Stredoveké motivácie viesť vojnu sa „točili“ okolo uplatnenia a obrany osobných práv na majetok a nástupníctvo, či okolo prinútenia vazalov k poslušnosti. S postupne narastajúcou hospodárskou a politickou mocou stavov sa motivácia viesť vojnu na prelome stredoveku a novoveku menila. Novoveká armáda mala najmä zabezpečiť bezpečnosť štátu, jeho prístup k obchodným cestám, a teda k finančným prostriedkom z produkcie a obchodu. Zjednodušene, vojny sa začali viesť za štátny záujem, tzv. raison d’état, ktorého vyjadrením sa nakoniec stal moderný štát.
V 15. storočí sa objavili žoldnierske armády, ktoré pozostávali z veľkých organizovaných skupín profesionálnych vojakov, ktorí v mieri ostali bez zamestnávateľa. Zo žoldnierov boli zložené armády husitov, bratríkov, španielskych conquistadorov či talianskych kondotiérov. Od rytierov a mestských milícií sa žoldnieri líšili tým, že mohli byť regrutovaní zo všetkých spoločenských vrstiev, čím boli ich počty vyššie. Ich sociálne väzby boli obmedzené a vďaka svojmu nízkemu alebo cudziemu pôvodu ani nemohli ašpirovať na verejné úrady, teda boli politicky neutrálni a závislí jedine na pánovi, ktorý ich platil. Organizovali sa do pechotných útvarov a používali palné zbrane, čo oproti obrnenému jazdcovi znížilo nároky na ich výcvik. Toto povolanie, ktoré nebolo limitované ani územím ani obdobím, sa tak stalo prístupným takmer komukoľvek aj v dospelom veku. Žoldnierski vojaci boli ľahšie ovládaní kráľovskou mocou ako bohatí šľachtici či slobodné mestá. Králi preto hľadali spôsoby ako udržať žoldnierske vojsko v službe aj v čase mieru, aby si zabezpečili autoritu a vnútorný poriadok. Naopak, privilegované vrstvy vnímali vznik takýchto stálych armád ako ohrozenie stavovského zriadenia.
Prax žoldnierskej armády v Uhorsku ako prvý zaviedol panovník Matej Korvín. Rozhodným spôsobom obmedzil moc uhorských magnátov a cirkevných hodnostárov, viedol aktívnu hospodársku politiku, založenú na podpore miest, upevňovaní obchodných stykov a reforme daňového systému. Z prostriedkov centrálnej pokladnice panovníka tak dokázal postaviť prvé stále žoldnierske vojsko v Uhorsku, neskôr nazývané Čierny pluk. S jeho pomocou nielen upevnil svoje domáce postavenie, ale aj rozšíril svoju moc za hranice Uhorska, čím demonštroval dominantné postavenie žoldnierskeho vojska na európskom bojovom poli. Aj keď stavy v Uhorsku tento model vládnutia potlačili, vývojový trend bol nezvratný. Na krídlach vojenskej efektivity a hospodárskeho rozmachu vznikal centralizovaný štát.
Posilnenie delostrelectva
Významnú strategickú zmenu spôsobilo delostrelectvo. Prelomenie hradieb Konštantínopola (1456) tureckým ťažkým delostrelectvom ukázalo, že systematické prebudovanie opevnení a zaobstaranie diel na ich obranu už nemožno odkladať. Začali sa budovať veľmi nákladné pevnosti s baštovým pôdorysom, aby dokázali oplatiť palebnú silu protivníka vlastnou palebnou silou. Armády, ktorých zásobovacie konvoje by boli ohrozené posádkami týchto pevností, ich nemohli obísť. Obliehanie bolo často nevyhnutné a pod paľbou diel aj zdĺhavé, pretože sa museli kopať obliehacie zákopy, aby sa dobyvatelia bezpečne priblížili so svojím delostrelectvom k hradbám na prerazenie prielomu. Osmanskú expanziu po bitke pri Moháči (1526) zadržala až pevnostná sieť zmodernizovaná Habsburgovcami, ktorí sa ocitli v prvej línii obrany vonkajších hraníc kresťanskej Európy.
Zároveň sa výroba ručných strelných zbraní stávala čoraz lacnejšou, hákovnice ustúpili rýchlejším mušketám. Aj jazdectvo sa vyzbrojovalo pištoľami. Palebná sila sa na bojisku stala rozhodujúcou. Budovanie nových pevností, delostrelectva a vyzbrojovanie armád palnými zbraňami a strelivom boli natoľko nákladné, že súkromné vojny nižšej šľachty takmer vymizli. Iba panovník a najbohatší magnáti dokázali vybudovať profesionálnu armádu a systém opevnení, ktorý obstál vo vtedajších vojenských konfrontáciách.
Vojny sa viedli o peniaze a keďže peniaze plynuli najmä z obchodu, panovníci upriamili svoju pozornosť naň. Ten, kto dokázal platiť jednotky v priebehu celého roka, mohol svoje vojská podrobiť dôkladnému výcviku, čo sa v dobe vzrastajúcej technologickej náročnosti stávalo nevyhnutným. Veľké osobné investície do profesionálnej armády viedli vojvodcov k opatrnosti, keďže náhrada takejto armády by bola bývala finančne neúnosná. Stratégia sa tomuto javu prispôsobila a cieľom vojny bolo vyhýbanie sa boju a zaobstarávanie živobytia na úkor nepriateľskej krajiny, kým súperovi nedošli peniaze.
Sieť pevností, ktoré bolo treba obliehať, a neochota vojenských podnikateľov mrhať životmi skúsených profesionálov viedli k obdobiu zdĺhavých a nerozhodných vojen. Hrôzostrašnosť tohto modelu vyvrcholila v tridsaťročnej vojne. Časté rozpúšťanie armád, dezercie, vyhýbanie sa priamym stretom, ale aj zásobovanie sa na úkor protivníkovej krajiny spôsobovali, že pohyby armád sa riadili najmä hľadaním doposiaľ nevyplienených oblastí. Rozsah ľudských strát a materiálnych škôd bol bezprecedentný. Nekontrolovateľné násilie a svojvôľa žoldnierov počas tridsaťročnej vojny hlboko otriasla zúčastnenými politickými autoritami. Od Vestfálskeho mieru (1648) boli obyvatelia jednotlivých štátov primárne podriadení zákonom panovníka, na ktorého území žili. Ústredná moc panovníka posilňovaná veľkými žoldnierskymi armádami sa teraz nezadržateľne rozvíjala do monarchistického absolutizmu.
Vojny 16. – 17. storočia navyše len zvýraznili potrebu vlastnej dostatočnej ekonomickej základne. Najmä keď sa ukázalo, že európsky finančný trh, reprezentovaný takými bankovými rodinami, ako boli Fuggerovci, Welserovci a Hochstetterovci, už nielenže nedokáže zohnať potrebné prostriedky, ale tieto bankové domy rad za radom krachovali, keď im panovníci neboli schopní splácať pôžičky na drahé vojenské výpravy. Bolo potrebné budovať zriadenie schopné postaviť do poľa stálu pravidelnú štátnu armádu. Landsknechtom a vojenským podnikateľom, ako bol Albrecht z Valdštejna, odzvonilo. Vek žoldnierov sa končil.
Pluk a zrod moderného štátu
V priebehu 17. storočia došlo k významným zmenám vo vojenstve. Dve technológie, ktoré tieto zmeny zásadne ovplyvnili, bolo nové ľahké delostrelectvo a kresadlo s bajonetom. Najväčším obmedzením diel bola ich váha. Pretvarovanie komory s pušným prachom v 17. storočí umožnilo, aby kanóny mali tenšie steny, čím sa stali až o polovicu ľahšími, a teda pohyblivejšími. Dostupný zvýšený palebný potenciál poľných armád bolo potrebné aplikovať masovo. Delostrelectvo tak stratilo svoj cechový charakter a stalo sa tretím pravidelným druhom vojska. Zavedením kresadlovej zámky, ktorá nahradila zápalnú, boli muškety spoľahlivejšie a rýchlejšie, vďaka čomu sa stali hlavnou zbraňou pechoty.
Tieto technologické inovácie prví uchopili Holanďania pod velením Mórica Oranžského. Ten zaviedol novú organizáciu armády, v ktorej sa kládol dôraz na disciplínu a strelné zbrane. Mušketieri prestali byť doplnkom pikanierov, naopak, stali sa hlavnou útočnou zložkou oddielov, ktorú mali pikanieri chrániť. Bojové formácie sa stávali tenšími a dlhšími, aby maximálne využili potenciál palebnej salvy a kadencie. Túto tzv. lineárnu taktiku napodobnil švédsky kráľ Gustáv Adolf a zavedením prísneho vojenského poriadku spravil zo švédskej armády najefektívnejšiu ozbrojenú silu bojujúcu v tridsaťročnej vojne.
Keď bajonety nahradili piky, mušketieri sa stali univerzálnou pechotnou zbraňou a zmiešané falangy s pikaniermi sa prestali používať. Vyzbrojenie väčšiny a neskôr všetkých mužov rovnakou zbraňou – mušketou s bajonetom – si vyžiadalo zásadné zmeny ako na organizačnej tak na taktickej úrovni. Azda najvýznamnejšou zmenou z pohľadu ďalšieho vývoja štruktúry ozbrojených síl bolo zavedenie moderného druhu vojenskej organizačnej jednotky – permanentného regimentu/pluku. Veliteľov pluku menoval priamo panovník a zodpovedali za jeho stav a pripravenosť. Zatiaľ čo plat bol vojakom hradený z centrálnej pokladnice, na základe čoho mal panovníkov centrálny aparát záujem na priamo kontrolovať kvalitu tohto vojenského „produktu“. Pluk sa tak stal vyjadrením nového vzťahu medzi poddanými a panovníkom. Vojaci prijatí do pluku v ňom spravidla pôsobili po zvyšok svojej kariéry, čím sa pre nich stal zdrojom identity a stotožnenia sa so štátom pod vládou centrálneho panovníka. Po spoločenskej stránke inštitúcia pluku pomohla v štáte rozvinúť pocity národného sebauvedomenia a vlastenectva.
Po taktickej stránke viedlo zavedenie jedného druhu zbraní do vojenských jednotiek k zdokonaleniu lineárnej taktiky, čo si vyžiadalo najmä zvyšovanie úrovne profesionalizácie a disciplíny. V rámci vojenských poriadkov sa preto začal uplatňovať prísny dril, aby vojaci synchronizovane vykonávali opakované úkony potrebné na maximalizáciu kadencie paľby a zvýšenie pohyblivosti. Táto bojová taktika si preto vyžadovala absolútnu poslušnosť a bez veliteľovho rozkazu nebolo možné robiť nijaký úkon, ktorý by mohol narušiť formáciu, alebo sled opakovaných úkonov. Došlo k revolúcii v psychológii vojakov, ktorí museli znášať ťažké straty a nepohnúť sa z miesta, čo bolo označované ako kultúra „znášanlivosti“. Tieto takticko-organizačné inovácie vštepili vojakom kolektívnu kultúru vernosti a disciplíny, označovanú ako esprit de corps.
V priebehu 17. storočia bola táto reorganizácia úspešne uchopená vo Francúzsku Ľudovíta XIV. S pomocou maršala Sébastiena Le Prestre de Vauban dokázali unifikovať armádu z hľadiska výzbroje, výcviku, organizačného a kariérneho poriadku. Unifikovaná francúzska armáda sa rozrástla až na 300 000 mužov, pričom išlo o početný stav, ktorý vysoko prevyšoval dobové pomery. Ostatné európske štáty boli nútené sa prispôsobiť. Uplatňovanie týchto inovácií viedlo k revolúcii v kreovaní armád. Monarchovia sa teraz mohli spoľahnúť na disciplinovaný a profesionálny vojenský zbor oddaný štátu, čím zanikla potreba žoldnierov ponúkajúcich svoje služby tomu, kto zaplatí viac. Potreba technickej expertízy a oveľa väčšej početnosti armád spôsobili, že z vojenského a politického hľadiska sa štátom zriadená armáda stala univerzálnym štandardom. Vznik pluku a centralizovaného byrokratického aparátu potrebného na vydržiavanie tohto systému boli súčasťou toho istého procesu.
Koniec stavovských povstaní
Pre Slovákov bolo 17. storočie obdobím tureckých vojen a protihabsburských stavovských povstaní. Vzrastajúca moc panovníka a snahy riadiť štát v duchu absolutizmu okliešťovali slobody a moc stavov, čo bolo vnímané ako nástup tyranie. Nespokojní šľachtici sa rozhodli bojovať proti absolutisticko-centralizačným snahám viedenského habsburského dvora a za zachovanie stavovského zriadenia a šľachtických privilégií. Tento stav najťažšie znášal, ako obyčajne, prostý ľud. Zúfalé položenie slovenského ľudu dokladá aj legenda o zbojníkovi Jánošíkovi, ktorý stelesňuje dobové volanie po slobode, náboženskej tolerancii a odstránení jarma feudálnych povinností.
Po porážke poslednej stavovskej rebélie a uzatvorení Satmárskeho mieru (1711) sa cisár a šľachta dohodli na zachovaní stavovských privilégií, ale pod podmienkou, že šľachta sa bude spolupodieľať na budovaní stáleho a profesionálneho štátneho vojska. Obrovské materiálne škody a dlhotrvajúce celospoločenské utrpenie viedli k presvedčeniu, že je v záujme všetkých, cisárskeho dvora aj šľachty, vrátane tej nižšej, aby na seba systematickejším spôsobom prevzali záväzky súvisiace s novými vojenskými potrebami štátu. Panovník sa zaviazal, že krajinu bude riadiť spolu s krajinským snemom, za čo mu tento vyjadril súhlas s platením trvalých daní šľachtou. Na odporúčanie Dvorskej vojnovej rady cisár spolu s krajinským snemom zaviedli systém verbovania do pravidelnej armády. Nových vojakov prijímali na dlhodobú službu v pluku, pričom ich plat bol hradený z cisárskej pokladnice.
Vývoj vojenskej praxe a techniky si priam vyžiadal vývoj štátneho aparátu, ktorý by existenciu stálej pešej armády umožnil. Tento centrálne riadený aparát sa stal nástrojom absolutistickej vlády panovníka a zhmotnením moderného štátu.
Použitá literatúra
- Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava 2017.
- Gray, C.: Strategy for Chaos, Revolutions in Military Affairs and the Evidence of History. London 2002.
- Howard, M.: Vojna v európskych dejinách. Bratislava 2014.
- Knox, M./Murray W.: The Dynamics of Military Revolution, 1300 – 2050. Cambridge 2001.
- Segeš, V. et al.: Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha 2015.
- Šmihula, D.: Vojenská služba, politické práva a občianstvo. Plzeň 2015.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Ch.-P. Larivière, J. Mathauser, G. P. Rugendas, H. Weber, F. Zonaro
Vyštudoval medzinárodné vzťahy na Ženevskej škole diplomacie a verejnú správu na Leidenskej univerzite v Haagu. Pracuje v štátnej správe a od roku 2017 je postgraduálnym študentom Akadémie ozbrojených síl M. R. Štefánika, kde sa venuje otázkam bezpečnosti a obrany štátu.