Kniha Benjamina Carter Hetta Ako umiera demokracia je presvedčivo vyargumentovanou a pútavo napísanou syntézou o páde Weimarskej republiky a o tom, ako pravicoví a konzervatívni politici pomohli Adolfovi Hitlerovi k moci.

Mnohí z nás majú v živej pamäti kampaň proti fašizmu pred parlamentnými voľbami z roku 2020. Konzervatívny publicista Jaroslav Daniška vtedy polemizoval s antifašistickým aktivizmom tvrdením, že na Slovensku vraj fašizmus nehrozí a nemáme tu nijaký „nový Weimar“. Daniška sa s podobenstvom o Weimare stretol v dosť neobvyklých súvislostiach, konkrétne v eseji americkej publicistky Claire Berlinski z roku 2010 o pomeroch v Turecku, kde podľa nej vládla podobná apokalyptická zmes modernosti a autoritárstva ako v medzivojnovom Nemecku.

Ako umiera demokracia

Vzťah medzi konzervatívcami a fašistami

Berlinski to síce nehovorí takto na rovinu, ale aj jej prístup je typický pre konzervatívny výklad dejín Weimarskej republiky, ktorý jej krach vysvetľuje extrémizmom zľava i sprava. V tomto chápaní môže za katastrofu prinajmenšom rovnakým dielom ako fašizmus i nehatená modernizácia a liberalizácia, v Nemecku stelesňovaná predovšetkým hlavným mestom Berlín so všetkými kultúrnymi a sexuálnymi výstrelkami divokých – v nemčine zlatých – dvadsiatych rokov, ktorá vyvolala reakciu konzervatívneho a militantného vidieka.

Táto ideologická občianska vojna pod vplyvom hospodárskej krízy v závere existencie Weimarskej republiky vyvrcholila eskaláciou politického násilia, ktorá predchádzala nástupu Hitlera k moci a etablovaniu nacistickej diktatúry. Za krach parlamentnej demokracie v Nemecku podľa tejto interpretácie môžu oba extrémy: fašisti i komunisti. A keďže komunizmus vznikol skôr ako fašizmus, mnohí konzervatívci majú nutkanie sledovať stopu vinníkov až do čias osvietenstva, ktoré spochybnilo večné pravdy a rozpútalo liberálne kultúrne vojny. V tomto chápaní má akési opodstatnenie aj fašizmus, alebo aspoň jeho motivácia.

Kurt von Schleicher vychádza so svojou manželkou Elisabeth z volebnej miestnosti

Súvislosti medzi fašizmom a konzervativizmom teda v skutočnosti boli a sú oveľa komplikovanejšie, ako by sa vzhľadom na povrchné obviňovanie a stotožňovanie nacistov s komunistami mohlo zdať. A práve vzťahom medzi nemeckými konzervatívcami a nacistami sa venuje americký historik Benjamin Carter Hett vo svojej knihe Ako umiera demokracia s podtitulom Hitlerov nástup k moci a úpadok Weimarskej republiky, ktorej slovenský preklad nedávno vyšiel vo vydavateľstve N Press. Carter Hett sa nemeckým dejinám venuje dlhodobo a v uplynulých rokoch napísal na tému nacizmu viacero kníh, napríklad o požiari Ríšskeho snemu, z ktorého nacisti krivo obvinili komunistov a ktorý zneužili na odbúranie demokratických slobôd, alebo o ľavicovom advokátovi Hansovi Littenovi, ktorý priviedol do úzkych samého Hitlera a za svoju odvahu neskôr zaplatil smrťou v koncentračnom tábore.

Obavy o demokraciu

Kniha Ako umiera demokracia na tieto staršie práce nadväzuje, presnejšie, zhŕňa ich poznatky. Podnet na napísanie najnovšej knihy však vzišiel aj z iného základu. Carter Hett sa netají tým, že má obavy o americkú demokraciu, ktorá podľa neho čelí výzvam, porovnateľným so situáciou Weimarskej republiky: „Všetky tieto udalosti nás s tridsiatymi rokmi dvadsiateho storočia zbližujú viac než s deväťdesiatymi.“ Skúmanie tohto úseku dejín zaznamenalo za posledné roky v USA väčší boom a možno aj odozvu než v Nemecku.

Carter Hett si v knihe kladie otázku, ako sa v podmienkach rozvinutej západnej spoločnosti, akou medzivojnové Nemecko bezpochyby bolo, mohla etablovať diktatúra, ktorej ničivý potenciál prekonal všetko, čo svet dovtedy aj potom zažil – možno s výnimkou stalinizmu a jeho odrôd, ako maoizmus, tie však ovládli predmoderné spoločnosti bez fungujúcich mechanizmov deľby moci a demokratickej kontroly. Staršie práce o krachu prvej nemeckej demokracie a o víťazstve nacizmu zdôrazňovali buď jeho podobnosť s druhou veľkou „totalitou“ komunizmom, alebo, naopak, akúsi nemeckú osobitosť, ktorá vraj mala neskoršiu katastrofu zakódovanú v génoch.

Fakt, že Nemecko bolo „oneskoreným národom“, lebo sa dokázalo zjednotiť až na konci 19. storočia, a náskok súperov Veľkej Británie a predovšetkým tradičného soka Francúzska napriek úpornej snahe nevedelo dohnať, akiste zohral dôležitú rolu; podobne aj radikálny nacionalizmus a demokratizačné deficity, keďže nemecké cisárstvo prelomu 19. a 20. storočia stále nebolo iba obyčajnou konštitučnou monarchiou. Ústava a demokratické inštitúcie Weimarskej republiky však boli napriek tomu funkčné a obsahovali mechanizmy, ktoré mali odbúraniu demokracie zabrániť. Kde sa teda stala chyba?

Dve príčiny

Carter Hett zdôrazňuje dva momenty: jeden ideologický a druhý inštitucionálny. Podobne ako už pred ním kritický dobový pozorovateľ Sebastian Haffner, aj Carter Hett si všíma napätie medzi vzplanutím nacionalistických očakávaní pri vypuknutí prvej svetovej vojny v auguste 1914 a obrovským sklamaním v dôsledku kapitulácie a vyhlásenia republiky v novembri 1918. Carter Hett vie, že augustové nadšenie je do veľkej miery mýtom šíreným vojnovou propagandou, lebo v skutočnosti sa obmedzovalo na majetných a vzdelaných mužov, kým nemajetné vrstvy a ženy privítali vojnu so skepsou a smútkom. Podobne neobjektívna je legenda o „dýke“, ktorú údajne neporazenej armáde „vrazili do chrbta“ socialisti a liberáli tým, že podpísali kapituláciu a vyhlásili republiku. Vojenská porážka bola jasná aj generalite, tá však dokázala presunúť zodpovednosť na civilných ideologických protivníkov.

Tento protiklad medzi „,myšlienkami augusta 1914“ a legendou o „rane do chrbta“ sa podľa Cartera Hetta stal univerzálnym kódom, ktorým nacionalistická nemecká pravica posudzovala prakticky všetko, čo súviselo s politikou, v prvom rade s ponižujúcimi podmienkami Versaillskej zmluvy – odstúpenie území Francúzsku a čiastočne aj Poľsku, platenie obrovských reparácií víťazným spojencom, drastické zníženie počtu vojska a embargo na ťažké zbrane. Carter Hett tu zdôrazňuje aspekty globalizácie, presnejšie antiglobalizácie, pretože odpor proti ustanoveniam a podmienkam mierovej zmluvy zároveň posilňoval odstredivé tendencie k hľadaniu možností ekonomickej sebestačnosti, izolácii od svetového trhu, na ktorom bolo Nemecko závislé a ktorému dominovali USA a Veľká Británia.

Paul von Hindenburg s Adolfom Hitlerom

Nacionalistický tábor od umiernených konzervatívcov až po nacistov spájala skepsa voči Západu, osvietenstvu, internacionalizmu a emancipácii. Carter Hett s odvolaním na koncepciu historičky Shulamit Volkov zdôrazňuje, že príslušnosť k tomuto táboru kódoval antisemitizmus, a aj tu nachádza nečakané paralely so súčasnou Amerikou: „Weimarskí komunisti občas mohli znieť rovnako protižidovsky ako ktokoľvek iný, no v zásade bol antisemitizmus definičným znakom nacionalistickej pravice. V podstate to fungovalo tak, ako diskusia o interrupciách medzi demokratmi a republikánmi v dnešnej Amerike. Pre väčšinu ľudí otázka, či sú za alebo proti Židom, nebola dôležitá. Bol to symbol, cena, ktorú ste museli zaplatiť zato, že ste sa stali súčasťou jednej alebo druhej strany.“

Z nášho pohľadu bolo paradoxom, že konzervatívni nemeckí nacionalisti sa vymedzovali i voči katolíkom – tí však v Nemecku tvorili menšinu, voči ktorej kancelár Otto von Bismarck z pozícií štátneho protestantizmu viedol „kultúrny boj“ už na konci 19. storočia. Katolícka strana s výstižným názvom Centrum bola spolu so sociálnymi demokratmi súčasťou demokratických koalícií na národnej úrovni i v Prusku, čo bol najväčší federálny štát, kde žili tri pätiny všetkých Nemcov. Napriek tomu, že pruský militarizmus bol neoddeliteľnou súčasťou nacionalistického tábora, sa tamojšia demokratická vláda stala kameňom úrazu.

Hospodárska kríza či inštitucionálny problém?

Kríza Weimarskej republiky sa prekrývala so svetovou hospodárskou krízou, ktorú odštartoval krach na newyorskej burze v roku 1929. Carter Hett však ani tu nepreberá staré, zjednodušujúce vysvetlenia, ktorých zástancovia všetko zdôvodňovali ekonomickými faktormi. Iste, Nemecko zápasilo s poklesom výroby a nevedelo nájsť prostriedky na rastúce sociálne výdaje v dôsledku masovej nezamestnanosti (a to už pred krachom na burze). Práve v tomto momente však do hry vstúpil spomínaný inštitucionálny moment. Skupina pravicových politikov a lobistov v okolí prezidenta Paula von Hindenburga sa rozhodla, že odstaví od moci sociálnych demokratov, ktorí im nešli poruke v znižovaní daní a odvodov, respektíve vo zvyšovaní výdavkov na armádu. Problém spočíval v tom, ako to urobiť bez integrovania nacistov, ktorí po voľbách v roku 1930 nezadržateľne rástli. Prezidentské kabinety na čele s politikmi Centra Heinrichom Brüningom a Franzom von Papenom šli na vec postupne.

Nemecká volebná kampaň z roku 1932

Carter Hett veľmi podrobne, takmer deň po dni rekonštruuje predovšetkým intrigy generála Kurta von Schleichera, z ktorého iniciatívy Papen najskôr rezignoval na podporu parlamentu a nakoniec nezákonne odstavil od moci legitímne zvolenú demokratickú koalíciu v Prusku. Schleicher chcel pôvodne zabrániť tomu, aby nacisti v ďalších voľbách získali kontrolu nad pruskou políciou, čo bol po armáde najdôležitejší silový faktor v krajine. Nakoniec sa sám dal vymenovať za kancelára, ale v januári 1933 ani on nedokázal zabrániť vymenovaniu Hitlera za svojho nástupcu – ten následne pruskú políciu kvázi legálne odovzdal do rúk svojho zástupcu Hermanna Göringa. Podľa Cartera Hetta celú krízu a jej katastrofálne vyvrcholenie „spôsobili pravicoví politici, pretože viac ako polovicu obyvateľov chceli zbaviť politickej reprezentácie“.

Carter Hett hlavnú váhu zodpovednosti popri Schleicherovi pripisuje prezidentovi Hindenburgovi, hrdinovi prvej svetovej vojny s aureolou víťaza. Hindeburg sa síce dlho snažil zabrániť Hitlerovi prevziať moc, no nakoniec nielenže ustúpil, ale ešte si budúceho diktátora aj pochvaľoval. Konečne sa mu splnil cieľ pravicovej vlády s podporou más – čo na tom, že sa opierala o teror proti každému, kto sa opovážil novým vládcom klásť odpor, dokonca aj proti časti samých konzervatívcov, ktorých – vrátane Schleichera – povraždili počas neslávne známej „noci dlhých nožov“ v júni 1934. Keď Hindenburg onedlho zomrel, Hitler vlastne už nemusel brať na nič ohľad a rovno sa vyhlásil za „vodcu“.

Fašizmus dnes

Kniha Benjamina Cartera Hetta Ako umiera demokracia je presvedčivo vyargumentovanou a pútavo napísanou syntézou doterajších výskumov o dejinách Weimarskej republiky, ktorej pád predstavuje kľúčový moment v dejinách nielen nemeckého 20. storočia. Nič na tom nemení ani nekritické preberanie nedostatočne doložených tvrdení, napríklad tézy Thomasa Webera, že Hitler bol po návrate z frontu, teda pred definitívnym príklonom k fašizmu, presvedčeným socialistom (Carter Hett to celé vzápätí relativizuje, keď mladého Hitlera označuje za „obyčajného oportunistu“, v ktorom vraj bolo treba antisemitizmus „prebudiť“).

Prvá Hitlerova vláda z roku 1933.

Rušivo pôsobia tiež chybné preklady často centrálnych nemeckých pojmov – teda aspoň na (čoraz menej) ľudí, ktorí ešte nemecky vedia. V knihe sa neustále parafrázuje pohŕdavé označenie Hitlera ako „českého vojaka“, ktorým ho počastoval prezident Hindenburg dávno predtým, než krátko pred smrťou podľahol jeho čaru. Nemecké slovo Gefreiter pritom znamená doslova slobodník, v prenesenom význame by sa azda dalo preložiť ako pešiak. Podobne rozpačito vyznieva pokus preložiť slovo Gleichschaltung ako „koordinácia“. Nešlo tu pritom o nijaké harmonické zjednotenie, práve naopak, o násilné podriadenie osôb a inštitúcií pod nacistický diktát – výstižnejšie by preto bolo hovoriť o usmerňovaní.

Napriek týmto drobným obsahovým a formálnym výhradám slovenský preklad knihy Benjamina Cartera Hetta Ako umiera demokracia vrelo odporúčam všetkým, ktorým nie je ľahostajný stav vecí verejných a ktorí majú oprávnené obavy o kvalitu demokracie doma i vo svete. Zvlášť potrebná by bola na sebareflexiu tých konzervatívcov, ktorí si myslia, že fašizmus sa obmedzuje na otvorených podporovateľov údajne marginálnych neonacistických strán a skupín. Fašizmus totiž potrebuje úrodnú pôdu, z ktorej môže vyrásť. Dá sa mu pomôcť tým, že ju budeme ďalej zúrodňovať – napríklad pestovaním spoločných nepriateľov ako liberalizmus, marxisti či údajná rodová (gender) ideológia. Ale môžeme mu v bujnení aj zabrániť tým, že nebudeme maľovať na stenu diablov a prízraky, proti ktorým fašisti údajne chcú bojovať aj za nás – v skutočnosti však proti nám.

Miloslav Szabó

Benjamin Carter Hett: Ako umiera demokracia. Bratislava : N Press, 2021. 352 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 978-80-99925-74-9.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone