diskusiách) Gilles Jacob zhodnotil ukončenie festivalu ako múdre rozhodnutie: „Bolo tam príliš veľa napätia.“

 

Československý film naprázdno

Pre československý film malo náhle ukončenie festivalu horkú príchuť. Do hlavnej súťaže prijali tri filmy československých režisérov. Československo však oficiálne prihlásilo len jeden, Rozmarné léto režiséra Jiřího Menzela, ktorý mal byť premietaný na konci festivalu – diváci ho tak nakoniec nevideli vôbec. Film O slavnosti a hostech režiséra Jana Němca, ktorý sa v Cannes premietal 16. mája, do súťaže prihlásil taliansky producent Carlo Ponti. Film Hoří, má panenko Miloša Formana, ktorý sa premietal 17. mája, do súťaže zase prihlásil francúzsky producent Claude Berri, ktorý ho predtým za dramatických okolností vykúpil práve od Pontiho.

Protest počas festivalu v Cannes
Protest počas festivalu v Cannes.

Nebola to jediná československá stopa. Za zmienku stojí, že členom poroty krátkometrážnych filmov bol československý dokumentarista Václav Táborský a v ďalšej súťažnej snímke, adaptácii Kafkovho Zámku, hrala jednu z hlavných rolí Iva Janžurová. Nová vlna mladých a talentovaných filmárov, ako boli Forman, Němec, Menzel, Chytilová alebo Jakubisko, bola na vrchole svojich umeleckých síl a neboli bez šance na hlavnú cenu (ktorú predtým a nikdy potom československý, český ani slovenský film nezískal). Ako konštatoval Jiří Menzel vo svojich spomienkach Rozmarná léta: „…vtedy boli československé filmy slávne a žiadané. Tri české filmy prizvané v jedinom roku na ten najprestížnejší festival sú toho dôkazom.“

To, že by Československo mohlo získať jednu z cien, ak nie tú hlavnú, potvrdzovala na základe ohlasov divákov i kritiky priamo z miesta diania novinárka Táňa Bretyšová. Podľa nej predovšetkým Formanov film mal v Cannes „najväčší úspech zo všetkých diel. A to ako u publika, tak u kritiky a filmových odborníkov.“ Podľa Bretyšovej sa „v kontexte s inými filmami vyzdvihoval Formanov zmysel pre humor, jeho ľudský pohľad na slabosti a radosti obyčajného človeka“. Bretyšová mala jasno: „…všetky hlasy potvrdzovali jednoznačne, že to je kandidát na cenu.“ Vo Formanovom úspechu sa „leskla“ aj československá kinematografia ako taká: „…s obrovským záujmom prijali Formana novinári a vôbec ten deň malo Československo veľkú slávu.“

Trochu triezvejšie hodnotila Bretyšová šance Němcovho filmu: „O slávnosti a hosťoch zastihol divákov nepripravených na intelektuálnu rovinu filmu – a tak sme počuli hlasy, že divák musí byť z Československa, aby dielo pochopil plne.“ Pripúšťala, že dôležitú úlohu v západnom záujme o Němcov film (a o ďalšie filmy z východného bloku) bol aj politický kontext a cenzúra: „Záujem bol obrovský, o film, o tlačovú konferenciu, o Němca a samozrejme aj o okolnosti, o administratívny zásah, ktorý pred dvoma rokmi zabránil akémukoľvek uvedeniu filmu v zahraničí.“

Zákulisná dohoda?

Jiří Menzel získal v roku 1968 oskara za film Ostře sledované vlaky
Jiří Menzel získal v roku 1968 oskara za film Ostře sledované vlaky.

Nešlo ale len o nesporné umelecké kvality všetkých troch filmov. Podľa režiséra Jana Němca existovala zákulisná dohoda medzi riaditeľom festivalu v Cannes a obchodným riaditeľom československého Filmexportu Ladislavom Kachtíkom. Podľa Němca československá strana sľúbila, že do súťaže v Cannes dá „to najlepšie, čo mala“, na svoju vlastnú škodu si „vystrieľa celú muníciu festivalového roka“, dá proti sebe film Formana, Němca a Menzela a „… pripraví sa tak o takmer istú cenu na ďalších festivaloch“. Na oplátku sa Robert Favre le Bret mal zaručiť, že „… výber poroty bude taký, aby – ním ovplyvnená – prisúdila Zlatú palmu jednému z týchto filmov a zvyšné dva nenechala ujsť bez povšimnutia“.

Nemožno sa preto čudovať, že filmári aj ďalší reprezentanti československého priemyslu sa vyjadrovali na adresu svojich francúzskych kolegov (ktorí im mali svojou revolučnou akciou ich očakávaný triumf prekaziť) so zmesou údivu, pohŕdania i hnevu. Ako neskôr spomínal režisér Jiří Menzel (ktorý na rozdiel od Formana a Němca v Cannes nebol, pretože v tom čase natáčal iný film a mal prísť až v deň premietania svojho filmu): „Francúzski intelektuáli (…) demonštrovali, schôdzovali, protestovali. Veľkých režisérov francúzskej novej vlny, Truffauta, Leloucha, Godarda a ďalších, chytila tá hystéria tiež (…) v Paríži štrajkujú zametači, poštári aj taxikári, tak umelci musia štrajkovať tiež!“

Asi najviac zrušenie festivalu zasiahlo Jana Němca, ktorý ešte ten istý rok v rozhovore s filmovým novinárom a historikom A. J. Liehmom na adresu festivalu podotkol: „Chápem, že motívy francúzskych filmárov boli spravodlivé a čestné, ale toto sa predsa nedá riešiť násilím a brutálnou bezohľadnosťou. Je to nakoniec kruté a bezohľadné k ďalším ľuďom, ktorými v tomto prípade boli aj autori filmov, pre ktoré je festival v Cannes veľmi dôležitá tribúna. Dáva im totiž možnosť predstaviť sa svetu. Je otázka, či zvolené gesto môže vyvážiť poškodenie tých autorov, ktorí mnohokrát vkladali do uvedenia svojho filmu v Cannes obrovské nádeje, a ktoré sú v niektorých prípadoch možno nenávratne preč.“

Pre Němca to malo pachuť aj v osobnej rovine. On svoj film oficiálne nestiahol, ale urobil to za neho práve Forman. Nemec v tom videl profesijnú žiarlivosť: „Bol som umelecky i fyzicky zničený, zavraždený, takže už viem, prečo Forman tak dobre porozumel duši Salieriho, vraždiaceho svojho konkurenta Mozarta.“ Forman to bral športovejšie a zrejme dokázal lepšie pochopiť, ako sa pohybovať vo filmárskej západnej komunite (s ktorou chcel v budúcnosti spolupracovať). Pre časopis Variety to Forman o niekoľko desiatok rokov neskôr vysvetľoval takto: „Každý sťahoval svoje filmy z festivalu, aby vyjadril solidaritu s francúzskymi filmármi. Tak som ho stiahol tiež. Bolo to v podstate akési na marxizme založené zdvihnutie. Absurdné bolo, že ľudia ako ja alebo Němec sme chceli, aby komunisti v našej krajine skončili. Bola to totálne absurdná situácia.“

Na československej strane dokonca vzniklo podozrenie, či to Francúzi neurobili naschvál pri vedomí toho, že ich filmy v súťaži neboli kvalitatívne na úrovni tých československých alebo aj iných. A špecificky Godard a Truffaut, ktorých filmy do súťaže vôbec nevybrali. Také zvesti potvrdil vo svojich pamätiach aj Menzel: „Miloš mi hovoril, že francúzski filmári zrušili festival len preto, že sa báli, že cenu dostane nejaký český film; mne sa to zdá prehnané.“ Nakoniec to bol Menzel, kto konca festivalu mohol najmenej ľutovať. Jeho film totiž vôbec nepremietali, a tak ho Československo obratom prihlásilo do súťaže práve začínajúceho Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. A Rozmarné léto vyhralo Veľkú cenu autorskej a technickej poroty.

Zostáva otázkou, či československí tvorcovia podľahli určitému sebaklamu, že mohli stopercentne vyhrať. Ani iné kinematografie za železnou oponou totiž neboli bez šance. Napríklad Maďari boli zastúpení hneď troma filmami, z ktorých dva nakrútil legendárny Miklós Jancsó (Csillagosok, katonák a Fényes szelek). Poľsko reprezentoval Witold Leszczyński s filmom Żywot Mateusza, Juhosláviu zase Bahrudin Čengić s filmom Mali Vojnić. Z výpočtu filmov zaradených do súťaže je určite zjavné, že to mohla byť unikátna prehliadka filmov Západu i Východu, akási filmová sonda i zrkadlo nepokojného roku 1968.

Literatúra:

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.