Od smrti slávneho maliara, architekta, scénografa Raffaela Santiho uplynulo presne 500 rokov. Zomrel 6. apríla 1520 na Veľkonočný piatok, pravdepodobne v deň svojich 37. narodenín.
Kým deň Raffaeolovej smrti je istý, dátum jeho narodenia nie. Podľa niektorých prišiel na svet v meste Urbino 28. marca 1483. V roku 1833, presne 313 rokov po jeho smrti, sa Rímom rozšírila senzačná správa o náleze umelcovho hrobu. O tom, že jeho telo pochovali v rímskom Panteóne, známom aj ako Santa Maria ad Martires alebo in Rotonda, nebolo pochýb. Sám Raffael odkázal vo svojom testamente tisíc skudov na údržbu kaplnky pri jeho hrobe. Pátranie po presnom mieste, kde jeho telo ležalo, však nenechávalo zvedavcov na pokoji. Najmä Rimanky v požehnanom stave sa pokúšali dotknúť hrobu s nádejou, že prenesú všetky krásy Raffaelových portrétov na svoje ratolesti.
Predčasná smrť
Raffael Sazio (Santi) ležal 15 dní vo vysokých horúčkach. „Zachraňovali ho“ univerzálnym púšťaním žilou. Poslednou stopou po Raffaelovi zostáva podpísanie zmluvy o preberaní pozemku, na ktorom sa chystal postaviť nový palác. 24. marca 1520 bol teda Raffael ešte „na nohách“, možno práve v tento deň sa začal jeho boj s chorobou. Legenda hovorí, že lekár pápeža Leva X. prišiel prineskoro, čo je však málo pravdepodobné. Pápež osobne navštívil Raffaela až šesťkrát, odkedy sa dozvedel o chorobe svojho priateľa.
Čo bolo skutočnou príčinou smrti? Syfilis, vyčerpanosť a únava, Raffaelova pomerne chatrná telesná konštrukcia, či zápal pľúc alebo otrava jedom? Okolo náhlej smrti Raffaela Santiho sa objavujú viaceré špekulácie. V tom istom čase ochorel aj kardinál Rangone, potom ako pobozkal kríž počas tradičnej krížovej cesty v Koloseu,a následne i pápežský bankár Agostino Chigi, pre ktorého Raffael pracoval. Zomiera štyri dni po Raffaelovi. Je možné, že Raffael a ostatní vyššie menovaní mali závistlivých nepriateľov, ktorí sa ich chceli zbaviť, keďže pracovali na viacerých pápežských projektoch? Mohla byť príčinou Raffaeolovej smrti otrava arzénom alebo išlo len o dôsledky liečby syfilisu? Posledné výskumy poľských vedcov objavili viaceré prípady hrobov pochádzajúcich zo 16. až 18. stor., v ktorých boli pochované obete syfilisu, ale ich telá vykazovali vysokú prítomnosť arzénu. Bežná prax liečenia tejto pohlavnej choroby práve arzénom sa objavila až v druhej polovici 18. stor. Spomínaný výskum by bol teda prevratným dôkazom o skoršom používaní tejto terapie. Odliatky Raffaelovej lebky však na prvý pohľad nedokladajú, že by trpel práve touto chorobou.
Prvý pohreb
Raffael zomrel na Veľký piatok 6. apríla 1520 okolo deviatej večer vo svojom paláci neďaleko Baziliky sv. Petra. Historici uvádzajú, že pohreb pripravili i napriek veľkonočným slávnostiam hneď na ďalší deň. Na Bielu sobotu 7. apríla sa dôležití preláti, biskupi, arcibiskupi, kardináli, ako i predstavitelia magistrátu zhromaždili pri tele zomrelého umelca. Ležalo v jeho dome v Borgo Nuovo, vystreté na čiernom zamate, údajne pod nedokončeným obrazom Premenenia Pána. Z paláca Caprini na pravom brehu Tiberu sa pohol smútočný sprievod smerom do Panteónu. Na Anjelskom moste, v tom čase bez anjelov, sa objavila najskôr skupina mužov s výzbrojou, za nimi umelci prítomní v meste, nasledoval klérus, telo Raffaela, ktoré niesli štyria kardináli odetí v purpure, za ním členovia magistrátu, a napokon švajčiarska garda. V úzkych rímskych uličkách vedúcich do Panteónu sa tlačili davy, z otvorených okien hádzali ženy kvety. Takto vnímal priebeh smutnej udalosti Audin, životopisec pápeža Leva X. V Panteóne vložili telo do niky a uzatvorili ju kamennou doskou. Zo všetkých svedkov jedine Audin tvrdí, že telo bolo po tri dni vystavené v chráme. Tak ako o dátume Raffaeolovho narodenia môžeme pripustiť i niekoľko pochybností o dátume jeho pohrebu. Povinnosti spojené so slávením vzkriesenia Pána, ale aj rýchlosť prípravy samotného hrobu vyvoláva otázku, či bolo možné pripraviť pohreb v priebehu necelého dňa.
Ako to už býva v prípade hrobov slávnych osobností, ani Raffael nenašiel po smrti pokoj. Pravdepodobne rok 1833 nebol prvým, keď došlo k otvoreniu Raffaelovho hrobu. Spomína sa, že Carlo Maratti, direktor Akadémie sv. Lukáša v Ríme, zadal objednávku na Raffaelov portrét, ktorý možno dnes vidieť v nike vedľa Rafaellovho hrobu. Zvláštnosťou je, že neexistovala žiadna posmrtná maska Raffaela, podľa ktorej by bolo bývalo možné bustu vytvoriť. Sochár Paolo Nardini hľadal inšpiráciu zrejme v Raffaelovom autoportréte vyobrazenom na slávnej Aténskej škole v pápežských apartmánoch vo Vatikáne. Isté záznamy však ukazujú, že Maratti chcel pomôcť a išiel až k „podstate veci“. V roku 1674 otvoril hrob, vybral z neho lebku, podľa ktorej bol portrét napokon zhotovený. Od tých čias sa lebka nachádzala v Akadémií sv. Lukáša. V dôsledku kritiky sa celú udalosť pokúšali ututlať. Lebka sa i napriek tomu stala predmetom prestíže a uctievania. Budúci maliari a študenti sa jej dotýkali štetcom či perom, aby im priniesla veľa umeleckých úspechov.
Ak berieme do úvahy dochovaný záznam od Girolama Gigliho, hrob Raffaela nezostal ani potom dlho nedotknutý. V roku 1722 pri prácach v Panteóne bola Raffaelova hrobka opäť otvorená, údajne kvôli overeniu špekulácií o otrave arzénom. V pláne bolo presunúť telo do sakristie, kde sa malo stať predmetom uctievania. Ak je záznam a jeho detaily pravdivé, tak ešte na začiatku 18. stor. sa v hrobe zachoval odev. Raffaelova posmrtná róba vraj pozostávala zo šarlátovej kožušinovej tógy prepásanej zeleným drahocenným pásom a rozbitou korunou. V ruke mal údajne štetce, ktoré mali skončiť v Kapitolskom múzeu v Ríme, neexistuje po nich však žiadna stopa. V hrobe sa mali zachovať kresby kupoly Panteónu.
Raffaelova lebka?
Akadémia sv. Lukáša v Ríme sa už niekoľko desaťročí pýšila lebkou slávneho maliara z mesta Urbino. Členovia akadémie sa k tejto vzácnej umeleckej „relikvii“ dostali vďaka Carlovi Marattovi. Časom medzi mnohými erudovanými Rimanmi narastali pochybnosti o jej pôvode, rovnako o tom, či naozaj prináležala práve tomuto renesančnému umelcovi. Mnohí boli presvedčení, že lebka patrila Desideriovi d´Adjutorio, zakladateľovi konkurenčnej Akadémie virtuóznych pri Panteóne.
Kľúčom k hľadaniu hrobu bola kaplnka so sochou Madonna del Sasso. Mramorovú sochu Panny Márie s dieťaťom v náručí možno dodnes nájsť v jednoduchej nike naľavo od hlavného oltára. Práve v Raffaelovom testamente sa dočítame, že sochu si od umelca objednal Lorenzetta (Lorenzo Lotti) s úmyslom postaviť ju na vlastný hrob v Santa Maria in Rotonda, teda v Panteóne. Sám umelec asi netušil, že jeho koniec príde tak zavčasu. Socha bola síce skvelou pomôckou k objaveniu miesta hrobu, otázkou však stále zostávalo, kde vložili telo.
September 1833
Medzi mohutnými ružovými a sivými stĺpmi Panteónu sa stretáva skupinka mužov. Prejdú bronzovou bránou a namiesto k hlavnému oltáru sa uberajú naľavo k soche Madony s dieťaťom. O chvíľu sa skupinka stratí za provizórnou stenou. Za zatvorenými dverami sa schyľuje k novému objavu. Občas niekto vyjde von či vojde dnu a zatvorí za sebou drevené dvere. Zvýšený pohyb, rozbíjanie múru a hlasy spoza tejto dočasnej opony občas vyrušia modliacich sa zvedavcov. Približne takto si zrejme musíme prestaviť scenár, ktorý sa počas niekoľkých septembrových dní odohrával pod majestátnou kupolou Panteónu. Svedkov a asistujúcich pomocníkov bolo viac, ako by sme očakávali. Početný tím bol zostavený z užitočných či ctihodných a veľavážených členov Akadémia virtuóznych či cirkevnej hierarchie. Exhumácia sa diala s dobrorečením vtedajšieho pápeža Gregora XIV. O výskume hrobu prináša správu archeológ a zberateľ Carlo Fea či sám princ Pietro Odescalchi a Pietro Ercole Visconti. Luigi Biondi napísal dokonca text piesne na oslavu Raffaela a unikátneho nálezu. Práce sa začali 9. septembra 1833.
K objaveniu kostí došlo dňa 14. septembra 1833. Po prebúraní múru sa ukázala ľudská kostra ležiaca na chrbte, s menšou fraktúrou na ramennej kosti. I napriek správam o otvorení hrobu v 17. a 18. stor. sa zdalo, že s telom nebolo manipulované. Lebka v hrobe nechýbala, dokonca bola takmer „nedotknutá“, s pekným, zdravým, bielym chrupom. Nálezcov tiež prekvapila zachovaná osifikovaná štítna chrupavka.
Telo ležalo na chrbte medzi piliermi, na jednom z nich sa našiel nápis. Hlava smerovala podľa kanonického pravidla tak, aby zomrelý vzhliadal k hlavnému oltáru, ruky mal prekrížené na hrudi. Početné záplavy rieky Tiber, keď sa voda dostala až do Panteónu, priniesli so sebou nánosy bahna, ktoré pod kostrou vytvorili akýsi „vankúš“. Kostru obhliadol chirurg barón Antonio Trasmondo a spolu s archeológom Apponijim o náleze spísali podrobný záznam. Hoci stav chrbtice nepreukazoval žiadne deformácie a nechával doktora Trasmonda na pochybách, či kostra nemôže patriť mladšiemu jedincovi, nájdenú kostru predsa len poznačilo niekoľko patologických zmien. Nálezcovia nezabudli kostru odmerať. Merala sedem a pol dlane, čo malo korešpondovať s telesnou výškou 1, 64 m. Samotné rozmery hrobu poukazovali na to, že Raffael bol útlej postavy. Nálezovú situáciu zvečnil Vincenzo Camuccini, ktorého poverili kresbami Raffaeolovej kostry. Identifikáciu Raffaelovho tela podpísalo 73 zúčastnených. Objavili sa i pochybnosti, či kostra nepatrí inému z umelcov, ako napríklad Caraccimu, ktorí bol tiež pochovaný v Panteóne.
Nájdené telo sa rozhodli ukázať všetkým. Zvedavci mali k dispozícií niekoľko dní, počas ktorých boli ostatky vystavené na mieste nálezu, ale chránené „krištáľovou“ (sklenenou) stenou. Prehliadky trvali od rána do siedmej večer a medzi siedmou a jedenástou hodinou večer sa navyše dalo vstúpiť do Panteónu so špeciálnou vstupenkou.
K exhumovaniu kostí z hrobu došlo 25. septembra 1833. Boli opatrne preložené do novej truhly, tá bola zamknutá kľúčom a prenesená do kaplnky za chórom. Jej dvere uzamkli a zapečatili. Miesto hrobu nálezcovia dôkladne skontrolovali a prekvapilo ich, že pod telom nenašli takmer nič, žiadne osobné predmety či šperky. Výnimkou vraj bol úlomok drobného železného predmetu v tvare hviezdice a niekoľko kovových krúžkov, zrejme z odevu.
Raffaelov druhý pohreb
Prípravou druhého Raffaelovho pohrebu, ako aj úpravou hrobu boli poverení členovia Akadémie virtuóznych. Rozhodli sa zadovážiť sadrový odliatok Raffaelovej lebky na uchovanie jeho pamiatky predtým, ako telo znova pochovajú. Odliatkov bolo zhotovených viac, jeden putoval k rakúskemu cisárovi, ďalší k pruskému kráľovi, iný do Raffaeolovho rodiska mesta Urbino. Jeden si nechal zaobstarať aj známy básnik Johann Wolfgang Goethe a mával ho položený na svojom pracovnom stole.
V poradí druhý Raffaelov pohreb sa uskutočnil 18. októbra 1833 vo večerných hodinách na deň sv. Lukáša, patróna maliarov a umelcov. Okolo obeda nanovo uložili Raffaelove pozostatky do drevenej truhly, priložili olovené puzdro s pergamenom s potvrdením autenticity umelcovho tela, opatrenom tromi pečaťami, ďalej polkruhovú olovenú nádobu s nápisom „cineres“, teda popol, v skutočnosti však išlo o zvyšky hliny, ktorá sa našla vedľa tela, a ďalšiu krištáľovú nádobu s niekoľkými drobnými kosťami a s osifikovanou štítnou chrupavkou.
Členova Akadémie virtuóznych preniesli drevenú rakvu z kaplnky ku hrobu. Vo večerných hodinách sa Panteón zaplnil pozvanými hosťami, ktorí sa pri vstupe prezentovali špeciálnymi vstupenkami. Chrámom sa nieslo Miserere, v rukách zhromaždených a na oltároch horeli sviece, vzduch voňal kadidlom. Truhlu vložili do oloveného a do mramorového sarkofágu, ktorý venoval pápež Gregor XVI. zo svojich vatikánskych zbierok. Ceremóniu uzatvorili položením mramorového veka, prenesením sarkofágu na pôvodné miesto a spevmi. Hrobku nezamurovali. Spod murovaného oblúka na vás svieti biela farba antického mramoru s nápisom, ktorého autorom je Pietro Bembo alebo Raffaelov obdivovateľ Antonio (Tebaldeo) Tebaldi:
„Tu leží Raffael keď žil, matka príroda sa bála, že si ju podmaní, teraz, keď je mŕtvy, bojí sa, že zomrie spolu s ním.“
„Ille hic est Raphael timuit quo sospite vinci, rerum magna parens et moriente mori.“
Nájsť odpoveď na skutočnú príčinu Raffaelovej smrti by si azda vyžiadalo otvoriť jeho hrob znova. S použitím nových technológií a znalostí by sme možno našli odpoveď. Tá však božského Raffaela na tento svet už nevráti, zostáva však nesmrteľným vďaka svojim dielam, ktoré obdivuje celý svet.
Literatúra:
- Fea, C.: Per la invenzione seguita del sepolcro di Raffaello Sanzio, compendio di storia e di riflessioni. Roma 1833.
- Gigli, G.: Il Gazzettino di Girolamo Gigli. Nuova Edizione Coretta col riscontro del Codice della Biblioteca di Siena, per cura di L. Banchi. Spedizione 1. Milano 1864, 9 – 10.
- Dabrowski, P./Kulus, M./Cieslik, A. et al.: A case of syphilis with high bone arsenic concentration from early modern cemetery (Wroclaw, Poland). Open Life Sciences 14(1), 2019, 427 – 439.
- Gennovese, A. L.: La tomba del divino Raffaello. Roma 2005.
Obrazová príloha: I. Kvetánová, wikipedia.org
Študovala históriu a klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave. Má za sebou viaceré študijné a výskumné pobyty – American Academy of Rome (Taliansko), American Center of Oriental Research v Ammáne (Jordánsko), Univerzita vo Viedni. Je absolventkou Pápežského inštitútu pre kresťanskú archeológiu v Ríme. Dodnes pôsobí ako oficiálny certifikovaný sprievodca mesta Rím a jeho provincie. Spolupracuje na výskume kláštora na Katarínke v Dechticiach.