Posledné roky pred vypuknutím veľkej francúzskej revolúcie sa niesli v znamení neriešiteľnej finančnej situácie a prázdnej štátnej pokladnice. Ministri Ľudovíta XVI. sa pokúšali stav zvrátiť zvýšením daní pre všetky spoločenské vrstvy, čo narazilo na veľký odpor a rozkoly vo vnútri šľachty. Proti kráľovi, jeho ministrom a dokonca aj časti vysokej šľachty povstala silná opozícia šľachty úradníckej.
Vyššie spomínaný odpor prichádzal primárne od krajských parlamentov (zvrchovaných súdnych dvorov). Bez ich súhlasu totiž nebola žiadna zmena, či vyrúbenie novej dane, možná. Tento fakt zároveň ukazuje obmedzenia – či priam istú bezmocnosť – absolutistickej francúzskej monarchie na konci 80. rokov 18. storočia. Kráľ mal teoreticky absolútnu moc, ale v realite si nemohol vynútiť poslušnosť ani u svojich úradníkov. V tejto situácií sa Ľudovít XVI. nakoniec uchýlil, z jeho pohľadu, k úplne krajnému riešeniu a to zvolaniu generálnych stavov.
Kríza vo vnútri šľachty
Vráťme sa však na začiatok. V 70. a 80. rokoch 18. storočia sa prehĺbila kríza narušením feudálneho poriadku, keďže šľachtic stratil na svojich majetkoch všetku verejnú právomoc – tá prešla na kráľovských úradníkov. Nevoľníctvo takmer všade zmizlo a oblasti, kde ešte stále pretrvávalo, boli len niektoré cirkevné majetky v Jure, Nivernais a Burgundsku. Pôda tak bola k lénnemu pánovi pripútaná už len iba systémom lénnych rent (vo finančnej alebo naturálnej forme). Šľachta teda buď schudobnela (a stavala sa preto proti kráľovským úradníkom a na ochranu svojich posledných daňových výsad – zároveň ale nepodnikala a nevylepšovala si svoju finančnú situáciu, keďže táto činnosť sa považovala za nehodnú urodzeného stavu) alebo strašne zbohatla (týkalo sa to hlavne 4000 rodín na kráľovskom dvore).
Táto vysoká šľachta síce zbohatla, ale zároveň sa aj veľmi zadlžovala – život na dvore bol extrémne nákladný (napr. vojvoda z Orleáns, majiteľ najväčších pozemkov vo Francúzsku, mal v čase pred vypuknutím revolúcie dlhy vo výške 74 miliónov libier – dnes by to činilo asi 556,8 milióna eur). Zároveň, vysoká šľachta volala po väčšom zapojení sa do politického života krajiny. Jej jednota v otázke, či v prípade nebezpečenstva bude brániť monarchiu, nebola práve silná. Tí z jej radov, ktorí sa zúčastnili amerického boja za nezávislosť, boli naladení opozične voči trónu. A úradnícka šľachta, ktorá bola hádam ešte bohatšia ako vysoká šľachta, si tiež robila nároky na riadenie štátu.
Tieto nároky dokonca pretavila aj do reálneho života, keďže akýkoľvek kráľovský výnos nemohol byť prehlásený za platný bez jeho zápisu do registra a súhlasu parlamentov (to platilo aj pre akúkoľvek novú kráľovskú daň). Vysoko postavení súdni úradníci takto našli zámienku, aby kontrolovali kráľovskú administratívu a vznášali námietky. Navyše, pod inou zámienkou, že parlamenty v dobe, keď nezasadajú generálne stavy, zastupujú vazalov kráľa, držali kráľa v šachu odvolávaním sa na starú tradíciu.
Ľudovít XV. kvôli tejto opozícií zrušil parížsky parlament a nahradil ho kráľovskými radami. Avšak Ľudovít XVI. pri svojom nástupe podľahol domnelému tlaku verejnej mienky a obnovil jeho činnosť, čím sa paradoxne začal proces straty jeho koruny (podľa historika A. Mathieza práve rozkladná činnosť súdnych kruhov prispela k tomu, že sa medzi obyvateľstvom šírila neúcta a nenávisť k vládnucej triede).
Ani situácia v kráľovskej rodine nebola ružová. Ľudovít XVI. bol slabým kráľom a tak sa jeho bratia a bratranec zaoberali myšlienkou nechať ho vyhlásiť za neschopného vlády. Problémom bolo aj to, že nutnosť reforiem bola postavená pod záštitu samotného monarchu. A keďže reformy sa nediali uspokojivým tempom, alebo sa nediali vôbec, nespokojnosť s kráľom a režimom narastali. Mohol Ľudovít XVI. nájsť odpoveď na takúto zvláštnu situáciu? Možno.
Odkedy absolutistická monarchia výmenou na prepych dvora odňala šľachte časť politických práv, teda už od čias Ľudovíta XIV., považovala ju za nutnú a potrebnú pre svoju okázalú slávu. A čím viac sa šľachta cítila ohrozená, tým viac bránila svoje ostávajúce privilégiá. Ľudovít XVI. mohol začať s vážnejšími reformami iba vtedy, ak by začal boj proti privilegovaným stavom, avšak už pri prvých náznakoch odporu dostal strach.
Zlepšovanie životnej úrovne na jednej strane…
Proti privilegovaným stavom a úradným „hodnostárom“, ktorí riadili štát, sa stavali nové sily, vznikajúce z priemyslu a obchodu. Na jednej strane stálo feudálne pozemkové vlastníctvo, na druhej bohatstvo buržoázie. Krajina bohatla, keďže clá a cechy obmedzovali hospodárstvo krajiny menej, ako sa zdalo. Rástol počet obyvateľstva, ale aj cena jedla, pozemkov a domov. Nielen vysoká buržoázia a šľachta bohatli, ale aj stredná a nižšia buržoázia začali pociťovať hospodársky rast. Aby sme boli presní, zlepšovanie životnej úrovne lepšie dokladá zväčšujúci sa výnos spotrebných daní. Revolúcia teda nevypukla vo vyčerpanej, ale hospodársky rastúcej krajine.
…a neutešená finančná situácia na strane druhej
Štátna pokladnica ale zívala prázdnotou a naplniť sa dala iba zdanením šľachty a duchovenstva, avšak parlamenty neboli ochotné obetovať súkromné záujmy svojich členov na oltár vlasti. Hoci kráľ a dvor míňali veľa, ani 23 miliónov libier (dnes zhruba 174,8 milióna eur) grófovi d´Artois na splatenie jeho dlhov sa nemohli rovnať rovným 2 miliardám (dnes asi 15,2 miliardy eur), ktoré stála štátne financie účasť vo vojne o americkú nezávislosť. Minister financií Jacques Necker (prvýkrát ministrom financií od roku 1777 do roku 1781) si požičiaval peniaze kde vedel, a aby vzbudil u veriteľov zdanie solventnosti, vytvoril správu, kde vykazoval prebytok. Tým dal parlamentom zámienku, aby sa obrátili proti finančnej reforme, ktorá sa zdala po jeho správe zbytočná.
Avšak, dane, ktoré sa vyberali, boli málo výnosné, keďže boli veľmi zle rozvrhnuté. Šľachta platila dvadsiatok a daň z hlavy, duchovenstvo bolo oslobodené. Iba roľníctvo platilo pozemkovú alebo osobnú daň. Niektoré mestá boli oslobodené od daní, niektoré platili tzv. daňový paušál, niektoré kraje sa z platenia daní vykúpili – v skratke, dane boli neskutočne zložité a chaotické. Napríklad daň zo soli bola tým vyššia a prísnejšie vyberaná, čím ďalej sa kraj nachádzal od jej zdroja.
Nasledujúci minister financií, Charles Alexander de Calonne (ministrom od roku 1783 do roku 1787) navrhoval, aby bola táto daň zmiernená, aby boli odstránené vnútorné clá a aby sa zaviedla nová pozemková daň vyberaná zo všetkých pozemkov bez rozdielu, čo by znamenalo daňovú rovnosť pre všetkých. Takto sa mali získať prostriedky na vyrovnanie rozpočtu. Keďže sa nedalo spoľahnúť, že parlamenty budú súhlasiť s takouto reformou, mala byť predložená na zhromaždení notáblov, predstaviteľov vysokej šľachty, ktorí boli vyberaní kráľom.
Avšak notáblovia, v úžase, v akom dlhu sa krajina nachádza, protestovali, a Calonne, zatlačený do defenzívy, bol nútený odhaliť chyby z Neckerovej správy, ktorá len pred štyrmi rokmi hlásala prebytok rozpočtu. Necker bol nútený odpovedať a jeho odpoveď zapríčinila búrku nevôle medzi šľachtou, ktorá sa razom postavila na stranu odporcov a chcela sa ministra zbaviť. K tomu aj naozaj došlo a na jeho miesto po krátkom intermezze nastúpil arcibiskup z Toulouse Loménie de Brienne (1787 – 1788).
Ten pod tlakom okolností musel prevziať plán svojho predchodcu, ale išiel na vec obozretnejšie (vrátil protestantom občianske práva, nahradil prácu na pozemkoch feudálov peňažnou dávkou), ale notáblovia sa zasa okamžite vzopreli. Iba jedna komisia návrh schválila, zvyšok vyhlásil, že na to nemá právo, čo znamenalo odvolať sa na generálne stavy. Paradoxne, takáto iniciatíva v roku 1787 by kráľovskú moc pravdepodobne upevnila, keďže o dva roky neskôr bola už oveľa viac skompromitovaná. Brienne ale nemal na takýto krok odvahu, komisie notáblov rozpustil a tým zmaril pravdepodobne poslednú šancu ako sa vyhnúť revolúcií.
Búrka nevôle
Francúzsky štát sa rútil do záhuby. Súdne parlamenty sa búrili, hlavne parížsky parlament, ktorý bol dokonca kvôli zrušeniu novej dane poslaný do vyhnanstva v Troyes. Nakoniec síce došlo k dohode a parlament sa vrátil do Paríža, ale keďže nové dane nestačili pokryť narastajúci dlh, musel sa panovník na neho zasa obrátiť. Brienne žiadal registráciu novej pôžičky, parlament bol rezolútne proti a zašiel dokonca tak ďaleko, že povzbudzoval ľudí, aby neplatili nové dvadsiatky. Tu sa už však aj inak veľmi zmierlivý kráľ nahneval, dal zatknúť dvoch jeho členov, schválil dekréty na začatie reformy súdnictva a prelomil odpor parlamentu.
Namiesto parlamentov bol poverený registráciou všetkých kráľovských dekrétov zvláštny prelárny dvor (cour plénière) zložený z vysokých úradníkov. Parlamenty stratili právomoc nad časťou civilných a trestných sporov, ktoré boli pridelené k okresným súdom. Čestné zvláštne súdy (napr. soľné alebo daňové) boli zrušené. Reforma mala nádej na úspech, keby prišla pred vyhnaním parížskeho parlamentu do Troyes. Zriadenie okresných súdov nenarazilo na jednotný odpor, ale okolo sporu ministerstvo (a teda kráľ) verzus parlamenty sa zhromaždili všetci nespokojenci.
Parlamenty mali totiž tiež záujem na zvolaní Generálnych stavov, ale len takých, ktoré sa im nevymknú z rúk, takých, kde by sa schválili nové dane, ale bez zdanenia privilegovaných.
A akoby situácia nebola dosť napätá, na scénu vstúpila aj strana prívržencov Ameriky a Anglicka, teda strana, kam patrili nielen členovia vysokej šľachty a buržoázie, ale aj známi členovia parlamentov. Pre ňu bolo zvolanie generálnych stavov iba etapou, pretože Francúzsko sa malo zmeniť na konštitučnú a parlamentnú monarchiu. Tieto „americké“ myšlienky sa šírili v kluboch, literárnych spoločností a kaviarní a stávali sa podhubím neskoršej rebélie.
Úradnícka šľachta vracia úder
Súdna šľachta mala ešte stále situáciu vo vlastných rukách (išlo jej o zvolanie generálnych stavov a zabránenie inštalovania nových súdov) a na jej pokyny vyvolávali provincionálne parlamenty manifestácie (dá sa povedať, že vlastne nepokoje). Rodová a cirkevná šľachta sa stotožňovala s parlamentmi. Všetky tieto aktivity viedli v provinciách až k miestnym povstaniam. V Dauphiné, keď bol parlament vyhnaný z miesta svojho zasadania, vyhlásil, že pokiaľ nebudú edikty odvolané: „Dauphiné sa bude považovať za úplne zbavené záväzkov vernosti voči svojmu panovníkovi.“ (Mathiez, s 36.). V Grenoble sa parlament víťazoslávne vrátil do svojho paláca, následne bez kráľovského súhlasu 21. júla 1788 zasadol snem a vyhlásil, že tretí stav bude pre budúce hlasovania mať dvojnásobný počet zástupcov a že bude hlasovať podľa hláv.
Podľa starého systému sa malo hlasovať tak, že každý stav disponoval iba jedným hlasom. Avšak na zasadnutí provinčných stavov v roku 1788 v Dauphiné si mešťania, teda príslušníci tretieho stavu, vynútili dvojnásobné zastúpenie a hlasovanie podľa počtu účastníkov. To znamenalo, že počet zástupcov tretieho stavu bol rovnaký ako spojené počty prvých dvoch. Príklad z Dauphiné potom prijali aj iné provincie a neskôr aj generálne stavy v roku 1789. Snem v Grenoble žiadal aj iné provincie, aby nasledovali jeho príklad a odprisahal, že nebude platiť dane, pokiaľ nebudú zvolané generálne stavy. Tieto tzv. vizillské rezolúcie si okamžite osvojili všetci samozvaní patrioti.
Dvadsiateho piateho septembra 1788, iba dva dni potom, ako parížsky parlament za jasotu zúčastnených obnovil svoju činnosť, vyhlásil, že sa Generálne stavy zídu podľa zákona z roku 1614. Obrovskú popularitu, ktorú parlament získal, tým okamžite stratil, keďže v Dauphiné sa už rozhodlo inak. Navyše, v priebehu leta 1788 sa v rámci súdnej reformy liberalizovali metódy policajného vypočúvania (definitívne bolo zrušené mučenie ako zdroj informácií). Zanikla cenzúra a okamžite sa vyrojila záplava politických pamfletov. Novú podobu Generálnych stavov, tak, aby sa hlasovalo podľa hláv a nie podľa stavov, presadzovala parlamentná menšina. Znamenalo to návrh na novú formu reprezentácie, ktorá bola založená na občianstve a nie na kolektívnych útvaroch. Každá skupina, ktorá by sa chcela z tohto „všeobecného“ občianstva vyčleniť by sa zároveň vyčlenila z okruhu „národa.“
Brienne ešte bojoval, snažil sa zastaviť šíriacu sa vzburu ako mohol, ale 8. augusta 1788 ohlásil, že Generálne stavy budú zvolané 1. mája 1789. Kapituloval hlavne preto, že mu chýbali peniaze. Rozklady parlamentov a nepokoje zastavili výber daní. Situácia zašla až tak ďaleko, že bol nútený zastaviť platy idúce zo štátnej pokladnice. To bol jeho koniec, Ľudovít XVI. ho obetoval a 25. augusta 1788 povolal už raz prepusteného Neckera (podľa A. Mathieza tu vidno, že kráľ už nemohol slobodne vyberať ani svojich ministrov). Ten zrušil súdnu reformu, ktorá vyprovokovala vzburu, obnovil parlamenty a potvrdil zvolanie generálnych stavov. Kráľ musel súhlasiť a tak vzbura šľachty vydláždila cestu revolúcii.
Aká teda bola cena revolúcie?
Bežný Francúz sa na konci 80. rokov 18. storočia utiekal k akejsi nádeji na satisfakciu, podnetu na nápravu spôsobených krívd. Ochrana chudobných a trestanie zločincov vždy patrila k úlohám monarchie. Avšak keď vláda a kráľ vstúpili do „služieb modernej doby“, zdalo sa, že sa tejto úlohy vzdala. Napríklad, namiesto prísunu obilia za spravodlivé ceny (1787) sa podriadila princípu voľného obchodu. Dôsledok videli ľudia v horibilne rastúcich cenách a v úžerníckom hromadení, ktoré ostávalo nepotrestané. V mene akýchsi – pre ľud nepochopiteľných – zásad, poskytovala vláda útočisko práve tým nepriateľom, ktorých mala stíhať. Francúzsko zaplavoval britský textil a pripravoval normandských a flámskych remeselníkov o prácu. Toto všetko v očiach obyvateľov predstavovalo akési sprisahanie proti ľudu.
Paradoxne, Francúzsko sa síce kvôli výdavkom vo vojne o americkú nezávislosť topilo v dlhoch, ale neboli vyššie než tie, ktoré vznikli počas predchádzajúcich vojen. Rovnako ani iné európske krajiny na konci 18. storočia neboli vo výraznejšie lepšej finančne kondícií. Napríklad Anglicko malo po konci americkej vojny o nezávislosť ešte väčší dlh ako Francúzsko. Rozdiel bol v tom, že vo Veľkej Británii mohli následne zvýšiť dane a tým splatiť dlhy. Francúzsko si toto však nemohlo dovoliť, keďže verejná mienka zvláštnym spôsobom stála na strane sebeckých záujmov vyšších spoločenských vrstiev – a teda na strane nezvyšovania daní.
Dá sa teda povedať, že monarchia sa zrútila v okamihu, kedy sa cena jej finančnej záchrany nemerala finančnými ziskami ani poskytnutými úradmi, ale politickými ústupkami. Výsledkom bolo, že v roku 1789 tak činil štátny dlh 4,5 miliardy libier (dnes by to predstavovalo asi 33,8 miliardy eur). Kolesá osudu sa teda rozhýbali a konečná cena revolúcie, ktorá vypukla, bola nakoniec oveľa vyššia.
Použitá literatúra
- Tinková D. (ed.): Zrození občana: antologie dokumentů z Francouzské revoluce. Praha 2015.
- Mathiez A.: Francouzskárevoluce. Praha 1952.
- Maurois A.: Dějiny Francie. Praha 1994.
- Schama S.: Občané: Kronika Francouzské revoluce. Praha 2004.
- https://www.nationalarchives.gov.uk/currency/#currency-result
- http://www.pierre-marteau.com/currency/converter/fra-eng.html
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.