Vnútropolitická kríza Poľsko-litovskej únie a mocenské záujmy jej susedov vyústili v druhej polovici 18. storočia do jej rozdelenia. Ruský, pruský a habsburský dvor si dohodou, definitívne podpísanou 5. augusta 1772 v Petrohrade, svorne prisvojili časti územia bývalého stredoeurópskeho hegemóna.  Tento akt, ktorý by sme dnes jednoznačne odsúdili ako agresívny zásah do suverenity štátu, jeho územnej celistvosti a štátnosti vôbec, bol v tom čase oslavovaný ako víťazstvo diplomacie. 

Poľsko-litovská únia, ktorú jej obyvatelia zvyčajne nazývali jednoducho Rzeczpospolita, mala v polovici 18. storočia svoju najväčšiu slávu za sebou. Podobne ako v prípade Osmanskej ríše či Švédska, krajina prechádzala obrovským úpadkom spôsobeným najmä zlým riadením štátu. Išlo o obrovskú krajinu, národnostne i nábožensky nie úplne jednotnú, do ktorej moderné osvietenecké reformy prenikali len veľmi pomaly.

Významným faktorom bolo silné postavenie šľachty a fakt, že tu neexistovalo dedičné právo na korunu. Kráľ bol od 16. storočia volený, vykonával funkciu akéhosi predsedu kráľovskej rady a bez súhlasu senátu a poslancov z radov vysokej šľachty nemal takmer žiadne rozhodujúce právomoci. Európske mocnosti tento fakt takticky využívali a pomocnou úplatkov využívali poľskú šľachtu vo svoj prospech, o čom svedčia mnohé sarkastické poznámky historikov, že Poľsko žilo z predaja svojho trónu. Kým v 16. storočí to bol vplyv najmä Francúzska a habsburskej monarchie, od konca 17. storočia narastá najmä vplyv cárskeho Ruska a Pruska.

Vyhlásením Lublinskej únie v roku 1569 sa z personálnej únie stala reálna únia a vznikla tak Poľsko-litovská únia, nazývaná aj jednoducho Rzeczpospolita. Obraz Jána Matejka.

Tŕnisté 18. storočie

Mnohí poľskí predstavitelia sa tak právom dlhodobo obávali možnosti, že sa ich vlasť stane korisťou mocnejších vládcov. Napríklad návrh na rozdelenie Poľsko-litovskej únie vôbec nevznikol v 18. storočí, s takýmto riešením prišiel už v roku 1573 cisár Maximilián II. Aj samotní poľskí vládcovia predpokladali, že ich čaká podobný osud, posledný z Jagelovcov to predpovedal na rok 1661. Proroctvo Stanislava I. Leszczyńského z roku 1749 o tom, že „staneme sa korisťou nejakého významného dobyvateľa, možno aj susedné mocnosti sa môžu dohodnúť na spoločnom delení nášho územia“, sa nakoniec vyplnilo do bodky.

Už voľby v roku 1697 boli do veľkej miery ovplyvnené zásahom susedných krajín, keď bol pod vplyvom Francúzska zvolený saský kurfirst August II. Ruský vplyv na poľsko-litovské záležitosti sa stupňoval najmä po tzv. severnej vojne, v ktorej cárske Rusko porazilo Švédov, a obsadilo časť poľských území.  Plány Augusta II. urobiť z poľskej koruny dedičnú však náhle prekazila jeho smrť a situácia s novou voľbou kráľa vyústila do tzv. vojny o poľské nástupníctvo v rokoch 1733–1735. I keď hlavným dôvodom bol boj o trón medzi dvomi kandidátmi – Stanislavom Leszczyńským a Augustom III. Saským – vojna sa odohrala medzi koalíciami Francúzska, Španielska a Bavorska na jednej strane a habsburskej monarchie, Ruska, Pruska a Dánska na strane druhej. O narastajúcom vplyve susedných mocností svedčí aj Dohoda troch čiernych orlov (tiež Loewenwoldov traktát) z 13. septembra 1732. Táto tajná dohoda Ruska, habsburskej monarchie a Pruska garantovala poľskej šľachte zachovanie výsad výmenou za voľbu slabého a manipulovateľného Augusta III. 

Posledný poľský kráľ

Zásadný problém vnútropolitickej nestability sa však len odložil na ďalších 30 rokov. Keď v roku 1763 August III. zomrel, v Európe vrcholila sedemročná vojna. Poľsko-litovská únia sa stále zmietala v kríze a stála doslova na prahu občianskej vojny. Politická frakcia známa ako Familia,vedená rodom Czartoryských, ktorá sa od tragicky neúspešnej politiky Augusta III. začala orientovať na ruský dvor ako na spojenca, ktorý jediný má moc na to reformovať Rzeczpospolitu, sa dostala do sporu so stranou vedenou hajtmanom Jánom Klemensom Branickým. Ten odmietal zásadné reformy, vzýval dávne šľachtické slobody a spoliehal sa na francúzsku a habsburskú podporu.

Voľba Stanislava Poniatowského za kráľa. Obraz Bernarda Bellota.

Výrazne do celej situácie vstúpil ruský vyslanec Nikolaj V. Repnin, synovec vplyvného ministra a obľúbenca cárovnej Nikitu I. Panina, ktorý zohral hlavnú úlohu pri voľbe nového poľského kráľa, a to najmä tým, že podplácal štátnych hodnostárov. Neboli to však len úplatky, ktoré Kataríne II. pomohli docieliť voľbu svojho kandidáta. Posilnená vedomím o spojeneckej zmluve s pruským kráľom Fridrichom II. obsadila v septembri 1764 za pomoci stopäťdesiattisícového vojska Varšavu a prinútila snem zvoliť za kráľa Stanislava Poniatowského, svojho bývalého milenca. Zámienkou na vojenský zásah sa stala otázka náboženskej tolerancie. Hoci bola absolútna väčšina obyvateľov katolícka, v Litovskom veľkokniežatstve žili aj pravoslávni veriaci a v baltských provinciách luteráni. Prijatie pomerne diskriminačného zákona, na ktorého základe mohol byť štátnym úradníkom len katolík, primälo Rusko a Prusko pod zámienkou ochrany „inovercov“ k intervencii. 

Stanislav II. Poniatowski mal veľmi obmedzené právomoci, pričom sa viac-menej neobratne snažil lavírovať medzi požiadavkami poľskej šľachty a ruskej cárovnej. Bol si veľmi dobre vedomý svojho postavenia a toho, že kým bude s cárovnou zadobre, môže to využiť v prospech seba i krajiny, v ktorej vládol. Pravdou tiež je, že sa do poslednej chvíle snažil udržať prímerie, celistvosť krajiny a suverenitu v očiach Európy.

Barská konfederácia a pokus o prevrat

Vo februári 1768 sa však proti kráľovi sformovala silná aristokratická frakcia – podľa podolského mesta Bar vstúpila do dejín ako Barská konfederácia. Agitovala za obnovu nadradenosti katolíckej cirkvi, za vypovedanie zmluvy s Ruskom a v neposlednom rade za úplnú nezávislosť. Hlavným politickým reprezentantom bola tzv. Generalność vytvorená v októbri 1769. Jej prvým sídlom bolo miesto Biała, od januára 1770 do augusta 1771 sídlila v Prešove, od septembra 1771 do apríla 1772 v Tešíne. Ako to už pri odbojoch býva, aj konfederáti hľadali pomoc v zahraničí. 

Konfederát Michał Hieronim Krasiński rokuje s osmanským dôstojníkom o možnej spolupráci. Obraz Januaryho Suchodolského.

Barskí konfederáti vkladali najväčšie nádeje do Osmanskej ríše, prirodzeného nepriateľa cárskeho Ruska, ktorá sa začala obávať posilnenia ruských pozícií na Kryme a v Moldavsku. Spoliehali sa tiež na Francúzsko, ktoré však bolo po sedemročnej vojne a bojoch v zámorí značne vyčerpané, a tak sa snažilo k zákroku podnietiť aspoň spojeneckú osmanskú Portu. Neúspešnou bola aj diplomatická misia v Berlíne. Fridrichovi II. ani vo sne nenapadlo vojensky sa angažovať, jeho plánom bolo v ústraní pozorovať situáciu a v pravý čas diplomaticky zakročiť. Reálnu pomoc tak poskytla, najmä vďaka diplomacii francúzskeho ministra Choiseula a prísľubu zavedenia reforiem, len Osmanská ríša a na poľsko-tureckých hraniciach sa začali formovať konfederačné jednotky. Postoj ostatných európskych mocností bol  nanajvýš predvídateľný. Zdanlivú a predstieranú neutralitu Británie narúšala jej pomoc pri výcviku ruských námorníkov, pri výstavbe ruskej námornej flotily či vysielanie vojnových poradcov.

Istú podporu očakávali konfederáti aj od katolíckych Habsburgovcov, ktorí mali dôvod obávať sa silnejúceho postavenia Ruska. Mária Terézia však zo začiatku zachovávala prísnu neutralitu. Ani osobná intervencia vyslanca konfederácie Ignáca Potockého v roku 1768 vo Viedni nepriniesla ovocie. Treba však dodať, že ani habsburská neutralita nebola až taká výrazná, ako Mária Terézia spočiatku deklarovala a pod vplyvom udalostí sa zmenila na tichú podporu konfederátov minimálne tým, že im poskytla „prístrešie“ v Uhorsku. V apríli 1770 sa dokonca Jozef II. v Prešove stretol s reprezentantom konfederácie Adamom S. Krasińským.

Vedenie habsburskej diplomacie pritom nebolo v tejto otázke názorovo jednotné. Komunikácia medzi trojlístkom Mária Terézia, Kaunitz a Jozef II. nebola vôbec jednoduchá. Najväčšou slabinou konfederácie bola jej nejednotnosť a anarchia vo vedení, ktorá vyvrcholila pri pokuse o únos poľského kráľa a pri jeho detronizovaní v októbri 1770 v Prešove. Vtedy už Máriu Teréziu i Jozefa II. žiadal o pomoc aj sám poľský kráľ. 

Na hraniciach medzitým dochádzalo k neustálym stretom vojsk. Poslednou pomyselnou kvapkou boli provokácie kozákov na tureckej strane hranice, prenasledovanie konfederačných vojsk a obsadenie Krakova ruskou armádou stále prítomnou v Poľsku. Reakciou Osmanskej ríše bolo uväznenie ruského vyslanca na zámku Siedmych veží 6. októbra 1768, čo nebolo v skutočností nič iné, ako slávnostná forma vyhlásenia vojny podľa tureckej praxe v medzinárodnom práve.

Rusko-turecká vojna

Začala sa rusko-turecká vojna, posmešne nazývaná „vojna jednookého so slepým“. Takmer nikto nebol na vojnu pripravený, armády boli zle vyzbrojené, bez zásob a peňazí, bez disciplíny a výcviku. A zima bola za dverami. Napokon však mal konflikt, ktorý sa skončil až v roku 1774, zásadný vplyv nielen na mocenský zápas Ruska a Osmanov v okolí Čierneho mora, ale tiež pre ďalšiu existenciu samostatného Poľsko-litovského štátu. 

Mapa Poľsko-litovskej únie s vyznačením zmien hraníc, nielen po prvom, ale následne aj po druhom a treťom delení Poľsko-litovskej únie.

Na pozadí zbrojenia, príprav na vojnu a samotných vojenských stretov sa však spustila aj vlna diplomatických rokovaní, ktorá mala preveriť aliančný systém vytvorený kancelárom Kaunitzom v polovici storočia. Jasné stanovisko už teraz musela zaujať i habsburská a pruská diplomacia. Prišiel čas na plnenie spojeneckých záväzkov, do čoho sa však ani jednej z monarchií veľmi nechcelo. Jozef II. s Kaunitzom, rovnako ako Fridrich II., naopak, riešili, ako sa do vojny nezapliesť a zároveň ako z toho aj niečo získať. Habsburská monarchia formálne aj naďalej deklarovala prísnu neutralitu a na svojich severovýchodných hraniciach pod zámienkou ochrany pred morom šíriacim sa z Poľska posilnila vytváranie vojenských, tzv. sanitárnych kordónov. Táto zámienka by bola aj celkom obstála, keby sa hranica netiahla práve cez sporné územie spišského zálohu, o ktorého prinavrátenie sa Uhorsko snažilo niekoľko storočí. 

Spišské mestá, ktoré doteraz využívali svoje postavenie podľa toho, ako sa im hodilo, sa po obsadení mesta Stará Ľubovňa a Ľubovnianskeho hradu v roku 1769 konfederačnými vojskami, ktoré vypísali nové dane a zavádzali nové nariadenia, rovnako začali obracať s prosbami o pomoc práve na Viedeň. V tom čase sa už však v hlavách pruského kráľa, mladého cisára a ostrieľaného štátnika Kaunitza rozvíjala myšlienka sprostredkovania mieru, z ktorého by všetci zúčastnení vyťažili na úkor Poľsko-litovskej únie.

Rozdelenie bez odporu

Vývoj vojenských stretov nahrával ruskej armáde, ktorá slávila jeden úspech za druhým a pozície Kataríny II. sa značne posilňovali. Mladý cisár Jozef II. prelomil obdobie nepriateľstva s Pruskom a s cieľom dohodnúť ďalšie kroky sa s pruským kráľom dvakrát osobne stretli. Kaunitz rozbehol vlastné politické rokovania s Portou. Fridrich II. vedel, že Mária Terézia ani Jozef II. sa nechcú nechať zatiahnuť do vojny, preto aj vo vlastnom záujme ovplyvňoval Katarínu II., aby zmiernila svoje podmienky na vyhlásenie mieru a pristúpila k prerozdeleniu častí Poľsko-litovskej únie. Tá sa naďalej zmietala v nepokojoch a očakávala výsledok vojny, od ktorej závisela jej existencia. V priebehu roku 1771 prebiehali tajné rokovania medzi Pruskom a Ruskom, ktorých výsledkom bola dohoda prijatá v Petrohrade 5. januára 1772.

Ortieľ rozdeliť Rzeczpospolitu bol vyrieknutý bez ohľadu na to, či sa habsburská monarchia bude chcieť pripojiť, alebo nie. Mária Terézia údajne vyčítala tomuto plánu nemorálnosť, na druhej strane to boli práve Habsburgovci, kto zabral časť územia Poľsko-litovskej únie už pred týmto rozhodnutím. Definitívny dohovor medzi habsburskou monarchiou a Ruskom bol podpísaný v Petrohrade 25. júla 1772. Slávnostným aktom spečatili zástupcovia všetkých troch krajín svoju dohodu 5. augusta 1772.

Tadeusz Rejtan (vpravo dole) ako jeden z mála účastníkov snemu v roku 1773 otvorene vystúpil proti deleniu. Jeho protest zvečnil na obraze nesúcom jeho meno Ján Matejko.

Rusko získalo územie s rozlohou približne 92 000 km2, Prusku pripadla časť s rozlohou 36 000 kma habsburská monarchia sa rozšírila o teritórium s rozlohou 83 000 km2. Habsburgovci tak dosiahli, že sa po 360 rokoch opäť vrátil pod uhorskú správu Spiš.  Kaunitz sám sebe gratuloval, no Mária Terézia sa dlho nevedela preniesť cez nemorálnosť a nezákonnosť tohto kroku. Mladý cisár Jozef II., ako je vidno z jeho listov bratovi Leopoldovi, evidentne lavíroval medzi morálnymi zábranami a pragmatizmom jemu vlastným. Toto jeho rozpoloženie opísal aj knieža Khevenhüller vo svojom denníku: „Cisár sa snažil ospravedlniť svoje rozhodnutie tým, že ho k tomu prinútil vývoj udalostí a striedajúce sa hrozby a priateľské ponuky… On si je však príliš dobre vedomý prázdnoty predstieraných práv…“

Pred európskou verejnou mienkou sa veľmoci formálne obhajovali manifestom, v ktorom vyzdvihovali svoje snahy zvrátiť nepokoje v Poľsku: „Všetko sľubovalo Poľsku a jeho susedom pevný a trvalý mier. Ale nanešťastie, duch sváru sa chopil jednej časti národa a občan zbrojil voči občanovi…“ Všeobecná únava zo štvorročnej občianskej vojny spôsobila, že delenie krajiny sa nestretlo ani v poľskej spoločnosti s otvoreným odporom. Poľský kráľ Stanislav II. August sa zmohol len na oficiálny protest, ktorý však zostal bez ohlasu. Poľský manifest, v ktorom bolo zabratie poľského územia vyhlásené za nespravodlivé, násilné a nezákonné a ktorý požadoval garancie existencie kráľovstva, zostal tiež bez väčšej odozvy. V apríli 1773 bol do Varšavy zvolaný snem, ktorý pod nátlakom v septembri ratifikoval zmluvu o delení. Zasadanie snemu pokračovalo až do roku 1775, keď boli schválené aj dodatočné ustanovenia o obchodných stykoch medzi oklieštenou úniou a jeho susedmi.  

Pramene

  • Die erste Teilung PolensDocumente. Zost. Adolf Beer. Wien 1873. 
  • Maria Theresia, Joseph II. and Leopold II. Ihr Briefwechseln. 1. –3. časť. Zostavil Alfred R. von Arneth. Leipzig 1866–1873.. 
  • Maria Theresia und Joseph II., ihre Korrespondenz samt Briefen Josephs an seinen Bruder Leopold. I.–III. časť. Zostavil Alfred R. von Arneth. Wien 1867. 

Použitá literatúra

  • Arneth, A.: Geschichte Maria Theresia´s: letzte Regierungszeit VIII. Wien 1877.
  • Beales, D.: Joseph II. In the shadow of Maria Theresa: 1741–1780. Cambridge  2008.
  • Beer, A.: Die orientalische Politik Ősterreichs seit 1774. Praha 1883. 
  • Beer, A.Die Zusammenkünfte Josefs II. und Friedrich II. zu Neisse und Neustadt. Wien 1871.
  • Eversley, G.: The partitions of Poland. London 1915. 
  • Mitrofanov, P.: Joseph II. Seine politische und kulturelle Tätigkeit. Wien – Leipzig 1910. 
  • Schmitt, H.: Dzieje Polski XVIII i XIX wieku. 1. Krakow 1866.
  • Sorel, A.: The Eastern question in the eighteenth century. London 1898.
  • Naff, T.: Ottoman diplomatic Relations with Europe in the Eighteenth Century: Patterns and Trends. In: T. Naff/R. Owen(Eds.): Studies in Eighteenth Century Islamic History. . London 1977, 88–107. 
  • Jurková, V.: Diplomatická korešpondencia Jozefa II. Magisterská práca. Prešovská univerzita v Prešove. Prešov 2011. Nepublikované.
  • Potkański, W.: Międzynarodowy układ sił w Europie w połowie XVIII wieku oraz stosunek mocarstw europejskich wobec konfederacji barskiej. In: Sandecko-spišské zošity 3. Nowy Sącz 2009, 14–19. 
  • Przyboś, K.: Konfederacja barska. Przyczyny i przebieg. In: Sandecko-spišské zošity 3. Nowy Sącz 2009, 20–24. 
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove. V štúdiu pokračovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 2022 obhájila rigoróznu prácu na tému Zbraň ako špecifický zbierkový predmet na príklade Vojenského historického múzea v Piešťanoch v rámci študijného programu Muzeológia a kultúrne dedičstvo. V súčasnosti je kurátorkou vo VHÚ – Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch. Vo výskumnej činnosti sa zameriava na problematiku múzejnej dokumentácie militárií a vojenskej techniky na Slovensku. Je autorkou viacerých odborných štúdií, spoluautorkou a editorkou publikácie Zo zbierok Vojenského historického múzea a zostavovateľkou zborníka Zbrane a munícia v zbierkach múzeí. Vo voľnom čase pokračuje aj vo výskume zameranom na zahraničnú politiku habsburskej monarchie za vlády Márie Terézie a Jozefa II., na ktorú bola zameraná jej diplomová práca.