„Keď muži pijú, tak sú bohatí a úspešní, vyhrávajú súdne spory, sú šťastní a pomáhajú svojim priateľom. Rýchlo, prineste mi víno, aby som si mohol ovlažiť myseľ a povedať niečo múdre“ (Aristofanes, Jazdci).
Na otázku, odkedy sa na našom území pije víno a pestuje vinič, nie je vôbec jednoduché odpovedať. Koncom minulého storočia historik František Kalesný prezentoval názor, že vinič sa na území Malých Karpát pestoval už v staršej dobe železnej (halštatská doba). Svoje tvrdenia odvodzoval najmä z výskumov archeológa Mikuláša Dušeka, ktorý začiatkom 60. rokov 20. storočia uskutočnil archeologické vykopávky na vrchu Molpír pri Smoleniciach. Tu sa rozprestieralo rozsiahle hradisko, vybudované spoločnosťou ľudí – nositeľov kalenderberskej kultúry. Dušek okrem iných predmetov objavil osem nožov, ktoré charakterizoval ako vinohradnícke, a hlinenú nádobu, ktorá mala slúžiť na uchovávanie vína. Datoval ich do 7. – 6. storočia pred n. l.
Tieto tvrdenia však musíme považovať za nepodložené, pretože od vykopávok na Molpíre archeológovia nepotvrdili výskyt vinohradníckych nástrojov z uvedeného obdobia na našom území. Na údajnej zásobnici na víno neboli vykonané chemické analýzy, na ktorých základe by bolo možné tvrdiť, že skutočne slúžila na uchovávanie vína. Nájdené nože pravdepodobne neslúžili na rezanie viniča, ale na iný účel. Z uvedeného teda vyplýva, že pestovanie viniča v oblasti Malých Karpát už v halštatskej dobe nemožno dokázať.
Ak sa pozrieme do okolitých krajín, zo susedného Rakúska pochádzajú zatiaľ najstaršie semená viniča hroznorodého (Vitis vinifera) v strednej Európe z 9. storočia pred n. l., a to z obce Angern an der March (Dolné Rakúsko), ktorá leží na hraniciach so Slovenskom. Ďalší doklad prítomnosti kultivovaného viniča sa našiel v obci Zagersdorf v Burgenlande. V hlinených nádobách sa objavili hroznové semená, datované do 7. storočia pred n. l. Aj v meste Šopron v Maďarsku učinili archeológovia podobný objav, datujúc ho však až do mladšej doby železnej. Uvedené fakty síce svedčia o tom, že v blízkosti nášho územia sa vyskytoval kultivovaný vinič už v neskorej dobe bronzovej až mladšej dobe železnej, ale nehovoria nič o jeho pestovaní, ani o výrobe vína. Na základe archeobotanických nálezov predpokladáme, že ani v týchto lokalitách sa ľudia pestovaniu viniča a dorábaniu vína v tomto období ešte nevenovali. Najpravdepodobnejší výklad prítomnosti viničných semien v strednej Európe je ten, že pôvodne išlo o sušené bobule dovezené z Balkánu, pretože vinohradníctvo v tom čase už možno doložiť v oblastiach okolo Čierneho mora. Územia v dnešnom Rakúsku patrili do východoalpského geografického i kultúrneho priestoru a možno predpokladať, že prvé sušené bobule sa sem dostávali zo západnej a južnej Európy.
Kelti – vinári alebo „degustátori“?
Niekedy na prelome 5. a 4. storočia pred n. l. prišli zo západu na územie Karpatskej kotliny Kelti. Zo svedectiev antických autorov vieme, že kmene Keltov ešte pred týmto presunom obchodovali s Etruskami, od ktorých kupovali i víno. Keďže cena vína, schopného niekoľko mesiacov až rokov zrieť a nepokaziť sa po ceste, bola pomerne vysoká, pili ho len tí bohatší a vyššie postavení Kelti. Aj preto Kelti v oveľa väčšej miere konzumovali pivo, ktoré si vedeli sami dorobiť v adekvátnej kvalite. Hoci napríklad v oblastiach dnešného Francúzska bol potenciál na zakladanie viníc, tu žijúce kmene sa v tomto smere realizovali len vo veľmi obmedzenej miere, a aj to až v neskoršom období. V správach rímskych autorov z prvých storočí nášho letopočtu sa objavujú tvrdenia, že Kelti dorábajú kyslé víno. Azda aj preto Kelti víno radšej kupovali a platili zaň vysoké ceny.
V minulosti niektorí autori (Friedrich Bassermann-Jordan, Stuart Piggott) predstavili názor, že Kelti pestovali vinič i v strednej Európe a dorábali víno, ktoré dokonca vyvážali do severnejších oblastí. Hoci keltské kmene obchodovali s vínom aj pred príchodom do Karpatskej kotliny, pestovanie viniča na našom území v laténskej dobe (keď boli nositeľmi kultúry práve Kelti) nie je dokázané. Existuje jednoduché vysvetlenie tohto javu, a to také, že Kelti netvorili homogénnu, jednotne organizovanú spoločnosť. V dôsledku toho si spoločenské a obchodné styky riešili jednotlivé kmene vo vlastnej réžii. Preto napríklad kmene žijúce na našom území (bolo ich pravdepodobne viac, ale s istotou vieme len o dvoch – Kotínoch a Bójoch) na rozdiel od svojich „príbuzných“ na západe s vínom obchodovať nemuseli, a pravdepodobne ho začali získavať až s približujúcim sa rímskym vplyvom.
Archeobotanické nálezy nepotvrdili výskyt kultúrneho viniča na našom území pred rímskou dobou. Ani na mieste dnešnej Bratislavy, kde mali Kelti sídlisko mestského typu s mincovňou, nebola potvrdená prítomnosť semien viniča. Boli však objavené rímske amfory na víno, čo dokladá export vína už v dobe laténskej. Rozvoj samostatného vinohradníctva je veľmi nepravdepodobný – vzhľadom na prírodné podmienky by to ani nebolo rentabilné. V 3. storočí n. l. Cassius Dio, rímsky štátnik a historik, ktorý bol približne medzi rokmi 224 – 229 n. l. správcom Panónie (provincia zahŕňajúca územie východného Rakúska, západného Maďarska a zo Slovenska dnešné Rusovce, Jarovce, Čunovo, Petržalku), uviedol, že Panónčania nepestujú žiadny vinič, okrem toho zlého a zo všetkých najhoršieho. Z toho síce vyplýva, že v rímskej dobe (1. – 4. storočie n. l.) sa už aj na hraniciach nášho územia mohol pestovať vinič, kvalita dorobených produktov však zďaleka nekonkurovala tým rímskym. Bolo to spôsobené najmä vtedajšou klímou. Niekedy v priebehu 1. storočia n. l. sa menili teplotné podmienky, zimy boli sprevádzané častými a hlbokými mrazmi, celkovo bol väčší počet zrážok. Pre šírenie viniča, ktorý je teplomilnou rastlinou, to naozaj nebolo ideálne podnebie.
Rímski legionári
Rozširovanie vinohradníctva v strednej Európe je spojené s prenikaním rímskych vojsk a rímskej kultúry do tejto oblasti. Po zriadení Panónie ako rímskej provincie v rokoch 6 – 9 n. l. sa tak oblasť západného Slovenska ocitla v jej bezprostrednom susedstve, na hraniciach Rímskej ríše. V tomto období sa už na našom území usídlil západogermánsky kmeň Kvádov. Z vyššie uvedených dôvodov sa ani oni nevenovali pestovaniu viniča.
V diele Germania (98 n. l.) od významného rímskeho historika Tacita sa dozvedáme, že germánske obyvateľstvo našich krajov v tom čase víno nepoznalo („…ako nápoj pijú šťavu z jačmeňa alebo z iného obilia skvasenú tak, že sa do istej miery podobá vínu…“) a že víno poznali iba ľudia žijúci blízko pri brehu Dunaja a získavali ho od Rimanov v rámci obchodných transakcií. Na hraniciach sa takmer vždy, vo všetkých obdobiach, udržiaval čulý obchodný styk, prekvitajúci najmä v období mieru. Takýmto spôsobom sa na naše územie dostával najrozličnejší tovar z Rímskej ríše a z jej kolónií. Medzi najstaršie nálezy dosvedčujúce konzumáciu vína na našom území patria džbány na víno a amfory nájdené v Devíne, datované do začiatku 1. storočia n. l.
Hoci práve Rimanom treba pripísať hlavné zásluhy o rozšírenie vinohradníctva do severnejších častí Európy, je paradoxom, že prvá rímska právna norma, ktorá sa týka viniča, sa venuje obmedzeniam a zákazom jeho pestovania. Cisár Domicián vydal v roku 92 n. l. edikt, v ktorom zakázal zakladať nové vinohrady v Ríme, a v provinciách nariadil zredukovať počty vinohradov na polovicu. Tento edikt je zároveň svedectvom o extenzívnom šírení pestovania viniča vo všetkých rímskych provinciách. Toto obmedzujúce nariadenie sa však do veľkej miery ignorovalo a nedodržiavalo sa. Napriek tomu bolo zrušené až o 188 rokov neskôr cisárom Probom, ktorý, ako sa píše v jeho biografii, „povolil všetkým galským, španielskym a britským obyvateľom vlastniť a dorábať víno“.
Marcus Aurelius Probus bol zároveň iniciátorom zakladania viníc na územiach, ktoré na to boli vhodné. Podľa rímskych autorov neskorších období cisár prikázal zakladať vinohrady aj v Panónii a v oblastiach okolo Dunaja. A hoci nemáme priame dôkazy o tom, že by sa už v tomto období na našom území pestoval kultúrny vinič, je dokázané, že minimálne v bezprostrednom susedstve nášho územia sa tak dialo. O tom, že v Panónii Rimania vinice skutočne zakladali, svedčia aj nálezy z rímskeho Aquinca, ktorého pozostatky ležia pod dnešnou Budapešťou.
Zakladanie vinohradov i na odľahlejších územiach ríše úzko súvisí s rímskou kultúrou a ekonomikou. Víno bolo každodenným nápojom Rimanov, preto bolo potrebné dodávať ho aj početným légiám a vojenským posádkam. Starostlivosť o vinič v čase mieru bola zároveň užitočnou činnosťou a prevenciou pred svojvoľným vyčíňaním unudených vojakov. Lokálne dorobené víno znižovalo potrebu exportu, a tým aj finančné náklady ríše.
Od začiatku 3. storočia možno badať i konsolidáciu vzťahov medzi Rimanmi a Kvádmi. Po ukončení markomanských vojen (166 – 180 n. l.), kde proti sebe stáli germánske kmene a Rímska ríša, si Rimania začali mier v stredodunajskom priestore vykupovať peniazmi, službami a rôznymi darmi. Nepochybne medzi najluxusnejším tovarom bolo aj víno vysokej kvality.
Víno a Slovania
Koniec antiky na našom území ohraničuje prelom 4. a 5. storočia n. l. Toto obdobie je zároveň začiatkom sťahovania národov. Na niekoľko storočí sa pomerne stabilné hranice rozpadli, vznikali menšie územné celky, ktoré však čoskoro zanikali a nahrádzali ich ďalšie. Na území západného Slovenska žili ešte v 5. storočí predovšetkým rôzne germánske kmene, napr. Longobardi. Skúmanie dejín vinohradníctva v ranom stredoveku a prinášanie určitých záverov však sťažuje fakt, že na Slovensku doteraz neboli jasne preukázané rozdiely medzi drevom viniča pestovaného a divokorastúceho. Preto zatiaľ nemôžeme vylúčiť ani potvrdiť pestovanie vínnej révy v období 5. – 8. stor.. Neskoršie výskumy možno prinesú viac svetla do problematiky.
Pestovanie viniča a výroba hrozna sú hmotnými pamiatkami doložené u Slovanov v období Veľkej Moravy. Upozorňujú na to archeobotanické nálezy semien viniča, archeologické nálezy vinohradníckych nožov a rôznych ďalších nástrojov a nádob. Na rozmachu vinohradníctva má svoj podiel aj šíriace sa kresťanstvo. Po príchode vierozvestcov Konštantína a Metoda na naše územie sa táto viera začala šíriť po celej krajine. Víno bolo nevyhnutnou súčasťou náboženských obradov. Okrem uplatnenia v cirkevnom živote našlo víno svoje využitie i v svetskej sfére ako symbol spečatenia rôznych dohovorov a zmlúv.
Svedectvo o vinohradníctve podávajú aj tri cirkevné modlitby z literárneho prameňa Euchologium Sinaitium, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou vznikol v čase pôsobenia Konštantína a Metoda na Veľkej Morave. Ide o najstaršiu slovanskú modlitebnú knihu, obsahujúcu rôzne modlitby, spojené napríklad aj s agrárnym spôsobom života. Tri modlitby o víne, teda modlitba pri sadení vinohradu, modlitba pri oberaní hrozna a modlitba nad vínom, keď sa kvasiť začína, sú dokladom o dôležitosti vína nielen pri bohoslužobných úkonoch a v živote svetských elít, ale aj pre bežný ľud. Starostlivosť o vinohrady vždy spočívala na pleciach bežného človeka, ktorý mal najväčší záujem na tom, aby jeho práca nevyšla navnivoč. V modlitbách sa žiada, aby Boh ochraňoval vinohrady, aby požehnal jeho plody a zároveň, aby človeka uchránil pred diablom, teda pred nadmerným pitím, ktoré končí opilstvom.
Neprijateľnosť zdraviu škodlivého požívania alkoholu sa odzrkadľuje aj v penitenciári svätých otcov z toho istého dokumentu. Išlo o zoznam cirkevných trestov a pokánia po jeho nadmernej konzumácii. Článok 37 napríklad hovorí: „Ak niekto svojho druha opije (až na posmech), postite sa obaja sedem dní.“ O tom, že dokument sa týka tiež vína a jeho nadmernej konzumácie, svedčí článok č. 46: „Ak niekto vyleje zo svätého kalicha v čase pozdvihovania, sedem dní nech sa postí, ak vyleje po pozdvihovaní, 40 dní nech sa postí.“ Hoci uvedené dôkazy presvedčivo dokazujú, že v období Veľkomoravskej ríše sa vinič pestoval a víno sa pilo, miestne vinohradníctvo zďaleka nedosahovalo objem, aký nadobudlo vo vrcholnom stredoveku. S rezervou treba brať aj informácie od kronikárov z neskorších období.
V Kronike českej, ktorú napísal Václav Hájek z Libočian v 30. rokoch 16. storočia, sa uvádza, že veľkomoravský kráľ Svätopluk dal poslať českému kniežaťu Bořivojovi pri príležitosti krstín jeho syna Spytihněva sud znamenitého vína. Všetci, ktorí tento dar ochutnali, nevedeli si ho vynachváliť, no a sv. Ľudmila, matka novopokrsteného Spytihněva, dala rozkaz priniesť z Moravy viničné sadenice a vysadiť ich okolo rodného hradu Pšova. Tak kronikár vysvetľuje počiatky vinohradníctva v Čechách. Realita o jeho pôvode je, samozrejme, celkom iná, ale je takmer isté, že Svätopluk vlastnil vinice a víno a spomenutý dar českému kniežaťu poslať pokojne mohol.
Použitá literatúra
- Hajnalová, E.: Archeobotanické pramene vinohradníctva na Slovensku. Historica. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 39 – 40, 1991, 171 – 176.
- Hajnalová, E.: Archeobotanické nálezy z územia Bratislavy. In: J. Šedivý/T. Štefanovičová (eds.): Dejiny Bratislavy 1. Brezalauspurc – na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 52 – 57.
- Kalesný, F.: O začiatkoch vinohradníctva na západnom Slovensku. Historica. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 39 – 40, 1991, 167 – 170.
- Kalesný, F.: Z dejín bratislavského vinohradníctva a vinárstva. In: Bratislava. Spisy Mestského múzea v Bratislave 4. Bratislava 1969, 267 – 308.
- Kohler-Schneider, M.: Verkohlte Kultur- und Wildpflanzenreste aus Stillfried an der March als Spiegel spätbronzezeitlicher Landwirtschaft im Weinviertel, Niederösterreich. Mitteilungen der Prähistorischen Kommission 37. Wien 2001.
- Piggot, S.: A late bronze age wine trade? Antiquity 130/33, 1959, 122 – 123.
- Rebay, C. K.: Die hallstattzeitliche Grabhügelgruppe von Zagersdorf im Burgenland. Wissenschaftliche Arbeiten aus dem Burgenland 107. Eisenstadt 2002.
Realizáciu výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Obrazová príloha: Archív autora, Štátny archív v Bratislave,pracovisko Archív Modra, wikipedia.org
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.