Pozornosť, aká sa venuje v historiografii i vo verejnom priestore atentátu na Reinharda Heydricha, zatieňuje ďalšie podobné operácie a výsadky, o ktorých vieme väčšinou len málo. Podobne je to s našimi vedomosťami o spolupráci britských a československých spravodajcov. Nová kniha Martina Poscha má ambíciu to zmeniť.
Dvojicu Jozef Gabčík a Ján Kubiš, ani operáciu Anthropoid netreba nijak zvlášť predstavovať. Ide bezpochyby o najznámejšiu skupinu zo všetkých československých výsadkov. O čosi menej známe sú ďalšie výsadky, ako Silver A, Silver B, Zinc či Out Distance a mnoho ďalších, ktoré spoluorganizovali s britskou tajnou službou SOE (Special Operations Executive). Spolupráca medzi britskými a československými spravodajcami pritom ani zďaleka nebola ideálna a pripomínala skôr spojenectvo z núdze. A presne takto nazval svoju prvú vedeckú knihu mladý historik Martin Posch.
Ideálne centrum spravodajských aktivít
Keďže ide o vedeckú prácu, prvé kapitoly knihy sa venujú teoreticko-metodologickým východiskám a rozboru stavu bádania, bez ktorých by sa podobné dielo nezaobišlo. Nasleduje kapitola mapujúca spoluprácu medzi československými a britskými spravodajcami ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Ide o dôležitý, no najmä pri literatúre o operácii Anthropoid často opomínaný kontext. Záujem britských spravodajských služieb o strednú Európu a Československo nevznikol po útoku Nemecka na Poľsko. Zhoršovanie medzinárodnej situácie primälo Britov zaujímať sa o náš priestor omnoho skôr a Československo so svojou strategickou polohou a Spojenému kráľovstvu blízkym politickým systémom predstavovalo dobrú východiskovú pozíciu pre spravodajskú činnosť v rámci celej strednej Európy.
Harold Gibson, vedúca osobnosť britskej spravodajskej služby, navštívil Prahu už v roku 1934 a v roku 1938 získal od svojich nadriadených povolenie pre nadviazanie spolupráce. Tá bola výhodná predovšetkým pre Britov. Československí spravodajcovia poskytli Britom pomerne presné a kvalitné informácie o presunoch nemeckých jednotiek počas anšlusu Rakúska. Spolupráca medzi tajnými službami sa pritom odohrávala nezávisle na politických aktivitách krajín či na rozhodnutí politikov. Sľubne sa rozvíjajúcu spoluprácu preto nezastavil ani mníchovský diktát. Okrem iného o tom svedčí napríklad operácia Transfer, odchod plukovníka Františka Moravca, prednostu druhého oddelenia Hlavného štábu (vojenská spravodajská služba) a jeho najbližších spolupracovníkov, tzv. Moravcovej jedenástky, do Londýna tesne pred nemeckou okupáciou 14. marca 1939. Práve od tohto dátumu sa bežne v literatúre datuje začiatok organizovaného vojenského odboja v zahraničí, dokonca vzniku II. zahraničného odboja. Otázku, či to tak skutočne bolo, necháva Posch otvorenú (s. 54), no konštatuje, že od 14. marca 1939 môžeme rozhodne hovoriť o začiatku existencie československého spravodajského centra v Londýne.
Po nemeckom útoku na Poľsko sa vlády a spravodajské služby oboch krajín dostali do novej situácie a Briti sa začali pohrávať s myšlienkou rozpútania celonárodného povstania v niekdajšom Československu (no najmä v Protektoráte). Povstanie síce plánovali aj československé tajné služby, no v oveľa neskoršom termíne. Edvard Beneš si uvedomoval, že súhlasné stanovisko by znamenalo aktívne pripojenie exilovej vlády ku koalícii Veľkej Británie, Francúzska a Poľska, a tým by pomohlo jeho konečnému cieľu obnovenia Československa. Neostávalo mu preto nič iné, než súhlasiť. Dodnes nie je jasné, či sa Benešov rozkaz na spustenie povstania v septembri 1939 k vedeniu odbojovej organizácie Perún do Prahy dostal. Faktom však je, že k žiadnemu povstaniu nedošlo a 12. septembra informoval Gibson československé vedenie, že britská tajná služba myšlienku celonárodného povstania v Československu opustila.
Spojenectvo z núdze
V ďalších kapitolách sa Posch postupne venuje vzniku SOE a jej komplikovanému vzťahu k československej exilovej vláde i k československých spravodajcom. Posch rieši najvýznamnejšie, ale aj najproblematickejšie otázky spojené s odbojovou činnosťou a so spoluprácou spravodajcov vrátane výcviku agentov, ktorí mali byť nasadení v Československu. Zaoberá sa aj ďalšími výsadkami, plánovaním Slovenského národného povstania a Pražského povstania, a, samozrejme, samotnou operáciou Anthropoid. Dodnes napríklad zostáva nevyriešená otázka, kto bol hlavným organizátorom operácie: či prvotný impulz prišiel od SOE, alebo, naopak, od československých spravodajcov, ktorí chceli odplatu za popravu generálov Huga Vojtu a Josefa Bílého.
Predstavitelia československého a poľského odboja mali v komunikácií so SOE nadštandardné postavenie, dokonca aj v porovnaní s de Gaullovým hnutím Slobodných Francúzov (mali, napríklad, vlastný kódovací jazyk, ale aj samostatný výcvik, pri ktorom SOE pôsobila ,,iba“ ako partner). Napriek tomu spoluprácu a aktivity oboch služieb limitovali viaceré faktory, pričom niektoré z problémov sa ukázali ako neprekonateľné. Časté rozpory a nedorozumenia, spôsobené mnohokrát osobnou averziou kľúčových aktérov (zvlášť vyčnieva postava Františka Moravca), sa po zabití Heydricha zhoršili natoľko, že autor sa v ôsmej kapitole oprávnene pýta, či nedošlo k úplnému zlyhaniu spolupráce.
Kritika a nespokojnosť ohľadom realizácie operácií prichádzala najmä z britskej strany a najvyhrotenejšia bola po zabití Reinharda Heydricha, keď došlo na takmer dva roky k úplnému utlmeniu operácií. Strata podpory zo strany SOE mala pritom niekoľko dôvodov. Pomerne komplexnú a neprehľadnú situáciu však autor dobre popísal. Venoval sa jednak logistickým problémom SOE, jednak problematickému postaveniu služby voči britskému ministerstvu zahraničných vecí (SOE patrila pod Ministerstvo hospodárskej vojny /Ministry of Economic Warfare/, a nie pod „zahraničie“, čo bol sám o sebe aj dôvod napätia medzi nimi), ale odhalil tiež osobné postoje a zlyhania jednotlivých aktérov na obidvoch stranách.
Medzi kľúčové dôvody zlyhávajúcej spolupráce patrili najmä pochybnosti Britov o informáciách, ktoré im poskytoval František Moravec, ale i prípravy povstania, o ktorom mali Briti iné predstavy než československá exilová vláda. Posch však pri svojej analýze nevynechal ani postupne sa rozchádzajúce predstavy o odbojových aktivitách, ktoré plánovali britskí a československí spravodajcovia, nezáujem o rôzne britské návrhy zo strany Československa či nerealistické československé požiadavky, najmä ohľadom dodávok zbraní.
Posch dobre zachytáva genézu tohto sporu, pričom dôraz dáva na obdobie leta a jesene 1942, keď nezhody vrcholili, a následnému obdobiu minimálnej podpory domáceho odboja od jesene 1942 približne do leta 1944. V práci analyzuje množstvo dôvodov, ktoré viedli Britov k chladnejšiemu prístupu k svojmu čoraz nespoľahlivejšie pôsobiacemu spojencovi.
Málo známe operácie
Kniha je prehľadne a logicky rozdelená do niekoľkých kapitol, kde sa autor postupne venuje v chronologickom slede najdôležitejším aspektom spolupráce dvoch spravodajských služieb, pričom sa stručne zaoberá aj vývojom tesne po ukončení vojny. Britská misia mala Československo opustiť do 15. februára 1946, a hoci sa uvažovalo o predĺžení jej pobytu, objektívne dôvody začínajúcej studenej vojny a strata opodstatnenia aktivít SOE to nakoniec neumožnili.
Zvlášť spomína i operácie smerované na územie Slovenska. Vzhľadom na malý záujem SOE (determinovaný okrem iného geografickou vzdialenosťou) o slovenský štát sa okrem neúspešného výsadku Zinc môže za prvú operáciu uskutočnenú na Slovensku považovať až operácia Karas z roku 1944.
Nové informácie prináša autor predovšetkým vďaka výskumu v britských archívoch, ktoré sú postupne odtajňované. To sa týka predovšetkým operácie Amsterdam, ktorej sa Posch venuje v samostatnej podkapitole. Aj keď sa do povedomia, najmä vďaka Chavive Reikovej, dostáva čoraz väčšmi, stále ide medzi širokou verejnosťou o pomerne neznámu kapitolu našich dejín. Jej cieľom bola záchrana spojeneckých letcov, ktorých zostrelili počas bombardovania nacistického Nemecka, resp. jeho satelitov, a tiež snaha kontaktovať zvyšky židovského obyvateľstva a pokúsiť sa o ich záchranu.
Kniha je autorovou prepracovanou a doplnenou dizertačnou prácou, má teda vedecký charakter. Pre čitateľov, ktorí sú v problematike „nováčikmi“, môže byť ťažkým orieškom. Naopak, pre odborníkov, profesionálnych historikov alebo lepšie zorientovaných čitateľov prináša mnoho nových a dôležitých poznatkov a v téme ide skutočne do hĺbky. Posch má za sebou rozsiahly výskum v archívoch v Londýne, v Prahe či vo Vojenskom historickom archíve v Trnave, čo je v práci vidieť. V mnohých oblastiach ide o základný výskum doteraz nespracovaných primárnych prameňov, čo sa odráža i pri použitej metodológii. Posch vo svojej práci vyvrátil viaceré mýty či chyby, ktoré sa v historiografii dlhodobo opakovali (napríklad že operáciu Amsterdam neorganizovala SOE, ako sa doteraz myslelo, ale iná britská tajná služba – MI9,a podobne).
Vzhľadom na komplexnosť spolupráce a dôležitosť SOE ako partnera československej exilovej vlády, a tiež množstvo prác, ktoré sa venovali západnému odboju a operácii Anthropoid je prekvapivé, že problematike spolupráce dvoch spravodajských služieb sa na tejto úrovni nikto doteraz detailne a v úplnosti nevenoval. Ako Posch konštatuje v závere, „význam atentátu na Reinharda Heydricha dlhodobo zatieňuje ďalšie operácie uskutočnené v Protektoráte Čechy a Morava a na území slovenského štátu“. Je to na jednej strane pochopiteľné, na druhej strane škoda. Poschova práca vypĺňa mnohé medzery v našich vedomostiach a upútava pozornosť na dôležité, no doteraz často prehliadané aspekty organizácie západného odboja a tajných služieb. Dúfajme, že jeho kniha a ďalšie výskumné i popularizačné aktivity dostanú do všeobecného povedomia o druhej svetovej vojne a našich dejinách aj ďalšie misie.
Na záver považujem za povinnosť upozorniť čitateľa/čitateľku na fakt, že s autorom knihy sa poznáme, sme kolegovia a priatelia. Som presvedčený, že na môj objektívny úsudok pri hodnotení jeho práce to nemalo žiaden vplyv, no ctený čitateľ alebo čitateľka by o tom mali vedieť.
Jakub Drábik
Obrazová príloha: wikipedia.org, vydavateľstvo VEDA
Ak si knihu kúpite cez link v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.