Čo je protestantizmus? V čom sa líši od katolicizmu? Dá sa vôbec definovať? Je vskutku veľmi zložité nájsť dobrú definíciu, aby nebola príliš plytká. Štátna poznávacia značka áut vo Vatikáne je SCV – skratka, ktorá v taliančine znamená „Stato della Città del Vaticano“, teda „Štát mesta Vatikán“. Povráva sa o tom vtip, že táto skratka v skutočnosti znamená „Se Cristo vedesse…“, čiže „Keby to len Kristus videl…“. Keby však dnešný protestantizmus videli jeho prvotní tvorcovia, nereagovali by azda s podobným zhrozením?
Tento článok nemôže ani zďaleka obsiahnuť všetku rôznorodosť, ktorá charakterizuje protestantské cirkvi a prúdy. Preto bude len úvodom do problematiky, čo všetko protestantizmus zahŕňa. Aby sme pochopili, aký bol päťstoročný vývoj protestantizmu, musíme si ho rozdeliť do piatich skupín: klasický, radikálny, evanjelikálny, charizmatický a liberálny.
Klasický protestantizmus
Začiatky klasického protestantizmu siahajú k jeho prvým tvorcom do 16. storočia. Myslíme tým pôsobenie luteránskych (luteránov) a reformovaných protestantov (kalvínov). Ich hlavnými predstaviteľmi boli Martin Luther, Filip Melanchton, Ulrich Zwingli a Ján Kalvín. Hlavná náuka kládla dôraz na spásu len skrze vieru (sola fide) a na nezávislú autoritu Biblie (sola scriptura).
Medzi luteránmi a kalvínmi sú viaceré teologické rozdiely, no spomeniem len jeden hlavný – chápanie eucharistie. Luther naďalej prijímal, že v eucharistii sa reálne nachádza prítomný Kristus, ale odmietol ju chápať slovníkom stredovekej náuky o tzv. transubstanciácii. Podľa nej sa pri slávení omše chlieb a víno premenia na ozajstné Kristove telo a krv, hoci navonok nevidno žiadnu zmenu. Luthera to však vnímal ako tzv. konsubstanciáciu, teda reálnu Kristovu prítomnosť v premenenom v chlebe a vo víne, ale bez „nadbytočného“ katolíckeho zázraku. Nepôjdeme do detailov, ale podstatné je, že vzniklo spektrum chápania eucharistie, a to od najfyzickejšej Kristovej prítomnosti u katolíkov až po jej len symbolické vnímanie cez Luthera, Kalvína až k Zwinglimu.
Do skupiny klasického protestantizmu by sa dala zahrnúť aj anglikánska cirkev, aj keď tá je špecifickejšia. Anglikanizmus sa zaslúžil o vznik tzv. puritánov, ktorí sa chceli ešte viac odlíšiť od katolíkov, a ich imigranti do Ameriky prispeli k ďalšiemu vývoju protestantizmu. U nás na Slovensku pôsobí Evanjelická cirkev augsburského vyznania (evanjelici), Reformovaná kresťanská cirkev a Cirkev bratská (obe kalvínske).
Radikálny protestantizmus
Radikálny protestantizmus má tiež korene v 16. storočí a od klasického protestantizmu sa líši radikálnejšou teológiou. Patria sem anabaptisti, ktorých hlavnou črtou bolo odmietanie platnosti detského krstu. Hlavný dôvod bol ten, že ho nenachádzali v Biblii. Ich názov znamená „znovukrstiaci“, keďže pre nich musí byť každý dospelý kresťan opätovne pokrstený. Nemysleli si však, že tým konajú druhý krst, pre nich bol prvý a skutočne platný. Implikácie tejto zmeny boli obrovské. Vyplývalo z nej, že všetci kresťania, ktorí majú už detský krst, nie sú naozaj kresťania, a preto ani nemôžu platne prijímať žiadne sviatosti. Nik, kto nebol súčasťou ich skupiny, nebol kresťan. Počiatky anabaptizmu siahajú do Zürichu 20. rokov 16. storočia. O desaťročie neskôr však už boli rozšírení aj v Holandsku a v Nemecku. Ich najväčšiu holandskú vetvu viedol Menno Simons, ktorý tak dal vznik mennonitom. Dnes ich je viac než 1,5 milióna a sú zastúpení po celom svete. Z nich sa v 17. storočí vyvinula skupina amišov, ktorých meno je odvodené od ich vodcu Jakoba Ammanna. Amišov je dnes vyše 300-tisíc, existujú takmer výlučne v Amerike, a je pre nich typický vidiecky život s odmietaním väčšiny modernej technológie.
Známejší než anabaptisti sú baptisti, ktorí sa sformovali v 17. storočí v Anglicku. Aj oni odmietali krst detí, a tiež podriadenie sa anglikánskej cirkvi, za čo boli najskôr prenasledovaní. Vďaka tomu sa stali v Anglicku a v Amerike bojovníkmi za slobodu náboženstva (zvlášť ich priekopník Roger Williams). Dnes sa jednotlivé baptistické skupiny od seba zásadne líšia. Celkovo je ich vyše 100 miliónov a u nás sú zastúpení Bratskou jednotou baptistov.
Evanjelikálny protestantizmus
Pri téme protestantizmu sa v slovenčine stretáme s dvoma podobnými pojmami, medzi ktorými je veľký rozdiel: evanjelik a evanjelikál. Evanjelik (evangelisch, évangélique) je pojem používaný od 16. storočia pre európskych protestantov a evanjelikál (evangelical) označuje špecifickú kategóriu dnes už globálneho protestantizmu, ktorý má svoje korene v Spojených štátoch. Evanjelikalizmus nie je jedna konkrétna cirkev – je to hnutie, ktoré sa v spomenutom storočí rozšírilo v mnohých protestantských kruhoch.
Americké 19. storočie možeme právom nazvať evanjelikálnym. Charakterizovalo ho náboženské nadšenie a ohlasovanie tzv. prebudení, objasnených na nasledujúcich príkladoch James McGready prišiel v roku 1801 s konceptom prebudeneckého tábora, na ktorom ľudia počúvali evanjelium ohlasované s novou dynamickou vervou. Charles Finney vytvoril tzv. „lavičku úzkosti“, na ktorú boli dopredu pozvaní hriešnici cítiaci potrebu prijať Ježiša do svojho života. Kazatelia začali byť spontánni, často vystupovali s ohnivým hlásaním a dramatickými príbehmi. Finney tiež písal praktické manuály o tom, ako možno cez kázne rozprúdiť emócie a náboženské vytrženie. Podobný štýl si v tom čase osvojili mnohé skupiny vrátane najznámejších baptistov a metodistov. Metodisti boli známi svojím putovným ohlasovaním evanjelia, zvlášť ich predstaviteľ Francis Asbury, ktorý prejazdil na koni asi pol milióna kilometrov a precestoval Apalačské vrchy šesťdesiatkrát.
Evanjelikalizmus zdôrazňuje ústrednosť Biblie, Ježišovu smrť na kríži, potrebu osobného obrátenia a evanjelizáciu. V prvej polovici 20. storočia sa z neho vyvinul kresťanský fundamentalizmus, ktorý odmietol liberálnu teológiu (pozri nižšie) a ktorý možno vnímať ako konzervatívnu súčasť evanjelikalizmu. Mnohí evanjelikáli bojovali proti dostupnosti alkoholu či otroctvu, ako napríklad William Wilberforce. Evanjelikálne hnutie je dnes rozšírené po celom svete vrátane Afriky a Ázie. V Amerike tvoria dodnes veľmi významnú súčasť spoločnosti (25 – 30 %), a teda aj voličského elektorátu. Podľa kritérií, ktoré zvolíme, evanjelikálov môže byť na svete približne pol miliardy. Z registrovaných cirkví u nás môžeme medzi nich zaradiť Kresťanské zbory na Slovensku.
Charizmatický a pentekostálny protestantizmus
Jeden z najzaujímavejších vývojov kresťanstva od začiatku 20. storočia zosobňujú tzv. charizmatické a pentekostálne cirkvi. Ide o dva súvisiace pojmy, medzi ktorými sú isté odlišnosti. Tieto pojmy pochádzajú od gréckych výrazov charismata (dary) a pentékosté (päťdesiat), keďže sviatok Lentíc – novozmluvné Zoslanie Ducha Svätého – sa odohral päťdesiat dní po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Odvtedy apoštolov údajne sprevádzali mnohé nadprirodzené dary vrátane schopnosti uzdravovať a rozprávať v jazykoch. Pod „rozprávaním v jazykoch“ sa chápe jazyk pre bežných ľudí nezrozumiteľný, ktorým veriaci chváli Boha (glosolália).
Historicky možno rozoznať tri rôzne prúdy tejto verzie kresťanstva. Prvá bola na samom začiatku 20. storočia a svoj dôraz kládla na glosoláliu. Vedúce osobnosti (Charles Parham a Joseph Seymour) konsolidovali nosné idey pentekostalizmu, ako je „dar jazykov“ či „krst Duchom Svätým“, ktorý veriaci dostal po svojom vnútornom obrátení. Najväčšou medzinárodnou pentekostálnou skupinou je Assemblies of God, ktorý na Slovensku zastupuje Apoštolská cirkev.
Druhé obdobie začalo v 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď sa charizmatické elementy začali udomácňovať aj v iných, tradičných vetvách protestantizmu, ale aj v katolicizme. Hnutie teda môže byť charizmatické bez toho, aby bolo pentekostálne alebo protestantské.
Tretia fáza nastáva v poslednej dobe a je spájaná s jednotlivcami, k akým patrí napríklad John Wimber, pričom dôraz sa kladie na zázračné liečenia, alebo, ich slovníkom, na „znaky a divy“. V tomto čase sa v rámci pentekostalizmu vyvinulo aj tzv. „evanjelium prosperity“, ktoré tvrdí, že viera sa prejavuje fyzickým zdravím jednotlivca, ako aj jeho materiálnou prosperitou. Táto myšlienka znie aj pre mnohých kresťanov kontroverzne, pretože z nej vyplýva, že Božia aktivita najskôr vyžaduje vieru človeka, ktorá sa dá potom merať podľa jej materiálnych výsledkov. Charizmatické a pentekostálne hnutia majú veľký globálny vplyv a v súčasnosti ich stále rastúci počet tvorí vyše pol miliardy členov.
Liberálny protestantizmus
Liberálny protestantizmus je jednou z najdôležitejších vetiev, s počiatkami v Nemecku 19. storočia. Za jeho zakladateľa sa považuje Friedrich Schleiermacher, ktorý sa zameriaval na vnútorné prežívanie viery namiesto kresťanských dogiem. Súčasťou tohto smeru bola snaha o poznanie Ježiša, ktorá viedla k začiatkom skúmania tzv. historického Ježiša. Mnoho kritikov, ktorí patrili do tejto skupiny, považovali cirkevné učenie o Ježišovi za tradície založené na historických nepresnostiach, a preto dúfali v odkrytie tej reálnejšej, historickej postavy, na ktorej stojí celé kresťanstvo.
Silný vplyv na teologickú debatu mala Darwinova teória evolúcie, prvýkrát publikovaná v roku 1859. Vedci a teológovia (niekedy oboje v jednom) zaujali voči nej celé spektrum postojov, ale podstatné bolo, že postupne prijímaná evolučná teória mala veľký dosah na interpretáciu biblických textov, zvlášť tých o stvorení. Liberálny protestantizmus sa usiloval dávať vieru vždy do súladu s modernou vedou. Táto myšlienka nebola sama o sebe nová – dôležitosť toho, aby bola viera informovaná vedeckými poznatkami, nachádzame už v 5. storočí u Augustína. Nový pohľad na vznik Zeme a života mal pre teológov v tejto skupine za následok buď opustenie istej kresťanskej vierouky, alebo jej reinterpretovanie. Túto verziu protestantizmu môžeme teda vidieť aj ako snahu pretlmočiť kresťanské posolstvo do podôb, ktoré by boli akceptované súdobou kultúrou a vedou.
Literatúra:
- McFarland, I. et al. )ed.): The Camdridge Dictionary of Christian Theology. Cambridge 2011.
- McGrath, A.: Christian Theology : An Introduction. Oxford 2007.
- McGrath, A.: Darren C. Marks. The Blackwell Companion to Protestantism. London 2004.
- Noll, M.: A History of Christianity in the United States and Canada.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterské tituly z biblistiky na University of London a z historicko-filozofických štúdií vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa hlavne na históriu kresťanstva a interakciu vedy a náboženstva, čomu sa aj ako spolutvorca venuje v podcaste Pravidelná dávka.