Čo si vybavíte ako prvé, keď sa povie slovo samopal alebo automatická zbraň? Väčšina ľudí na tejto planéte si takmer určite vybaví „kalašnikov“, legendárnu a v množstve variantov, licenčných kópií a ďalších odvodených typov stále najrozšírenejšiu ručnú palnú zbraň na svete. Podľa serióznych odhadov sa počet všetkých vyrobených variácií tejto zbrane pohybuje okolo 100 miliónov kusov (druhou najpočetnejšou je americká útočná puška M-16, ktorej sa ale vyrobilo asi desaťkrát menej), čo znamená jeden kalašnikov na sedemdesiat obyvateľov tejto planéty. Jej históriu, ale predovšetkým jej význam v širších súvislostiach a vskutku globálny dopad jej používania, sa podujal osvetliť oceňovaný (Pulitzerova cena) americký novinár a bývalý dôstojník americkej námornej pechoty (prvá vojna v Zálive) C. J. Chivers vo svojej príznačne nazvanej knihe The Gun (2010), ktorá vyšla v roku 2013 v českom preklade Dalibora Výborného vo vydavateľstve Argo/Dokořán pod názvom Kalašnikov : AK-47 proti světu.
Rýchlopalné automatické zbrane a ich otcovia
A autor sa rozhodol tému rozobrať naozaj zoširoka. Svoju knihu rozdelil na tri hlavné časti, ktoré predstavujú tri historické obdobia. V prvej časti, ktorá zaberá skoro štvrtinu knihy, sa venuje vzniku a začiatkom rýchlopalných zbraní všeobecne. V druhej časti sa autor zaoberá konštrukciou, vývojom a masovým rozšírením samopalov východného bloku. V poslednej tretej časti potom hodnotí ich vplyv na bezpečnostnú situáciu a podobu vojen vo svete. Ako vidno už z tohto stručného popisu základnej štruktúry knihy, ktorú dopĺňa (na v podstate „nevedeckú“ knihu) pomerne rozsiahly poznámkový aparát, zoznam najdôležitejších skratiek a názvov inštitúcií, menný register a nie veľmi bohatá fotografická (iba čiernobiela) príloha, ide skutočne o nesmierne rozsiahlu tému. Autor pritom rozhodne nešetrí podrobnosťami a zasypáva nás nielen rýchlopaľbou technických detailov, ale predovšetkým množstvom príbehov a historiek, spojených s osudmi kalašnikova, ako i jeho „predchodcov“ gatlingu a maximu, ale aj jeho hlavného „rivala“ – americkej M-16 (v jej príbehu je celkom pozoruhodný kritický list nadporučíka M. Chervenaka z počiatkov jej používania vo vietnamskej vojne, kde táto zbraň „vynikala“ svojou poruchovosťou). Zvláštnu pozornosť venuje i „otcom“ týchto zbraní, pričom ani jeden z nich nevychádza z autorovho drobnohľadu po ľudskej stránke práve najlepšie.
Duch knihy
Možno najlepšie ducha knihy vystihnem, keď tu v stručnej podobe zopakujem dve veľavravné anekdoty. Prvá sa týka vynálezcu (o. i.) prvej prenosnej plne automatickej palnej zbrane na svete, guľometu Maxim Hirama Maxima (1840 – 1916). Pri príležitosti vynálezcových šesťdesiatych narodenín predniesol na slávnostnom bankete vtedajší britský premiér lord Salisbury prípitok: „Nuž, vážení, vari viete, že ja pokladám pána Maxima za jedného z najväčších dobrodincov ľudstva v dejinách?“ Zvedavý Hiram Maxim sa opýtal: „A z akého dôvodu?“ „Teda“, začal Salisbury, „povedal by som, že ste ušetrili od smrti starobou oveľa viac ľudí ako ktorýkoľvek iný človek, čo kedy žil.“ Historka už neuzatvára, čo na tieto sarkastické slová britského premiéra povedal slávny vynálezca, ale je celkom možné, že bol na ne ešte aj pyšný. Od britských koloniálnych vojen po zákopy prvej svetovej vojny si guľomety Maxim vybrali vo vojenstve dovtedy nevídanú krvavú daň.
Druhá anekdota by nemusela byť až tak neznáma pre čitateľa z našich končín. Je zo sovietskych čias a hovorí o dvoch sestrách. Jedna žila vo veľkom meste, druhá pracovala vo veľkej továrni na okraji mesta v strednom Rusku. V tomto závode sa vyrábali tie najlepšie postele v Sovietskom zväze, a to z mimoriadne ušľachtilej ocele. Napriek tomu, že pracovala v takomto podniku, kde navyše prebiehala nepretržitá prevádzka, nemala druhá sestra, tak ako ani ďalší zamestnanci tejto továrne, sama doma ešte žiadnu posteľ. Raz ju prišla navštíviť sestra z veľkého mesta a keď s hrôzou uvidela, že jej šikovná sestra, ktorá patrila k najlepším robotníčkam v závode na výrobu postelí, spí doma na podlahe, hovorí jej: „Milá sestrička, neuvažuješ správne. Veď získať posteľ je úplne ľahké. Každý deň musíš ukradnúť jednu súčiastku a priniesť ju domov. Za týždeň alebo dva tie súčiastky zmontuješ dohromady a budeš mať posteľ a už nebudeš musieť spať na zemi.“ Druhá sestra ju pozorne počúvala a potom s povzdychom odpovedala: „Milá sestrička, ty neuvažuješ správne. To, čo mi radíš, sme vyskúšali už veľakrát. Nanosili sme ukradnuté súčiastky a zostavili ich dohromady. A vždy nám z toho vyšiel samopal kalašnikov.“ Máločo lepšie vystihuje kalašnikov ako produkt režimu posadnutého utajovaním a zároveň ho propagandisticky – až do podoby skameneného národného mýtu – zneužívajúceho, ako práve táto anekdota.
Kedy nastane koniec kalašnikova?
Americký autor tejto pozoruhodnej knihy o (nielen) najslávnejšej sovietskej zbrani, automate Kalašnikova (автомат Калашникова) vzor 1947 (odtiaľ skratka AK–47), sa na začiatku 21. storočia, vyše polstoročia od začiatku jej používania, na záver pýta, kedy jej bude koniec? A tak trochu odovzdane konštatuje, že konečným faktorom bude čas a keď za päťdesiat alebo za sto rokov tieto samopaly konečne podľahnú postupne skaze, prestanú hrať významnú úlohu vo vojnách, terorizme, zločinoch a masakrách civilistov a nebudú už ďalej fungovať ako indikátory bezpečnostného rozvratu, ktorý zužuje toľko častí našej planéty.
Bohužiaľ, zatiaľ stále vidíme, aj nie príliš ďaleko od našej východnej hranice, že tento indikátor bezpečnostného rozvratu bliká na červeno.
Legendami opradený Michail Kalašnikov, tvorca najznámejšieho samopalu v dejinách, zomrel pred rokom vo vysokom veku 94 rokov.
Obrazová príloha: www.dokoran.cz, www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).