O vedute Bratislavy vo Florencii ste už možno niekde počuli. Mohli ste sa o nej dočítať aj na stránkach Historyweb.sk. Mnohí ju videli na vlastné oči počas potuliek Florenciou. Iní ju obišli bez toho, aby rozpoznali, že maľba zobrazuje naše hlavné mesto. Ukrýva sa totiž pod historickým názvom Possonia či Posonium. V niektorých knihách ju dodnes mylne stotožňujú s poľskou Poznaňou.
Bratislava vo Florencii
Bratislavu vo Florencii nemožno obísť. Nachádza sa v jednom z najnavštevovanejších palácov mesta. Keď sa vydáte na slávne Piazza della Signoria, ocitnete sa pred Palazzo Vecchio s impozantnou a neprehliadnuteľnou vežou, podídete bližšie k Michelangelovej soche Davida, vstúpite hlavnou bránou paláca a ste na mieste. Práve na prvom, pre verejnosť otvorenom a voľne prístupnom nádvorí paláca sa veduta Bratislavy nachádza. Obklopí vás (dodnes zachovaných) 16 vyobrazení miest habsburskej monarchie.
Veduty sa tu objavili vďaka sobášu Francesca Mediciho, syna slávneho vojvodu Cosima. Otec našiel pre svojho syna diplomaticky výhodnú partiu. Bola ňou Jana Rakúska, najmladšia dcéra Ferdinanda Habsburského a sestra Maximiliána II. Od jej príchodu na Apeninský polostrov v roku 1565 ju nazývali Giovanna D´Austria. Sobáš sa konal v decembri v roku 1565 a veduty boli jedným z prekvapení pripravených pre nevestu. Uvidela ich hneď, ako prekročila prah svojho nového príbytku. Stal sa ním práve Palazzo Vecchio. Na Slovensku sme si dlho mysleli, že nástenné maľby nechal pripraviť brat nevesty – Maximilián II. Že to tak úplne nebolo, vieme aj vďaka výskumu v archívoch a knižniciach, a to nielen vo Florencii.
Výsledkom dlhoročného výskumu sa stala publikácia, ktorej sme dali meno Veduta Bratislavy vo Florencii : Skrytý príbeh. Vďaka knihe už príbeh nezostane ukrytý. Čitateľovi približuje, čo bolo na maľbe zobrazené, čo sa zachovalo dodnes a čo sa úplne stratilo, prípadne akých chýb a omylov sa maliari dopustili. Kniha je pozvánkou do Bratislavy a Florencie 16. storočia. Vo Florencii preniknete do diania okolo prípravy malieb, ktorá trvala necelých deväť mesiacov. V druhej časti knihy sa prenesieme do Bratislavy, kde čitateľom predostrieme, ako monumenty mesta vyzerali, a to i vďaka maľbe vo Florencii, a napokon, čo sa z nich zachovalo dodnes. Tým, že sa maľby nachádzajú v otvorenom priestore, trpia. Žiaľ, ich degradácií sa nedá úplne zabrániť. Aj preto sme sa rozhodli dať do našej knihy čo najviac obrázkov (spolu 166), aby sme tak zdokumentovali to, čo sa možno z maľby o niekoľko desaťročí úplne vytratí.
O písaní knihy alebo pohľad zo zákulisia
Tak trochu ukryté zostáva azda to, ako kniha vznikala. Celé sa to začalo v roku 2004, keď sa za vedutou do Florencie vydala Margaréta Musilová spolu s manželom Miroslavom, ktorý v tom čase pôsobil ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Ríme. Margaréta ako bratislavská rodáčka a objaviteľka archeologických zaujímavosti mesta pochopila veľký potenciál fresky. Alarmujúci stav, v ktorom sa veduta nachádzala, motivoval manželov k záchrane veduty. Podarilo sa získať povolenie postaviť lešenie, s pomocou Petra Horanského urobiť cenné snímky, upozorniť mesto na potrebu reštaurovania. K samotnej oprave však nedošlo. Mesto malo svoju víziu o ďalšom postupe. Chceli sa pustiť do obnovy celého nádvoria, a nielen maľby Bratislavy.
Ja som sa k vedute dostala presne o desať rokov neskôr. V roku 2014 vypísal Slovenský historický ústav v Ríme konkurz na výskumné pobyty. Vybrali aj moju tému s podmienkou, že by bolo fajn pozrieť sa aj na tú „zabudnutú“ vedutu Bratislavy vo Florencii. V jedno pomerne chladné ráno v roku 2014 som sa presunula ranným vlakom z Ríma do Florencie. Vedutu som našla zakrytú lešením s nápisom Genten (spoločnosť, ktorá financovala reštaurovanie). Bola to výborná správa. Vec sa podarila a na oprave fresky už pracoval tím reštaurátorov zo spoločnosti S.A.R Firenze (Cristiana Conti a Alessandra Popple). Pre mňa to však znamenalo množstvo byrokratických úskalí, ktoré sú pre Taliansko typické. Boli potrebné početné listy a odporúčania nato, aby som sa mohla dostať tak na lešenie, ako aj do archívov a knižníc. Všetko sa to podarilo aj vďaka podpore Hlavného mesta Bratislavy, Veľvyslanectva SR v Taliansku, Slovenského inštitútu v Ríme a Slovenského historického ústavu v Ríme.
Realizovať výskum v takom meste, ako je Florencia, nie je vôbec jednoduché. Florenťania sú mimoriadne opatrní a hrdí. Svoje kultúrne a historické dedičstvo nezveria hockomu. Šancu máte, ak vás prezentuje rodený Florenťan. Pre nás boli kľúčoví dvaja ľudia – Eugenio Giani a honorárny konzul Massimo Sani. Eugenio Giani si vo vhodnej chvíli spomenul na žiadosť z roku 2005. Keď sa japonská spoločnosť Genten rozhliadala po pamiatkach, ktorých opravu by mohla zasponzorovať, Giani im pripomenul veduty na Michelozzovom nádvorí.
Florencia a Mediciovci sú veľkým historickým lákadlom. Bolo veľmi pútavé „nazrieť im tak trocha do kuchyne“. Už len vstúpiť do kancelárií v Palazzo Vecchio či v Palazzo Pitti, kedysi obývanom Mediciovcami, je mimoriadnym zážitkom. Prechádzate historickými sálami plnými návštevníkov, a zrazu sa otvoria nenápadné dvere, ktoré vyzerajú skôr ako drevená skriňa, a ocitnete sa v kancelárii či knižnici. Rukami vám prejdú stovky zaujímavých dokumentov, ale aj účtovných spisov. Písomnosti, ktoré sa nachádzajú v archívoch, a to nielen vo Florencii, vás možno šokujú mnohými zaujímavosťami. Pozoruhodný je záujem Mediciovcov o boje s Turkami na našom území, mediciovskí vyslanci, ktorí komentujú vzhľad žien na habsburskom dvore či výmena diplomatických darov na získanie pozornosti a priazne. V záujme ochrany niektorých údajov boli mnohé správy šifrované. Našťastie nie tie, ktoré sa týkali svadobných príprav na sobáš medzi Francescom Medici a Janou Rakúskou, a teda aj našej veduty. Svadobné prípravy a diplomatické vyjednávanie sobáša zanechali po sebe bohatú dokumentáciu. Občas vám výskum skomplikuje Richterova stupnica, ktorá hlási zemetrasenie a z plánovaného dňa na lešení alebo v archíve nie je nič, či nevykúrená Biblioteca Nazionale, ktorá vás udržiava v bdelosti… Prípadne vám zo dňa na deň vymenia elektrické zásuvky v celom archíve a vy stratíte tri hodiny, kým niekde v okolí zoženiete adaptér.
Výskum v archívoch prebiehal súčasne s reštaurovaním veduty. Reštaurátori mali veľmi ťažkú prácu. Krátkosť času, za ktorý museli byť maľby v roku 1565 dokončené, viedla maliarov k tomu, že použili nielen techniku fresky, ktorá je odolnejšia. Mnohé detaily domaľovali „nasucho“. Zásada, ktorej sa dnes reštaurátori musia držať, je, že nemôžu domaľovať to, čo sa z maľby vytratilo. Materiály, ktoré sme im poskytli, však pomohli pochopiť, čo mohli jednotlivé „škvrny“ pôvodne predstavovať. Vedeli ich teda správne interpretovať a dopomôcť im tak, aby boli i naďalej viditeľné a dobre „čitateľné“. Rozpoznali sme, že pri minulých reštaurovaniach došlo aj k zlému pochopeniu niektorých detailov, týkalo sa to napríklad diel, ktoré boli namierené proti mestu. Pripomínali skôr obliehanie Bratislavy než korunováciu.
Môj niekoľkotýždňový výskum s podporou Slovenského historického ústavu sa skončil, ale pátranie po vedute, ako i spolupráca s reštaurátormi nie, a tak som sa rozhodla, že vo výskume budem pokračovať aj na vlastnú päsť a s peniazmi z vlastného vrecka. Celé úsilie neskôr viedlo k myšlienke zorganizovať vo Florencii menšiu prezentáciu Bratislavy, ako i pozvať reštaurátorov k nám do Bratislavy. Nuž, a nakoniec sa zrodil nápad vydať knihu o vedute Bratislavy. Mali sme obrovské šťastie, že si ideu osvojil aj magistrát nášho hlavného mesta a prostredníctvom grantu Ars Bratislavensis sa vo veľkej miere pričinil o jej vydanie. Na tlač prispel aj Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave.
Tvorba knihy nám trvala dlhšie, ako sme pôvodne počítali. Veľa času sme museli venovať zháňaniu povolení na publikovanie fotografií, preklady textov do taliančiny a do angličtiny, hľadanie a získavanie obrazového materiálu z archívnych alebo zo súkromných fondov, grafické úpravy, zalamovanie, nekonečným korektúram a často neúspešným žiadostiam o granty, čo všetko viedlo až k samotnej tlači knihy. Pre všetkých, ktorí sa sústreďujú na prebytočné čiarky, chýbajúce bodky či zbytočné otázniky, podstatu treba často hľadať medzi riadkami. Verte, som nesmierne rada, že sa nám prostredníctvom tejto knihy podarilo „dostať vedutu bližšie – k nám na Slovensko“. Bola to neľahká, ale príjemná „fuška“.
Knihu Veduta Bratislavy vo Florencii : Skrytý príbeh napísali Ivana Kvetánová a Margaréta Musilová. Vydalo ju OZ Priatelia Bratislavy v roku 2019 a má 159 strán.
Študovala históriu a klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave. Má za sebou viaceré študijné a výskumné pobyty – American Academy of Rome (Taliansko), American Center of Oriental Research v Ammáne (Jordánsko), Univerzita vo Viedni. Je absolventkou Pápežského inštitútu pre kresťanskú archeológiu v Ríme. Dodnes pôsobí ako oficiálny certifikovaný sprievodca mesta Rím a jeho provincie. Spolupracuje na výskume kláštora na Katarínke v Dechticiach.