Prvý veľký prejav futbalového chuligánstva sa v ČSSR objavil pred 30 rokmi. Išlo o nečakanú udalosť, ktorá napriek snahe režimu o minimalizovanie jej publicity vzbudila vo verejnosti lavínu negatívnych reakcií spojených s otázkou Prečo? Rovnaký názov dal o pár rokov neskôr svojmu filmu aj režisér Karel Smyczek, ktorý ho natočil práve na motívy tejto udalosti a podľa scenára Radka Johna. Film má dodnes mimoriadnu odozvu najmä medzi mládežou, a to nielen vďaka vynikajúcemu hereckému obsadeniu (Daniel Landa, Martin Dejdar, Jiří Langmajer, Jan Potměšil, Milka Zimková).
V júni 1985 sa totiž udialo niečo, čo dnes môžeme označiť za prvý viditeľný prejav futbalového chuligánstva na území bývalého Československa. Fanúšikovia pražskej Sparty vtedy na ceste do Banskej Bystrice úplne zdemolovali časť rýchlika, ktorým sa viezli do stredoslovenskej metropoly na rozhodujúci zápas o majstra ligy. Nič podobného sa dovtedy u nás nestalo a tak vyčíňanie fanúšikov zaskočilo nielen radových obyvateľov, ale aj vtedajší režim a jeho represívne zložky.
Vybíjanie frustrácie z režimu
Ak sa však na túto udalosť pozrieme s odstupom 30 rokov a vezmeme do úvahy vtedajšie politické udalosti a spoločenské pomery v celom východnom bloku i vplyvy prichádzajúce zo západnej Európy, podobný prejav násilia bol len otázkou času. Fenomén futbalového chuligánstva (zatiaľ neorganizovaného) vo forme, ako ho poznáme dnes, sa totiž začal rodiť v ČSSR na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. Jeho zrod mal hneď niekoľko príčin. V prvom rade tu bol príklad zo západoeurópskych krajín, a najmä z Britských ostrovov, kde už boli v tomto období sformované viaceré dobre organizované chuligánske skupiny majúce za sebou veľa ,,akcií“ po celej západnej Európe. Zápasy anglických mužstiev na kontinente boli pravidelne sprevádzané rozsiahlymi násilnosťami v uliciach miest a na štadiónoch. Vyčíňanie anglických ,,rowdies“ komentovala tlač v komunistických krajinách ako jeden z prejavov úpadku kapitalistického systému.
Ďalším faktorom nárastu násilia na štadiónoch vo východnom bloku všeobecne bola nespokojnosť časti mládeže so svojím sociálnym postavením a jej vymedzovanie sa voči vládnej moci či nastupujúca kríza komunistického režimu prejavujúca sa hlavne v ekonomickej sfére. Mladí ľudia, predovšetkým z robotníckych povolaní, si začali svoju frustráciu vybíjať počas futbalových alebo hokejových zápasov. Spomenutý trend bol v 80. rokoch jasne viditeľný, a to aj v Sovietskom zväze, kde sa najviac ,,prejavovali“ fanúšikovia Spartaku Moskva.
V tejto súvislosti je nutné uvedomiť si aj fakt, že režim a jeho represívne zložky už nepostupovali voči občanom s takou intenzitou ako v desaťročiach predtým, čo tiež nahrávalo násilnostiam v hľadisku i mimo neho. Režimy, či už v ČSSR alebo v Sovietskom zväze, sa snažili tieto prejavy skrývať, čo sa naplno ukázalo v roku 1982, keď v Moskve počas zápasu Spartaku s holandským Haarlemom zahynulo oficiálne okolo 70 fanúšikov následkom tlačenice. Sovietske orgány sa túto tragédiu snažili všemožne utajiť.
Dominancia Sparty Praha
Takmer celé 80. roky boli v čs. futbale spojené s dominanciou pražskej Sparty. Po dlhých 17 rokoch začali futbalisti v ,,rudých“ dresoch zbierať majstrovské tituly i domáce poháre, čo spôsobilo medzi jej priaznivcami eufóriu. Ruka v ruke s úspechmi Sparty a s nárastom diváckeho záujmu sa množili aj prejavy násilného správania sparťanských fanúšikov pri zápasoch doma i na ihriskách súperov. Tento trend začínal byť viditeľný už začiatkom 80. rokov a postupom času naberal na intenzite. Spočiatku ho novinári označovali za prejavy partie hulvátov snažiacich sa o atentát na futbal a pod. Sparťanským divákom začali v tomto smere ,,konkurovať“ priaznivci Baníka Ostrava, ktorí rovnako vyvolávali výtržnosti po celej republike. Vzájomné stretnutia Sparty a Baníka sa tak neraz končili krvavou bitkou v hľadisku či mimo neho. Známy je prípad dobodaného priaznivca Baníka z druhej polovice 80. rokov, ktorému život zachránil iba rýchly prevoz do nemocnice. Voči sparťanským či ostravským fanúšikom sa následne začali vymedzovať aj priaznivci Brna, Olomouca, Plzne a neskôr i bratislavského Slovana.
Na štadiónoch sa začali objavovať dymovnice i násilné strety a policajné zložky mali čoraz viac práce. Pod pojmom policajné zložky si však nesmieme predstaviť ,,kukláčov“, ktorí sú nasadzovaní na rizikové zápasy dnes. Začiatkom 80. rokov išlo o pár desiatok bežných príslušníkov Verejnej bezpečnosti, často vyššieho veku, nehovoriac už o „kondícii“ usporiadateľov. Tiež pri presunoch fanúšikov na zápasy vonku neboli vlakové súpravy plné policajtov a v mestách sa pri rizikových zápasoch nekonali policajné manévre. Málokto si uvedomoval, že fenomén ,,hooligans“ pomaly prichádza aj k nám. Rok 1985 bol navyše poznačený aj tragédiou na bruselskom štadióne Heysel, ktorá sa stala iba krátko pred cestou sparťanských fanúšikov do Banskej Bystrice. Počas finále Pohára európskych majstrov medzi FC Liverpool a Juventusom Turín zahynulo 39 divákov a ďalšie stovky boli zranené. Celú tragédiu vyprovokovali fanúšikovia Liverpoolu, ktorí Talianov napadli so železnými tyčami, reťazami či nožmi. Mala to byť akási odveta za predchádzajúci rok, keď boli v Ríme podobným spôsobom napadnutí liverpoolskí priaznivci. Následkom útoku nastala v hľadisku panika a časť tribúny sa pod váhou a tlakom tiel zrútila.
Anglickí ,,rowdies“ znamenali pre časť mladých, radikálne naladených fanúšikov v ČSSR vzor, ktorému sa chceli podobať. Aj túto skutočnosť treba brať do úvahy, ak chceme pochopiť, prečo sa vlastne zdemolovanie časti rýchlika do Banskej Bystrice udialo. V júni 1985 napätie, na prvý pohľad iba to športové, vrcholilo i na domácej scéne. Sparta Praha do posledného ligového kola bojovala o majstrovský titul so svojím mestským rivalom Bohemiansom, ktorí mal podobne veľkú podporu fanúšikov a po dvojročnej prestávke chcel znovu zasadnúť na ligový trón. Pred posledným ligovým kolom (hralo sa v stredu 19. júna 1985) mali obe mužstvá rovnaký počet 41 bodov. Pri rovnosti bodov by majstrovský titul získala Sparta, keďže mala lepší pomer strelených a inkasovaných gólov. Lenže Sparta hrala vonku na pôde Banskej Bystrice, kým Bohemians mal výhodu domáceho prostredia proti Trnave, a tak sa skôr čakalo, že titul vybojujú ,,Klokani z Vršovíc“. Sparťanskí fanúšikovia si to ale nepripúšťali a začali sa mobilizovať na cestu do Banskej Bystrice, kde sa chceli dopraviť vlakom (hráči Sparty použili letecké spojenie). Pre svoj výjazd sa rozhodli použiť rýchlik číslo 649 Hron smerujúci z Prahy do Zvolena v noci z 18./19. júna 1985. Rýchlik odchádzal z hlavného mesta ČSSR o 21:21 hod. a predpokladaný príchod do Banskej Bystrice mal o 7:55 ráno. Fanúšikov teda čakala vyše desaťhodinová cesta. Odhadom sa ich v Prahe na hlavnej stanici zišlo asi štyristo, zväčša veľmi rozvášnených. Samozrejme, mnohí z nich boli riadne posilnení alkoholom a pitie alkoholických nápojov vo veľkých množstvách pokračovalo aj vo vlaku. Keďže nám v tejto súvislosti nie sú známe spisy z vyšetrovania celej udalosti, môžeme sa opierať iba o fakty z tlače.
Demolácia rýchlika Hron
Nevieme presne určiť, čo bolo spúšťačom demolácie časti vlaku mladými fanúšikmi. Isté je, že v tom hrali primárne úlohy fanúšikovské vášne a alkohol. Počas cesty začali v istom momente rozbíjať sklá, vytrhávať sedadlá a iné zariadenia vlaku a vôbec demolovať celý interiér vagónov. Von z okien lietali operadlá, dvere, sedadlá, fľaše, lampy, rozbité časti wc, umývadiel, zrkadiel a pod. Fanúšikovia ohrozovali aj ostatných bežných cestujúcich i sprievodkyňu, ktorú údajne chceli vyhodiť z okna (táto scéna bola zobrazená vo filme, v tlači sa však nič podobné neuvádzalo). Tá pred nimi potom zamkýnala dvere do zvyšných vagónov, aby sa nemohli dostať ďalej. Na každej stanici, kde rýchlik stál, žiadala pomoc a zásah proti rozvášneným a demolujúcim fanúšikom. Bezvýsledne. Práve tu sa ukázala neschopnosť vtedajších policajných zložiek čeliť a rázne zakročiť voči vyčíňajúcim chuligánom, keďže prvý zásah Verejnej bezpečnosti prišiel až po deviatich hodinách cesty (niekedy po šiestej hodine ráno) a vo vyše 460 kilometrov vzdialenej Žiline, kde už tri vagóny dorazili úplne zničené a niekoľko ďalších bolo poškodených.
Policajné zložky nedokázali zasiahnuť ani vo väčších mestách (Olomouc, Ostrava), ktorými rýchlik prechádzal a kde sa nachádzali silné policajné i vojenské posádky. Z dnešného pohľadu ide o niečo nepochopiteľné. Prečo sa tak vtedy stalo, nie je dodnes jasné. Zrejme sa nenašiel nikto, kto rozsiahly zásah nariadil. Vtedajšia oficiálna tlač sa o zodpovednosti polície ani len nezmienila. Pritom stačilo, aby Verejná bezpečnosť zasiahla hneď v zárodku a nič podobného sa stať nemuselo. Dostatočne veľký počet príslušníkov dokázali kompetentné orgány dať dokopy až po deviatich hodinách od odchodu rýchlika z Prahy. Nakoniec sa zložky Verejnej bezpečnosti rozhodli zasiahnuť na žilinskej stanici, kde čakalo prichádzajúci rýchlik niekoľko desiatok policajtov so psami a obuškami. Zaistili približne tridsať fanúšikov a zvyšok nechali pokračovať v ceste ďalej.
Na jednom z internetových fór venujúcim sa železnici sa nachádza spomienka rušňovodiča rýchlika Hron, ktorý vtedajšiu situáciu opísal nasledovne: „Ja som rýchlik Hron viezol ako rušňovodič z Martina do Zvolena. Spomínam si, že strašne meškal, lebo v Žiline odstavili nejaké poškodené, respektíve zničené vagóny. Z Martina sme mali asi sedem vozňov. Cesta prebiehala bez problémov, skoro z každého okna viala zástava Sparty. Keď som vchádzal do Banskej Bystrice, tak po obidvoch stranách stáli policajti so psami. Bolo ich tam strašne veľa.“ Problémy so sparťanskými fanúšikmi však pokračovali aj počas celého dňa v uliciach Banskej Bystrice, keďže zápas sa hral o 18:00 hod. Zásah v Žiline bol teda nedostatočný, improvizovaný a veľké množstvo Sparťanov pod vplyvom alkoholu pokračovalo v ceste ďalej.
Čo na to komunistická tlač?
Pozrime sa teraz na to, ako o celom incidente informoval vtedajší oficiálny tlačový orgán Rudé právo. Dva dni po zdemolovaní vlaku (prvá stručná správa vyšla už o deň skôr) sa objavil na jeho stránkach krátky článok s názvom Ostré odsouzení vandalů, v ktorom sa písalo: „Podle zprávy z ministerstva dopravy poškodili osm železničních vagónů, v některých rozřezali sedadla, rozbili okna, umyvadla a zrcadla na sociálních zařízeních. Ze soupravy, která vyjela z Prahy, nebyly tři vozně způsobilé pro další dopravu a zůstaly ve Zvolenu v opravě. V železniční stanici v Žilině musela zasáhnout Bezpečnost a přes třicet výtržníků vyloučila z další přepravy, další pak byly zajištěni ve Vrútkách a ve Zvolenu (zrejme ide o omyl, fanúšikovia nemali dôvod cestovať až do Zvolena). Podle zpráv z Banské Bystrice se ani tam mladí fanoušci Sparty nechovali nejlépe. Rámusili po ulicích, v blízkosti Prioru si někteří z nich lehli na vozovku a zastavili tak městskou dopravu. Také tam několik výtržníků příslušníci VB zajistili.“
Celú udalosť následne ostro odsúdilo vedenie TJ Sparta ČKD Praha, ako aj odbor priateľov Sparty, čo bol vtedajší fanklub. Vedenie klubu okamžite zakázalo predaj alkoholických nápojov v deň zápasu na štadióne, sprísnilo bezpečnostné opatrenia pri vstupe a až do odvolania zakázalo vstup vlajkonosičom. V tlači tento zámer privítali a dodali k tomu stručný komentár : „V minulosti se výstřelky vlajkonošů řešili výzvami, domluvami, někdy i zadržením nekteřých z výtržníků, ale snaha o nápravu se většinou míjela účinkem. Domnívali jsme se, že to, co se děje v Anglii a jinde v západní Evropě, se u nás stát nemůže.“ Ako vidno, stalo sa to i v socialistickej republike a násilnosti na športových podujatiach pokračovali ďalej.
Režim nebol schopný žiadnym zásadným spôsobom riešiť túto otázku a prijať účinné opatrenia. Nakoniec aj vo Veľkej Británii sa reálne začalo pracovať na eliminácii násilia až po tragédii na štadióne Hillsborough v Sheffielde, kde zahynulo (v tlačenici) 15. apríla 1989 96 fanúšikov FC Liverpool.
Vráťme sa však späť do stredoslovenskej metropoly. V stredu 19. júna 1985 Sparta prehrala v Banskej Bystrici 0:1, ale prehru utrpeli na domácej pôde aj futbalisti Bohemiansu a tak mohol klub z Letnej oslavovať ďalší majstrovský titul. To opäť spôsobilo zopár výtržností pri spiatočnej jazde, spôsobených oslavujúcimi sparťanskými fanúšikmi, rozsahom však už nie tak veľkých ako pri ceste na zápas. Dnes by takýto incident zaplnil stránky novín a časopisov na niekoľko dní, ale v polovici 80. rokov sa správy o výtržnostiach fanúšikov objavovali iba v stručných článkoch, zväčša na konci novín. Napriek tomu zdemolovanie rýchlika spôsobilo vo verejnosti rozhorčenie.
Vyšetrovanie celej udalosti prebiehalo nasledujúcich päť mesiacov a v polovici decembra 1985 sa začal v Prahe súdny proces proti trinástim fanúšikom, ktorých sa podarilo identifikovať a usvedčiť z demolácie vagónov. Z približne 400 cestujúcich Sparťanov teda iba trinástim dokázali účasť na ničení (medzi nimi bolo i jedno dievča). Z nich sedem bolo mladistvých, najstarší mal 29 rokov. Súdne pojednávanie trvalo päť dní. Škoda na vagónoch bola vyčíslená približne na 250 000 Kčs a všetci obžalovaní boli uznaní vinnými z trestného činu poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve a z trestného činu výtržníctva. Priznali sa, že už pred odchodom vlaku vo veľkej miere pili alkohol. Na otázku, prečo ničili zariadenie vlaku odpovedali, že tak robili všetci a tak sa k nim pridali. Klasický príklad davovej psychózy. Viacerí už boli odsúdení aj predtým, najčastejšie za rôzne násilnosti spojené s návštevou futbalových alebo hokejových zápasov. Tlač tiež prízvukovala, že obžalovaní pochádzajú zväčša z neúplných rodín, nemajú pracovnú morálku a ide o tzv. problematickú mládež. Boli odsúdení na podmienečné i nepodmienečné tresty odňatia slobody v rozsahu od šiestich do tridsiatich mesiacov. Viacerým z nich bolo tiež uložené ochranné protialkoholické liečenie.
Po nejakom čase začal medzi vlajkonosičov Sparty chodiť novinár a scenárista Radek John. Na základe rozhovorov s nimi napísal scenár pre film Proč?, ktorý bol do kín uvedený v roku 1987. Nechcene však dosiahol presne opačný efekt, ako pôvodne plánoval, keďže divácke násilie medzi mládežou skôr spopularizoval. Dodnes ide o kultový film.
Vtedajší mladí fanúšikovia majú dnes, presne 30 rokov od zničenia rýchlika Hron, približne päťdesiatku, a to vrátane tých, ktorí boli usvedčení a odsúdení. Bolo by zaujímavé vedieť, ako sa na svoju cestu do Banskej Bystrice pozerajú s odstupom troch desaťročí…
Použitá literatúra
- Felt, K./Ježek L./Groskop Š./Zerer, A.: Futbal plný hriechov. Praha 1996.
- Mareš, M./Smolík, J./Suchánek M.: Fotbaloví chuligáni. Brno 2004.
Internetové odkazy:
a) http://forum2.vagonweb.cz/read.php?15,3103
c) https://www.youtube.com/watch?v=dbjfqPWVr6I
Obrazová príloha: Bonton, free.ideasoneurope.eu, hooligans.cz, football-hooligans.org
Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.
