Stereotyp o Rusoch ako o alkoholikoch, ktorí vodkou nikdy nepohrdnú je snáď taký starý ako Rusko samo. Prečo je to tak? Sú Rusi naozaj geneticky predisponovaní stať sa alkoholikmi, alebo v tom má prsty politika? Oceňovaná kniha popredného rusistu prináša úplne iný podhľad na dejiny Ruska – pohľad cez dno pohárika s vodkou.
Pri autoroch s akademickým pozadím a solídnym vzdelaním, ktorých knihy vychádzajú v renomovaných vydavateľstvách a boli recenzované odborníkmi v oblasti, ktorej sa venujú, len málokedy overujem údaje, ktoré autori citujú. Pozriem si ich a len ak sú podozrivé, alebo chcem vedieť viac, hľadám ďalej. Jednoducho predpokladám, že vzdelanie autora, prestíž vydavateľstva a recenzný proces, ktorým kniha prešla, sú dostatočnou zárukou kvality. Táto kniha ma však nútila odkazy neustále kontrolovať, preverovať a hľadať ďalej. Dáta a informácie, ktoré Mark Lawrence Schrad vo svojej knihe Dejiny písané vodkou prezentuje, sú totiž mnohokrát také neuveriteľné, že som automaticky predpokladal chybu – či už v preklade, alebo v zlom citovaní či interpretovaní prameňa. Nebolo to však tak. Údaje, ktoré Schrad predostiera, sú správne, dobre odcitované a kniha je dobre preložená. To skutočnosť je taká neuveriteľná.
Sklon k pitiu vodky ako súčasť ruskej DNA?
Stereotyp o Rusoch ako o alkoholikoch, ktorí vodkou nikdy nepohrdnú, je snáď taký starý ako Rusko samo. Americký rusista a politológ Mark Lawrence Schrad študoval na Moskovskej štátnej univerzite, a tiež na Moskovskej medzinárodnej univerzite, a ruské reálie vrátane zničujúceho alkoholizmu dobre pozná. A práve preto, že Rusov dobre pozná, nechcel len tak jednoducho uveriť tomu, že alkoholizmus je čosi, čo je súčasťou ruskej DNA, čo sa nedá nijako inak vysvetliť a s čím sa nedá ani nič zvlášť urobiť. Začal sa preto pýtať provokatívne otázky: Prečo Rusi pijú také obrovské množstvá vodky? Má to niečo spoločné s dejinami, politikou a spôsobom, ako im ich vládcovia celé stáročia vládnu? Akým spôsobom využívali ruskí vládcovia alkohol pre svoje potreby? Akú úlohu zohrala vodka v sprisahaniach a v revolúciách? Bola to vodka, ktorá spôsobila zánik cárskeho Ruska a potom zánik Sovietskeho zväzu? A nakoniec, dokáže Kremeľ dnes prekonať sám seba a zredukovať konzumáciu vodky, skvalitniť životnú úroveň v Rusku a priviesť ho k prosperite? To, čo za roky svojho výskumu a štúdia minulosti i súčasnej situácie v Rusku zistil, dal dohromady do jednej veľkej knihy, ktorá sa práve dostala na slovenský trh.
Vo svojej knihe sa Schrad venuje trom hlavným veľkým témam. V prvom rade vysvetľuje dejiny písané vodkou, teda spôsob, akým sa vodka stala súčasťou ruskej politiky a ako boli ruskí vládcovia stáročia závislí na príjmoch z daní z vodky. (Niekedy tvorili tieto príjmy i viac ako tretinu štátnych príjmov!). Druhá dejová línia knihy sa točí okolo alkoholizmu samotných vládcov, od Ivana Hrozného až po dnešok. Autor pritom nevynechá ani vzťah k alkoholu dnešných lídrov Ruska, Putina a Medvedeva, množstvo intríg a excesov na dvore Romanovcov, spôsob, akým využíval vodku Stalin, problémy, aké ZSSR spôsoboval Chruščovov alkoholizmus a podobne. V záverečnej časti sa potom venuje tretej veľkej téme knihy, teda tomu, ako sa dnešné Rusko nedokáže zbaviť svojej závislosti na vodke pre oligarchov a korupciu, a to napriek tomu, že dnes tvoria príjmy z jej predaja len úplne zanedbateľnú položku v štátnych financiách.
A teraz niekoľko čísel, ktoré Schrad uvádza, a ktorým sa mi na prvý pohľad (samozrejme, vychádza to z mojej nevedomosti a ignorantstva, množstvo z týchto čísel je dlhodobo dobre známych a Schrad s nimi neprišiel ako prvý) nechcelo veriť:
– Vodka zabila viac Rusov než druhá svetová vojna. Omnoho viac.
– Vodka zabije takmer pol milióna Rusov ročne (údaj ruskej vlády).
– Rusko má jeden z najväčších podielov samovrážd (27,1 na 100 000 ľudí) na svete. Väčšinu má aspoň čiastočne na svedomí alkohol.
– Rusi skonzumujú priemerne 18 litrov tvrdého alkoholu ročne, čo je dvakrát viac, než sa skonzumuje v Spojených štátoch a o 10 litrov viac, než Svetová zdravotnícka organizácia považuje za bezpečné množstvo.
– Začiatkom 80. rokov 20. storočia boli 2/3 vrážd a násilných zločinov spáchané ľuďmi pod vplyvom alkoholu.
– Priemerná dĺžka života Rusa (67,5 roka) je o 10 rokov nižšia než priemerná dĺžka života Rusky (77,4 roka), čo je spôsobené predovšetkým alkoholizmom u mužov.
– Priemerná dĺžka života Rusa je takmer o 10 rokov nižšia než priemerná dĺžka života Európana (75, pritom v západnej Európe 79 rokov). Pri ženách je rozdiel len 4 roky (v EÚ sa priemerne ženy dožívajú 81 rokov, v západnej Európe 84).
– Ak ste Rus, je šanca zhruba 1 ku 4 (23,4 %), že vaše úmrtie bude mať niečo spoločné s alkoholom.
– Rusi vymierajú aj vďaka alkoholizmu tak rýchlo, že podľa niektorých odhadov ich bude v roku 2050 už len 20 až 30 miliónov.
Pokračovať by sa, samozrejme, dalo ďalej. Schrad uvádza nepreberné množstvo podobne zarážajúcich štatistík. Dokáže ich pritom relatívne dobre vysvetliť a dať do kontextu ruských dejín, geopolitiky či jednoduchých ľudských ambícií.
Vodka ako esencia štátnosti
Prečo teda Rusi toľko pijú? Podľa Schrada je celkom zrejmé, že je to dôsledok politického systému, ktorý využíva a zneužíva vodku ako nástroj štátnej politiky. Príjmy z jej zdanenia boli stáročia základom ruského rozpočtu a vládnych príjmov. Celé sa to pritom začalo za vlády Ivana Hrozného, ktorý fakticky nahradil pitie vína, kvasu a piva vodkou, na ktorej predaj mal štát monopol. Ceny vodky sa pritom držali nízko, aby sa zabezpečilo, že ju všetci pijú a jej výrobu zabezpečovali výlučne šľachtici a vyššie triedy, oddané ruskej vláde. Výroba vodky je pritom nenáročná a lacná, čo z nej robí vysoko výnosnú komoditu.
Niektorí ruskí panovníci si zhubnosť alkoholizmu uvedomovali. Niekoľko výnimiek sa s tým rozhodlo aj niečo urobiť. S katastrofálnym výsledkom. Mikuláš II. zaviedol prohibíciu počas mobilizácie pre prvú svetovú vojnu – vďaka čomu dokázalo Rusko mobilizovať omnoho skôr, než sa predpokladalo, a dokonale tým zaskočilo nemecké velenie. To bolo však asi tak všetko pozitívne, čo z prohibície roku 1914 vzišlo. Vláde z rozpočtu vypadli príjmy z predaja vodky, čo znamenalo v čase vojny úplnú katastrofu. Okrem toho si obyvateľstvo začalo masívne ilegálne páliť vlastnú domácu vodku – samohonku, čo rezultovalo do ohromného zvýšenia počtu úmrtí po požití zle vypáleného alkoholu a do všeobecnej nespokojnosti. Skončilo sa to pádom storočia trvajúcej vlády Romanovcov a boľševickou revolúciou.
Podobný príbeh čakal o niekoľko desaťročí Michaila Sergejeviča Gorbačova. Samozrejme, pád ZSSR nemožno jednoducho vysvetliť zavedením čiastočnej prohibície na vodku. Faktom však zostáva, že výnosy z jej predaja spôsobili vážny výpadok financií zo sovietskeho rozpočtu, nespokojnosť obyvateľstva, nárast ilegálnej výroby a z nej vyplývajúceho vyššieho počtu úmrtí, až eventuálne došlo k pádu celého režimu. Ani Rusko v post-sovietskej ére nečakali dobré časy. Jeľcin, sám alkoholik par excellence, sa pokúsil systém reformovať. Vodka sa však de facto stala platidlom a jeho pokusy sa skončili fiaskom. V posledných rokoch, predovšetkým v období prezidentovania Dimitrija Medvedeva, došlo i k istému, ale len k veľmi miernemu zlepšeniu. Rusko má pred sebou ešte veľmi dlhú cestu.
Lži a falošné štatistiky
Schrad vo svojej knihe prináša čiastočne i výsledky vlastného výskumu, vo veľkom sa však odvoláva i na už publikované práce alebo na zverejnené výskumy a štatistiky. Jeho záber je pritom obrovský a využíva tak anglosaskú historiografiu, ako i tú ruskú. Svoje zdroje poctivo overuje a porovnáva, čo je pri knihe takéhoto charakteru obzvlášť dôležité – predovšetkým v súvislosti so štatistikami z bývalého Sovietskeho zväzu. Tie sa vyložene falšovali. Napríklad pri sčítaní ľudu v roku 1937 sa zistilo, že v krajine žije o pätnásť miliónov ľudí menej, ako to vláda pôvodne očakávala (okrem stalinských čistiek zohral svoju úlohu i alkohol). Stalin preto nechal štatistikov, ktorí cenzus obyvateľstva spracovali, zatknúť, obviniť ako „trockisticko-bucharinovských“ špiónov a zastreliť. Tajná polícia potom vyrobila štatistiky, ktoré sa mu pozdávali viac.
V neskorších obdobiach sa zas sovietska vláda snažila štatistiky o alkohole a úmrtnosti „skrývať“. Po nástupe Brežneva napríklad zo sovietskej štatistickej ročenky Národné hospodárstvo ZSSR zmizli niektoré kľúčové údaje (ktoré boli za vlády Chruščova verejné). Kým nelichotivá štatistika o dojčenskej úmrtnosti zmizla úplne, štatistický oddiel „alkoholické a nealkoholické nápoje“ nahradil oddiel „iné potraviny“ – kam sa obvykle zaraďovali koreniny, sójové bôby, huby a vitamíny. Ak je možné veriť štatistickým ročenkám, v Sovietskom zväze do roku 1970 vynaložili ročne 27 miliárd rubľov na „iné potraviny“. Odhaduje sa, že z toho 23,2 miliardy minuli na vodku.
Vodka bude mať zrejme navždy vplyv na ruskú politiku a život. Schrad však na záver ponúka ako pozitívny príklad pre Rusko Švédsko. To malo s alkoholizmom ešte na začiatku minulého storočia podobné problémy, dokázalo však zaviesť reformy a svojej závislosti sa zbaviť. Rusko pritom musí svoj problém nevyhnutne riešiť. Počty mŕtvych a pokles priemernej dĺžky života, ktoré ruské dejiny zaznamenali počas mierových období v dôsledku pitia vodky takmer nemá vo svete obdobu. Podobné čísla majú len národy postihnuté vojnou alebo nejakou katastrofou. V tomto zmysle je vodka pre Rusov skutočne pohroma.
Dejiny vodky, dejiny Ruska a dejiny ich vzájomného vzťahu v kocke
Na prvý pohľad sa Schradova kniha môže zdať ako pomerne náročné čítanie. Hneď prvé kapitoly knihy sa venujú alkoholickým excesom Ivana Hrozného možno až priveľmi, podobne je to s Petrom Veľkým, Stalinom, Chruščovom a s ďalšími ruskými či sovietskymi vladármi. Zdá sa, že Schrad chcel napísať všetko, čo sa mu podarilo nájsť, všetko, čo vedel, a zužitkovať všetok svoj výskum. Nie vždy sa takáto stratégia oplatí. Niektoré kapitoly (napr. o cárovnách) sú trochu zmätočné a ak chce čitateľ, ktorý sa v ruských dejinách neorientuje, pochopiť všetky problémy, o ktorých Schrad píše v celej ich komplexnosti, z času na čas si bude musieť pomôcť inou literatúrou alebo aspoň krátkym pohľadom do Wikipédie. Samozrejme, nie je to nevyhnutné a i bez dodatočného štúdia dostanete okrem dejín vodky i dejiny Ruska v kocke.
Slovenská verzia knihy je výrazne čitateľnejšia než pôvodný anglický originál, v ktorom sa nachádza také množstvo preklepov a štylistických chýb, že si to všimlo i viacero recenzentov na rôznych portáloch či v odborných publikáciách. Takmer všetci vyzdvihujú odbornú a obsahovú stránku knihy, ale dodávajú, že vydavateľ svoju prácu „odflákol“. Treba preto pochváliť prekladateľa Igora Otčenáša, ktorý slovenské vydanie svojím prekladom oproti ťažko čitateľnému originálu značne vylepšil.
Príbeh knihy sám o sebe a ohromujúce množstvo faktov a informácií sú navyše natoľko zaujímavé až pohlcujúce, že napriek všetkým výčitkám ju môžem bez väčších pochybností odporučiť i širokej čitateľskej verejnosti.
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.