Začiatkom mája 1968 si ešte Česi a Slováci užívali uvoľnenie Pražskej jari a chystali oslavy konca druhej svetovej vojny. V pozadí sa však odohrával nekompromisný politický boj. Moskva chystala ozbrojenú intervenciu…

9. mája sa v Československu tradične slávil koniec druhej svetovej vojny a oslobodenie krajiny od nacistickej okupácie. Bol to jeden z najvýznamnejších sviatkov socialistického kalendára. V roku 1968 si Česi a Slováci navyše plnými dúškami užívali uvoľnenie Pražskej jari. V zákulisí však československé vedenie odolávalo veľkému tlaku Moskvy, aby práve tomuto procesu urobilo prietrž. A práve 9. máj sa mal stať vyvrcholením jednej z prvých operácií smerujúcich k zastavení demokratizácie a liberalizácie v Československu.

S nami sa nežartuje

Po neslávne známej drážďanskej schôdzke zástupcov krajín východného bloku 23. marca 1968 (na ktorej zaznelo vážne varovanie smerom k Prahe) a po prijatí Akčného programu ÚV KSČ 5. apríla 1968 (ktorý de facto drážďanské varovanie ignoroval), začala Moskva naplno plánovať ozbrojenú intervenciu. 8. apríla 1968 vydal sovietsky minister obrany maršal Andrej Antonovič Grečko príkaz, na základe ktorého sa sovietske jednotky začali pripravovať na „internacionálnu pomoc“. Na pléne ÚV KSSZ 10. apríla 1968 potom konštatoval, že „… sme vždy pripravení prísť na pomoc, ak sa imperialisti a kontrarevolucionári pokúsia odtrhnúť Československo od krajín socializmu“.

Moskva tiež tlačila na Prahu, aby na svojom území čo najskôr povolila spoločné vojenské manévre, čo by prípadné „zničenie kontrarevolúcie“ sovietskej strane výrazne uľahčilo. Na konci apríla 1968 navrhol prvý námestník ministra obrany Sovietskeho zväzu a zároveň vrchný veliteľ Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy Ivan Ignaťjevič Jakubovskij ministrovi obrany Martinu Dzúrovi, aby velenie Varšavskej zmluvy mohlo priamo disponovať dvoma československými divíziami. To československá strana odmietla, rovnako ako návrh, aby sa vojenské cvičenie plánované na september preložilo už na máj.

S týmto „nie“ sa však Moskva nemienila zmieriť. 4. mája 1968 si pozvala najvyšších československých predstaviteľov do Moskvy. Brežnev po rokovaní neskrýval znepokojenie nad situáciou v Československu. Moskva svoju kritiku prezentovala ako ohrozenie bezpečnosti celého východného bloku. Podľa historičky N. V. Vasiljevovej sa tak nezhody medzi KSČ a KSSZ premenili na medzinárodný konflikt, počas ktorého sovietska strana začínala prijímať opatrenia narúšajúce suverenitu Československa. Jedným z nástrojov, ku ktorému po vyčerpaní dobre mienených „rád“ Moskva upínala svoje nádeje, bola demonštrácia sily.

Konev v Prahe

Brežnev otázku spoločného vojenského cvičenia na území Československa na májovom rokovaní znovu otvoril s tým, aby sa konalo už o niekoľko málo dní 10. až 12. mája. Prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček to síce odmietol s odkazom, že by to musel prerokovať v širšom vedení, ale jeden z prísľubov z československej strany nakoniec znel, že sa vyššie uvedené cvičenie bude konať v skoršom termíne ako v septembri. Sovietske jednotky boli do stavu pohotovosti uvádzané už 5. mája ráno – Brežnev teda pravdepodobne počítal s Dubčekovým súhlasom. Jeho nie Moskvu aj tak neprimälo plány zmeniť.

Pripravila celý rad vojensko-politických opatrení s cieľom zvýšiť tlak na Dubčeka, vyvolať rozpory vnútri KSČ a demonštrovať snahu „brániť socializmus“ za každú cenu. Podľa historika Jiřího Fidlera sovietske vedenie zvažovalo dva varianty – buď obsadiť aspoň časť československého územia „… nečakaným postupom jednej sovietskej divízie, ktorú by v prípade úspechu rýchlo nasledovali ďalšie“, alebo pripraviť masívnu okupáciu celej krajiny.

Na máj 1968 naplánovala Moskva koordinované pohyby a manévre svojich vojsk na troch miestach – na československo-sovietskej, poľskej a východonemeckej hranici. K tomu však pridala ešte jedno „prekvapenie“ – s Prahou nekonzultované a nekoordinované prekročenie hraníc a demonštratívny prejazd sovietskej divízie Československom.

Sovieti sa taktiež dlhodobo snažili aktivizovať „zdravé sily“, s ktorých pomocou by mohli Dubčekovu pozíciu oslabiť. V dňoch 3. a 4. mája sa konala tajná schôdzka člena predsedníctva ÚV KSČ Drahomíra Koldra s poľskými komunistami na čele s tajomníkom katovického vojvodstva Edwardom Gierekom. Cieľ bol jasný – „povzbudiť odpor proti revizionistom“ a naplánovať verejnú československo-poľskú manifestáciu konzervatívnych síl, maskovanú oslavami 23. výročia oslobodenia Československa. Mala sa konať 9. mája 1968 od 10:00 v Ostrave a v Českom Těšíne.

Tretím krokom bolo podľa Brežnevových slov „… vyslať 20 až 25 maršalov a generálov na čele s maršalmi Konevom a Moskalenkom na oslavy Dňa víťazstva“. Nešlo však o rutinnú návštevu veterána vlasteneckej vojny, vracajúceho sa na miesta, ktoré oslobodil. Ivan Stepanovič Konev mal „zaštítiť“ niekoľko desiatok rozviedčikov, ktorí mali v Československu preskúmať terén a pripraviť pôdu pre budúcu inváziu, demonštrovať sovietske odhodlanie brániť socializmus a zistiť nálady v krajine. Možné tiež je, že sa mal, v prípade úspechu manifestácie sily, symbolicky ujať vedenia invázie, ako to urobil v roku 1956 v Maďarsku pri potlačení povstania alebo v roku 1961 pri stavbe Berlínskeho múru.

Štvrtým krokom bolo vytvoriť zjednotený front budúcich interventov na 8. mája, keď už boli divízie v pohybe a Konev v Prahe. Do Moskvy prileteli tajne vodcovia Poľska (Wladyslaw Gomulka), Východného Nemecka (Walter Ulbricht), Maďarska (János Kádár) a Bulharska (Todor Živkov). Brežnev sa chcel prezentovať ako silný vodca a získať predbežný súhlas s použitím vojenskej sily ako nátlakového prostriedku. Zatiaľ len v podobe rozsiahlych manévrov na území Československa.

Májová dráma vrcholila.

„Misia dobrej vôle“

5. mája, teda ešte v čase, keď v Moskve rokoval Dubček s Brežnevom, dostal veliteľ 38. armády Zakarpatského vojenského okruhu generálporučík A. M. Majorov rozkaz, aby svoju 24. divíziu vyslal na spoločné cvičenie s poľskými jednotkami juhovýchodne od Krakova. Ďalšia, 128. divízia mala na línii Užhorod – Mukačevo – Beregovo po dohodnutom signáli prekročiť hranice smerom na veliteľstvo východného vojenského okruhu v Trenčíne.

Podľa veliteľa 24. divízie G. Jaškina stála jeho divízia večer 8. mája „… plne pripravená…““ niekoľko kilometrov od československých hraníc. Pri nástupe jednotiek bol prítomný i samotný maršal Jakubovskij, ktorý Jaškinovi nariadil, aby nasledujúci deň, teda 9. mája okolo 11:00, prekročil poľsko-československú hranicu pri Těšíne a smeroval ďalej na Brno. Odtiaľ mal pokračovať na České Budějovice a Tábor a 10. mája skončiť podľa historika Daniela Povolného „… deväťdesiat kilometrov západne od Slaného a uzavrieť západnú hranicu ČSSR“.

Divízia pri tejto „…misii dobrej vôle“ mala plniť aj úlohu politicko-symbolickú. Sovietski vojaci nemali reagovať na prípadné očakávané prejavy odporu zo strany civilných obyvateľov, naopak, „… v prípade vzniku provokačných akcií – ísť na vlastné obete, ale nedopustiť krviprelievanie nevinných ľudí“.

Predtým sa ale mal ešte konať tzv. míting družby, organizovaná manifestácia jednoty a priateľstva medzi československým a poľským ľudom. Niečo sa ale podľa Jaškina v osudový deň pokazilo: „Deviateho mája okolo 10.00 sa v poľskej časti mesta, priamo pri hraničnej závore, zhromaždil sviatočne odetý a naladený ľud. Hrali orchestre. Všade boli transparenty hlásajúce priateľstvo medzi našimi národmi. Bolo už viac ako 10 hodín a Česi nikde.“ Asi o štvrť na jedenásť sovietsku stranu podľa Jaškina informovali, že československá delegácia bola údajne rozohnaná. Podľa historikov Benčíka, Navrátila a Paulíka bol ale dôvod presne opačný – poľské bezpečnostné sily Čechoslovákov nepúšťali cez hranice, aby sa neprezradila prítomnosť sovietskych tankov.

Jaškin sa tiež dozvedel, že „v lese, ktorý sa nachádza kilometer od Těšína, sa sústreďujú tanky s hlavňami namierenými do Poľska“. Podľa Jaškinových informácií inicioval demonštratívne cvičenie tankovej roty ČSLA pri hraniciach mestský tajomník MV KSČ v Ostrave Radomil Gaj. Povolný však pochybuje, že by Gaj mohol mať takú právomoc.

Sovietske velenie s týmto vývojom pravdepodobne nepočítalo. Keď totiž Jaškin informoval Jakubovského, maršal bol najprv rezolútny: „Zhoďte tieto tanky do rieky a presne o 11.00 prekročte hranicu a začnite plniť úlohu.“ Skúsme si predstaviť túto situáciu – sovietske tanky prekračujú československú hranicu, narážajú na tanky ČSLA a jedinou možnosťou, ako ich „zhodiť do rieky“, je začať paľbu a zničiť ich – teda vyvolať ozbrojený konflikt so svojím spojencom. Misia dobrej vôle mohla hneď na začiatku skončiť krviprelievaním. Jakubovskij pravdepodobne nebol „na telefóne“ sám, ale rozhodoval sa v prítomnosti najvyššieho politického vedenia. Tak si možno vysvetliť i fakt, že Jaškinovi ani nie o dve minúty volal znovu: „Daj si pozor, aby si neurobil to, čo som ti v zúrivosti prikázal. Stoj na mieste a čakaj na pokyny.“ Situáciu zrejme v Moskve vyhodnotili ako príliš riskantnú a akciu odvolali.

„Ja ich sem nepustím“

Medzitým v Prahe 8. mája zasadala Vojenská rada československého Ministerstva národnej obrany (MNO), na ktorú sa dostavil zástupca Spojeného velenia pri MNO a oznámil, že Konevova delegácia práve prilieta na Ruzyňské letisko. Dzúr prerušil rokovania a odišiel ju uvítať. Ešte v ten istý deň delegáciu prijal prezident Svoboda. Rudé právo to opisovalo ako „… stretnutie starých priateľov, spolubojovníkov z východného frontu z druhej svetovej vojny“, pri ktorom Konev Svobodovi zablahoželal k zvoleniu za prezidenta. To napokon malo byť jedným z oficiálnych zdôvodnenie návštevy. Ako však podotýka Fidler, „nikto sa vtedy neodvážil pozastaviť nad skutočnosťou, že blahoželanie prichádza trochu oneskorene, pretože Svoboda bol zvolený hlavou štátu už 30. marca 1968“.

Konev bol nasledujúci deň hosťom slávnosti k 23. výročiu oslobodenia, ktorá sa konala v Parku kultúry a oddychu Júliusa Fučíka. Okrem prezidenta Svobodu sa jej zúčastnili aj Dubček, predseda vlády Oldřich Černík či predseda Národného frontu František Kriegel. S prejavom vystúpil aj Konev, aby „pripomenul historický význam porážky fašizmu aj spoločnej cesty socialistických krajín“. Podľa Rudého práva potom účastníci manifestácie jednomyseľne prijali posolstvo ľudu Sovietskeho zväzu, v ktorom sa okrem iného hovorí: „…československý ľud nikdy nezabudne, že to bola sovietska armáda, ktorá mala rozhodujúci podiel na zničení hitlerovského fašizmu a na oslobodení našej vlasti.“

V rovnaký deň, deviateho mája večer, sa konala na Hrade aj oficiálna recepcia. 10. mája okolo jednej hodiny ráno bol generálny inšpektor ČSLA genpor. M. Šmoldas telefonicky informovaný dozorným generálom z generálneho štábu, že v blízkosti československých hraníc sa v smere Varšava – Kladsko sústreďujú dve divízie. Začínalo totiž už spomínané spoločne sovietsko-poľské cvičenie. Podobné manévre Sovieti začali v rovnakom čase i na československo-východonemeckých hraniciach. Tam podľa Povolného v dňoch 10. až 17. mája spolu „cvičila“ jedna tanková armáda zo Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku a dve divízie NVA (National Volksarmee).

Keď Dubčeka s dvojhodinovým oneskorením 10. mája o tretej hodine ráno informovali o prebiehajúcich manévroch, mal údajne vyhlásiť: „Ja ich sem nepustím, ako ich mám rád, tak ich sem nepustím.“

Netreba nás druhýkrát oslobodzovať

„Misie dobrej vôle“ síce nevyšla, ale v nasledujúcich dňoch sa členovia Konevovej skupiny „rozbehli“ do všetkých kútov Československa, navštevovali vojenské útvary aj továrne. V sobotu 11. mája napríklad Konev v sprievode generálneho inšpektora Šmoldasa a veliteľa Pohraničnej stráže genmjr. K. Peprného navštívil útvar Pohraničnej stráže v Plané pri Mariánskych Lázňach. Oficiálne vysoko hodnotil najmä disciplínu a morálno-politickú pripravenosť pohraničníkov. V skutočnosti jednotlivé návštevy sprevádzali konflikty, napätie a nedôvera. Šmoldas napríklad podľa svojich slov navrhol Konevovi, aby sa sám presvedčil o tom, že západná hranica je dobre strážená. Chcel tým vyvrátiť obvinenia zo sovietskej strany, že československá strana necháva hranice bez krytia a to využívajú západné rozviedky a vysielajú do Československa tisíce diverzantov. Konev to odmietol údajne s tým, že si chce oddýchnuť a zarybárčiť si, nie pracovať.

Námestník ministra obrany maršal Kirill Semionovič Moskalenko pri návšteve ostravského závodu III VŽKG podľa Rudého práva pripomenul, že ZSSR sa nemieni „pliesť do našich vnútorných záležitostí“, ale zdôraznil, že sa „u nás v poslednom čase objavili aj niektoré názory, ktoré k upevneniu priateľských vzťahov neprispievajú“. Na záver dodal, že „nám Sovietsky zväz poskytne pomoc aj dnes, kedykoľvek budeme potrebovať“.

Počas návštevy v Bratislave sa na jednej večeri diskutovalo o politickej situácii v Československu. Zo sovietskej strany zaznievali aj hrozby, že ak to tak pôjde ďalej, bude sa ZSSR miešať a zakročí. Podľa Šmoldasovho svedectva na to niekto z československej strany zareagoval v tom zmysle, že „ZSSR nás už raz oslobodil a ďalšie oslobodenia pokladáme za zbytočné“. Situácia sa vyostrovala, avšak na Moskalenkov zákrok sa obe strany upokojili.

Manévre aj Konevova návšteva vzbudili veľké pozdvihnutie na československej strane a tá si preto vyžiadala nové rokovania na najvyššej armádnej úrovni. 17. mája priletela do Prahy „ťažká váha“, maršal Grečko, aby jednak nevyberaným spôsobom skritizoval situáciu v československej armáde, ale hlavne aby s jej velením dohodol konečný termín spoločného armádneho cvičenia na Šumave, a to na koniec júna. Až toto cvičenie sa stalo „generálnou skúškou“ na augustovú inváziu.

Literatúra:

• Benčík, A./Navrátil, J./Paulík, J. (eds.): Vojenské otázky československé reformy 1967-1970. Vojenská varianta řešení čs. krize (1967-1968). Prameny k dějinám československé krize v letech 1967-1970, 6. díl, 1. svazek. Praha – Brno 1996.
• Fidler, J.: Osvoboditel : Život maršála Sovětského svazu Ivana Stěpanoviče Koněva. Brno 1999.
• Povolný, D.: Vojenské řešení Pražského jara. I. Invaze armád Varšavské smlouvy. Praha 2008.
• Povolný, D.: První pokus Sovětů o vstup do Československa v květnu 1968. Dvacáté století/The Twentieth Century 2009/1, 2009, 175 – 178.
• Vasiľjeva, N. V.: Roľ voennoj sily v „razrešenii“ krizisa : Sovetskie vojska v Čechoslovakii, In: 1968 god. „Pražskaja vesna“ : Istoričeskaja perspektiva. Sbornik statej. Moskva 2010, 131 – 156.

Internetové zdroje:

• http://www.policie.cz/clanek/vojenske-reseni-prazskeho-jara-1968.aspx.
• http://digitalarchive.wilsoncenter.org/document/113086.
• http://www.php.isn.ethz.ch/lory1.ethz.ch/collections/colltopicceb3.html?lng=en&id=16849&navinfo=15706.

Obrazová príloha: https://www.wikipedia.org/

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.