Írsky osud je v mnohých ohľadoch podobný slovenskému. Nemožno neobdivovať húževnatosť, s ktorou sa Írom podarilo dosiahnuť po namáhavom zápase v rokoch 1921 – 1949 svoju nezávislosť. Poučné je určite aj to, ako sa Írsku podarilo medzi rokmi 1973 a 2005 dostať sa z pozície „európskeho chudobinca“ a zaradiť sa medzi najvyspelejšie a najbohatšie európske národy. Íri za svoju slobodu bojovali aj so zbraňou v ruke. Jedna z ich najväčších rebélií bola spojená s francúzskymi revolučnými vojnami a s vlnou takzvaných atlantických revolúcií v rokoch 1776 – 1822. Tento rok uplynie 23. mája už 225 rokov od začiatku Veľkého írskeho povstania z roku 1798.
Korene konfliktu
Napriek formálnej existencii Írskeho kráľovstva vrátane inštitúcií ako miestokráľ, parlament či armáda, po roku 1691 sa Írsko stalo plne závislým na Anglicku a neskôr Veľkej Británii a fakticky trpelo pod národnostným a náboženským útlakom. Katolíci, ktorí tvorili stále väčšinu obyvateľstva, boli zbavení politických a vlastníckych práv k pozemkom a príslušníci pôvodných vyšších vrstiev tak boli postavení pred dilemu: prijať protestantizmus a udržať si svoje spoločenské postavenie, alebo emigrovať či stratiť svoj status a fakticky sa rozplynúť v nižšej vrstve. V prvých dvoch tretinách 18. storočia bol prejavom odporu tzv. jakobitizmus – podpora katolíckych pretendentov na anglický, írsky a škótsky trón zo stuartovskej dynastie (zosadený Jakub II. a jeho potomkovia).
Anglická nadvláda znamenala aj rýchle vytlačenie írčiny do kategórie jazyka chudobného vidieckeho obyvateľstva – pričom aj v jeho radoch sa okrem krajného západu hovorovým jazykom stávala angličtina. Teritoriálne bolo Írsko rozdelené na štyri historické provincie: Leinster na východe okolo Dublinu, Ulster na severe, Munster na juhu a Connacht na západe.
Z ekonomického pohľadu sa Írsko stalo poľnohospodárskym príveskom Anglicka a trpelo agrárnym preľudnením. Hlavnými vlastníkmi pôdy sa stali anglicky hovoriaci protestantskí statkári, ktorí vykorisťovali svojich prevažne katolíckych (hoci jazykovo sa čoraz viac anglicizujúcich) drobných nájomcov. Priemysel ani obchod sa príliš nerozvinuli a na rozdiel od Škótska nedokázalo Írsko využiť svoju príslušnosť k britskému impériu. Bránili tomu aj zákony, ktoré dovoľovali fakticky bezcolný dovoz britských výrobkov, ale naopak to neplatilo.
Pritom pomer ekonomického a demografického potenciálu medzi Britániou a Írskom mal v roku 1800 veľmi ďaleko od pomeru z rokov 1860 – 1980, ktorý bol „zafixovaný“ v historicko-geografickom ponímaní. Zatiaľ čo v spomenutom roku 1800 žilo v Írsku asi 5,5 milióna obyvateľov, vo Veľkej Británii 10,5 milióna obyvateľov. Avšak medzi rokmi 1840 – 1960 muselo Írsko prejsť takými strašnými skúškami, že súčasná Írska republika a Severné Írsko dosiahli počet obyvateľov z roku 1800 až po roku 2000, pričom historicky maximálny počet obyvateľov, ktorý mali v roku 1840 (8 miliónov), ešte stále nedosiahli.
Na vtedajšiu politickú situáciu nemožno hľadieť ani ako na jednoduchý konflikt medzi katolíckymi Írmi a protestantskými anglickými kolonistami. Za Írov a írskych patriotov usilujúcich sa o politické reformy a väčšiu nezávislosť od Británie sa považovalo aj mnoho írskych protestantov hovoriacich po anglicky (miestnym dialektom).
Predovšetkým východná časť pôvodne keltského ostrova bola vystavená viacerým vlnám vikingských, normanských, anglických a škótskych dobyvateľov a osídlencov, ktorí splývali s pôvodným obyvateľstvom a vytvárali rôzne skupinové identity. Írski protestanti taktiež netvorili jednotnú skupinu: prevažovali ale presbyteriáni (s oporou v stredných vrstvách) a privilegovaní členovia štátnej „Church of Ireland“, ktorú môžeme považovať za miestnu verziu anglikánskej cirkvi. V parlamente zasadli prakticky len jej členovia reprezentujúci bohatú pozemkovú aristokraciu.
Pokusy o reformy
Situáciu v krajine v 18. storočí však nemožno opísať ako stagnáciu. Na rozdiel od minulosti bol zabezpečený relatívny pokoj a počet obyvateľov sa viac než zdvojnásobil, k čomu prispelo aj zavedenie novej plodiny – zemiakov. Vládnuce vrstvy anglického, škótskeho a írskeho pôvodu sa stotožnili s politickým celkom Írskeho kráľovstva a začali požadovať jeho väčšiu nezávislosť od Anglicka. V roku 1782 Írsky parlament získal takmer úplnú nezávislosť na britskom. Mohlo to byť vlastne vnímané ako obnovenie nezávislosti Írska (v personálnej únii s Britániou a Hannoverom), avšak jeho politické inštitúcie reprezentovali z etnického, náboženského a spoločensko-politického pohľadu len malú menšinu, ktorej status závisel na spolupráci s Britániou.
Katolíci sa snažili spočiatku o dohovor s britskou a írskou vládou a svoje požiadavky prezentovali vo forme rôznych prosbopisov. V Dubline vznikol Katolícky výbor, ktorého delegácia vedená obchodníkom Johnom Keoghom bola dokonca v r. 1793 prijatá kráľom Jurajom III. (1760 – 1820). Členom tejto delegácie bol aj Wolfe Tone (budúci vodca rebelov) a časť írskych požiadaviek bola splnená.
Britská i írska vláda začali prejavovať aj väčšiu ústretovosť voči katolíkom, ktorí tvorili v Írsku väčšinu. Od roku 1778 mohli katolíci vlastniť pôdu a slúžiť v armáde, od roku 1782 mohli byť zriadené katolícke školy a biskupstvá, od roku 1791 mohli katolíci vykonávať právnické profesie, vykonávať bohoslužby, mať svoje svätostánky, duchovných, učiteľov a pod. Tieto akty boli v duchu vtedajšieho európskeho trendu, viď napr. Tolerančný patent Jozefa II. z r. 1781 alebo francúzsky Tolerančný edikt z r. 1787. Úpadok jakobitského hnutia miernil obavy, že katolíci budú podporovať konkurenčnú stuartovskú dynastiu. V roku 1793 zákon Írskeho parlamentu čiastočne vrátil katolíkom volebné právo do parlamentu (pri zachovaní majetkového cenzu), umožnil aj prístup do súdnych porôt, k profesorským miestam na univerzitách a pod.
Jeho znenie však bolo šalamúnske a dosť zákerné. Formálne poskytol pri voľbách do Írskeho parlamentu katolíkom aktívne aj pasívne volebné právo – teda voliť a byť volení – avšak zaujatie poslaneckého miesta bolo ešte stále podmieňované prednesením prísahy, ktorá vo svojom texte popierala niektoré zásadné katolícke dogmy (predovšetkým sa vyžadovalo odmietnutie autority rímskeho pápeža). Tento problém odstránila až volebná reforma v rámci celého Spojeného kráľovstva v r. 1829 – 1832, ktorá katolíkov formálne politicky zrovnoprávnila. Neodstránila však problém írskej sociálno-ekonomickej situácie a zatrpknutosti, ktoré sa hromadili takmer dve storočia.
Ako to už v dejinách býva, prvé pokusy o radikálne reformy nepodnikli tí najbiednejší, ale skôr vzdelaní príslušníci vyšších vrstiev, ktorí sa cítili nedocenení a ktorí vnímali problémy krajiny citlivejšie než členovia skutočnej mocenskej a majetkovej elity. V roku 1791 skupina prevažne presbyteriánskych intelektuálov – ovplyvnená americkou a francúzskou revolúciou – založila v Belfaste Spoločnosť zjednotených Írov, ktorá si kládla za ciel rozšíriť volebné právo, reformovať parlament (napr. zrušiť „zhnité“ volebné obvody, v ktorých došlo od stredoveku k drastickému poklesu obyvateľov), zrovnoprávniť katolíkov a zaviesť zodpovednosť vlády voči novému parlamentu. Medzi jej najvýznačnejších členov patrili Thomas Russell (1767 – 1803) – bývalý dôstojník armády Východoindickej spoločnosti – a už spomenutý advokát Wolfe Tone (1763 – 1798). Na Britských ostrovoch nebola osamotená a podobné organizácie existovali aj v Anglicku a Škótsku. Britskí historici sa vlastne dodnes sporia nad mierou rozšírenia revolučných organizácií v Británii v rokoch 1790 – 1820 a reálnosťou britskej revolúcie po vzore tej francúzskej.
Spoločnosť zjednotených Írov
Spoločnosť nepôsobila spočiatku v úplnej opozícii voči britskej vláde a dokonca ani v ilegalite. Organizovala verejné zhromaždenia, diskusie a vydávanie reformných spisov. Kľúčovou spornou otázkou bola politická emancipácia katolíkov. Spoločnosť dokázala nadviazať kontakty aj s katolíckymi kruhmi a rôznymi legálnymi a ilegálnymi organizáciami a jej pobočky a „jakobínske kluby“ sa rozšírili po celej krajine. Časť presbyteriánov v Spoločnosti to však odmietala, odvolávajúc sa na „nižšie intelektuálne vlastnosti“ katolíkov (neskôr vytvorili zárodok proanglického Oranžského rádu). Vystrašili ich aj reálne, hoci umiernené reformy, ktoré vláda robila v prospech katolíkov.
Vedenie spoločnosti sa od roku 1794 čoraz viac z rúk umiernených, reformistických (a zámožnejších) presbyteriánov dostávalo pod vplyv írskych katolíkov republikánskej orientácie. Radikalizovali sa aj jej ciele: vyhlásenie Írskej republiky, všeobecné a rovné hlasovacie právo pre všetkých mužov, vytvorenie rovnako veľkých volebných obvodov a politické zrovnoprávnenie katolíkov. Medzi najaktívnejších zástancov zrovnoprávnenia katolíkov patril už spomenutý Wolfe Tone (sám bol anglikánom, ale snažil sa o porozumenie medzi írskymi protestantmi a katolíkmi na základe spoločnej írskej identity). Ten vo svojej argumentácii používal príklady z USA, Francúzska a Poľska, čo len potvrdzuje úzke prepojenie reformného a revolučného hnutia v celom vtedajšom západnom svete. Osvietenskí vzdelaní intelektuáli o sebe vedeli a argumentačne sa navzájom podporovali. Podceňovať sa nedajú ani väzby na novovzniknuté Spojené štáty americké, v ktorých malo vďaka predchádzajúcej emigračnej vlne množstvo írskych presbyteriánov svojich príbuzných.
Radikalizácia požiadaviek umožnila Spoločnosti zjednotených Írov získavať podporu aj v širších vrstvách írskej spoločnosti. Jej členmi sa stávali strední a drobní obchodníci, remeselníci, robotníci v továrňach a dokonca aj farmári. V Írsku vznikla tiež rozsiahla sieť agitátorov a šíriteľov myšlienok spoločnosti, ktoré oslovovali najmä presbyteriánov a katolíkov. Nejaký vlastný zmysluplný program v sociálno-ekonomickej oblasti však Zjednotení Íri nemali. Vychádzali iba zo všeobecnej predstavy zjednotenia pri minimalistickom spoločnom programe, ktorým bola základná politická demokratizácia Írska a očakávali, že ostatné problémy (napr. prerozdelenie pôdy) sa vyriešia potom. Aj v otázke zrovnoprávnenia žien sa vyjadrovali nejasne a skôr odmietavo, hoci ženy tvorili signifikantnú časť podporovateľov a členov Spoločnosti.
Okolo roku 1794 – 1795 však politické vedenie Spoločnosti stratilo vieru, že k zmene v Írsku môže dôjsť cestou reformy existujúcich politických inštitúcií ovládaných proanglickou aristokraciou. Preto prestali zasielať petície úradom a začali sa prikláňať k revolučnému riešeniu – k zvrhnutiu monarchie a nastoleniu republiky. Vojna Británie s Francúzskom, ktorá vypukla vo februári 1793, k tomu vytvorila aj vhodnú príležitosť. Revolúcia v Írska sa v predstavách vedenia Spoločnosti začala spájať s možnou francúzskou inváziou. V máji 1794 bolo pôsobenie Spoločnosti verejnou mocou zakázané. Následne sa veľká časť aktivít a štruktúr Spoločnosti presunula do ilegality a nie je tak dobre zdokumentovaná. V Ulsteri napríklad bola od roku 1795 Spoločnosť rozdelená na takmer 80 miestnych klubov o veľkosti 7 – 35 členov. Tie boli riadené päťčlenným direktóriom. V samotnom Dubline mala Spoločnosť v tom čase asi 350 členov.
V rokoch 1795 – 1796 sa Spoločnosti zjednotených Írov podarilo nadviazať spoluprácu s tzv. Defendermi (Obrancami). Išlo o tajné bratstvo írskych vidieckych katolíkov, ktoré vzniklo v 80. rokoch 18. storočia ako špecifická obranná organizácia pred útokmi protestantských radikálov („Peep o‘ Day Boys“, „Orange Boys“) a drábov miestnych statkárov. Defenderi dokázali celému hnutiu poskytnúť „výkonnú zložku“ a Zjednotení Íri zas ideu, financie, zbrane a právne poradenstvo. V rokoch 1793 – 1798 z írskych vidieckych oblastí prichádzali kontinuálne správy o zrážkach, nočných prepadoch, útokoch na výbercov daní a nájomného a odmietaní autority kráľovských úradov. Po rozpustení Katolíckeho výboru v roku 1795 sa väčšina radikálnych katolíkov a Defenderov pripojila k Zjednoteným Írom. Začiatkom roku 1796 sa k Spoločnosti pridal aj lord Edward FitzGerald (1763 – 1798), spoločensky asi najvyššie postavený zo Zjednotených Írov, ktorý na rozdiel od väčšiny ostatných mal aj praktické vojenské skúsenosti (bol majorom britskej armády).
Hľadanie zahraničnej podpory
V radoch Defenderov aj Zjednotených Írov si uvedomovali britskú vojenskú prevahu. O to viac sa upínali k možnej pomoci z Francúzska, pričom akoby si vôbec nepriznávali antiklerikálny (a teda antikatolícky) charakter Francúzskej republiky. V júni 1795 sa Wolfe Tone vydal na cestu do USA a potom vo februári 1796 do Francúzka, kde sa snažil získať pomoc pre vec nezávislého Írska. V Paríži rokoval s Lazare Carnotom, ktorý bol v danej dobe jedným z piatich direktorov (členov Direktória), ktorí kolektívne riadili Francúzsku republiku. Získal aj dôstojnícku hodnosť vo francúzskej armáde, čo ho malo uchrániť pred prípadnými britskými represiami. Na základe Toneho podnetu a správ od lorda FitzGeralda, ktorý sa v tom čase nachádzal v Hamburgu, Direktórium začalo s prípravou invázie do Írska.
Direktórium predpokladalo, že úspech írskeho povstania podporovaného francúzskym vylodením a vyhlásenie „sesterskej“ Írskej republiky by bolo vážnym úderom pre britskú prestíž, morálku i reálne schopnosti pokračovať vo vojne s Francúzskom. Po neúspechoch Pruska a Rakúska zostala Británia ako posledný neporazený protivník Francúzskej republiky. Zámer to bol vskutku odvážny, predovšetkým preto, že na rozdiel od pozemného bojiska malo na mori prevahu britské loďstvo.
V Breste bola preto zhromaždená francúzska invázna armáda o sile 15 000 mužov a 44 lodí pod vedením generála Lazare Hochea a admirála Morarda de Galles. V radoch expedičného zboru sa ako „generál Smith“ nachádzal aj Wolfe Tone, ktorý sľuboval, že po vylodení dokáže rozpútať v Írsku revolúciu a k francúzskym silám pripojiť 250 000 Írov, ktorí len čakali na francúzske dodávky zbraní.
Prvý francúzsky pokus o vylodenie v roku 1796
Jednotky a zásoby sa zhromažďovali len pomaly a flotila bola pripravená vyplávať na more až v decembri 1796. Takýto posun spôsobil, že expedícia sa musela uskutočniť v zimnom období za mimoriadne nepriaznivého počasia. Vylodenie v Írsku malo byť podporené diverznými výsadkami priamo v Anglicku, ktoré mali odvrátiť pozornosť britského velenia a zmiasť ho, aby nevedelo o mieste hlavného úderu. Prvý takýto výsadok pri Newcastli v novembri 1796 bol zmarený zlým počasím. Druhé diverzné vylodenie o sile asi 1400 mužov sa uskutočnilo až 22. – 24. februára 1797 pri Fischguard vo Walese a skončilo francúzskou porážkou.
Hlavné francúzske sily vyplávali na more 15. decembra 1796 – len jeden deň predtým, ako do Brestu došiel príkaz Direktória na zrušenie celého zámeru. Francúzske loďstvo sa skladalo zo 17 radových lodí, 13 fregát a 14 transportných plavidiel prestavaných zo starých fregát. Podľa rozpisu malo byť na každej radovej lodi 600 vojakov, na fregate 250 a na transportných lodiach po 400. Na vtedajších vojnových plachetniciach bol aj za normálnej situácie nedostatok priestoru – ako to muselo vyzerať v útrobách plavidiel v týchto podmienkach a na rozbúrenom mori, je lepšie sa ani nepýtať. Vďaka búrlivému počasiu sa francúzskym lodiam podarilo vyhnúť britskej eskadre, ktorá blokovala Brest, no bola stiahnutá ďalej na oceán, aby sa neroztrieštila o pobrežné skaliská. Francúzska flotila však neunikla pozornosti britských hliadkujúcich fregát, a čo bolo horšie, v búrlivom počasí sa rozptýlila a fakticky rozpadla ako jednotná bojová sila.
Našťastie pre Francúzov, v takomto počasí ani hlavné britské sily určené na ochranu južného britského pobrežia kotviace v Plymouthe (Channel Fleet) nedokázali výraznejšie zasiahnuť do prebiehajúcich udalosti. O vyplávaní francúzskej eskadry sa britský veliteľ admirál Alexander Hood dozvedel 20. decembra a na more vyrazil o päť dní neskôr, ale len preto, aby jeho flotila skončila v chaose a viaceré lode sa zrazili. Britská Channel Fleet sa stala opätovne akcieschopnou až 3. januára 1797.
Francúzske sily však mali dosť starostí aj bez Britov. Keďže každý francúzsky kapitán mal v obálke tajné inštrukcie kam sa plaviť v prípade, ak by došlo k rozpadnutiu eskadry, 19. decembra sa podarilo zhromaždiť 33 francúzskych plavidiel. Chýbala však fregata Fraternité s admirálom de Gallesom a generálom Hocheom, teda s hlavnými veliteľmi. Velenia sa preto ujal admirál Fracois Bouvet a generál Emmanuel de Grouchy. Vďaka tomu sa podarilo doviesť francúzske loďstvo do zátoky Bantry Bay na juhozápade Írska. Admirál de Galles s niekoľkými plavidlami – vyhýbajúc sa britským fregatám – sa dostal príliš ďaleko na západ a niekoľko dní mu trvalo, kým sa v dôsledku nepriaznivého vetra dokázal vrátiť k írskym brehom. (Treba si uvedomiť, že plachetnice nemali slobodu manévrovania a záviseli od vetrov.)
Medzitým vydal 21. decembra admirál Bouvet v Bantry Bay príkaz spustiť kotvy a pripraviť sa na vylodenie o deň neskôr. V noci sa ale počasie nezvyčajne zhoršilo a najbližšie štyri dni sa o vylodení nedalo ani uvažovať. Chlad navyše úplne ochromil francúzskych námorníkov, ktorí bez teplého zimného oblečenia nedokázali manipulovať s plachtami. Na brehu sa medzitým začala zhromažďovať miestna vládna milícia, čo znamenalo, že výsadok na breh by sa nezaobišiel bez boja.
Počasie sa zlepšilo 24. decembra a po porade vyšších dôstojníkov bol vydaný rozkaz vylodiť sa ráno nasledujúceho dňa. V noci sa však počasie znova zhoršilo, viacero lodí sa odtrhlo z kotevných reťazí a víchor ich zavial na oceán. Niektoré sa dokonca zrazili alebo boli zničené búrkou. Roztrpčený admirál Bouvet vydal 29. decembra rozkaz k návratu do Brestu. Na palubách francúzskych lodí ho nepochybne prijali s vďakou. Nezachytili ho však na všetkých plavidlách a niektoré z nich sa ešte pokúsili o vylodenie v ústí rieky Shannon, ale rovnako neúspešne. Iróniou osudu je, že malej skupine plavidiel pod vedením admirála Morarda de Galles a generála Hochea sa podarilo dostať do Bantry Bay deň po Bouvetovom odchode, 30. decembra. Keďže tam nikoho nenašli, nezostávalo im nič iné, ako sa obrátiť smerom k Brestu.
Aspoň slabou útechou mohlo byť pre Francúzov, že búrlivé počasie rozmetalo aj britskú eskadru, ktorá ich mala stíhať. V týždni po 1. januári 1797 sa väčšine búrkou poškodených francúzskych lodí podarilo dosiahnuť Brest. Niektoré z nich ale nemali to šťastie. Skončili vyvrhnuté búrkou na írske pobrežie a posádky padli do zajatia alebo sa stali obeťou britských fregát. Celkové francúzske straty dosiahli 2200 zabitých a utopených a 1000 zajatých. Francúzske námorníctvo prišlo o 12 lodí bez toho, aby vôbec Britom spôsobilo nejaké škody.
Na ceste k írskemu povstaniu
Velenie francúzskeho námorníctva výsledné fiasko prekvapujúco nevyhodnotilo až tak negatívne. Napriek britskej námornej prevahe sa francúzskej eskadre podarilo nepozorovane dostať k írskym brehom a len nepriaznivé počasie zabránilo vylodeniu. Že na realizáciu bolo zvolené to najnepriaznivejšie ročné obdobie, je už iná vec a svoju úlohu zohralo aj oneskorenie v prípravách a zhromažďovaní síl. Nepokoje, ktoré vypukli v apríli a máji v britskom loďstve, dokonca vzbudili ilúzie, že britská námorná prevaha je len efemérna a revolúcia v Írsku a samotnom Anglicku by mohla zvrátiť priebeh celej britsko-francúzskej námornej vojny. V nasledujúcich rokoch francúzske námorníctvo preto uskutočnilo ešte niekoľko pokusov o menšie výsadky v Írsku.
Wolfe Tone po svojom návrate do Francúzska slúžil istý čas vo francúzskej armáde a zúčastnil sa príprav na nové vylodenie. Okrem Francúzska rokoval aj s predstaviteľmi Batávskej republiky, sformovanej v roku 1795 v Holandsku po tzv. Batávskej revolúcii a francúzskej invázii. Druhý francúzsky (presnejšie francúzsko-holandský) pokus o vylodenie v Írsku bol naplánovaný na október 1797. Ako prvý krok sa francúzske a holandské námorné sily mali spojiť v Breste a odtiaľ pri priaznivom počasí vyraziť smerom k Írsku. Pri pokuse dostať sa do Brestu však bola holandská flotila pod velením admirála Jana de Winter porazená 11. októbra 1797 britským admirálom Adamom Duncanom v bitke pri Camperdowne (Camperduin).
Pre írske nádeje bola veľkou ranou smrť generála Hochea 19. septembra 1797, ktorý bol od júna 1797 ministrom vojny a podporovateľom plánov na novú inváziu do Írska. Keď írske povstanie v roku 1798 konečne vypuklo, neboli k dispozícii žiadne primerané francúzske námorné a pozemné sily, ktoré by ho dokázali adekvátne podporiť.
Pokračovanie v ďalšej časti.
Literatúra:
- Moody, T. W.: Dějiny Irska, Praha 2012.
- Pakenham, T.: The Year of Liberty: The Story of the Great Irish Rebellion of 1798, London 1998.
- Elliott, M.: Partners in Revolution: The United Irishmen and France. Yale 1982.
- Bartlett, T.: A Military History of Ireland. Cambridge 1997.
Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).