Profesor Richard Marsina patrí nesporne medzi najvýznamnejších slovenských historikov. Jeho dielo budí rešpekt nielen na Slovensku, ale aj medzi zahraničnými odborníkmi, ktorí sa venujú dejinám stredoeurópskeho priestoru v období stredoveku. Cieľom tejto krátkej eseje nie je analyzovať jeho bohatú vedeckú a publikačnú činnosť, ale zamyslieť sa nad jeho životným osudom, prácou a skúsiť v nich nájsť inšpiráciu nielen pre súčasnú a budúcu generáciu historikov a archivárov, ale aj pre širší okruh verejnosti.
Richard Marsina (1923–2021) sa narodil do rodiny notára Gašpara Marsinu a hoci prvýkrát uzrel svetlo tohto sveta v Šahách, vyrástol v Žiline, v rodisku svojho otca. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline a v Trenčíne a jedným dychom dodám, že ich zvládol „ľavou zadnou“. Šikovného študenta fascinovala história a filozofia, ale rodičia ho po maturite už videli v bielom plášti so stetoskopom. Poctivé a dobré povolanie, ktoré by mu zaistilo určitú spoločenskú prestíž a najmä dostatočné hmotné zabezpečenie – v týchto súvislostiach zrejme rozmýšľali Marsinovci nad lekárskym remeslom. Mladý Richard si svojich rodičov veľmi ctil, a tak sa rozhodol, hoci nerád, vyhovieť ich želaniu. Písal sa rok 1942, keď nastúpil na Lekársku fakultu vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave…
Najskôr lekárska fakulta
Marsina absolvoval na fakulte štyri semestre, ktoré prerušil záver druhej svetovej vojny. Po jej skončení sa rozhodol vybrať vlastnou cestou a prihlásil sa na štúdium dejepisu a filozofie. Tu spoznával vtedajšiu intelektuálnu elitu v oblasti spoločenských a humanitných vied, cibril sa v latinčine, študoval gréčtinu, slovenské a všeobecné dejiny, filozofiu, psychológiu či pedagogiku.
V tom čase už zrelý študent nasával vedomosti s nadšením, azda aj preto, že po tom tak veľmi túžil, lebo jeho cesta za vzdelaním nebola priama, ale viedla okľukou. Takýchto obchádzok mal vo svojom živote viacero, ale vďaka nezlomnej vôli, a čiastočne aj vďaka dlhovekosti vždy dospel k svojmu cieľu.
Okolnosti vysokoškolského štúdia Richarda Marsinu akoby absolútne naplnili slová jeho vysokoškolského profesora filozofie Svätopluka Štúra: „Niet osudnejšieho omylu, než keď si zvolíme určitý predmet ako prostriedok k svojmu zamestnaniu a existenčnému zabezpečeniu, a nie povolanie k určitému predmetu, lebo potom sa náš záujem obyčajne obracia k veciam existenčným, a nie k predmetu samému.“ A Marsina v štúdiu histórie skutočne našiel svoje poslanie. Fascinovalo ho, čo všetko je nepreskúmané a ako veľmi môže prispieť nielen k svojmu vlastnému poznaniu, ale koľko toho môže odovzdať spoločnosti a národu. Jeho zápal, lingvistické vybavenie a schopnosť vedecky a kriticky rozmýšľať si všimol aj jeho profesor Daniel Rapant, vtedy najvýznamnejšia (a niekedy aj najobávanejšia) postava slovenskej historiografie.
Vysokoškolské štúdium ukončil vtedy 26-ročný Marsina druhou štátnou skúškou v roku 1949. Veľmi chcel nastúpiť na miesto asistenta na Historický seminár (vtedy boli ešte semináre, nie katedry), avšak práve v tom období nastali veľké zmeny, a preto, z ideologických dôvodov, toto miesto nezískal. Rapant a ani ostatní prví slovenskí profesori histórie už nemali na fakulte žiadne slovo a mladý elév sa tak stal zamestnancom Archívu mesta Bratislavy. Tu pracoval už predtým ako brigádnik, no toto miesto, i keď nie z vlastného rozhodnutia, čoskoro vymenil.
Práca v archíve
V roku 1950 sa stal odborným pracovníkom Pôdohospodárskeho archívu. Tejto inštitúcii a archivárom, ktorí v nej pracovali, vďačíme za veľa. V opustených kaštieľoch a zámkoch, ktoré ich majitelia chvatne opúšťali na konci druhej svetovej vojny, alebo o ne prišli na základe vtedajšej diskriminačnej legislatívy, sa objavovali skutočné poklady. Poklady v podobe písomných prameňov dokumentujúce históriu nášho územia. Poklady, ktoré vo vlhkom a špinavom prostredí rýchlo podliehali degradácii a skaze.
Práve archivári z Pôdohospodárskeho archívu zachraňovali tieto písomné pamiatky, sústreďovali ich na svojich pracoviskách a vypracovávali základnú evidenciu. Richard Marsina sa už vtedy špecializoval na stredoveké písomnosti, evidoval fondy na všetkých pobočkách, kde sa tieto najcennejšie písomné materiály nachádzali. Vďaka svojej erudícii sa zakrátko stal riaditeľovým zástupcom a rešpektovaným archivárom. Ak sa prenesieme do dnešnej doby, vidíme, že 99 % zachovaných stredovekých listín z obdobia Uhorského kráľovstva je dostupných na internete a možno ich tak študovať z pohodlia domova. No v časoch, keď sa nimi zaoberal Richard Marsina, sa o veľkom množstve z nich ani len netušilo.
Nuž, a tak bolo nanajvýš logické, že práve Marsina sa stal tým „pravým“, ktorý sa nielen podujal, ale ktorého aj vybrali, aby spracoval slovenský diplomatár. Jeho úlohou bolo vyhľadať všetky najstaršie listiny a listy týkajúce sa územia dnešného Slovenska, chronologicky ich zoradiť, prepísať, opatriť regestom, ku každej jednej zaujať kritické stanovisko z diplomatického a historicko-právneho hľadiska. Bola to robota na desiatky rokov a Marsinovi sa podarilo vydať dva zväzky – písomné pramene do roku 1260. Vtedy bol už pracovníkom Historického ústavu SAV a ako externista prednášal aj na Univerzite Komenského v Bratislave. Hovoríme o tisícoch listín a aj vzhľadom na vtedajšie technické možnosti to bola nesmierne náročná, zdĺhavá a často aj depresívna „nekonečná“ práca. No na konci dňa mal Marsina a všetci historici pred sebou zakladateľskú prácu, fundamentálne a večné dielo slovenskej medievistiky. Myslím, že aj tu je inšpirácia pre nás všetkých. Ako je aj z Marsinovho prípadu zrejmé, je to najmä poctivá, dlhoročná a systematická práca, ktorá prináša skutočné výsledky, pretrvávajúce dekády. Aj keď mnohí máme pocit, že v súčasnosti je konformné produkovať v prvom rade kvantitu a nie kvalitu, Marsinov odkaz je v tomto veľavravný.
Žil pre vedu
Richard Marsina sa stal jednou z najdôležitejších postáv slovenskej historiografie. Za svojho života napísal množstvo kníh a článkov, ktoré vychádzali z dôkladného štúdia a mnohoročnej práce so stredovekým materiálom. Taktiež posúdil stovky odborných prác, čím pomohol udržiavať určitý vedecký štandard. Väčšinu svojho pracovného života však prežil v komunistickom Československu, kde podmienky zďaleka neboli ideálne. Možno tiež konštatovať, že jeho osobnostný a kariérny rozvoj bol obmedzený a obmedzovaný. Koľkokrát si len vypočul, že nepíše dosť „marxisticky“. No a opäť ideologické dôvody boli príčinou, prečo sa v roku 1985 ocitol v dôchodku, hoci cítil, že má ešte veľa síl.
Našťastie už Európa smerovala k hlbokému nádychu, no a po roku 1989 sa Marsinovi otvorili nové možnosti. Opäť sa stal pracovníkom Historického ústavu SAV a v roku 1992 sa mu splnil dávny sen o pôsobení na univerzite. Na katedre histórie Trnavskej univerzity v Trnave sa prakticky hneď stal kľúčovou osobnosťou a vďaka mimoriadnej erudícii a množstvu vypublikovaných prác, ako aj zahraničnému renomé sa rýchlo habilitoval a získal profesúru. Pôsobil tu takmer do deväťdesiatky, čiže dosť dlho nato, aby „vychoval“ množstvo šikovných historikov, najmä medievistov, dnes profesorov a osobností historickej vedy.
Richard Marsina miloval svoju prácu a som hlboko presvedčený o tom, že ňou takpovediac žil. Najmä v posledných rokoch, keď mu odchádzali sily, zrak a čiastočne aj sluch, preňho predstavovala najväčšie potešenie. Takmer do konca svojho života mal jasnú myseľ a neskutočnú, obdivuhodnú pamäť. Môj kolega a priateľ, ktorý za ním často chodieval, mi rozprával príhody, ako sa celý rozžiaril, keď mu nadhodil nejaký vysoko odborný problém. Nadšením mu zasvietili oči a bol odhodlaný urobiť všetko pre to, aby ho vyriešil.
Marsina bol Rapantovým najúspešnejším žiakom a pokračovateľom, hoci sa paradoxne venoval úplne inému obdobiu ako jeho učiteľ. Nasledoval však jeho koncepciu národných dejín, a bol rovnako ako on systematik a najvýraznejšia osobnosť vo svojej oblasti. Bol vedcom hodným nasledovania, človekom, ktorého zápal pre prácu je inšpiratívny pre každého, kto chce zmysluplne žiť. Vo svojej profesii našiel šťastie, v skúmaní dejín videl vyšší zmysel, prostriedok k zušľachťovaniu ľudského spoločenstva. Česť jeho pamiatke!
Obrazová príloha: Archív autor, Archív SAV, Marek Pupák
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.