Pri kolonizácii Ameriky pomohli Európanom skryté biologické zbrane. Choroby privezené zo Starého sveta do Nového spôsobili smrť miliónov pôvodných obyvateľov Ameriky. Existuje však jedna nebezpečná choroba, o ktorej sa domnievame, že sa šírila opačným smerom – syfilis.

Syfilis mohli priviesť už členovia Kolumbových expedícii.

Rozšírenie poľnohospodárstva v priebehu „neolitickej revolúcie“ v Starom svete malo aj tzv. vedľajšie účinky. Napríklad z chovaných zvierat na nás preskočili aj niektoré choroby. Výhodou bolo, že to všetko prebehlo pomerne skoro, keď ešte ľudské komunity neboli také početné. Získali sme imunitu, ktorá sa stala našou tajnou biologickou zbraňou. Svoje by o tom vedeli rozprávať práve pôvodní obyvatelia Ameriky. Na tomto kontinente sa totiž neodohrala kompletná neolitická revolúcia. Pôvodní obyvatelia Ameriky síce pestovali fazuľu, kukuricu rajčiny, papriku a kakaovníky, ale nechovali veľké cicavce, keďže tam žiadne vhodné neboli, a preto nezískali imunitu proti civilizačným chorobám. Ak si spomeniete na lamy, tak tie sú napriek svojej popularite marginálny jav.

Keď prišli prví kolonizátori do ríší Aztékov a Inkov, priniesli so sebou aj nebezpečné vírusy a baktérie, voči ktorým nemali pôvodní obyvatelia imunitu – napríklad pravé kiahne, nádchu, salmonelu atď.

Pád ríše Aztékov a salmonela

Graf ukazuje úbytok obyvateľstva v strednom Mexiku (smallpox – osýpky, cocoliztli – salmonela).

Typickým príkladom miesta, kde udrela nová choroba, bola ríša Aztékov, ktorú dobyl Hernando Cortés v rokoch 1519 až 1521. Aztékovia boli do príchodu Španielov takmer neporaziteľní dobyvatelia. Po vylodení Španielov však drasticky poklesla populácia domorodých obyvateľov Ameriky. Španieli síce nepostupovali v rukavičkách, ale nie je možné, aby tak rýchlo spôsobili smrť miliónov, ako sa to stalo na území Nového sveta. Cortéz prišiel na územie dnešného Mexika len s niekoľkými stovkami vojakov. Ako mohol zničiť ríšu, ktorá mala milióny obyvateľov? Príčin bolo viac, ale jednou z nich boli aj nové choroby privezené z Európy. Ako prvé sa mohli rozšíriť pravé kiahne. Minulý rok vedci z Inštitútu Maxa Plancka (pod vedením J. Krausa) objavili aj ďalšiu biologickú zbraň. Po analýze genetického materiálu zo zubov 29 jedincov pochovaných na pohrebisku Teposcolula-Yucundaa (mexický štát Oxaca) sa podarilo izolovať DNA baktérie Salmonella enterica. Pohrebisko sa datovalo do obdobia medzi rokmi 1545 – 1550, keď je zaznamenané aj šírenie zhubnej nákazy v písomných prameňoch. Baktérie salmonely mohli šíriť paratýfus, ktorý na obyvateľov zrejme pôsobil zhubnejšie než na dobyvateľov.

Choroba etnickej nenávisti

V roku 1494 vstúpil francúzsky kráľ Karol VIII. (1483 – 1498) s vojskom na základe dávnejšej dohody s pápežom Inocentom VIII. na Apeninský polostrov. Podľa písomných prameňov viedla Karolova armáda počas invázie do Neapolského kráľovstva nemravný život spojený so sexuálnymi orgiami a so znásilneniami nevinných. Práve v tomto roku v Neapole nečakane vypukla nová a neznáma nákaza. Dobové opisy hovoria o krutej, bolestivej až desivej epidémii. V roku 1495 choroba prekročila Alpy a v januári 1496 ju zaznamenali vo Francúzska a vo Švajčiarsku. Ďalšie mesiace sa rozšírila do Holandska a do Nemecka. V roku 1497 dorazila do Anglicka a v roku 1499 sa rozšírila vo východnej Európe. Vďaka existencii nového vynálezu kníhtlače máme o tom dostatok informácií.

Jednotky Karola VIII. vstupujú do talianskeho mesta.

Pôvodcom novej epidémie bol syfilis, choroba, ktorá sa šíri hlavne pohlavným stykom alebo prenosom z tehotnej matky na plod. Syfilis spôsobuje baktéria Treponema pallidum. Chronické ochorenie prebieha vo viacerých fázach, v prvých štádiách sa prejavuje vredom alebo vyrážkami. V poslednom štádiu choroba pôsobí na svaly a kosti, nakoniec útočí na nervový systém alebo na srdce.


V roku 1546 sa objavili moderné formy choroby, ktoré prežívajú v hostiteľovi dlhšie, a tým sa zvýšilo riziko nákazy. V roku 1905 nemecký patológ identifikoval baktériu Treponema pallidum ako pôvodcu choroby. V roku 1943 sa objavil penicilín a antibiotiká, pomocou ktorých sa ľudia dokázali zo syfilisu vyliečiť.

Na pomenovaní choroby sa prejavili etnické predsudky obyvateľov vtedajšieho Starého sveta. Francúzi volali syfilis chorobou z Neapola, tí im to „vrátili“ a použili názov francúzske svrbenie. Holanďania, Dáni, Portugalci a obyvatelia severnej Afriky poznali španielsku alebo kastílsku chorobu, Rusi poľskú chorobu, Poliaci nemeckú chorobu a obyvatelia Sibíri ruskú chorobu. Turci v názve „uprednostnili“ náboženskú neznášanlivosť a syfilis pomenovali kresťanská choroba. Moslimovia v Indii používali zasa označenie choroba hinduistov, ktorí im to rovnako vracali. Existujú aj názvy galská a uhorská choroba. Asi nikoho neprekvapí informácia, že ako vinníci šírenia choroby sa neoprávnene obviňovali Židia.

Baktéria Treponema pallidum.

Dnešný názov choroby vytvoril v roku 1530 taliansky lekár a spisovateľ Girolamo Fracastoro, ktorý poeticky poukázal na mýtického gréckeho pastiera Syfilusa, ktorého preklial boh Apolón hroznou nákazou.

Zo známych osobnosti na syfilis ochoreli spisovatelia Charles Baudelaire, Fiodor Michajlovič Dostojevskij a Oscar Wilde. Z filozofov chorobou trpeli Friedrich Nietzsche a Arthur Schopenhauer. Z umelcov sa ešte nakazili maliari Paul Gauguin, Goya, Eduard Manet, Vincent van Gogh, hudobníci Ludwig van Beethoven, Robert Schumann a Franz Schubert.

Z panovníkov choroba zasiahla ruského cára Ivana IV. Hrozného, anglického kráľa Henricha VIII. alebo habsburského cisára Maximiliána I. Zo známych osobností syfilisom trpeli aj Giacomo Casanova a Al Capone. Neustále sa vedú diskusie, či chorobou trpel aj vodca ruských boľševikov Vladimír Iljič Lenin.

Nákaza conquistadorov

Vedci si dlho mysleli, že syfilis „priviezli“ so sebou z Nového sveta do Európy členovia Kolumbovej posádky alebo ďalší objavitelia. Potvrdzovali by to aj správy lekárov z Kolumbových expedícií, v ktorých sa píše o novej chorobe.

Choroby pôsobili ako európske biologické zbrane.

Dnes sa uvažuje aj o tom, že choroba vznikla v Európe, ale v Amerike mutovala na agresívnejšiu a šíriteľnejšiu formu, ktorá „sa vrátila“ do Starého sveta. V takom prípade by sa museli prehodnotiť niektoré archeologické nálezy ľudských kostí, ktoré sa doteraz interpretovali ako poškodené leprou. Môže ísť totiž o nálezy zmien, ktoré na kostiach spôsobil syfilis. Vypuknutie syfilisu na konci 15. storočia v Európe by mohlo byť spôsobené novým kmeňom baktérie z Ameriky, alebo epidémiu mohla spôsobiť narastajúca urbanizácia. Genetické a archeologické bádanie doteraz podporovalo v rovnakej miere obe hypotézy.

Pri druhej hypotéze sa uvažuje aj nad možnosťou, že choroba sa prvý raz objavila v období asi 15000 rokov pred Kr., čiže na konci paleolitu, v Afrike alebo v Ázii. Následne sa rozšírila do celého sveta, kde mutovala v závislosti od prostredia a vyspelosti ľudskej populácie.

Veľkým problémom pri mapovaní historických epidémií je fakt, že príznaky syfilisu sa môžu podobať na iné choroby. Nákaza sa aj označuje ako Veľký imitátor. Navyše poddruhy baktérie Treponema pallidum sa vyskytovali v rôznych formách a spôsobovali aj ďalšie ochorenia.

Aktuálne sa medzinárodnému tímu vedcov, opäť pod vedením Johannessa Krausa, podarilo rekonštruovať tri kompletné genómy z historických vzoriek baktérie Treponema pallidum. Vedci získali vzorky z pozostatkov detí zo 17. storočia, ktoré pochovali v kláštore Santa Isabel v Mexiku. Na pohrebisku sa našlo viacero indícii o syfilise ako o pôvodcovi smrti, ale pozostatky baktérií sa podarilo extrahovať len z troch vzoriek. Dve z nich obsahovali zvyšky poddruhu baktérie syfilisu a jedna frambézie (kožná choroba). Novo a kompletne zmapovaný genóm by mohol pomôcť vyriešiť otázku pôvodu nákazy.

Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.

Literatúra

Internetové odkazy:

Obrazová príloha: M. A. J. Clavero, Florentský kódex, F. Ganacci, wikipedia.org

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.