Publikácia od Benjamina Cartera Hetta sa pokúša vysvetliť cestu k druhej svetovej vojne a to, ako ju ovplyvnili politici ako Franklin Delano Roosevelt, Josif Stalin, Winston Churchill či Adolf Hitler. Žiaľ, nie každá kniha sa podarí.
Publikácia upúta už svojou, povedzme neštandardnou obálkou, keď sa pri titule s názvom „Nacistická hrozba“ nachádzajú portréty troch významných členov protifašistickej koalície. Žiaľ, nejde o jedinú zvláštnosť tejto publikácie. Hett sa vo svojom najnovšom diele snaží poskytnúť čitateľovi svoj pohľad na 30. roky 20. storočia, pričom z textu je jasné, že sa pokúša nepriamo porovnávať toto obdobie so súčasnosťou.
Slúžia mu k tomu rôzne konštrukcie, ktoré však nestoja na reálnom historickom základe. Už na prvých stranách knihy autor operuje s termínom „demokratická revolúcia“, keď napríklad uvádza, že „demokratická vlna sa zo strednej a východnej Európy rozšírila až do odľahlých kútov východnej Ázie, ale začala sa trieštiť a strácať na sile“ (s. 27).
Historik by sa mohol spýtať, kde presne podľa autora vznikla táto vlna. Pri pohľade na politickú mapu Európy, napríklad v 20. rokoch minulého storočia, je totiž jasné, že táto imaginárna demokratická revolučná vlna zlyhala ešte skôr, ako opustila domovský prístav. V použití tohto termínu je evidentne vidieť autorovu snahu prirovnať demokratizáciu v Európe po páde komunistického režimu k situácii po prvej svetovej vojne. Zásadným rozdielom je však to, že napriek mnohým nedostatkom súčasnej politickej situácie v prevažnej väčšine európskych krajín, v ktorých po páde železnej opony prebehla revolúcia, sú dnes zriadené demokratické systémy. Naopak, v prípade väčšiny štátov strednej a východnej Európy v medzivojnovom období sa politické usporiadanie zvrhlo na autoritatívne až diktátorské režimy.
Ako profesionálneho historika ma po celú knihu neprestávala fascinovať úroveň argumentácie autora publikácie. Za všetky odcitujem jeden príklad: „Hitler sa teraz ocitol v konfrontácii s nečakane odhodlaným odporom Britov, ako aj vzrastajúcim nepriateľstvom Ameriky. Tento dvojitý tlak vysvetľuje, čo urobil a ako to urobil“ (s. 396). Následne uvedie autor čitateľa do problematiky plánovania nacistického útoku na Sovietsky zväz bez toho, aby ďalej vysvetlil, ktoré Hitlerove kroky chápe ako vykonané pod dvojitým tlakom. Hettova kniha je pretkaná argumentačnými nuansami, ktoré nie sú ničím podložené, nijako ich autor neozrejmuje a nepovažuje za potrebné ich čitateľovi vysvetliť. Nepochopiteľným a mätúcim je aj fakt, že autor, ktorý sa chce zamerať na cestu k vypuknutiu druhej svetovej vojny, sa viac venuje izolacionistickým Spojeným štátom americkým ako napríklad Francúzsku.
Pritom práve Francúzsko do veľkej miery formovalo vývoj medzinárodnej politiky v Európe v medzivojnovom období. A vo vzťahu k Nemecku ani nehovoriac. Pochopiteľne, dnes vieme, že v lete 1940 bolo Francúzsko v priebehu niekoľkých týždňov porazené, ale práve jeho sila, ktorá tak kolosálne zlyhala, zásadne ovplyvňovala plánovanie a prípravy nemeckých vojenských stratégov pred vypuknutím konfliktu. Nechcem skĺznuť do kritiky toho, čo v knihe vlastne nebolo a malo byť, ale ak si autor publikácie vytýčil za cieľ skúmať práve okolnosti, ktoré k vypuknutiu vojny viedli, svoj zámer nenaplnil.
Ďalším nedostatkom publikácie sú nepresné zjednodušenia, ako napr. tvrdenie, že „Mníchovská dohoda priniesla obrovskú úľavu do celej Európy“ (s. 248). Benjamin Carter Hett, samozrejme, pripomína veľmi nešťastné vyjadrenia Nevilla Chamberlaina o tom, že prináša do Británie mier. Osobná i politická tragédia Chamberlainovho konania aj jeho vyjadrení sa nedá poprieť, ale ku komplexnému opisu udalostí, žiaľ, u Hetta absentujú napríklad postoje francúzskeho premiéra Eduarda Daladiera. Ten rozhodne neprekypoval nadšením nad francúzskou participáciou na prijatí Mníchovskej dohody.
Kritický čitateľ sa môže právom pýtať, kde pre Hetta končia hranice Európy, pretože pre krajiny strednej a východnej Európy podpis Mníchovskej dohody rozhodne nepriniesol pokoj, ale skôr potvrdenie obáv z toho, že sa dovtedajší spojenec – Francúzsko, z tohto územia definitívne sťahuje. Perličkou je aj premenovanie Jana Masaryka, československého vyslanca v Londýne, na Tomáša. Pri statiach o Mníchove treba zaujať kritický postoj aj voči prekladateľovi Filipovi Pacalajovi. To, že sa v anglosaskej literatúre zamieňa termín „Czech“ a „Czechoslovak“ pri označení „československý“ je fakt, ktorý len ťažko zmeníme. Prekladateľ textov, hlavne ak ide o slovenské a české, resp. československé dejiny by si mal byť tohto fenoménu vedomý a náležite naň čitateľa upozorniť, ak nie rovno preložiť „československý“ namiesto „český“. Hlavne v prípadoch, ak je z kontextu jasné, že ide napríklad o spoločnú armádu Československa, nie Česka.
Je pochopiteľné, že ak chce autor na pomerne malom rozsahu jednej publikácie vysvetliť také komplikované javy, ako je cesta k druhej svetovej vojne, tak sa nevyhne zjednodušeniam. Ešte väčšou výzvou pre autora je aj to, ak si za svoje publikum určil širšiu verejnosť, nie odborníkov z radov historikov. Pri takto zvolenom zámere musí byť o to viac obozretnejší a dať si pozor na všetky úskalia popularizačného textu. Kniha Nacistická hrozba Benjamina Cartera Hetta však obsahuje toľko zjednodušení, že to až deformuje historický výklad. Núka sa preto otázka, aký prínos má kniha, ktorá odborníkov ničím neobohatí a čitateľom z radov širšej verejnosti podáva nekompletný, argumentačne nepodložený a miestami až skreslený text. Hettova kniha zostala niekde na pomedzí ušľachtilého zámeru, ale skĺzla smerom k amaterizmu plnom domnienok a špekuláciám.
Spôsob práce Benjamina Cartera Hetta dôsledne zhodnotil historik Sir Richard J. Evans v jednej zo svojich publikácií (Hitler a konšpirácie), kde analyzuje Hettovu knihu Podpálenie Reichstagu, a v ktorej opisuje, ako Hett zámerne niečo „zabudol spomenúť“ (s. 121) alebo dôkazy, ktoré „sa Hett rozhodol ignorovať“ (s. 122), isté svedectvá a pramene radšej nespomenul, keďže sa mu to „do argumentácie absolútne nehodilo“ (s. 124), „nebol schopný presvedčivo uchopiť“ (s. 125) ani hlavného protagonistu svojej knihy, alebo jednoducho niektoré pasáže, ktoré jeho tvrdenia vyvracajú, radšej ani „necituje“ (s. 127).
Našťastie, slovenský čitateľ má na výber podstatne lepšie zvládnuté knihy o dejinách druhej svetovej vojny, ako je Hettova Nacistická hrozba. Na škodu pre značnú časť čitateľov je však to, že mnohé z kvalitných a obohacujúcich kníh sa, na rozdiel od tej Hettovej, slovenského prekladu nedočkajú.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.
