V roku 1927 Gándhí napísal: „Je príliš skoro haliť ma do hávu svätosti, aj keď je to možné. V žiadnej podobe sa svätcom byť necítim.“
Móhandás Karamčand Gándhí bol nepochybne človekom, politikom a lídrom nezvyčajných kvalít, ktoré ho priam predurčovali k spoločenskému statusu presahujúcemu hranicu obyčajnej popularity. Schopnosť oddať sa myšlienke aj za cenu vlastného, aj príkro fyzického nepohodlia (napr. známe politické hladovky), schopnosť ísť proti svojim nasledovníkom s rizikom ohrozenia výsledkov vlastného snaženia (napr. ukončenie hnutia nespolupráce po násilnom incidente v Čaurí Čaurá v roku 1922), zanietenie pre život v jednoduchosti, tvrdá sebakontrola a život v ášrame s komunitou svojich oddaných, spolupatričnosť so sociálne ostrakizovanými a chudobnými, schopnosť komunikovať jazykom, ktorý absolutizoval osobnú skúsenosť v kontexte známych náboženských myšlienok ahinsá (nenásile) alebo bhakti (oddanosť Bohu) – to všetko v Indii prispelo k vytvoreniu pátosu a duchovnej aury okolo osobnosti tohto úspešného politika, vizionára a neúnavného bojovníka za indickú nezávislosť.
Opusťte Indiu
Obraz visiaci na stene Ágáchánovho paláca v Púne, kde bol Gándhí spolu s inými politikmi internovaný od augusta 1942 do mája 1944 po vzniku hnutia „Opusťte Indiu“, názorne ilustruje ako si Indovia zapamätali Bápúdžího, teda milovaného otecka, či skôr otca moderného indického národa a stratéga nenásilného zápasu s doznievajúcou mocou Britov na subkontinente. Sedí pod stromom, pod ktorým sa zvyčajne zobrazujú meditujúci askéti a žehnajúci svätci. V ruke v blízkosti knižky, pravdepodobne jeho obľúbenej Bhagavadgíty, drží ruženec a druhou rukou gestikuluje smerom k svojej manželke Kastúrbáí, vysvetľujúc niečo, čo sa pozdávalo aj Bohu, ktorý pozorne počúva Gándhího slová. Veď aký by to inak bol mahátmá – človek s veľkou dušou? Nepochybne bez Gándhího osobitej politickej stratégie a filozofie zdôrazňujúcej, že kvôli pravde nie je potrebné ubližovať druhým, pretože je zjavná, a zároveň bez schopnosti nielen priblížiť sa bežnému človeku, ale aj mobilizovať ho k politickému zápasu, by India na ceste k nezávislosti prišla o možnosť prehovoriť výsostne indickým jazykom do sveta hľadajúceho svoju novú globálnu podobu založenú na iných ako koloniálnych vzťahoch. Kultúra úcty k významným ľuďom sa však v Indii ťažko odlišuje od reálnej sakralizácie a úcta môže mať aj paradoxné prejavy. Tie v súčasnosti dokumentujú pokusy vybudovať chrám pre Gándhího vraha Náthuráma Gódsého.
Múzeum v paláci samozrejme nezastrešuje len tento obraz. Nájdeme v ňom aj množstvo predmetov každodennej potreby nielen od samotného Mahátmu, ale aj od jeho spoluväzňov. Práve jedna z nich – Saródžiní Naidú, významná indická politička a členka kongresu – ešte v roku 1945 opisuje Gándhího ako človeka „s hlbokou a žiariacou múdrosťou, neporaziteľnou odvahou, nekorumpovateľnou vierou a nevýslovnou láskou pre trpiace a chybujúce ľudstvo“.
Historická pamäť Indov na Gándhího, ktorá hraničí s nábožnou úctou, sa po získaní vytúženej nezávislosti stelesnila v tisíckach miest. V každej väčšej indickej metropole sa nachádza M.G. Road, ulica Mahátmu Gándhího. Parkom a námestiam dominujú jeho sochy, neraz ovenčené tými istými kvetmi, ktoré kúpite pred chrámami indických božstiev. Niet sa čo čudovať. Gándhího nacionalizmus totiž nebol len dobovou právnicky a filozoficky podkutou politickou stratégiou, ale mal aj duchovný rozmer podporený odriekavým životným štýlom, ktorý sa, okrem dôrazu na skromnosť a sebestačnosť, prejavil napríklad aj v spôsobe Mahátmovho obliekania či vegetariánskeho stravovania, ktoré následne umocňovali duchovný rozmer jeho pôsobenia v mysliach ľudí. Tu niekde vzniká aj gándhíovstvo ako životné presvedčenie či štýl, ktorý má dodnes svojich priaznivcov, rozoznateľných najmä podľa používania ručne tkaných látok a nosenia tzv. Gándhího čiapky-lodičky. Za jeden z posledných masových apelov gándhíovstva možno považovať napríklad protikorupčné pochody vedené Annom Hazarem v rokoch 2011 až 2013.
Osobné zlyhania
Významná osobnosť, zriedkakedy bez chýb či osobných zlyhaní, sa však ťažko vyhne kritike a jej idealizácia môže viesť k neprimeraným reakciám. Nedávno sa ozvali postkoloniálni aktivisti v Afrike, ktorí obviňujú Gándhího z rasizmu a z arogancie k Afričanom počas jeho juhoafrického pôsobenia (1893 – 1914). Už od medzivojnového obdobia bol Gándhí kritizovaný za svoj nedostatočne odmietavý vzťah ku kastám a stále častejšie sa vynára aj kritika jeho vzťahu k ženám. Vplyvná časť Britov v ňom neraz videla len politického prospechára a populistu. Dostatočne ironický bol aj komentár „o nahom fakírovi“, vyrieknutý pri príležitosti Gándhího návštevy konferencie za okrúhlym stolom v Londýne Winstonom Churchillom, viceprezidentom India Defence League, britskej politickej frakcie, ktorá sa zasadzovala za udržanie Indie v Britskom impériu.
Azda najväčšími domácimi kritikmi Gándhího však boli tí indickí nacionalisti, ktorí kolektivitu národa podmieňovali kolektivitou náboženskou, a teda svetonázorovými rozdielmi. Tento nacionalistický prúd dominoval politickému boju za nezávislosť, priniesol obrovskú vlnu násilia a státisíce, ak nie milióny obetí, a nakoniec územie historickej Indie rozdelil na Indickú republiku a Pakistan. Gándhí voči znesváreným komunitám hinduistov, moslimov a sikhov aktívne vystupoval a doplatil na to svojím životom. Maráthsky bráhman Náthurám Gódsé ho práve z dôvodu, že nehájil predovšetkým hinduistov a dopustil politické rozdelenie subkontinentu, v podvečer 30. januára 1948 zastrelil.
Náboženskí nacionalisti po atentáte prechodne stratili politické pozície. Gódsé bol odsúdený na smrť, ale myšlienka politicky agresívneho hinduizmu nezomrela. Od počiatku 80. rokov silnie a dnes priam prekvitá. V januári tohto roku si niekoľkí členovia radikálneho politického zoskupenia Hindu Mahásabhá, ktoré je len slabým odvarom pôvodnej predvojnovej politickej strany, pripomenuli výročie Gándhího vraždy jej opätovným zinscenovaním. Figurína Mahátmu bola za skandovania oslavného pokriku pre Gódsého znovu popravená, ba dokonca aj s farebnou náhradou za tečúcu krv. Nuž a najnovšia správa spravodajského portálu BBC informuje, že presne v deň výročia Gándhího narodenín 2. októbra 2019 neznámi páchatelia zneuctili jeho pamätník v stredoindickom meste Rewa. Odcudzili urnu s popolom a fotografie Mahátmu popísali zelenou farbou (farba symbolizujúca juhoázijských muslimov) slovom „zradca“.
Duchovný rozmer Gándhího, eskalovaný takmer do uctievania, vytvára priestor pre jeho vnímanie ako človeka prekračujúceho zaužívané spoločenské normy, keď to považuje za vhodné pri naplnení svojho cieľa. Tiež podporuje jeho popularitu a prispieva k pátosu okolo jeho osoby. Na druhej strane však poskytuje aj priestor jeho kritikom, u ktorých práve „slobodomyseľná, na autoritách nezávislá“ filozofia „fakíra“ potláča oddávna tradované poznanie a spoločenskú prax, dovedna nazývané sanátana dharma, ktorá je pre dnešných náboženských nacionalistov totožná s hinduistickým náboženstvom a má byť chránená. Ide o konflikt takmer teologický, kde sú indické predstavy o duchovnosti, založené na praxi sakralizácie významnej spoločenskej postavy, spochybnené predstavami o duchovnej tradícii, ktoré využívajú modernú myšlienku národa. Zároveň je modernita Gándhího nacionalizmu v rozpore s nacionalizmom náboženským. Povedané slovami profesora histórie na Oxfordskej univerzite Faisala Devjiho: „Gándhí sa stal pôvodcom všetkého, v čom každá generácia Indov vie nájsť dôsledky svojich spoločenských a politických záujmov. V tomto ohľade skutočne zostáva otcom národa.“
Literatúra
- Devji, F.: The Impossible Indian: Gandhi and the Temptations of Violence. London 2012.
- Gandhi, M. K.: A Candid Critic. Young India 9/3, 20. január, 1927, 21.
- Guha, R.: Gandhi. The years that changed the world, 1914-1948. Gurgaon 2018.
- Juergensmeyer, M.: Saint Gandhi. In: H. J. Stratton (ed.): Saints and Virtues. Berkeley 1987, 187 – 203.
- Rácová, A. Prel.: Mohandás Karamčand Gándhí. Môj experiment s pravdou. Bratislava 1988.
Internetové odkazy:
- https://www.gandhiheritageportal.org/journals-by-gandhiji/young-india
- https://www.gandhiservefoundation.org/about-mahatma-gandhi/collected-works-of-mahatma-gandhi
Obrazová príloha: wikipedia.org, Dušan Deák
Študoval odbor história – filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvoval na University of Pune v Indii. Habilitoval sa v odbore orientálne jazyky a literatúry na Univerzite Komenského v Bratislave. V súčasnosti pracuje na Katedre porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. S Annou Rácovou redakčne upravil Indický denník Viery Lubošinskej, s Gabrielom Pirickým a s Martinom Slobodníkom zostavil kolektívnu monografiu Súčasné podoby súfizmu od Balkánu po Čínu. Vydal vedeckú monografiu Indickí svätci medzi minulosťou a prítomnosťou : Hľadanie hinduistov a muslimov v Južnej Ázii a učebné texty k štúdiu kultúr Ázie – Ázia – tradícia a kultúra (2011). S Danielom Jasperom zostavil kolektívnu monografiu Rethinking Western India : The Changing Contexts of Culture, Society, and Religion. Publikoval množstvo odborných štúdií doma a v zahraničí. Absolvoval viaceré zahraničné stáže (Leiden, Wassenaar, Warwick, Pune, Aurangabad). Je členom redakčnej rady časopisov Deccan Studies a Slovak Ethnology. Je aj členom Maharashtra Studies Group. Aktuálne pripravuje reedíciu a anglické vydanie Denníka Viery Lubošinskej a pracuje na monografii o marginalizovaných náboženských kultoch v západnej Indii.
