Mestečko Himberany, kde sa dej románu Doktor Mráz odohráva, i všetky jeho postavy sú fiktívne. Zlo a nenávisť, opísané v knihe, sú však natoľko realistické, že z nich behá skutočný mráz po chrbte.
V roku 1939 našiel právnik Albert Mráz z Himberan v ľudáckych novinách Gardista článok o svojej osobe. V texte písal anonym o prekrstenom židovskom advokátovi, ktorý si zmenil svoje pôvodné meno Marton na Mráz, aby mohol naďalej „bohatnúť na úkor Slovákov“. Týmto úvodom „honu na čarodejnice“ sa začína dej románu Denisy Fulmekovej Doktor Mráz. Kniha zobrazuje trpký príbeh doktora Mráza a jeho rodiny a na jeho pozadí spoločnosť v malom slovenskom meste, jej boj o moc, túžbu po zbohatnutí na úkor iných, protekcionizmus slovenského vojnového režimu i intrigy medzi samotnými ľudákmi.
Himberany či Malacky?
Román Doktor Mráz hovorí nezvyčajný príbeh o právnikovi-protestantovi s
o židovským pôvodom a o jeho katolíckej manželke a dcére z fiktívneho malého slovenského mesta Himberany. Hoci autorka uvádza, že román je vymyslený, presne zachováva dobové historické fakty aj vďaka využitiu autentických listov, zápisníc či žiadostí. Podľa autorkiných vlastných slov predchádzal jej románu výskum archívnych prameňov a svoj text taktiež konzultovala s historikmi Ivanom Kamencom, Martinom Macejkom a Eduardom Nižňanským. Zaujímavosťou je, že fiktívnosť príbehu i samotného mesta Himberany nás núti premýšľať o tom, kde sa reálne mohol podobný príbeh stať. Niektoré náznaky môžu, no nemusia, smerovať čitateľa k domnienke, že sa príbeh alebo jeho časť odohrala v Malackách (napr. použitá fotografia na obálke knihy s názvom „Prehliadka Hlinkovej gardy v Malackách : Pohľad na čestnú tribúnu“). Napriek tomu, že Malacky nemusia byť Himberanmi, úprimnosť a uveriteľnosť textu, nehovoriac o faktografickej zručnosti autorky, upozorňujú, že Himberany by mohli byť v podstate ľubovoľným slovenským mestom. A to je snáď najnezvyčajnejším faktom tohto románu – takýto alebo podobný príbeh má paralelu v skutočnom osude mnohých rodín v reálnych slovenských mestách.
Na príklade fiktívneho malého mesta zobrazila Fulmeková medziľudské vzťahy, sociálne a ekonomické pomery a celé spektrum charakterov slovenských malomešťanov i chudobných sedliakov. Autorka pútavým, no najmä uveriteľným spôsobom zachytila, ako sa v období druhej svetovej vojny správalo majoritné obyvateľstvo nielen k židovskej menšine, ale aj k svojim „vlastným“ členom, a zároveň poukázala najmä na ekonomický aspekt slovenského antisemitizmu. Dej odohrávajúci sa počas druhej svetovej vojny dokumentuje roky, v ktorých sa k moci mnohokrát dostala taká časť obyvateľstva, ktorej často jediným cieľom bolo obohatiť sa bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek. Historicky presvedčivé beletristické dielo zaujme najmä zobrazením hlavnej motivácie Himberčanov, ktorou nebola nenávisť voči Židom, antisemitizmus či rasizmus, ale chamtivosť a neskrotiteľná túžba po ľahko získanom majetku. Pri čítaní románu iba trénovanému oku historika (alebo oku zainteresovaného laika) neujde, že autorka sleduje presne krok za krokom všetky historické udalosti od roku 1939 až do roku 1945, vrátane mnohých protižidovských nariadení a zákonov Slovenskej republiky. A namiesto toho, aby nudila historickými faktami, vkladá ich do pútavého deja.
Reality slovenskej spoločnosti
Samotný príbeh robí zaujímavým aj jeho forma, ktorá má dve roviny. V jednej rozprávač opisuje, čo sa v Himberanoch odohrávalo. Tú akoby dopĺňalo svedectvo – rozprávanie dcéry doktora Mráza Anny – s odstupom niekoľkých desaťročí. Pre tých, ktorí sa niekedy dostali k svedectvám preživších holokaustu (obetí, tých, ktorí židovskému obyvateľstvu pomáhali, osloboditeľských armád, či svedkov), musí byť jasné, že Fulmeková pracovala s reálnymi svedectvami, pretože sa jej podarilo uchopiť „čaro“ a úprimnosť prerozprávaných spomienok niekoho, kto bol svedkom i objektom protižidovského štvania Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945.
Príbeh doktora Mráza tak nie je iba príbehom jednej fiktívnej rodiny, ale je tiež výpoveďou o období, v ktorom boli ľudia pre majetok ochotní vraždiť alebo posielať na smrť. Oceňujem však, že kniha nie je plná bitiek, krvavých vrážd, pornografických detailov, ale pracuje precízne a citlivo s realitami slovenskej spoločnosti. Sila tohto príbehu teda nie je v tom, že by detailne popisovala zverstvá režimu slovenského štátu, ale v tom, že ponúka pohľad na spoločnosť, kde hlad po majetku vlastného suseda a nezáujem väčšiny nechal dopustiť genocídu židovského obyvateľstva, ako aj ublíženie mnohým Slovákom, ktorí s režimom nesúhlasili.
Prezliekanie kabátov
Román nie je typickou knihou o holokauste na Slovensku. Hovorí o bežných Slovákoch za druhej svetovej vojny – o obetiach, páchateľoch, ale aj o tých, ktorí chceli len prežiť. Pozoruhodným je aj záver knihy, v ktorom Anna Mrázová sumarizuje životy členov svojej rodiny a Himberčanov. Kým niektorí Himberčania sa skutočne dostali pred ľudové súdy a za svoje činy boli potrestaní, viacerí sa vo vhodnej chvíli pridali k Slovenskému národnému povstaniu, čím svoje predošlé skutky „vymazali“. Časť postáv vyzliekla ľudácky a obliekla si komunistický kabát, a mnohí prešli ako radoví občania, v tichosti a bez povšimnutia, od slovenskej verzie národného socializmu ku komunizmu.
Príbeh je pútavo napísaný a čitateľa zvedavosť prinúti čítať kapitolu za kapitolou. Hoci je román fikciou, tvoria ho aj dobové dokumenty, a tak si jednoznačne zaslúži odporučenie nielen bežnému čitateľov, ktorý ma záujem o kvalitne, zaujímavo a presvedčivo napísaný román z obdobia druhej svetovej vojny, ale aj učiteľom na stredných školách, napríklad ako doplnkový učebný text pre študentov.
Ako každý autor, ktorý pracuje s faktami a ich transformáciou na fiktívny príbeh, aj Fulmeková musela skomprimovať čas a vynechať viaceré udalosti, aby tak mohla príbeh plynulo prerozprávať. Pri útlom románe, akým Doktor Mráz je, musela autorka myslieť ekonomicky aj pri výbere postáv. A to je asi jediné, čo jej možno vyčítať. V množstve a neraz epizodickom vystúpení niektorých postáv nie je ťažké „zablúdiť“. Dôvodom bude pravdepodobne autorkina snaha o zachytenie čo najširšej vzorky postáv a ich charakterov. To na jednej strane možno vnímať ako klad románu, no na druhej strane tým možno utrpela hlbšia psychologická analýza jednotlivých protagonistov a motivácií ich konania. Pozitívom zostáva, že sa autorka k jednotlivým postavám vždy vrátila a ich príbeh dorozprávala.
Napriek tejto drobnej výčitke je nutné dodať, že sa Fulmekovej podarilo napísať pútavý, a najmä uveriteľný príbeh z obdobia druhej svetovej vojny na Slovensku. Mne ako historičke sa teda natíska otázka, či je vôbec dôležité, že Himberany si v skutočnosti autorka vymyslela? Alebo je podstatnejšie to, že autorka dokázala na pozadí fiktívneho mesta poukázať na spoločnosť v akomkoľvek meste Slovenska? Odpoveď na otázku nechala Fulmeková na samotnom čitateľovi.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Artforum, SNA Bratislava – fond STK
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Je externou výskumnou pracovníčkou na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave, a zároveň pôsobí ako odborná asistentka na Herderovom inštitúte v Marburgu (Nemecko). Venuje sa predovšetkým politickým a sociálnym dejinám strednej Európy v 20. storočí so zameraním na históriu holokaustu a rodové štúdie na Slovensku. Pre viac informácií pozri jej profil na academia.edu.
