Káva nikdy nebola iba nápojom. Uplynulo už päť storočí, čo sa z etiópskeho a z jemenského zákutia rozšírila do celého sveta. Ak by sme my, obyvatelia Západu, nepoznali kávu, určite by sme si ju museli vymyslieť. Naše dejiny by bez nej boli istotne iné. Káva je v 21. storočí po rope druhou napredávanejšou komoditou. Pre mnohých z nás je súčasťou každodenného rytmu života. Dnes sa pestuje asi vo všetkých teplých a dostatočne vlhkých oblastiach celého sveta. Zrodila sa však v horách Etiópie, jej prvými konzumentmi boli bojovníci a mystici, a možno práve preto bolo jej „ťaženie“ medzi obľúbené nápoje také úspešné.

Káva sa získava pražením, následným mletím a varením semien plodov kávovníka. Dnes sa vo svete pestujú hlavne tri druhy kávovníka – coffea arabica, coffea robustacoffea liberica. My, fanúšikovia kávy, poznáme najmä prvé dva druhy. Kde však je ich pôvod? Kde začali prvý raz pestovať kávovník, respektíve zberať jeho plody?

Etiópia

Slovo káva by mohlo pochádzať z arabčiny, kde sa výraz qahwa objavil už pred jej rozšírením a pôvodne označoval aj víno. Historik Ralph Hattox uvádza, že slovo káva mohlo vzniknúť z koreňa q-h-q/y (alebo q-h-j), čo podľa jedného stredovekého arabského zdroja znamenalo víno. Zároveň sa tak opisuje látka, ktoré zabraňuje chuti do jedla. Druhá hypotéza hovorí, že názov kávy pochádza od označenia etiópskej oblasti Kaffa, kde sa v minulosti nachádzalo aj rovnomenné historické kráľovstvo (1390–1897).

Podľa legendy, ktorú zaznamenal taliansky profesor orientálnych jazykov Antoine Faustus Nairon (17. storočie), kávu objavil na území Etiópie pastier kôz Kaldi. Pastier si všimol, že kozy majú viac energie, keď obhrýzajú jasnočervené bobule zo zeleného kríka. Kaldi priniesol bobule súfijským mystikom, ktorých však nenadchli. Keď hodili bobule do ohňa, zacítili lákavú arómu. Moslimovia experimentovali, bobule pomleli a rozpustili vo vode. Káva bola na svete. Oprávnene sa však môžeme domnievať, že tento príbeh „objavenia“ káva je skutočne iba legendou. Na druhej strane káva často slúžila moslimským veriacim, aby lepšie zvládli nočné modlitby.

Ďalší príbeh o pôvode kávy zaznamenal protestantský misionár Johann Ludwig Krapf, ktorý pôsobil vo východnej Afrike (1837–1856). Písal, že semená divokého kávovníka priniesla cibetka alebo mungo zo strednej Afriky do odľahlých etiópskych hôr, kde bol domov bojovníkov Galla (Oromovia), ktorí sa stali prvými „kávičkármi“. Od nich prevzali konzumáciu plodov kávovníka arabskí obchodníci z Jemenu.

Podľa iného zdroja účinky plodov kávovníka objavil marocký súfijský mystik Abú al-Hasan aš-Šádhilí, keď cestoval po Etiópii. Podľa legendy pozoroval veľmi aktívne vtáky, ktoré sa živili plodmi kávovníka, preto ich ochutnal aj on. Ďalšie zdroje pripisujú objav kávy učeníkovi spomínaného šejka Abú al-Hasana aš-Šádhilího ’Umarovi. Učeník bol známy svojou schopnosťou liečiť chorých modlitbou. Napriek tomu bol deportovaný z Mekky (niektoré pramene uvádzajú Mochu) do púštnej jaskyne. Omar hladoval, a preto žuval bobule z neďalekých kríkov, ktoré však boli pre neho horké. Pokúsil sa ich pražiť, aby zlepšil chuť, ale plody ostali tvrdé, preto sa ich pokúsil uvariť a výsledkom bol čierny voňavý nápoj. Vďaka objavenému nápoju prežil vyhnanstvo. Keď sa príbehy o tejto „zázračnej droge“ dostali do Mekky, ’Umara požiadali o návrat a dokonca ho začali uctievať.

Arabskí autori si uvedomovali, že pôvod kávy je nejasný. Často neodolali spojiť jej pôvod s nejakou legendou, najlepšie, ak v nej vystupovali postavy z Koránu. Arabský spisovateľ Abú at-Tajjib al-Ghazzí (16.–17. storočie) píše, že ako prvý pil kávu kráľ Šalamún, ktorý ju uvaril na príkaz archanjela Gabriela. Kávové plody mali mať liečivé účinky. Potom ľudia zabudli, ako pripravovať kávu a opätovne ju znovuobjavili až na konci stredoveku. Samozrejme, ide o legendu, ktorú nepotvrdil žiadny relevantný vedecký výskum.

Podľa spomínaných písomných prameňov je zrejmé, že počiatky kávy musíme hľadať v Etiópii alebo v Jemene. V každom prípade môžeme rozšírenie kávy spájať s moslimami, ktorí pravdepodobne tento povzbudzujúci stimulant užívali medzi prvými, čo potvrdzujú aj neskoršie dejiny.

Potvrdenie etiópskeho pôvodu

Genetickým výskumom dnešných kávovníkov sa takmer s istotou potvrdilo, že káva pochádza z divokej rastliny, ktorá rástla na území dnešnej Etiópie, odkiaľ sa rozšírila najskôr do Jemenu, kde jedným zo stredísk jej obchodu bolo mesto Mocha (z názvu mesta pochádza aj výraz moka/mocca).

Zdá sa, že ako prví naozaj využívali kávu ľudia národa Oromo, ktorí ju pili pri svojich náboženských rituáloch. Dnes žije ľud tohto národa na území Etiópie, Kene a Somálska. Staršie historické záznamy uvádzajú, že kávové bobule drvili, miešali so živočíšnym tukom a formovali do guličiek. Podľa historika Karla Černého plod kávovníka obsahuje cukor, kofeín a asi 15 % proteínov, preto v kombinácii s tukom vznikla potrava, ktorá mohla dlhšie vydržať čerstvá. Zároveň poskytovala veľa energie a mala povzbudzujúce účinky. Bojovní Oromovia ich využívali pri vojenských ťaženiach.

Koptskí kresťania v Etiópii sa s kávou stretli pomerne skoro, ale zakázali jej konzumáciu, zatiaľ čo moslimovia boli k novému nápoju väčšmi tolerantní a pomohli jeho šíreniu. Zdá sa, že už od 15. storočia zbierali etiópski moslimovia divoký kávovník, ktorý spolu s katou jedlou slúžili ako stimulanty. Výhodou plodov kávy, na rozdiel od listov katy, je fakt, že nepodliehajú tak rýchlo skaze. Možno práve táto vlastnosť kávy umožnila jej rozšírenie, zatiaľ čo žuvanie katy zostalo len lokálnou záležitosťou známou hlavne v Africkom rohu a na juhu Arabského polostrova.

Pitie kávy sa najskôr rozšírilo na územie sultanátu v Jemene, kde existovalo viacero vhodných prístavov, ktoré sa stali distribučnými centrami pre vývoz nového nápoja – Aden, Mocha a Zabid. Ralph Hattox a Karel Černý píšu, že medzi prvými jemenskými konzumentmi kávy boli príslušníci moslimskej náboženskej školy súfijcov, ktorí využívali jej povzbudzujúce účinky pri večerných modlitbách. Rozšírenie kávy z prístavov v Jemene do sveta a úlohu súfijcov pri začiatku pitia čierneho nápoja potvrdzujú aj ďalšie moslimské písomné pramene.  Prvé písomné potvrdenie pitia kávy poznáme zo spisu Šihába ad-Dína ibn ’Abd al-Ghaftara zo začiatku 16. storočia.

Súfijci ako raní konzumenti kávy sa často spomínajú aj vo vyššie uvedených legendách. Títo asketickí a spirituálni veriaci užívali kávu ako prostriedok na dosiahnutie čulosti pri dlhých náboženských obradoch.

Z Jemenu sa káva rozšírila do celého sveta. Z pomerne marginálnej krajiny dokázala káva spraviť intelektuálne a ekonomické centrum. Postupne sa najskôr vďaka súfijcom rozšírila aj do ostatných krajín. V 16. storočí sa už káva konzumuje na Blízkom východe, v Indii, v Perzii, v Turecku a v severnej Afrike. Následne sa rozšírila cez balkánske územie Osmanskej ríše a Taliansko do Európy. Na územie strednej Európy sa čierny nápoj dostal po slávnom tureckom obliehaní Viedne v roku 1683. Napriek tomu, že sa v niektorých obdobiach hlavne kresťanské a moslimské náboženské autority pokúšali konzumáciu tejto obľúbenej „drogy“ obmedziť, víťazné „ťaženie“ kávy pokračuje až dodnes.

Použitá literatúra

Anthony, F./Combes, M./Astorga, C. et al.:  The Origin of Cultivated Coffea Arabica L. Varieties Revealed by AFLP and SSR Markers. Theor Appl Genet 104, 2002, 894–900. DOI: https://doi.org/10.1007/s00122-001-0798-8.

Černý, K.: Ze zámoří do Čech. Čokoláda, čaj a káva v raném novověku. Praha 2020.

Hattox, R. S.: Coffee and Coffeehouses. The Origins of a Social Beverage in the Medieval Near East. Seattle – London 1996.

Standage, T.: A History of the World in 6 Glasses. New York 2006.

Weinberg, B. A./Bealer, B. K.: The World of caffeine. The Science and Culture of the World’s Most Popular Drug. London – New York 2002.

Obrazová príloha: wikipedia.org, R. Waddington

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených a Epidémie v dejinách. Najnovšie mu vyšla kniha Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.