Denne prilietajú do hlavného mesta Talianska tisíce turistov. Niektorí vystúpia na letisku Fiumicino, ďalší na tom menšom, ktoré sa nachádza neďaleko moderného mestečka Ciampino. Len málokto však tuší, odkiaľ pochádza jeho meno. Možno by ste to nečakali, ale dostalo ho po kňazovi, cirkevnom prelátovi, vedcovi, matematikovi, archeológovi, zberateľovi a cirkevnom historikovi.
Kto bol Giovanni Ciampini?
Giovanni Giustino Ciampini sa narodil v apríli roku 1633 v Ríme. Pochádzal zo zámožnej rímskej rodiny. Po predčasnej smrti oboch rodičov, otca Antonia a mamy Margherity Taglietti, zostal sirotou. Ich stratu si Giovanni kompenzoval únikom do sveta literatúry a histórie.
Po vypuknutí morovej epidémie v Ríme v roku 1656 sa mladý Giovanni utiahol do mesta Macerata v južnom Taliansku a dokončil tu štúdium práva. Hoci sa stal oficiálne právnikom, záujem o vedu, archeológiu a zberateľstvo bol podstatne silnejší. Rím a jeho okolie boli napokon plné skvostov zaujímavých pre zberateľov, čomu človek takého razenia, akým bol Ciampini, nemohol odolať. Vyhľadával predovšetkým mince a sochy, zaujímal sa však i o zberateľstvo kníh.
Jeho kariéra sa začala v službách pápežskej kúrie. Súčasne s prijatím úradu vo Vatikáne sa stal cirkevným prelátom. Prešiel viacerými funkciami pápežskej kancelárie, kde pôsobil najmä ako abreviátor a podieľal sa na príprave textov listov a listín. Pápež Klement IX. (1667 – 1669) ho vymenoval za direktora a prefekta pápežských „breve“ (pápežské listiny kratšej a menej honosnej verzie, a najmä menšej dôležitosti v porovnaní s pápežskými bulami).
Počas pontifikátu Inocenta XII. (1691 – 1700) dosiahol hodnosť abreviátora rímskej kúrie, kde pripravoval znenia pápežských búl. Stal sa dokonca poradcom pre jednu z kongregácií (dnešná Kongregácia pre biskupov).
Veda ho však lákala viac a viac. Aktívne sa zaujímal o dejiny svojho rodného Ríma. V roku 1671 založil spolok pre cirkevné dejiny. Ciampini sa počas svojho života mohol finančne oprieť o pomoc mocnej patrónky a podporovateľky vedy a umenia, ktorou nebol nik menší ako švédska kráľovná Kristína, ktorá po svojej dobrovoľnej abdikácií odišla žiť do Ríma. Práve s jej pomocou založil Ciampini v roku 1679 Akadémiu vied.
Okrem matematiky ho zaujímali i kultúry a zvyklosti iných národov. Akadémiu prírodných vied vybavil najmodernejšou technikou, ku ktorej patrili aj mikroskopy a teleskopy, čo umožnilo jemu i ďalším členom prinášať optimálne výsledky ich výskumov. V roku 1672 ho pápež Inocent XII. (1691 – 1700) poveril návrhom rekonštrukcie antického akvaduktu postaveného Trajánom, ktorá súvisela s rozsiahlou rekonštrukciou prístavu v Civitavecchia, používaného napokon dodnes.
V archeológii bol nasledovateľom velikánov ako Antonio Bosia a Onofrio Panvinia. Je autorom viacerých spisov i dvoch ilustrovaných kníh. Prvá z nich sa zaoberá kostolmi a chrámami rímskeho impéria, ktoré dal postaviť už Konštantín Veľký (De sacris aedificiis a Constantino magno constructis. Rome 1693.).
V druhej zmapoval mozaiky, z ktorých mnohé sa už nezachovali, a tak sa jeho dielo stalo jediným zdrojom ich poznania (Vetera monimenta in quibus, praecipua musiva opera ..illustrantur. Rome 1690, 1699).
Napísal ešte veľa ďalších diel, spomenieme traktát o krížoch, ktoré sa nosili v procesiách (Investigatio Historica de Cruce Stationali), svoje právnické vzdelanie uplatnil v spise venovanom fungovaniu tzv. abreviátorov pracujúcich pre pápežskú kanceláriu. Túto prax vyhotovenia konceptov pápežských listín a breve si mal možnosť aj sám vyskúšať.
Ciampinimu sa veda napokon stala i osudnou. 12. júla 1698 zomrel po niekoľko dňoch prežitých v bolestiach na následky vlastného experimentu s ortuťou. Nadýchal sa výparov z ortute, z ktorej sa pokúšal získať Algarottov prach (lat. pulvis angelicus).
Ciampiniho testament
Ciampini nezabúdal na vedu, ktorej zasvätil svoj život, a nezabudol na ňu ani vo svojom testamente, ktorý uchováva vatikánsky tajný archív v Ríme. Okrem svojich synovcov a príbuzných venoval svoju pozostalosť Kongregácii otcov zo Somasky (nazývaná podľa mesta Somasca v severnom Taliansku), ktorým bolo zverené aj Kolégium Klementa VIII. v Ríme. Peniaze mali byť použité na štipendiá pre talentovaných študentov na škole s názvom Athenaeum Romanum. Podporovať z nich mali predovšetkým „cezpoľných“ talentovaných vedcov, ktorí vo svojich rodiskách nenachádzali pre štúdium dostatočnú podporu, podmienky či porozumenie. Ciampini istým spôsobom stabilizoval študijný program, ktorý mal pozostávať z jazykov ako gréčtina, hebrejčina, arabčina, rovnako z predmetov ako sochárstvo, maliarstvo a hudba. Možno trocha nezvyčajná a nečakaná formácia pre budúcich vedcov!!!
Kto sa mohol o toto štipendium uchádzať? Kandidáti do 25 rokov, laici (nie klérus) a „heretici“, ktorí sa obrátili na rímsko-katolícku vieru. Podmienkou pre prijatie bolo publikovanie výsledkov ich štúdií.
Pred prijatím bolo potrebné absolvovať vstupný pohovor a na žiadosť zakladateľa sa pri výbere malo prihliadať i na to, aby vyvolenými neboli len príslušníci jednej národnosti alebo jednej vednej disciplíny. Svojej akadémii Ateneum venoval Ciampini dom, zbierky, knižnicu i letohrádok neďaleko Santa Maria Maggiore, ktorý mal počas teplých letných dní poskytovať ubytovanie študentom Atenea.
Každý zo štipendistov mal dostať vlastnú izbu – s posteľou, s dvomi stoličkami, so stolíkom, skriňou na šaty a svätým obrazom, ktorý mal visieť na stene ich dočasného príbytku.
Aj školská knižnica mala svoj poriadok – študovať sa mohlo v dopoludňajších hodinách a knihy sa mohli požičiavať len na špeciálne povolenie udelené samotným rektorom.
Ciampiniho posledná vôľa však nebola vypočutá. Ateneum nebolo nikdy otvorené a štipendiá nikdy udelené. V roku 1699 Otcovia zo Somasky dedičstvo odmietli a začala sa séria delenia Ciampiniho pozostalosti, ktorá sa roztrúsila do rôznych knižníc a archívov. O dedičstvo sa začali súdiť i ďalší dedičia v poradí – nemocnice a hospice rôznych národností žijúcich v Ríme – Nemci Francúzi, Španieli, Portugalci, Benátčania, Lombarďania, Florenťania. Časť peňazí mala putovať i na univerzitu Sapienza, pre študentov kanonického práva, konzistoriálnych (biskupských) právnikov a advokátov.
Po zaujímavom človeku, kňazovi, vedcovi, a hlavne vizionárovi možno na prvý pohľad nezostalo veľa, aspoň nie z toho, čo by si bol želal. Každá dobrá myšlienka či vízia si však skôr či neskôr nájde svoje miesto… Tak si na Giovanniho Ciampiniho spomeňte aspoň pri prílete a odlete z Večného mesta.
Ciampino a jeho meno
A ako je to s menom mestečka Ciampino? Na mieste známom tiež pod starším názvom „Ad Decimum” sa nachádzala usadlosť patriaca rodine Ciampini (Il casale di Ciampino) s priľahlými vinohradmi (Vigna Ciampini).
Použitá literatúra
Fiorentino, S. G.: Ciampini, Giovanni Giustino. In: Dizionario Biografico degli ItalianiXXV. Dostupné na internete: http://www.enbach.eu/it/banche-dati/collezioni-digitali/testamenti/ciampini.aspx
Ranalli, F.: Vita di Giovanni Ciampini. In: Vite di uomini illustri romani dal risorgimento della letteratura italiana 1. Firenze 1840.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Študovala históriu a klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave. Má za sebou viaceré študijné a výskumné pobyty – American Academy of Rome (Taliansko), American Center of Oriental Research v Ammáne (Jordánsko), Univerzita vo Viedni. Je absolventkou Pápežského inštitútu pre kresťanskú archeológiu v Ríme. Dodnes pôsobí ako oficiálny certifikovaný sprievodca mesta Rím a jeho provincie. Spolupracuje na výskume kláštora na Katarínke v Dechticiach.