Vŕba je z pohľadu mytológie a folklóru veľmi zvláštnou a rozporuplnou rastlinou. Zatiaľ čo v západnom svete je symbolom smútku a nešťastnej lásky, vo východných krajinách je symbolom jari, regenerácie a večného priateľstva. Obraz vŕby sa menil plynutím času, preto sa v mnohých krajinách mení zo stromu nosiaceho šťastie na strom vyslovene nešťastný, alebo naopak. Takisto sú často v protiklade aj vŕbe prisudzované magické schopnosti.
Latinské meno vŕby je Salix. Toto meno pochádza buď z latinského „salio“, znamenajúce „skáčem“ a má údajne vzťah k rýchlemu rastu vŕbových výhonkov, alebo je pôvod mena grécky, odvodený zo skomoleného slova „helix“, znamenajúceho „vinutie, úponok“ a vzťahuje sa k použitiu vŕby ako materiálu na pletenie košíkov. Posledná možnosť dáva za základ keltské „sal“, znamenajúce „blízko“ a „lis“, znamenajúce voda, čím sa zohľadňuje rast vŕb pri vode. Na svete existuje 300 druhov vŕby.
Najstaršie literárne záznamy o vŕbe sú v Biblii. Najstarším dochovaným obetným predmetom z vŕby je veniec z listov, ktorý sa našiel v Tutanchamónovej hrobke (1328 – 1318 pred n. l.). Najstarším úžitkovým artefaktom z vŕby je drevená rúčka kamenného noža a skrinka z obdobia vlády tretej egyptskej dynastie (jej vláda začína okolo 2700 pred n. l.).
Košikárska vŕba (Salix viminalis) poskytuje najlepšie prútie, známe aj pod menom vimen. Jeden zo siedmich pahorkov Ríma bol ňou porastený a nazýval sa preto Viminalis. Koše z vŕbového prútia sa upevňovali aj pod teplovzdušné balóny, pretože sú ľahké a zároveň dostatočne pevné, aby uniesli dospelého muža.
Smútočná vŕba (vŕba babylonská, Salix babilonica) dostala meno na základe žalmu 137, kde izraelskí zajatci v Babylone hovoria: „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary.“
Vŕba historická
Najstaršou rastúcou vŕbou bol vraj strom, ktorý rástol v arménskej dedine na svahu hory Ararat a údajne vyrástol z trámu Noemovej archy, ktorá tu zostala po potope sveta. Zemetrasenie v roku 1840 však vymazalo z povrchu zeme celú dedinu a aj pamätný strom.
Údajne ešte staršou bola vŕba, ktorá vyrástla v nílskej delte. Mal to byť úplne prvý strom na svete, ktorý sa zrodil potom, ako opadli vody pravodstva Nuna. V jeho korune sa zrodila posvätná volavka Boinu, predobraz vtáka Fénixa. Vŕba rástla na mieste, kde neskôr stávalo egyptské mesto On a okolo stromu bola vystavaná svätyňa.
Historicky prvú smútočnú vŕbu v Anglicku zasadil Alexander Pope (1688 – 1744). Strom docestoval zo Španielska (alebo z gréckej Smyrny) a mal pôvodne podobu košíku s figami, darčeka pre lady zo Suffolku. Jeden z prútov vyzeral byť živý a tak sa Pope rozhodol zasadiť ho vo svojej záhrade v Twickenhame na brehu Temže so slovami, že „z neho možno bude niečo, čo Anglicko ešte nevidelo“ a z prútika skutočne vyrástla prvá smútočná vŕba v Anglicku. Pomocou výhonkov tohto stromu sa smútočné vŕby ďalej šírili po celej krajine a po svete. V roku 1789 jednu poslali aj ruskej cárovnej. Po smrti básnika ju kázal nový majiteľ Popeovho majetku zoťať, aby ukončil príliv žiadostí o výhonky na množenie a ľudí, ktorí chceli nevídaný strom vidieť na vlastné oči.
Z Popeovej vŕby pochádzajú údajne aj všetky vŕby v Spojených štátoch. Pred odchodom do kolónií si výhonok z „nového“ stromu vzal so sebou ako talizman pre šťastie britský vojak. Opatroval ho počas všetkých bojov a po skončení svojej služby ho daroval Johnovi Parkerovi Custisovi (1863 – 1943), ktorý ho zasadil na panstve Abingdon vo Virgínii. Výhonok sa ujal, vyrástol v mohutný strom a v ňom má pôvod všetok množiteľský materiál na americké vŕby. Podľa iných autorov je smútočná vŕba zámerne vytvoreným hybridom predstaveným svetovým záhradníkom v 17. storočí. Ďalší autori tvrdia, že prišla z Ázie a do Británie bola dovezená v 18. storočí (presnejšie v roku 1730 z Číny).
Podobne „slávna“ vŕba rástla na Napoleonovom hrobe na ostrove Svätá Helena. Podľa jednej verziu si ju Napoleon vypestoval sám, podobne ako Pope, z prútika, ktorý našiel. Podľa druhej verzie pod ňou len rád sedával a spomínal na svoju slávnu minulosť. Táto vŕba bola vraj vyvrátená z koreňov búrkou v deň Napoleonovej smrti. Ešte predtým z nej však vzali zopár výhonov francúzski osadníci a dopravili ich na Nový Zéland, kde z nich vyrástli prvé novozélandské vŕby.
Vedecky najznámejšiu vŕbu zasadil v roku 1600 chemik Jean-Baptiste van Helmont (1577 – 1644) do čistej zeminy a päť rokov ju polieval len čistou dažďovou vodou. Po piatich rokoch stromček vytiahol, zvážil a zistil že je výrazne ťažší (o 74 kíl) pričom hmotnosť zeminy ostala rovnaká. Na základe toho vyslovil domnienku že stromy dokážu meniť vodu na korene, listy a drevo, čo bol základ teórie o fotosyntéze.
Vŕba pohrebná
Prvá literárna zmienka o smútočnej vŕbe ako zosobnení zármutku pochádza zo súboru staroanglických balád pochádzajúcich z obdobia stredoveku, ktorý pred zničením zachránil a znovu vydal Thomas Percy (1729 – 1811). Zbierka obsahuje baladu „Vŕba“ (The Willow Tree), v ktorej je vŕba po prvýkrát opisovaná ako zosobnenie žiaľu. Neskôr sa vŕba objavuje ako zosobnenie smútku aj v Hamletovi, v scéne Ofélinej smrti a v Kupcovi benátskom je zobrazením nešťastnej lásky.
Vŕba bola a je zosobnením smútku a melanchólie aj pre Židov, čo súvisí nielen s už spomínaným žalmom 137, ale aj s legendou o Batšebe, ktorá sa stala ženou Dávida a matkou Šalamúna. Dávidovo pokánie nad ukradnutím Batšebet Uriášovi vyústi v 40-dňový plač nad jeho skutkom. Slzy Dávidom vyplakané vytvoria dve rieky, ktoré tečú do záhrady, kde z nich vyrastú dva stromy – smútočná vŕba a kadidlovník. Od toho času jeden zosobňuje plač a zármutok a druhý stále roní veľké slzy (živičnaté zrnká, kadidlo) na pamiatku toho dňa.
Spojenie vŕby s pojmami viazanými k zármutku, pocitu opustenosti, melanchólie a smútku však údajne nie je odvodené od jej vzhľadu, ktorý pripomína žiaľom skrúšenú osobu, ale z faktu, že na jej listoch sa objavujú drobné kvapky vody pripomínajúce slzy.
Druhá verzia vychádza zo spojenia vŕb a cintorínov či pohrebísk na východe. V Číne totiž existuje tradícia vkladať vŕbové prúty do hrobov ako pripomienku nesmrteľnosti či preto, že uľahčujú prechod duše do iného sveta. Niekedy sa vŕbovými prútmi hroby lemovali. Spojenie vŕby a smrti bolo však známe aj v Európe. Vo vŕbovom prútí sídli germánsky boh pomsty Vidharr.
V grécku je vŕba (itea) zasvätená Persefone (manželke boha podsvetia) a Homér popisuje jej háj posvätných topoľov a vŕb pri vstupe do Hádu. V starovekej Británii boli pohrebiská osadzované vŕbami, aby chránili duše mŕtvych.
Obraz vŕby so širokým kmeňom a splývajúcimi vetvami, ktorá pripomína trúchliacu postavu sklonenú v zármutku, sa v anglicky hovoriacich krajinách dostal aj do frazeológie a pojem nosiť vŕbu – „to wear the willow“ – znamená smútiť. Tento výraz sa používal najmä v súvislosti s mladými vdovami alebo u mladých párov, kde jeden z dvojice zomrel. Vo viktoriánskych časoch, po smrti princa Alberta v roku 1861, dostal pojem „to wear the willow“ pragmatickejší rozmer a modernými sa stali smútočné šperky, najmä brošne, zobrazujúce zronenú postavu zohnutú nad hrobom či hrobkou a so smútočnou vŕbou v pozadí.
Vŕba ako obraz smútku a smrti je použitá aj v tragickej rozprávke od Hansa Christiana Andersena s názvom „Pod vŕbou“. V rozprávke je vŕba nielen miestom stretávania chlapca a dievčaťa, ale následne aj miestom chlapcovho skonu, keď si jeho milá nájde iného ženícha.
Legendárna grécka čarodejnica Kirké mala dokonca pohrebný vŕbový háj. V Argonautike od Apollonia Rodoského sa dočítame, že tento vŕbový háj sa nachádzal v Kolchide na tzv. Kirkinej planine (alebo Kirkejskej pláni). Bol zasvätený bohyni Hekaté a niesol meno Kirké, ktorá bola kňažkou Hekaté a zároveň sestrou kolchidského kráľa Aiétésa. V tomto háji boli pochovávaní kolchidskí muži. Mužské mŕtvoly balili do volských koží a zavesili ich na stromy, kde ich postupne „spracovali“ vtáci. Ženy boli pochovávané klasicky do zeme.
Vŕba bola spätá aj s kresťanskými legendami. Na vŕbe sa obesil Judáš Iškariotský. Z vŕby boli urobené kolíky, ktorými bol Ježíš pribitý na kríži, alebo z nej boli urobené triesky vbité Ježišovi pod nechty pri mučení. Ako trest za tieto „skutky“ je od tých čias každá vŕba červivá. Tiež palica, ktorou bol Ježíš bičovaný, pochádzala z vŕby. Na znamenie smútku a hanby nad takýmto „zneužitím“ v ten deň zvesili vŕby svoje vzpriamené konáre a stali sa z nich vŕby smútočné.
Vŕba magická
Vŕba je zasvätená mesačnej bohyni Hekaté, ktorá je zároveň aj bohyňou čarodejníctva. Anglické meno pre čarodejnicu (witch) sa odvodzuje od anglického mena pre vŕbu (willow) a prútie (wicker). Hekaté však nebola jediná bohyňa spájaná s vŕbou, v priebehu vekov bola vŕba postupne atribútom bohyne Artemis, Lilith, Belili, Belinus, Ceres, Héry, Persefony, Morgana, Cerridwen a boha Merkúra.
Magické využitie vŕby je značne rozporuplné. Na jednej strane je vŕba stromom vyslovene zlým a nosiacim nešťastie. V Čechách sa napríklad verí, že vŕba má tajomnú moc a dokáže lákať nešťastníkov, aby sa na nej obesili. Na vŕbe tradične číha vodník, v Poľsku diabol. Vŕba je spojená s čarodejnicami. Napríklad žena, ktorá sa chcela stať čarodejnicou, sa mala posadiť na koreň vŕby, preklínať Boha a všetko, čo je sväté. Toto konanie malo privolať diabla, ktorému sa mala žena krvou upísať do knihy hriechov, čím nadobudla svoju moc a zároveň zostala naveky prekliata. Tradične mali aj metly čarodejníc rúčku z vŕbového dreva. V Anglicku sa verí, že vŕba je jednou z rastlín, ktoré privolávajú nešťastie do domu, do ktorého sa prinesú.
Súbežne s tým sa v iných častiach sveta verilo, že vŕby sú mocným prostriedkom proti čarodejníctvu a dotknúť sa vŕby prináša šťastie. Zvyk trikrát klopať na drevo je tiež odvodený od vŕby a pôvodne sa malo zaklopať na drevo vŕbové, čo odháňalo nešťastie. Všetky časti stromu, stonky, listy, vetvy, sa používajú pri výrobe amuletov chrániacich pred zlom. Vŕbové listy navyše aj pri výrobe nápojov lásky.
Najviac kúziel spojených s vŕbou sa vykonáva na jar, v čase Veľkej noci. Na Veľký piatok sa chodievali slovenské dievčatá česať pod vŕbu, aby mali dlhé a pekné vlasy. Na Kvetnú nedeľu sa zase nosili vŕbové prúty do domu, aby ho chránili pred zásahom blesku a pred ohňom. V Rusku sa verilo, že na Kvetnú nedeľu posvätený vŕbový prút hodený proti vetru zaháňa búrku a vhodený do ohňa ho uhasí. Veľkonočné korbáče majú zase za úlohu preniesť novú, sviežu, občerstvujúcu a plodivú silu vŕby do dievčat a žien. Najlepší je prenos dotykom, preto sa korbáčom dievčence šľahajú.
V Čechách sa vŕbovými prútmi vyháňal dobytok na pastvu na sviatok sv. Juraja, patróna stád, aby bol zdravý a bohato dojil. Použité prúty sa často nechávali v maštali ako celoročná ochrana pred čarodejnicami. Naproti tomu sa v Anglicku traduje, že sa vŕby nemajú sadiť pozdĺž ciest, pretože ak dobytok zožerie vŕbové jahňady, chradne a neprospieva. Takisto je v Anglicku zakázané biť deti a dobytok vŕbovým prútom, pretože to zastaví ich rast. Jazda na koni popoháňanom vŕbovým prútom privoláva podľa povery jazdcovi bolesť brucha.
Ak sa na Kvetnú nedeľu posvätené jahňady zastrčia do obilia, bude ochránené pred živelnou pohromou a zajace nebudú úrode škodiť. Podľa inej verzie vyrastie obilie tak vysoko, aký dlhý bude zapichnutý vŕbový prút. Ak sa takýmito posvätenými jahňadami pokropí chorý dobytok svätenou vodou, skoro sa uzdraví.
Keďže vŕba nemá viditeľné plody, považovala sa za rastlinu spôsobujúcu neplodnosť u mužov. V Grécku sa spomínala ako antiafrodiziakálna rastlina a verilo sa, že odvar z vŕbovej kôry krotí vášne. Naproti tomu sa v Litve chodia neplodné ženy k vŕbe modliť, aby mali potomka.
V Haliči sa verilo, že ak niekto nájde v hustom tmavom lese vŕbu, ktorá nikdy nepočula šum vody ani kohútie kikiríkanie, urobí z nej píšťalku a zapíska na nej, aj mŕtvi z hrobov vstanú a budú na jej melódiu tancovať. Podľa etnografov je tmavý les symbolom jarného dažďového mračna a píšťalka symbolom hromu a blesku, ktorý prebudí mŕtvu jarnú prírodu k novému životu.
Vŕba sa bežne používala pri rituáloch Samhain (sviatok mŕtvych, 31. 10.), keď pomáhala komunikovať s mŕtvymi. Vŕbová kôra sa dodnes používa pri obradoch spojených s vyvolávaním duší mŕtvych. Podľa iných zdrojov vŕba pred mŕtvymi a ich zlom chráni. Orfeus pri svojej ceste do podsvetia zahnal duše mŕtvych práve vŕbovou vetvičkou.
Vatra zapaľovaná na sabat sviatku Beltain (noc z 30. 4. na 1. 5.) musí byť urobená z deviatich druhov dreva, pričom sa používajú tri kusy z každého druhu. Jedným z druhov je vŕba, ktorá vo vatre symbolizuje smrť. Túto tradíciu podporuje v niektorých častiach Anglicka stále živá viera, že drevo z vŕby sa nikdy nesmie páliť, nosí to nešťastie. Naproti tomu popol z dreva vŕby odpudzuje hady, ale živá vŕba hady plodí.
Cigánska mágia používa takzvané vŕbové uzlíky, vŕbové prúty, ktoré prirodzene vyrástli do tvaru uzlíka. Podľa cigánov ich uzlujú víly a rozmotať ich prináša nešťastie. Vŕbové uzlíky sa používajú pri kúzlach odhaľujúcich zlodejov a pri kúzlach prinášajúcich lásku vybranej ženy. Život víl na vŕbe potvrdzuje aj anglická povera, podľa ktorej, keď sa postavíte pod smútočnú vŕbu v čase splnu, vyslovíte nesebecké želania a uviažete na jednej jej vetvičke uzlík, vŕbové víly vám pomôžu toto želanie splniť.
Vŕba symbolická
Mojžiš sa zachránil vo vŕbovom košíku a preto je tento strom aj symbolom ochrany. Vŕba nad vodou je zase symbolom túžby. Ďalšími symbolickými významami vŕby vo svete sú celibát, výrečnosť, poézia, radosť, rýchly rast, trvácnosť, ženskosť, štíhlosť, spája sa tiež so zázračnými narodeniami, znamením Rýb, archanjelom Gabrielom, je znakom západu a symbolom vychádzajúceho slnka.
Vŕbová vetvička znamená súcit, veniec smrť, trúchlenie a žiaľ. Pre budhistov predstavuje vŕba pokoru, pre Keltov predstavivosť, pre kresťanov evanjelium. V Číne je vŕba symbolom nesmrteľnosti a večnosti, predstavuje princíp jin, jar, moc nad démonmi a čistotu. V Japonsku znamená pretrvávanie, trpezlivosť. U severoamerických Indiánov je vŕba predstaviteľkou každoročného znovuzrodenia. U Sumerov bola znamením radosti, u taoistov bola predstaviteľkou sily v časoch slabosti.
Na jar vŕba obráža ako prvá z listnatých stromov, preto je symbolom jarnej sily a obrody života. Po odrezaní vetiev vyrastajú na vŕbe rýchlo nové, a tak je aj symbolom nevyčerpateľnej schopnosti regenerácie a uzdravovania. V heraldike vŕba znamená poddajnosť, pokoj, trpezlivosť, priateľstvo a vytrvalosť.
Použitá literatúra
- Bailey, L. H.: How plants get their names : techniques from ancient herbal lore. New York – Dover 1963.
- Büssing, A.: Mistletoe : the genus Viscum. Amsterdam 2000.
- Coombes, A. J.: The A to Z of plant names. Portland 2012.
- Dugan, E.: Garden witchery : magick from the ground up. St. Paul 2003.
- Prance, G. T./ Nesbitt, M.: The cultural history of plants : garden plants in myth and literature. New York 2005.
- McIntosh, Ch.: Gardens of the gods : myth, magic and meaning. New York 2009.
- Klempera, J.: Květomluva, aneb, Řekni to květinou. Praha 1996.
- Olderr, S.: Symbolism : a comprehensive dictionary 2. New York 2012.
- Skinner, Ch. M.: Myths and legends of flowers, trees, fruits, and plants : in all ages and in all climes. Philadelphia 1911.
- Smrž, O.: Dějiny květin. Chrudim 1923.
Obrazová príloha: benedante.blogspot.sk, www.tut-vystava.sk, sainthelenaisland.info, www.wikipedia.org
Vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Vo svojej publikačnej a prednáškovej činnosti sa venuje histórii pestovania rastlín. Medzi jeho záujmy patrí sci-fi a fantasy literatúra.