Napísať kvalitnú vedecko-populárnu knihu z oblasti histórie nie je vôbec jednoduchá úloha. Aj keď nepredpokladáme, že jej autor či autori budú priamo účastní na archeologických vykopávkach alebo strávia desiatky hodín v archívoch, predsa je potrebné mať dobrý prehľad o danej problematike z hodnoverných vedeckých zdrojov a tieto zdroje korektne priznávať.
Zmyslom a cieľom popularizačnej literatúry je prístupnou formou a jednoduchým jazykom sprístupňovať vedecké poznatky, nie vytvárať senzácie prostredníctvom šírenia dohadov a banálnych laických tvrdení. Žiaľ, na Slovensku sa vydávajú publikácie, ktoré nielenže nespĺňajú tieto základné kritériá, ale navyše sú aj plagiátmi.
Spor o počiatky vinohradníctva na území Slovenska
V roku 2018 som publikoval článok, v ktorom som sa zaoberal otázkou počiatku pestovania viniča hroznorodého na našom území. Po oboznámení sa s archeologickou nálezovou situáciou (napr. Devín, Mikulčice) a na základe vedeckých archeobotanických prác Evy a Márie Hajnalových som uviedol, že jeho korene siahajú do obdobia Veľkej Moravy (9. storočia n. l.), pričom export vína na naše územie ako výsledok rímskeho vplyvu, možno doložiť už podstatne skôr. Tento môj článok, iba v mierne pozmenenej a vylepšenej podobe, som publikoval ako jednu z kapitol v knihe Víno v prameňoch, ktorej som editorom a hlavným autorom.
Tvrdenia a závery publikované v spomenutej kapitole knihy sú založené na recepcii aktuálneho stavu vedeckého poznania v oblasti dejín vinohradníctva a vinárstva. Musel som sa vyrovnať so staršími názormi niektorých slovenských autorov (najmä F. Kalesného a M. Dušeka), ktorí tvrdili, že pestovanie viniča hroznorodého na našom území možno predpokladať už v staršej dobe železnej (doba halštatská).
Tu som videl možnosť prínosu, keďže vo viacerých historických a záverečných prácach sa často objavovalo toto, hoci vedecky slabo podložené tvrdenie. Aby som si bol svojimi závermi vychádzajúcimi z publikovaných údajov istý, hlavné tézy kapitoly som formuloval po konzultácii s Branislavom Kovárom, odborníkom na laténsku kultúru a Máriou Hajnalovou, ktorá sa vedecky zaoberá aj archeobotanikou viniča.
V knihe Bratislavské víno od Vladimíra Tomčíka sa jej autor opäť vracia k téze o pestovaní viniča hroznorodého ešte pred príchodom Keltov na naše územie. Celkom jednoznačne sa vyrovnal s mnou formulovanými argumentami o tom, že to pri súčasnom stave poznania nemožno vedecky dokázať, ale zabudol ma menovať alebo dokonca uviesť v zozname použitej literatúry. V. Tomčík svoje tvrdenie opiera napríklad o najstaršie nálezy semien viniča hroznorodého v strednej Európe. Spomína lokality Angern an der March (9 stor. pred n. l.), Zagersdorf (7 stor. pred n. l.) či Šoproň (doba železná).
Všetky tieto náleziská však prebral z mojej kapitoly (ešte aj ich poradie), pričom úplne odignoroval kontext a moje vysvetlenie, že to nemožno považovať za dôkaz o pestovaní viniča. Pre zopakovanie, najpravdepodobnejší výklad prítomnosti viničných semien v strednej Európe zo staršej doby železnej je ten, že šlo o sušené bobule dovezené z Balkánu, pretože vinohradníctvo v tom čase už možno doložiť v oblastiach okolo Čierneho mora (Hrivňák 2018, 22 – 23).
Tomčík sa vo svojej téze opiera aj o nálezy vinohradníckych nožov (predovšetkým archeológa Mikuláša Dušeka), pričom však nie je jasné, na základe čoho považuje Dušek či Tomčík tieto nože za vinohradnícke. V skutočnosti totiž nemôžeme každý nožík so zakrivenou čepeľou považovať automaticky za vinohradnícky. Podľa Tomčíka Kelti na našom území vysádzali vinič, pričom argumentuje nálezom zásobnice na víno z 2. stor. pred n. l. z Devína či fragmentami nádob na víno z Devínskej Novej Vsi. Opäť mi nie je jasné, na základe čoho autor usúdil, že ide o predmety súvisiace s vínom a nie s iným druhom nápoja, keďže vieme, že pre Keltov bolo bežné pitie piva a medoviny, nie vína.
Autor ďalej operuje s predpokladom kontinuálneho pestovania viniča na území dnešnej Bratislavy aj v období po vzniku rímskej provincie Panónia, ktorá na východe hraničila s územím dnešného Slovenska. Opäť je jeho zdôvodnenie veľmi vágne. Spomína, okrem rôznych legiend, tradície a názory historikov z minulého tisícročia alebo archeologické nálezy, napríklad rímske amfory na víno. Budem sa len opakovať, keď uvediem, že to nepredstavuje dôkaz o pestovaní viniča, ale svedectvo o exporte rímskeho tovaru a čulých obchodných stykoch na hraniciach Rímskej ríše (najnovšie zhrnul Turčan 2022, 168).
Hoci Tomčík nedokáže hodnoverne vysvetliť pestovanie viniča na našom území od konca antiky až do obdobia Veľkej Moravy, vystačí si s banálnym tvrdením, že by „bolo nelogické, aby bolo medzi rímskym a slovanským obdobím (vinohradníctvo) celkom prerušené“ (Tomčík 2021, 26).
V. Tomčík reprezentuje názorovú líniu autorov, ktorá chce silou mocou dokázať čo najväčšiu starobylosť nášho vinohradníctva. Je však evidentné, že jeho téza o kontinuálnom pestovaní viniča od staršej doby železnej až do dnešných čias stojí na argumentoch, ktoré neobstoja. Dokonca aj v období Veľkej Moravy sa pestoval vinič na našom území len v obmedzenom rozsahu a miere, k čomu prispela aj skutočnosť, že až do druhej polovice 8. storočia u nás prevládali chladné klimatické podmienky, nevhodné pre pestovanie viniča (Behringer 2010, 96).
V skutočnosti vôbec nepotrebujeme násilne dokladať pestovanie viniča na našom území až do prehistorických čias. Bratislavské, malokarpatské či celkovo slovenské vinohradníctvo má svoje významné miesto v dejinách, bolo a je zdrojom identity a tradície, ponúka množstvo úspešných príbehov naprieč storočiami.
Ako (ne)pracovať s mýtmi
Kniha Vladimíra Tomčíka je napísaná veľmi nesúrodo, text v snahe o čitateľskú príťažlivosť prelínajú rôzne anekdoty, kuchárske recepty či náhodne zozbierané údaje, ktoré s témou súvisia len veľmi okrajovo, prípadne vôbec. Zameriam sa preto na jeden konkrétny aspekt práce, a to na spôsob, akým Tomčík (ne)pracuje s vinohradníckymi a vinárskymi mýtmi.
Spomína napríklad populárny mýtus o Račianskej frankovke, ktorý dnes slúži aj ako zdroj lokálpatriotizmu miestnych obyvateľov. Mýtus hovorí o tom, že v roku 1767 sa delegácia z Rače na čele s farárom vybrala za Máriou Teréziou. Chorej panovníčke podarovali frankovku, ktorá jej pomohla uzdraviť sa. Tomčík pokračuje tvrdením, že Račanom vystavila dekrét o pestovaní frankovky, čím ju uznala vhodnou na cisársky stôl. Autorova formulácia je dovedením tohto mýtu „ad absurdum“. Dekrét o pestovaní frankovky alebo o pestovaní akejkoľvek odrody vydaný panovníkom je absolútny historický nezmysel. Spravidla sa tento mýtus vyskytuje v inej podobe, a totiž, že Mária Terézia vydala pre Račanov výsadnú listinu, ktorá ich oprávňovala dovážať frankovku na cisársky dvor. To má z historického hľadiska väčší zmysel, hoci treba uviesť, že žiadna takáto listina či dekrét neexistuje a ani nikdy neexistoval(a). Panovníčka mala svoj dvor a dovoz vína či potravín zabezpečovalo jej služobníctvo, ktoré nakupovalo obeživo z rôznych zdrojov a lokalít.
Podľa najnovších výskumov (pozri: Markel 2020, 19) sa frankovka v danej dobe v Uhorsku ešte nepestovala, takže ak skutočne Račania (alebo majitelia Rače – Pálfiovci) darovali panovníčke sud vína, nemohlo ísť o frankovku. Jednoodrodovosť sa v tom období nijako zvlášť necenila a ani nebola obvyklá. V roku 1865 na Prešporskej priemyselnej výstave súťažilo víno s názvom Račianske červené, čiže zmeska rôznych druhov hrozna. Táto tradícia trvala aj po ďalšie desaťročia, zmesky na súťažiach a výstavách môžeme nájsť ešte aj v období prvej Československej republiky. Tomčík však žiadne historické súvislosti, ktoré by vysvetľovali okolnosti vzniku mýtu alebo možnosti jeho interpretácie, neposkytuje. Iba ho prevzal, vo zvlášť absurdnej forme s nádychom senzácie, a necháva na čitateľovi, či mu bude veriť, alebo nie.
Ďalším mýtom, ktorý autor knihy šíri, sú oberačkové slávnosti. Píše, že „oberačkové slávnosti boli v minulosti dôležitou spoločenskou udalosťou“ a že v roku 1825 sa na slávnosti zúčastnil aj kráľ František I. s manželkou. Štvrtá manželka rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karolína Augusta sa spoločne s manželom v septembri spomenutého roka zúčastnila v Prešporku vlastnej korunovácie. Účasť panovníckeho páru na oberačke nie je historicky doložená a ani pravdepodobná.
Oberačky neboli až do druhej polovice 19. storočia spájané s verejnými oslavami, ako to poznáme dnes. Bola to dopredu naplánovaná, logisticky pomerne náročná akcia. Do miest a vinohradov prúdilo veľké množstvo nájomných robotníkov, ktorí oberali strapce hrozna na viničných kroch. V meste bol čulý ruch, v stálej permanencii boli rôzni obchodníci, cechoví majstri a ich tovariši, najmä takí, ktorých výrobky priamo súviseli s uskladňovaním a prevážaním vína (sudári, debnári, kolári a pod.). Iste, koniec oberačiek bol dôvodom na oslavu a pripíjanie si, ale tieto „slávnosti“ mali v skutočnosti komorný charakter. Prvé verejné slávnosti vína súvisia s formovaním sa občianskej spoločnosti a vznikom špecializovaných vinohradníckych spolkov.
Tomčík, samozrejme, nemohol nespomenúť najznámejšiu bratislavskú obchodnícku rodinu Palugyay. Firma tejto rodiny zameraná na výrobu a distribúciu vína bola v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia skutočne známa a úspešná. Tomčík spomína ich úspechy a ceny, ktoré sú však dobre známe a ktoré boli už súčasťou ich dobového marketingu. Samozrejme, v zmysle snahy o senzačné vyznenie svojho diela, spomenul aj mýtus, že šumivé víno značky Palugyay bolo na „legendárnom Titaniku“.
Svoj exkurz zakončuje slovami: „Tak bratislavské šampanské odpočíva v pokoji na dne oceána.“ Keď som pátral po pôvode tohto mýtu, narazil som na článok, kde sa spomína akási kronika, v ktorej má byť táto informácia uvedená. Kronika je v súkromných rukách potomkov rodiny Palugyay a nie je ani verejnosti, ani výskumníkom prístupná. Je tak historik odkázaný dôverovať neovereným informáciám? Môže byť takýmto postupom mýtus legitimizovaný ako historický fakt?
Našťastie, máme množstvo ďalších možností, ako sa so vzniknutou situáciou popasovať. Primárnym prameňom pre nás nie je rodinná kronika, o dobe vzniku ktorej sa môžeme len dohadovať. Oveľa výpovednejšie by mali byť dokumenty z proveniencie lodiarskej spoločnosti White Star Line, ktorá Titanik prevádzkovala. Keďže ani ja som nemal prostriedky a čas systematicky študovať tieto písomnosti, požiadal som o pomoc Karen Kamudu, prezidentku Titanic Historical Society. Aj keď celkom nevylúčila možnosť, že by víno firmy Palugyay mohlo byť na palube, túto skutočnosť nepotvrdzujú zachované vínne lístky.
Vlastným výskumom som prišiel na to, že nemáme žiadny dôkaz, ktorý by dosvedčoval, že firma Palugyay vyrábala šumivé víno pred rokom 1913 (Titanik sa potopil v apríli 1912). Palugyayovci sa prvýkrát ako výrobcovia šumivého vína spomínajú až v Prešporskom adresári na rok 1914, zo zachovaných menu hotelov a reštaurácií, ktoré Palugyaovcom patrili, vyplýva, že na prelome 19. a 20. storočia ponúkali šumivé vína iných značiek, napríklad od firmy Hubert J. E.
Aký z toho plynie záver? Tomčík iba prepisuje vinárske marketingové mýty bez toho, aby ich dal do historického kontextu, alebo aspoň naznačil ich spornú autenticitu. Obľuba týchto mýtov spočíva v ich dobrej zapamätateľnosti a exkluzivite. Mária Terézia je azda najznámejším uhorským panovníkom, Titanik je už storočie celosvetovým fenoménom populárnej kultúry. Samozrejme, dôležitým aspektom šírenia týchto konkrétnych mýtov je fakt, že „Palugyay“ aj „Račianska frankovka“ sa dodnes predávajú. Z toho vyplýva, že prítomnosť vinárskych mýtov vo verejnom priestore je skôr svedectvom o nás a našej dobe, než o spoločenstvách a ľuďoch v dejinách.
Morálno-etický aspekt
Ako som už naznačil, autor vo svojej knihe akosi „pozabudol“ odkazovať na niektorých autorov, z textov ktorých vychádza. Niektorých v knihe aj priamo spomína, ale nenájdeme ich v zozname použitej literatúry. Oveľa vážnejším morálno-etickým prehreškom je však preberanie celých a zalomených obrázkových strán z knihy Víno v prameňoch, a to bez uvedenia autora a zdroja. Tu sa musím na chvíľku pozastaviť.
Publikácia Víno v prameňoch vznikla s cieľom prezentovať rôzne historické vinohradnícke a vinárske fenomény prostredníctvom jednotlivých archívnych dokumentov. Napríklad obchod s vínom, víno v kontexte kriminality, choroby viniča a pod. Do knihy sme ako autorský kolektív vymysleli koncept, kde na ľavej strane dvojstránky je umiestnený písaný text, vpravo dokument, z ktorého ten text vychádzal, doplnený alebo ilustrovaný rôznymi kresbami, historickými fotografiami či muzeálnymi predmetmi. Tým, že v knihe V. Tomčíka sa nachádzajú prekopírované celé takto zalomené strany, bez dôkladného popisu, sa úplne stráca celý ich pôvodný zmysel a význam. Nehovoriac o tom, že ide o hrubé porušenie autorského práva.
V Tomčíkovej knihe sú prebraté ilustrácie, ktoré boli nakreslené exkluzívne pre knihu Víno v prameňoch. Boli prebraté (a neodcitované) archívne pramene, muzeálne predmety, vizualizácie z fotobánk, na ktoré sa vzťahuje licencia. Kniha Víno v prameňoch obsahuje podrobný zoznam prameňov a vyobrazení s názvami inštitúcií, s presnými citáciami, s označením fotografov, autorov, copyrightu. Tak, ako to je štandardné u každého slušného autora. Dielo V. Tomčíka však neobsahuje ani najmenšiu zmienku o pôvode obrazovej prílohy, ktorá je v knihe použitá.
Vydavateľstvo Marenčin PT vydalo knihu, ktorá po žiadnej stránke nespĺňa etické štandardy a ani tie najnižšie kritériá kladené na vedecko-popularizačnú literatúru. V Tomčíkovej knihe absentuje úplný zoznam použitej literatúry ako aj zdrojové odkazy obrazovej prílohy. Na základe analýzy možno bez okolkov povedať, že ide o bezprecedentný plagiát, parazitujúci na práci druhých. Okrem toho zrejme kniha neprešla jazykovou úpravou, pretože obsahuje veľké množstvo preklepov a chýb, čo plagiát degraduje aj po formálnej stránke.
Samozrejme, nejde o jediný prípad plagiátorstva a nekvalitnej literatúry na stoloch našich kníhkupectiev. Z rozhovorov a reakcií od slovenských vedcov, historikov a historičiek som získal dojem, že väčšina z nich má vlastné skúsenosti nielen z plagiovaním ich textov, ale aj s ignoranciou či nepochopením konceptu autorských práv zo strany plagiátorov. Plagiátorstvo a porušovanie autorských práv je v našej krajine hlboký a vážny problém, ktorý treba riešiť odborne a systematicky. Ale k zmene môže prispieť každý z nás. Tým, že budeme veľa čítať, že si budeme všímať, či publikácia obsahuje zoznam použitej literatúry, či má recenzentov, alebo či ju odporúčajú odborné kruhy. Pomôžme nastaviť latku vyššie a ukážme autorom a vydavateľstvám, že o plagiáty nemáme záujem.
Vladimír Tomčík: Bratislavské víno. Bratislava: Marenčin PT, 2021. 224 strán, pevná väzba. ISBN 978805909362.
Pramene
- Archív mesta Bratislavy, Annalen von Pressburg, zv. I, (1825 – 1830), autor Jakub Gürth Pressburger Wegweiser, 1913 a 1914.
Použitá literatúra
- Behringer, W.: Kulturní dějiny klimatu. Od doby ledové po globální oteplování. Praha 2010
- Hajnalová, E.: Archeobotanické pramene vinohradníctva na Slovensku. Historica. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 39 – 40, 1991, 171 – 176.
- Hajnalová, E.: Archeobotanické nálezy z územia Bratislavy. In: J. Šedivý/T. Štefanovičová (eds.): Dejiny Bratislavy 1. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 52 – 57.
- Hajnalová, M. – Elschek, K.: Ein dendrodatierter Brunnenfund des 8. Jhs. aus Malacky (Westslowakei): In: Mitteilungen der prähistorischen Kommision-Band 84/2015, Mensch und Umwelt – Ökoarchäologische Probleme in der Urgeschichte. Wien 2015, 153 – 172.
- Hamšíková, J.: Račianská frankovka – značka červeného vína. Dostupné na internete: http://www.muop.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=600176&id=2467
- Hrivňák, Š. a kol.: Víno v prameňoch. Bratislava 2018.
- Markel, M. Svobodný vinohrad: Historické kořeny terroir moravských vinic a vín. Brno 2020.
- Palugyayová, L.: Téma Palugyay začala opäť ožívať po revolúcii. Dostupné na internete: https://palugyay.sk/blogs/historia-znacky/lucia-palugyayova-tema-palugyay-zacala-opat-ozivat-po-revolucii
- Popelková, K.: Vinohradnícke mesto v etnologickej perspektíve. Bratislava 2022.
- Tomčík, V.: Bratislavské víno. Bratislava 2021.
- Turčan, V.: Vinná réva a víno v najstarších dejinách Slovenska. In T. Klokner (ed.) Terra Vineatica. Kultúra vinohradníctva a vína v stredoeurópskom priestore, Krakov 2022, 163 – 172.
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.
