Małgorzata Szejnertová, považovaná v Poľsku aj vo svete za fenomén literárnej reportáže, priniesla vo svojej knihe Ostrov kľúč pútavý náhľad do sveta imigrantov, imigračných úradníkov a komisárov, ktorých spájalo v určitej životnej etape prisťahovalecké centrum na Ellis Islande.
Nebyť imigračnej vlny na prelome 19. a 20. storočia, Ellis Island by zrejme zostal z historického hľadiska pre väčšinu obyvateľov USA nepodstatným miestom. Malý fliačik zeme na východnom pobreží Spojených štátov pri New Yorku, zatienený impozantnou Sochou slobody a známejším a väčším susedom Manhattanom, čakal desaťročia na svoje vrcholné využitie. Z miesta, kde sídlila iba hŕstka Indiánov kmeňa Lenni Lenape, sa stal Ellis Island v čase vrcholu prisťahovaleckej vlny pulzujúcim bodom, ktorým prešli milióny ľudí z rôznych kútov sveta v snahe zlepšiť svoj život. Dnes tak môže až 100 miliónov Američanov povedať, že ich predkovia sa do USA dostali cez stanicu na Ellis Islande.
Najodvážnejší ľudia na svete
Kniha Ostrov kľúč je členená chronologicky na sedem častí, pričom na seba všetky plynulo nadväzujú a dopĺňajú sa. Autorka si dáva záležať na tom, aby dopovedala osudy najdôležitejších postáv v deji a mnohokrát sa vracia aj k zdanlivo okrajovým či epizódnym osobám, o ktorých pôsobení v USA našla pramene. Každá časť je delená na menšie podkapitoly, ktoré sú zvyčajne kratšie. Vďaka tomu sa kniha dobre číta aj vtedy, ak nemá čitateľ čas venovať sa čítaniu dlhšie.
Publikáciu autorka obohatila aj doplňujúcim poznámkovým aparátom a indexom osôb spomínaných v knihe. V doslove priblížila metodiku svojej reportáže i spoluprácu s Ellis Island Immigration Museum a s ďalšími organizáciami a jednotlivcami, zaoberajúcimi sa danou problematikou. V knihe sa vynímajú aj unikátne dobové fotografie, ktorými autorka v pravidelných intervaloch dokresľuje svoje rozprávanie.
Hlavnú myšlienku vystihuje výrok jednej z úradníčok imigračnej stanice: „Bola som presvedčená, že imigranti sú najodvážnejší ľudia na svete.“ Každý si vie predstaviť, že vybrať sa za oceán len s matnou predstavou o krajine, do ktorej sa človek sťahuje, si vyžaduje odvahu. Szejnertová toto tvrdenie dokladá zaujímavou výpoveďou konkrétnych očitých svedkov a umožňuje čitateľovi vytvoriť si bližší a presnejší obraz nielen o imigrácii, ale aj o svete na prelome 19. a 20. storočia.
V kontraste s prevládajúcou súdobou predstavou, že imigranti sa v Spojených štátoch mali lepšie ako vo svojej domovine, Szejnertová predkladá oveľa zložitejšiu realitu. Čitateľom poskytuje nielen svedectvá prisťahovalcov, ale aj úradníkov, tlmočníkov či zdravotných pracovníkov z Ellis Island, ktorí boli nie vždy stotožnení s podmienkami, v akých sami pracovali a v akých žili imigranti počas ich pobytu na Ellis Island. Vo vrcholnom roku 1907, keď tunajšia imigračná stanica dvojnásobne prekračovala svoju kapacitu, sa nedalo hovoriť o dostatočnej hygiene či zdravotnej starostlivosti.
Mnohí imigranti tak prišli do rovnako neuspokojivých podmienok, aké panovali aj na palubách lodí, na ktorých priplávali. V snahe vyťažiť z prisťahovaleckej vlny maximum totiž lodné spoločnosti na svojich pasažieroch z tzv. sekcie steerage (najnižšia kategória ubytovania cestujúcich na lodi) šetrili, ako len mohli, a podmienky ich prepravy boli, žiaľ, podľa niektorých svedectiev horšie, než bol v krajinách západnej Európy štandard na prepravu dobytka.
Neľahké začiatky
V podmienkach prelomu storočí bola imigrácia regulovaná menej prísne ako po vypuknutí prvej svetovej vojny a v medzivojnovom období. Napriek tomu určité obmedzenia existovali. Vystresovaní imigranti sa po dlhej a náročnej plavbe v preplnenej steerage museli podrobiť kompletnej lekárskej kontrole, v určitom období dokonca museli mať pri sebe na vstup do štátov stanovený finančný obnos v dolároch. Ľudia javiaci známky mentálneho či fyzického postihnutia mali zakázaný vstup do Spojených štátov a niektorých preto čakala deportácia do rodnej krajiny. Panovali aj obavy z rozšírenia infekčných ochorení, preto prichádzajúci zostávali v karanténe. Nezvyčajné nebolo ani nechávať prisťahovalcov na dlhšie pozorovanie v prípade podozrenia na duševnú chorobu či povoliť menej presvedčivým pasažierom pobyt v USA iba na dobu určitú.
Ak sa aj prisťahovalcom podarilo dostať zo stanice na Ellis Island do New Yorku a odtiaľ vo väčšine prípadov do rôznych kútov USA, neznamenalo to vždy, že útrapy sa skončili. Snahy mnohých podnikavcov oklamať cudzincov vo veľkej neznámej zemi mali rôzne podoby.
Dokonca aj jeden z hlavných komisárov na ostrove Robert Watchhorn si sám zažil nepekné začiatky v antracitovej bani, kde ho najskôr popri ťažkej práci tyranizoval sadistický dozorca a neskôr prišiel na to, že baníkov klamú pri vážení vagónov, ktoré nakladali. Príbeh dopadol v tomto prípade dobre, z baníka sa Watchhorn stal tajomníkom baníckych odborov a neskôr úradníkom na Ellis Island. O niekoľko rokov neskôr ho prezident Theodore Roosevelt vymenoval za vrchného komisára imigračnej stanice.
Nie všetky osobné histórie však dopadli rovnako dobre. Autorka sa v knihe viackrát zaoberá problematikou obchodovania s ľuďmi. Rozšírená bola najmä nútená prostitúcia, ktorej sa americké úrady snažili zamedziť vytvorením pracovnej pozície tzv. matrón, ktoré mali špeciálne dozerať na ženy prichádzajúce do Štátov. Priekupníci používali rafinované metódy na kontrolu a pašovanie svojho „tovaru“. Matróny mali preto za úlohu dozerať na ženy, predovšetkým na tie zadržané, popri bežných inšpektoroch, a starať sa o ne až do vyjasnenia ich záležitostí či deportácie.
Pohľad na slovenskú imigráciu
Téma emigrácie do USA je v slovenských dejinách ešte stále slabo prebádanou oblasťou, a preto pri čítaní potešia zmienky o amerických prisťahovalcoch pochádzajúcich zo Slovenska. Napríklad príbeh prerozprávaný autorkou, pripomínajúci stretnutie Češky Ludmily Foxleeovej pracujúcej na imigračnej stanici s mladým párom zo Slovenska Jánom a Zuzanou, ktorí sa vybrali do USA pracovať na hospodárstvo svojho známeho. Na Foxleeovú zapôsobila najmä Zuzana, opisovaná ako „nádherná súčasná Juno“.
Zvyčajnou výbavou imigrantov z našich krajov bol aj sviatočný kroj, ktorý si na neľahkej ceste starostlivo opatrovali. Zvykli si ho obliekať slávnostne pred vylodením, tak ako by to urobili vo svojej domovskej krajine v deň sviatkov, svadieb či pohrebov. Tieto nádherné a v USA exoticky pôsobiace kroje dokumentoval Augustus Sherman, úradník na imigračnej stanici, z ktorého sa stal neoficiálny fotograf na Ellis Island.
Z hľadiska existencie povedomia o slovenskom národe je zaujímavé, že Slováci mali v USA pri imigračných kontrolách možnosť využiť tlmočenie, čo znamená, že slovenčina bola v Štátoch jazykom odlíšeným od češtiny aj od ďalších slovanských jazykov.
Odliv
V roku 1921 prišiel zlom v prístupe zákonov voči prisťahovalcom. Postupne sa začali zavádzať kvóty na to, koľko imigrantov môžu ročne Spojené štáty prijať. Ešte pred prvou svetovou vojnou volali dosť početné názorové skupiny po obmedzení či zastavení imigrácie do USA. Títo ľudia vnímali imigračnú stanicu Ellis Island ako nadbytočnú záťaž štátneho rozpočtu. Počas vojny pribudol aj strach z cudzincov pochádzajúcich z nepriateľských krajín. Jeho opodstatnenosť potvrdzoval „atentát“ na Sochu slobody v júli 1916, ktorý mal na svedomí nemecký sabotér.
V druhej polovici štyridsiatych rokov už Ellis Island pôsobil trochu anachronicky. V povojnovom desaťročí prijímala imigračná stanica iba niečo cez stotisíc osôb ročne, kým tridsať rokov predtým sa toto číslo pohybovalo okolo milióna. Navyše sa začala rozvíjať letecká doprava, čím imigračná stanica s prístavom postupne strácala opodstatnenosť.
V roku 1954 napokon stanicu bez veľkých ceremónií definitívne zatvorili. Všetky cenné predmety, ako kuchynské zariadenia, práčky, chladničky či zdravotnícke prístroje, boli demontované. Na zariadenia stanice malo dohliadať najskôr šesť strážnikov, potom sa počet zredukoval na jedného. Už v nasledujúcom roku začalo ostrov postupne pohlcovať rastlinstvo a šťastie na ňom hľadali ľudia snažiaci sa vyrabovať to, čo tam zostalo.
Záujmy verejnosti sa rôznili. Niektorí vizionári predstavovali plány na fantastické objekty, ktoré by mohli na ostrove vzniknúť, verejná správa zase videla možnosť využiť tunajšie objekty ako domovy dôchodcov či liečebňu pre alkoholikov. Každý si však nakoniec zrátal, koľko by stála obnova a oprava rýchlo chátrajúcich budov.
Dnes je na Ellis Island múzeum venujúce sa imigrácii, s ktorým autorka spolupracovala pri písaní knihy. Vďaka desiatkam autentických rozprávaní jednotlivcov vytvorila Szejnertová výnimočný príbeh a napísala vysoko hodnotnú knihu, v ktorej sa veľké dejinné udalosti prelínajú s osudmi bežných ľudí a americké dejiny s dejinami európskych národov. Autorka si dala záležať na tom, aby kniha bola nielen historicky presná, ale tiež zaujímavá pre čitateľa. Preto sa Ostrov kľúč číta takmer ako román, hoci ide o kvalitnú publikáciu podloženú historickými prameňmi.
Mgr. Mária Rišková vyštudovala anglický jazyk a literatúru a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako učiteľka. Dejiny sú jej záľubou a snaží sa o to, aby sa stali záľubou aj pre jej študentov. Najradšej učí aj číta o dejinách 18. a 19. storočia.