Dnes je pre nás väznica v Ilave miestom, kde sú uväznení tí najťažší zločinci. Nebolo to tak však vždy. Ešte pred pár desiatkami rokov sa tam nachádzali aj deti. Stačila k tomu jedna udalosť, a to Viedenská arbitráž. Problémová mládež sa razom ocitla za múrmi väzenia.

Pri zmienke o meste Ilava sa azda väčšine vybaví väznica. Niet sa čo čudovať, jej dejiny siahajú do druhej polovice 19. storočia. No v priebehu existencie slovenského štátu a vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) fungovali v priestoroch ilavskej väznice aj iné zariadenia, ako zaisťovací tábor pre „nepriateľov Slovenského štátu“, trestnica pre ženy, židovské pracovné stredisko, či pracovný útvar pre Rómov a tzv. asociálne osoby. A to stále nebolo všetko. Už krátko po prvej Viedenskej arbitráži – v decembri 1938 – bol do Ilavy evakuovaný aj Komenského ústav, pôvodne sídliaci na arbitrážnom území v Košiciach.

Prvá polepšovňa na území Slovenska

Komenského ústav pôvodne sídlil v Košiciach.

Dejiny Komenského ústavu sa začali na konci 19. storočia za čias rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho vytvorenie vychádzalo z reformy justície po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a z nedostatočnej kapacity kráľovských polepšovní. Pri svojom vzniku bol historicky prvou polepšovňou na území Slovenska. Pôvodne po vzniku Československa niesol ústav názov Štátna polepšovňa v Košiciach, následne Ústav Komenského pre výchovu opustenej mládeže a až vládnym nariadením č. 609 Zb. z. a n. z roku 1919 získal názov Komenského ústav. Zariadenie slúžilo na prevýchovu predovšetkým delikventnej a tzv. mravne vadnej  mládeže, na základe čoho aj disponovalo justičným oddelením a oddelením sociálnej starostlivosti. Umiestňovaní v ňom boli výlučne chlapci. Vekové rozhranie sa pohybovalo medzi 10. až 18., prípadne 21. rokom života. Ústav riadil prednosta, neskôr nazývaný riaditeľ, pričom patril pod dohľad a správu ministerstva spravodlivosti.

Chovanci pravidelne navštevovali ústavnú školu. Okrem nej sa však vzdelávali aj v remeslách. Mali možnosť rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti, napr. v stolárstve, krajčírstve, zámočníctve, obuvníctve a v mnohých ďalších. Mohli tak získať tovarišský (výučný) list. V Košiciach mali tiež k dispozícii kvetinársku, ovocinársku a zeleninársku záhradu a malé hospodárstvo s chovom ošípaných, hovädzieho dobytka a hydiny.

V medzivojnovom období ústav predstavoval jedinečné a moderné zariadenie pre problémovú mládež. Dobové publikácie ho dokonca označili ako „najkrajšiu a najmodernejšiu inštitúciu bývalého Uhorska“. V roku 1938 a počas existencie slovenského štátu však nastali mnohé zmeny a Komenského ústav v Košiciach sa zmenil na Štátny výchovný ústav v Ilave.

Ilavská väznica.

Zaujímavé je spektrum osôb, ktoré sa dostávali za brány nápravného zariadenia. Pod mladistvými kriminálnikmi si človek pomerne ľahko predstaví osoby páchajúce krádeže, lúpeže, podpaľačstvo a podobne. No kto predstavoval,v súčasnosti pejoratívne znejúcu, tzv. mravne vadnú  mládež? Zakladateľ českej sociálnej pedagogiky Alois Zikmund ju klasifikoval ako mládež s poruchami duševného života, u ktorej vývoj rozumu, mravného citu a vôle neprebiehal harmonicky, ale mal úchylný priebeh (preto zvykla byť označovaná aj ako úchylná). Pod vplyvom týchto porúch sa mládež stávala antisociálnou a problémovou . V praxi to boli osoby, ktoré nechodili do školy, túlali sa, žobrali, neposlúchali a rodičia si s nimi nevedeli dať rady. Vo všeobecnosti možno povedať, že im nestačila rodinná výchova a mali smerovať do odborných ústavov.

Viedenská arbitráž a evakuácia do Ilavy

Rozsudok vyrieknutý nad územím Slovenska vo Viedni v novembri 1938 znamenal stratu niekoľkých tisícov kilometrov štvorcových vrátane mesta Košice. Pre vtedajší Komenského ústav to znamenalo jediné – rýchlu evakuáciu. Najskôr sa ústav na pár týždňov ocitol v ružomberskej väznici a následne sa dostal na západné Slovensko do Ilavy. Krátko pred evakuáciou sa stal novým riaditeľom Pavol Krchňák – exponent HSĽS. Českí zamestnanci boli prepustení. Zamestnanecké straty musel ústav nahradiť, a tak boli niektorí zamestnanci ilavskej väznice preradení do služieb výchovného ústavu.

Riaditeľ Krchňák na búrlivé obdobie spomínal nasledovne: „2. novembra 1938 večer o 1/27 hodine dostal národný výbor telefonickú zprávu z Bratislavy, že Košice padly. V strašných dňoch chaosu sme čakali každú hodinu, že nám budú prisunuté vagóny pre evakuáciu.“ S vypätím všetkých síl sa podarilo presunúť to najnutnejšie.

Chovanci – po príchode do ústavu a pri odchode, medzivojnové obdobie.

Pod tlakom udalostí sa chovanci ocitli v priestoroch skutočnej väznice. Na takéto podmienky neboli zvyknutí. Niekdajší košický ústav bol totiž navrhnutý vyslovene pre ich potreby a účely. Negatívne hodnotenia boli zaznamenané aj vo výročných správach ústavu. Písalo o sklamaní, strachu a tiesni. Nevyhovujúce prostredie sa snažil riaditeľ zakryť tvrdeniami o zapojení ústavu „do programu výstavby nového Slovenska“. Stanovil jasný cieľ –prevychovať chovancov, aby porozumeli novému pobytu „z hľadiska veľkých dejinných obetí celého národa“. Stojí za zamyslenie, že pri opise obdobia, keď sa zo Slovenskej krajiny ako súčasti Č-SR stáva slovenský štát, riaditeľ nepíše o radosti a nadšení, ale o národných obetách.

No počas 2. svetovej vojny neboli v Ilave len problémoví chlapci. Do ilavského komplexu sa dostávali aj politickí väzni – oponenti režimu, Židia pracujúci na výstavbe blízkej hydrocentrály, ale aj ženy trestankyne. Tento stav si vyžadoval zvýšenú pozornosť a opatrnosť. Tú však bolo v daných podmienkach len veľmi ťažké udržať. Slovenský spisovateľ a publicista Elo Šándor, ktorý bol v tom období zaistený v Ilave, si zapísal: „Chlapci prichodia do styku s trestancami a tí ich učia, ako sa majú ‚ujať‘ v živote.“ Podľa ústavných učiteľov by bolo najlepšie, keby chovanci žili v ústave sami. To však v danej situácii nebolo možné.

Pobúrení Ilavčania

Chovanci v ústavnej škole – medzivojnové obdobie v Košiciach.

Umiestnenie výchovného zariadenia disponujúceho aj remeselnými dielňami nahnevalo ilavských živnostníkov. Tí sa obávali, že im ústav preberie zákazky, pretože svoje výrobky ponúkal za nižšie ceny. Nahnevaní však neboli len živnostníci, ale aj ďalší obyvatelia mesta. S prítomnosťou ústavu sa nevedeli stotožniť. Vyjadrovali sa o ňom ako o „škole zločinnosti“. Riaditeľ ústavu to kládol za vinu nedostatočnej informovanosti o tomto type zariadení v spoločnosti ako takej. Podľa neho bol význam ústavov verejnosťou vnímaný skreslene a falošne, ako výsledok represívnych opatrení. Krchňák chcel, aby ústavný život viac prenikal do okolitého sveta a nebol izolovaný, vďaka čomu by sa zmenilo vnímanie problémovej mládeže zo strany Ilavčanov. O lepšie prijatie miestnymi obyvateľmi sa chovanci snažili prostredníctvom účasti na bohoslužbách či počas koncertov ústavnej hudby v miestnom Hlinkovom dome.

Na margo činnosti dielní treba poznamenať, že niektoré, ako napr. obuvnícka, pracovali primárne pre potreby ústavu. Vyrábala a opravovala obuv pre chovancov, ženskú trestnicu a pre zamestnancov. Stolárska dielňa, prezývaná aj „malá továreň“, zhotovovala kancelársky nábytok pre súdy, kancelárie justičných úradov či pre najvyšší kontrolný úrad. Rovnako ani táto dielňa nemala priestor pre „civilné“ objednávky. Zákazkám Ilavčanov sa venovala skôr krajčírska a čalúnnická dielňa. Tiež však nie výlučne, keďže boli zaneprázdnené šitím rovnošiat pre dozorcov, sudcovských talárov pre všetky súdy a v neposlednom rade aj šitím šatstva pre chovancov a ústavných zamestnancov.

„Štátovýchova“

Minister školstva vojnovej Slovenskej republiky Jozef Sivák.

Spojenectvo s Nemeckom ovplyvnilo nielen zahraničnú politiku či hospodárstvo Slovenskej republiky, ale aj jej školstvo a pedagogickú vedu. Vzorom výchovy, vzdelávania a disciplíny bolo nacistické Nemecko, prípadne fašistické Taliansko. Národný, resp. v prípade slovenského štátu národno-kresťanský motív badať aj vo vyhláseniach ministra školstva Jozefa Siváka, ktorý sa na tému výchovy vyjadril jasne: „Chceme vychovať mládež mravnú, čistú, cnostnú, kresťansky a nacionálne zmýšľajúcu, lebo len v takejto slovenskej mládeži vidím záruku našej lepšej národnej budúcnosti.“ Malo dôjsť k zmene dovtedajšieho „pomýleného a škodlivého“ výchovného systému, ktorý mal byť sústredený na „úplnú prevýchovu mládeže v duchu kresťanskom“. Veľmi podobne to videl aj prezident Jozef Tiso: „Pretože v novej štruktúre štátu bude idea kresťanská a národná základom, musia sa tieto mravné prvky v plnej miere uplatňovať aj vo výchove a výučbe.“

Na totožných zásadách bola postavená aj výchova v samotnom ústave – mala prebiehať na princípoch kresťanského svetonázoru a „živého i vrelého slovenského cítenia k rodnej hrude a pracovitosti“. Prístup k chovancom nemal byť kazateľský či moralizujúci, ale vytvárajúci láskavý a spravodlivý vzťah medzi učiteľmi a chovancami. Výsledky takejto výchovy a skutočný prístup k chovancom však na základe zachovaných dokumentov len veľmi ťažko zistiť.

O posilnenie výchovy v intenciách ideologického smerovania slovenského štátu sa vedenie ústavu snažilo pomocou prednášok. Konali sa každú nedeľu, počas sviatkov a pamätných dní. Rečnili na nich napr. riaditeľ ústavu, správca dielní či miestny kňaz. V archívnych materiáloch sa však zachovali len ich názvy. Popri prednáškach o slušnom správaní (O chovaní na verejnosti, Pravidlá slušnosti na ulici) či hygiene (Udržovanie poriadku, Čistota – pol života) sa chovanci zúčastňovali aj politicky ladených prejavov, ako napr. Voľba prvého prezidenta Slovenskej republiky. Typickými boli tiež prednášky venujúce sa výročiu vzniku štátu či významným osobnostiam, ako Andrej Hlinka, Martin Rázus či Vojtech Tuka. Chovancom sa nevyhli ani prednášky venujúce sa slovenskému „ochrancovi“ Nemecku – niesli názvy ako Nemecko vo svetle pravdy či Nemecko mierové a bojujúce. V apríli 1942 si chovanci vypočuli pár slov na tému Význam a práca A. Hitlera. Všetky tieto témy zapadali do politiky a ideologického rámca slovenského štátu. Postupom vojny (od polovice roka 1943) sa však trochu zmenilo tematické rozhranie prednášok a začali sa vyskytovať aj také so zameraním nabezpečnosť a obranu – napr. Účinok bômb a zmiernenie ich účinnosti po nálete, Prečo sa mám ukryť v úkrytoch. Tieto zmeny môžeme vnímať ako reakciu na zmenu situácie na frontoch 2. svetovej vojny.

Komplikácie v dôsledku vojnového stavu a koniec prevýchovy v Ilave

Chovanci, dozorcovia a úradníci Komenského ústavu v Ilave pri koncerte v parku, jún 1940.

Druhá svetová vojna komplikovala ako život v zázemí, tak aj v ústave. Dielne mali problém s nedostatkom materiálov, ústavní učitelia si museli plniť vojenskú službu. Absencia pedagogických zamestnancov značne naštrbovala vzdelávací proces a činnosť v dielňach. Nie raz riaditeľ apeloval na ministerstvo národnej obrany, aby odbremenilo či už učiteľov alebo dozorcov od konania vojenskej služby. Situácia sa väčšmi zhoršila po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944. Riaditeľ ústavu Krchňák zmizol a vedenia sa chopil jeho zástupca. Predpokladá sa, že šlo len o formálne vedenie a situáciu v ilavskom väzenskom komplexe riadili Nemci. Už na konci roka 1944 boli zatvorené dielne a vyučovanie prebiehalo len hodinu denne, a to večer. Priestory zaisťovacieho tábora zaujala Sicherheitsdienst (SD). Hlavnou a výhradnou prácou chovancov sa stalo kopanie zákopov a opevňovanie pre nemeckú armádu. V januári 1945 boli vydané evakuačné smernice, aby bol ústav pripravený na možnú evakuáciu. Následne bola 8. februára vyhlásená pohotovosť. K oslobodeniu mesta Ilava došlo 30. apríla 1945. Okresný národný výbor vymenoval nové vedenie ústavu. Niektorí zamestnanci boli prepustení za zradu na Povstaní, ostatní prešli previerkou zo štátnej spoľahlivosti. Ústav sa mal pripraviť na presťahovanie z Ilavy späť do Košíc. K naplneniu týchto plánov došlo 1. júla 1946. Tam sa osud problémovej mládeže vIlave končí.

Archívne pramene:

Štátny archív v Trnave, fond Komenského polepšovňa mladistvých v Košiciach a v Hlohovci.

 

Literatúra:

  • Baka, I.:Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940. Bratislava 2010.
  • Mátej, J.: Školská výchova za takzvaného slovenského štátu. Bratislava 1958.
  • Sivák, J.: Nové slovenské školstvo I. Bratislava 1940.
  • Sivák, J.: Nové slovenské školstvo II. Bratislava 1940.
  • Šándor, E.: Ilava. Zážitky z policajného lapáku a z koncentračného tábora z čias, keď sa rodila naša sloboda. Brno 1947.
  • Vachalík, V. et al.: Sedemdesiat rokov výchovného ústavu pre mládež v Hlohovci. Hlohovec 1973.
  • Vajová, M.: Polepšovňa v Košiciach – Komenského ústav v roku 1919. In: J. Králík (ed.):SapereAude. Hradec Králové 2011.
  • Zikmund, A.: Mládež mravněvadná. Praha 1930.

 

Internetové odkazy:

Obrazová príloha: Nový svet 1939, ilava.sk, ZVJS, Komenského ústav v Košiciach 1919 – 1929, Vězeňství v československé republice 1936.

Článok vznikol s podporou grantu UGA UKF „Sociálna starostlivosť o deti a mládež na západnom Slovensku v rokoch 1939 – 1945“.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Mgr. Viktória Rigová (1995) – v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom výskume sa zameriava na sociálnu starostlivosť o deti a mládež na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, taktiež na fenomén problémovej mládeže a jej ústavnú prevýchovu. V minulosti pracovala ako lektorka na Nitrianskom hrade a v detskom múzeu Severka. Je autorkou viacerých vedeckých článkov a spoluriešiteľkou viacerých projektov KEGA a APVV, medzi ktoré patrí aj projekt „Dejiny Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v domácich a európskych dimenziách (1905 – 1945)“. Jej hlas môžete poznať z podcastov „História pre zaneprázdnených“.