V druhej polovici 20. rokov 17. storočia sa nemecké protestantské kniežatá, združené v takzvanej Protestantskej únii, ocitli na prahu totálnej porážky. Podľa proroctva ich mal zachrániť „Lev zo severu“. Ten sa síce dostavil, skonal však v blate pred Lützenom.
Spasiteľ príde zo severu…
Na začiatku 17. storočia bolo Švédsko významnou protestantskou mocnosťou v oblasti okolo Baltského mora. Od roku 1611 mu vládol kráľ Gustáv II. Adolf (1611 – 1632) z dynastie Vasa. Ten sériou úspešných výbojov na úkor Dánska, Poľska a Ruska významne rozšíril územie kráľovstva. Ruka v ruke s územnou expanziou zrealizoval vážne vnútorné reformy, ktoré sa dotkli vari všetkých kľúčových oblastí fungovania krajiny. Zvlášť hospodárstva, armády, byrokracie a obchodu. Panovník podriadil všetko svoje reformné úsilie snahe vytvoriť dostatočne silnú bázu, ktorá by sa stala zdrojom ďalšej územnej expanzie.
Príležitosť na ňu sa črtala za morom. V Rímsko-nemeckej ríši totiž už od roku 1618 so striedavou intenzitou bojoval habsburský cisár a jeho katolícki spojenci s protestantskými kniežatami v rámci konfliktu známeho ako tridsaťročná vojna. I keď sa často interpretuje ako dominantne náboženský konflikt, išlo nepochybne súčasne aj o dôležitý mocenský zápas. Podstatou sporu bolo to, či Habsburgovci presadia svoju moc a posunú Rímsko-nemeckú ríšu k väčšej centralizácii, alebo zvíťazí partikularizmus svetských a cirkevných kniežat. Do tohto sporu sa v roku 1630 Gustáv II. Adolf chystal zasiahnuť.
Protestantská únia na prahu porážky
V druhej polovici 20. rokov 17. storočia sa nemecké protestantské kniežatá, združené v takzvanej Protestantskej únii, ocitli na prahu totálnej porážky. Cisár Ferdinand II. Habsburský bol v tom čase už len krôčik od definitívnej pacifikácie celej ríše. Jeho vojská vedené Albrechtom z Valdštejna, v spolupráci s vojskom spojeneckej Katolíckej ligy, stáli na konci roku 1629 v Pomoransku a ohrozovali jednu z posledných bášt protestantov, mesto Stralsund. V radoch protestantských kniežat sa šírili porazenecké nálady a narastala ochota dohodnúť sa s cisárom na čo najlepších podmienkach mieru.
Situácia bola naozaj zúfalá. Vzmáhala sa poverčivosť, astrológia, alchýmia, vznikali rôzne sekty. Pomery v Nemecku boli pre mnohých jasným dôkazom o blížiacom sa konci sveta. Popri týchto chmúrnych predstavách sa však šírili aj omnoho pozitívnejšie vízie, snažiace sa pozdvihnúť morálku protestantov. V prostredí hnutia paracelsistov nabralo v tom období na nesmiernej aktuálnosti a popularite takzvané proroctvo o „Levovi zo severu“. Podľa neho ten príde, až bude protestantom najhoršie, a v apokalyptickom zápase porazí „Orla“, prenesene symbol cisára, Habsburgovcov. Po víťaznom boji obnoví poriadok, jednotu a nastolí mier. Tieto myšlienky boli živé aj v prostredí švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa, ktorý ich pri príprave a následnom vylodení svojho asi 13-tisícového vojska v júni 1630 pri Peenemünde v Pomoransku nezabudol náležite propagandisticky využiť.
„Lev poráža Orla“ – cesta k Lützenu
Vstup švédskych vojsk na nemeckú pôdu otvoril novú fázu tridsaťročnej vojny. V prvom momente sa však zdalo, že všetky okolnosti a predpoklady stoja proti Gustávovi II. Adolfovi. Kráľovi chýbali hlavne spojenci. Veľké protestantské kniežatá zaujali k Švédom vyčkávací, neutrálny, ak nie priamo odmietavý postoj, a to v snahe dohodnúť sa s cisárom. Kráľovi však spočiatku veľmi pomohla aspoň prvotná nepripravenosť cisárskych vojsk, ktoré ostali príchodom Švédov vážne zaskočené. Navyše v septembri 1630 prepustil Ferdinand II. zo svojich služieb Albrechta z Valdštejna, čo katolícku stranu v ríši krátkodobo vážne oslabilo.
Švédsky kráľ napokon začal postup na juh do Brandenburska až v marci 1631. Cisárske hlavné sily, vedené už generalissimom Katolíckej ligy Janom Tserclaesom z Tilly, stáli v tom čase pred Magdeburgom, ktorý sa chystali dobyť. Švédi tak mali de facto voľnú cestu. K ohrozenému Magdeburgu však už nestihli doraziť včas. Mesto padlo pod náporom cisárskych vojsk 20. mája 1631. Odhaduje sa, že pri následnom rabovaní bolo povraždených až 20-tisíc jeho obyvateľov. Udalosti v Magdeburgu vyvolali vlnu zdesenia a odporu po celom Nemecku. Masaker viedol mnohé dovtedy váhajúce protestantské kniežatá k primknutiu k prichádzajúcim Švédom. Na ich stranu sa pridali napríklad Viliam Hessensko-Kasselský, Juraj Viliam Brandenburský a v auguste 1631 aj Ján Juraj Saský.
Na konci leta 1631 tak Gustáv II. Adolf disponoval spojenou švédsko-saskou armádou čítajúcou asi 42-tisíc mužov. Pod Tillyho velením sa v tom čase nachádzalo 35-tisícové vojsko. Aj keď Švédi cisárske sily jasne prevyšovali, kráľ sa zdráhal zviesť otvorenú bitku. Až pod tlakom saského vojvodu s ňou napokon súhlasil.
K rozhodujúcemu stretnutiu došlo 17. septembra 1631 pri Breitenfelde severne od Lipska, ktoré sa skončilo senzačným švédskym víťazstvom. Pre Tillyho bol výsledok bitky katastrofou. Stratil odhadom až 27-tisíc mužov. Švédske straty činili asi 6-tisíc mŕtvych, ranených a nezvestných. V tejto situácii mohol Gustáv II. Adolf vyjednať výhodný mier s otraseným cisárom.
Zvíťazili však osobné ambície, spojené so snahou využiť nečakane priaznivé okolnosti. V hlave panovníka sa rodili ďalekosiahle plány o vytvorení zväzu protestantských kniežat v Rímsko-nemeckej ríši so stálou a silnou armádou, pod priamym švédskym patronátom. Realizácia niečoho takého predpokladala ďalší postup dovnútra Nemecka a perspektívne aj priame ohrozenie centra moci Habsburgovcov v ich dedičných krajinách.
V ceste stálo katolícke Bavorsko. V marci 1632 doň švédska armáda vpadla. Čelilo jej narýchlo pozbierané cisárske vojsko, opäť pod Tillyho velením, spolu s oddielmi bavorského kurfirsta. Po bojoch pri meste Rain am Lech bolo toto vojsko rozohnané a navyše v nich Tilly utrpel smrteľné zranenie, na ktorého následky 30. apríla 1632 zomrel.
Albrecht z Valdštejna sa vracia
Do Viedne v tom čase Švédom ostávali už len tri týždne cesty. V stave najväčšieho ohrozenia cisár Ferdinand II. opäť povolal do svojich služieb Albrechta z Valdštejna. Ten, z veľkej časti na vlastné náklady, postavil novú cisársku armádu.
Začiatkom mája 1632 vstúpil Gustáv II. Adolf do nechráneného Mníchova, sídla bavorského kurfirsta. Vedomý si nového nebezpečenstva v podobe Valdštejnovej armády však nevyrazil na východ k Viedni, ale stočil svoje voje na sever k Norimbergu. K mestu postupoval aj Valdštejn. Zdalo sa, že sa schyľuje k veľkej bitke. Tú však cisársky generalissimus neplánoval zviesť. Jeho snahou bolo Švédov vyčerpať a oslabiť. Sériou šikovne vedených manévrov sa mu ich podarilo uzavrieť vo vybudovaných opevneniach. Gustáv II. Adolf si napokon uvedomil, že žiadna bitka nebude. Sedemnásteho septembra 1632, preto švédska armáda zrušila svoj tábor a o deň nato si prebila cestu na juh.
Po ústupe od Norimbergu kráľ uvažoval o obnovení postupu proti Viedni. Valdštejn ostal pri meste ešte niekoľko dní, po ktorých na veľké prekvapenie nevyrazil za Švédmi, ale na sever do Saska. Hrozilo, že sa z vojny stiahne Ján Juraj Saský. Gustáv II. Adolf nemal v tejto situácii na výber. Otočil svoju armádu o 180 stupňov a vydal sa za ním. Začiatkom novembra 1632 sa švédska armáda po usilovnom pochode utáborila pri Naumburgu, asi 50 kilometrov juhozápadne od Valdštejnom obsadeného Lipska. Cisárske hlavné sily v tom čase táborili pri mestečku Lützen. Vzhľadom na pokročilú ročnú dobu Valdštejn nepredpokladal švédsky útok. Dokonca vydal rozkazy na rozchod a na vyhľadanie zimovísk.
Lützen: stretnutie s osudom
Pätnásteho novembra 1632 zaznamenali cisárske hliadky pohyb švédskej armády od Naumburgu. Valdštejn bol jej postupom zaskočený. V priebehu dňa posielal kuriérov na všetky strany, aby povolal späť roztrúsené cisárske oddiely, zvlášť 3-tisícový zbor generála Pappenheima. Bolo mu jasné, že bitke sa už nebude dať vyhnúť. Sily oboch protivníkov boli približne vyrovnané a čítali po 19-tisíc mužov na každej strane.
Ráno 16. novembra 1632 sa obe armády sformovali na pláni severovýchodne od Lützenu. Protivníkov od seba delila cesta vedúca do Lipska. Cisárska armáda sa opierala pravým krídlom o Lützen a sústavu veterných mlynov na návrší severne od mesta. Túto pozíciu Valdštejn obsadil veľkou delostreleckou batériou. Ďalšia batéria sa nachádzala na cisárskom ľavom strede. Priekopu pozdĺž cesty smerom na Lipsko obsadili mušketieri ako predsunutú obrannú pozíciu. Cisárska pechota sa nachádzala za cestou a na krídlach bola chránená oddielmi kavalérie.
Gustáv II. Adolf rozostavil svoju armádu do dvoch línií, v centre s ôsmimi brigádami pechoty. Krídla kryla kavaléria. Delostrelectvo sa nachádzalo vpredu, pred každou z peších brigád. Kráľ sa ujal velenia pravého stredu. Ľavé krídlo podliehalo vojvodovi Bernardovi Sasko-Weimarskému.
Švédsky postup sa mal začať skoro ráno 16. novembra. V dôsledku hmly, ktorá zahalila bojisko tak, že obe armády na seba ani nevideli, sa musel útok odložiť. Až okolo 11. hodiny sa hmla postupne rozplynula. Švédi sa pohli vpred. Útočilo práve krídlo. Pechota prekonala priekopu obsadenú mušketiermi, prekročila cestu a udrela na jednu z cisárskych batérií. Rozpútal sa tuhý zápas.
Bojisko zahalila hmla zo strelného prachu a dymu delostrelectvom vyvolaného požiaru mesta. Švédom sa postupne darilo obkľučovať cisárske ľavé krídlo. Krátko popoludní, v čase najväčšej krízy na tomto úseku, dorazil na bojisko Pappenheim s 3-tisícovým oddielom kavalérie. Valdštejn ho okamžite vrhol proti Švédom naľavo. Zrazu bol pomer síl na švédskom pravom krídle jednoznačne v prospech cisárskych, ktorí vyrazili do protiútoku a tlačili švédske jednotky späť za cestu. Za stabilizáciu situácie však Pappenheim zaplatil vlastným životom.
Medzi Švédmi sa objavili náznaky paniky. Vidiac to, sa Gustáv II. Adolf pokúsil uľahčiť ťažko skúšanej pechote. Ujal sa velenia nad smalandským jazdeckým plukom a viedol ho do protiútoku. V hmle a zmätku sa regiment zrazil s cisárskymi kyrysníkmi. Jedna z guliek zasiahla kráľa do ľavej paže, pričom mu rozdrvila lakeť.
Zranený Gustáv II. Adolf sa spolu s malým sprievodom oddelil od smalandských dragúnov. V zmätku však narazili na inú skupinu kyrysníkov. Strhol sa nerovný zápas, v ktorom kráľ utŕžil ďalšiu strelnú ranu, tentoraz do chrbta. Guľka prenikla do tela pod pravou lopatkou, prešla pľúcami a spôsobila masívne krvácanie. Krátko nato bol navyše zasiahnutý aj jeho kôň Streiff, ktorý sa splašil. Gustáv II. Adolf sa zošmykol zo sedla, pričom mu ľavá noha ostala zaseknutá v strmeni. Streiff ho ešte istú chvíľu vláčil po zemi, kým odcválal a nechal ho ležiaceho na chrbte uprostred nepriateľských línií. Cisárski jazdci, ktorí obklopili kráľa, ho okradli. Následne mu zasadili ešte niekoľko bodných rán a napokon aj ranu istoty z pištole do spánku. Bolo okolo jednej hodiny popoludní a Gustáv Adolf bol mŕtvy.
Nejasný víťaz
Bitka pokračovala aj po smrti Gustáva Adolfa. V čase jeho tragického skonu útočili Švédi na stred a pravé krídlo cisárskej armády, ktorému dominovalo spomínané návršie s veternými mlynmi a silnou delostreleckou batériou. V tvrdom zápase medzi jednou a pol treťou však boli krvavo odrazení. Medzitým sa rozšírila správa o kráľovej smrti. Dôstojníkom sa podarilo prekonať prvotný šok z nej a upokojiť otrasené jednotky.
Vrchné velenie prevzal vojvoda Bernard Sasko-Weimarský. O pol štvrtej vydal rozkaz na nový útok proti návršiu s delostreleckou batériou. Následný krvavý zápas v tomto priestore trval ďalšiu hodinu a pol. Na jeho konci sa návršie aj so všetkými delami ocitlo vo švédskych rukách. Stmievalo sa, streľba ustávala a bitka sa pomaly končila. Okolo ôsmej hodiny večer vydal Valdštejn rozkaz na ústup k Lipsku. Ustupovali aj Švédi, no pomalšie, a noc strávili ešte na bojisku. Aj preto bol Lützen spočiatku interpretovaný ako ich víťazstvo.
Bitka si na švédskej strane okrem kráľovho života vyžiadala aj ďalších 5-tisíc mŕtvych, ranených a nezvestných. Straty cisárskej armády boli porovnateľné. Boj sa skončil. Ostávalo zodpovedať, kto vyhral a s akými dôsledkami. Aj keď Švédi ovládli bojisko a ako prvý ustúpil Valdštejn, skutočným víťazom bol práve on. Zo strategického hľadiska protivníka vážne oslabil. Zabitím Gustáva II. Adolfa ho navyše pripravil o vodcu, vynikajúceho generála a v protestantskom tábore v tej chvíli v podstate nenahraditeľnú postavu.
Žiadne veľké, rýchle a rozhodujúce víťazstvo, ako to pri Breitenfelde, sa nekonalo. „Lev zo severu“ padol v blate pred Lützenom. Od vylodenia v severnom Nemecku uplynulo len dva a pol roka. Švédsko ostalo bez kráľa a v tejto vojne strávilo ešte ďalších šestnásť rokov. Na ich konci sa však dočkalo vytúženého mieru, ktorý položil základy jeho hegemónie v severnej Európe na ďalšie takmer storočie.
Použitá literatúra:
Bonney, R.: The Thirty Years War 1618-1648. Oxford 2002.
Brnardic, V.: Imperial Armies of the Thirty Years War. Oxford 2009.
Brzezinski, R.: Lützen 1632. Oxford 2001.
Brzezinski, R.: The Army of Gustavus Adolphus. Oxford 1991.
Englund, P.: Nepokojná léta. Praha 2001.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa všeobecne dejinám vojenstva a diplomacie, s dôrazom na obdobie neskorého stredoveku a novoveku až po napoleonské vojny.