Keď sa v lete roku 1683 takmer 200-tisícová osmanská armáda objavila pri Viedni, spôsobilo to obrovský rozruch a zdesenie. Posledné obliehanie Viedne si nemohol pamätať žiadny žijúci svedok. Viedeň naposledy ohrozoval Sülejman I. Nádherný v roku 1529. Vtedy sídlo Habsburgovcov odolalo a pokorení Osmani museli odtiahnuť. O 150 rokov neskôr sa sultán Mehmed IV. a veľkovezír Kara Mustafa, obaja hnaní vidinou slávy a zisku, pokúsili prepísať históriu. Bola to posledná veľká osmanská výprava do srdca Európy.
Cesta od Istanbulu k Viedni
Prípravy na ťaženie sa začali ešte v roku 1682, keď sa na tajnom stretnutí rozhodlo o výprave proti Habsburgovcom. Osmani ale najprv museli prečkať zimu. Príroda sa s nimi nepekne zahrala. Zima toho roku bola mimoriadne tuhá a dlhá. Sneženie postupne prešlo do silných a dlhotrvajúcich dažďov, ktoré spôsobili, že potoky a rieky sa rozvodnili a nízko položené miesta sa zmenili na močariská. Za iných okolností pevné cesty sa rozbahnili a ostali pre vozy celkom neprejazdné. Armáda preto vyrazila z Edirne až koncom marca roku 1683. Náročný pochod trval viac ako 3 mesiace a už počas neho sa v radoch vojakov objavili prvé známky nespokojnosti.
Pred hroziacou vojnou habsburská armáda neustále podceňovala schopnosti osmanského vojska. Mnohí vyhlasovali, že oťarbavelo, nevie bojovať, že dokonca ani nedorazí k hraniciam. Dňa 7. júla, keď Osmani prišli do Mošonu, kde sa rieka Litava (Leitha), tradičná hranica medzi Uhorskom a Rakúskom, vlieva do Dunaja, bolo jasné, ako veľmi sa mýlili. Cisár Leopold I. sa v tejto situácii rozhodol Viedeň opustiť a vydal rozkaz, aby sa cisárska rodina a vojenská rada pripravili na okamžitý odchod do predpokladaného bezpečia v Linzi. Správa o Leopoldovom odchode sa po meste rýchlo rozšírila a mnohé z najváženejších rodín sa takisto rozhodli pre útek. V tom čase bolo v meste len asi tisíc vycvičených vojakov, obranu Viedne mal zabezpečiť cisárom menovaný veliteľ Ernst Rüdiger von Starhemberg, tvrdý a v bojoch zocelený vojak.
Začiatok obliehania Viedne
Zvyšok obyvateľov a tisícky utečencov z okolia, ktorí za hradbami mesta našli útočisko, sa pustili do práce. Pred príchodom nepriateľskej armády bolo potrebné čo najlepšie sa pripraviť na obliehanie. Narýchlo sa opravovali hradby a bastióny, ťahali sa delá do palebných pozícií a z dlhých kmeňov sa budovala súvislá palisáda.
Obrovská osmanská armáda pritiahla k Viedni 14. júla a trvalo dva dni, kým mesto obkľúčila. Musel to byť stiesňujúci pohľad. Kam oko dovidelo, všade sa rozprestierali stany s polmesiacom, vozy, kone aj exoticky pôsobiace ťavy. Obrancom mesta bolo jasné, že ich čaká náročná úloha. Kara Mustafa neočakával pri útoku na mesto žiadne problémy. Podľa jeho plánov mala Viedeň padnúť rýchlo a čo najmenej poškodená. O jeho sebavedomí svedčí aj to, že útok sa rozhodol viesť na najlepšie opevnenom mieste hradieb. Okrem streľby z diel sa Osmani spoliehali najmä na podkopanie hradieb. Útoky boli nemilosrdné, mesto ostreľovali celý deň, a niekedy aj v noci. Pod zemou neprestajne pracovali osmanskí tunelári, jedna zmena striedala druhú.
Obliehanie sa predlžuje
Ako plynuli týždne, zhoršovali sa aj podmienky obrancov Viedne. Okrem sústavného ostreľovania trpeli nedostatkom potravy a v meste sa čoskoro začali šíriť choroby. Mŕtvych pre nedostatok miesta pochovávali v masových hroboch a tých, čo zomreli pred hradbami, neraz pochovať nebolo možné. Zo zákopov sa šíril zápach a hrozilo riziko vzniku ďalších epidémií. Všetci sa obávali najmä epidémie moru, ktorá mohla mať pre mesto fatálne následky.
Pomery v osmanskom tábore neboli oveľa lepšie. Keďže sa obliehanie predlžovalo, zvyčajná disciplína, ktorou boli Osmani tak známi, sa postupne zhoršovala. Čoraz menej sa dodržiavali opatrenia pri príprave jedál, vyhadzovaní odpadkov, ba ustupovalo aj čistenie latrín. Osmanský tábor sa začal podobať a aj smrdel ako žumpa. Osmani mali veľké množstvo ranených, ktorých otvorené rany aj pre obrovské húfy múch, začínali hnisať. Na horúcom slnku puchli a rozkladali sa zdochliny, mŕtvolný pach sa dokonca šíril aj z plytkých hrobov.
Trvalo mesiac a pol, kým Osmani dosiahli výraznejší úspech a zmocnili sa ravelínu (predsunutá trojuholníková pevnôstka), o ktorý zviedli tvrdé boje. Obrancovia Viedne pochopili, že ich protivníci zdvojnásobia doterajší nápor a bez okamžitej pomoci sú ich dni spočítané. Večer 27. augusta odpálila malá skupina delostrelcov z veže Dómu sv. Štefana 40 signálnych rakiet ako znamenie pre vojvodu Karola Lotrinského, že mesto potrebuje rýchlu pomoc.
Osmanské vojsko sa pripravovalo na konečný útok. Z Budína prišli záložné jednotky, ktoré so sebou priniesli pušný prach, zbrane a potraviny. Veľkovezír bol presvedčený, že až vstúpia do mesta, rýchlo porazia zvyšných obrancov. Medzi jeho vojakmi sa ale povrávalo, že na západe sa zhromažďuje armáda, ktorá prichádza Viedni na pomoc. O jej veľkosti a rozmiestnení nemali ani tušenia. Kara Mustafa nepočúval skúsenejších veliteľov, ktorí ho upozorňovali, že nesmie nepriateľa podceňovať. Nezaujímali ho informácie od Tatárov, ani to, že v obrovskom tábore už nevládol ani poriadok, ani disciplína.
Obkľúčenému mestu prichádza pomoc
Medzitým sa zhromažďovali vojská spojencov, ktoré mali pomôcť oslobodiť mesto. Táto vojenská sila síce nebola v početnej prevahe, no ak zoberieme do úvahy aj na juh sa presúvajúce poľské jazdectvo, predstavovala pre Osmanov vážnu hrozbu. Dôležité tiež bolo, že títo vojaci boli odpočinutí a platení, a teda motivovaní k boju. Pápež Inocent XI. financoval oslobodzovaciu armádu aj vojsko poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. V jeho armáde boli aj chýrni poľskí husári, ktorí boli ťažkým jazdectvom par excellence a v 17. storočí nemali v Európe páru.
Keď sa kresťanské armády sústredili, Karol Lotrinský sa stretol so všetkými veliteľmi a svojím odzbrojujúcim šarmom si získal ich dôveru. Velitelia sa rýchlo dohodli na pláne útoku po líniách, ako ich navrhol vojvoda Lotrinský. Ten vedel, že zaváži každý deň, preto navrhol najkratšiu cestu, ktorá viedla cez kopcovitý Viedenský les.
Ten na mape nevyzeral ako veľká prekážka. Karol Lotrinský aj Ján Sobieski až pri zostupe zistili, že mapy, ktoré mali k dispozícii nezodpovedali realite. Namiesto svahu, ktorý by pozvoľna klesal k mestu, ich čakala jamovitá a kamenistá krajina s rozsadlinami a skalnatými výbežkami. Polia sa nerozkladali na rovných plochách, ale na strmých úbočiach. Najhorší bol príkry zostup. Na väčšine pôdy rástol bujný vinič s poprepletanými šľahúňmi obťažkanými dozrievajúcim hroznom. Polia niekde pretínali malé roklinky s bystrinami, ktoré stekali do Dunaja, niekde aj väčšie a hlbšie strže s riečkami. Pre pechotu to bol ťažký terén, pre jazdectvo priam likvidačný.
O postupe armády sa dozvedel aj veľkovezír, preto zvolal na 10. septembra vojenskú radu, na ktorej sa rozhodlo, že obliehanie bude pokračovať, ale že veľká časť jazdectva, ktorá stále nečinne čakala v tábore, bude mať za úlohu postaviť sa novému nebezpečenstvu. Kara Mustafa podcenil blížiacu sa armádu, pred sebou mal len víziu dobytia mesta. Jazdectvo síce posilnil aj jednotkami z Uhorska, ktorým velil 80-ročný budínsky paša Ibrahim, veľkovezír mu však nedôveroval a neakceptoval ani jeho návrhy na prekazenie nepriateľského postupu.
Rozhodujúca bitka pri Viedni – zdrvujúca porážka osmanskej armády
Ráno 12. septembra sa pod velením Karola Lotrinského začal zostup oslobodzovacej armády a zároveň sa rozpútal divý boj muža proti mužovi pozdĺž celej bojovej línie. Popoludní bola pripravená zasiahnuť do boja aj poľská armáda, ktorej oddiely sa zoradili na rovnom, pre jazdectvo vhodnom teréne.
Veľkovezír pochopil, že sa mu pred očami možno odohrá katastrofa. Inštinkt mu správne hovoril, aby napadol a zničil oboch nepriateľov, nedokázal ale vykonať zložité manévre, ktoré si to vyžadovalo. V tom istom momente sa Karol Lotrinský a Ján Sobieski rozhodovali ako ďalej. Nakoniec sa zhodli, že toto je chvíľa, keď môžu s nepriateľom nadobro skoncovať. Tesne pred štvrtou popoludní sa pozdĺž celej obrannej línie opäť začal habsburský a saský útok, ktorý Osmani najprv zúrivo odrážali. Karol Lotrinský vydal rozkaz zaútočiť na Türkenschanz. Veľkovezír opustil svoje miesto, vysadol na koňa a so štandardou Proroka uháňal do svojho stanu v hlavnom tábore. Vojaci, ktorých zanechal za sebou, videli jeho únik, čo spôsobilo, že nakoniec aj oni opustili svoje pozície a dali sa na útek. O chvíľu už tisícky Osmanov na koňoch alebo bežiac náhlivo ustupovali a popri stanoch smerovali na hradskú, čo viedla do Uhorska.
Konečný útok na osmanský tábor bol naplánovaný na čas pred šiestou hodinou popoludní. Ján Sobieski mal k dispozícii takmer 3000 husárov a pravdepodobne dvojnásobný počet ďalších jazdcov. Zoradili sa do zomknutých štvorcových formácií. Najväčšou osmanskou nádejou bolo nalákať Poliakov, aby zaútočili na nejakú opevnenú pozíciu. No v horúčave, aká panovala 12. septembra („jakživ nebolo horúcejšieho dňa ako tento“), neurobili nijaké prípravy. Za túto chybu draho zaplatili. Museli bojovať v otvorenom teréne s Poliakmi zoradenými priamo pred ich stanmi.
Samotná prítomnosť obrovského jazdeckého vojska zlomila morálku Osmanov. Pochopili, že bitka je prehratá a ušli z tábora. Keď Kara Mustafa počul, že skupina husárov dosiahla svoj cieľ, naposledy sa vrátil do svojho stanu, zobral štandardu, ktorú mu zveril sultán, vzal si osobný trezor a v sprievode niekoľkých sipáhiov odcválal do bezpečia v Uhorsku.
Poľskí husári spôsobili v dezorganizovaných a demoralizovaných nepriateľských radoch obrovskú pohromu. Väčšina osmanských vojakov už nemala chuť bojovať, chceli si len jednoducho zachrániť životy. Poliaci ich na krátkom úseku hnali pred sebou, no po chvíli sa vrátili prevziať kontrolu nad veľkým osmanským táborom.
12 hodín potom, ako sa boj začal, skončil sa chaosom, ale aj úplným víťazstvom oslobodzovacej armády. Starhemberg, všetci hodnostári mesta a nadšený dav vítali vojvodu Lotrinského pri Škótskej bráne. Poliaci a časť oslobodzovacej armády nešli spať pre prípad, že by sa Osmani vrátili, čo bol starý trik. Porážka, ktorú utŕžili, ich natoľko zasiahla, že na túto lesť tentoraz ani nepomysleli. Zato víťazi sa ešte toho večera pustili do rabovania nepriateľského tábora. Vzhľadom na zmätok, v ktorom ho Osmani opúšťali, čakali na hrdinov spod Viedne nesmierne cennosti.
Deň po víťazstve vstúpil do Viedne J. Sobieski a usporiadal spontánny sprievod. Starhemberg na kráľovu počesť podával slávnostnú večeru, no v prenikavom pachu rozkladajúcich sa tiel bolo ťažké oceniť jemné chute vyberaných jedál a vín a poľská strana sa veľmi rýchlo odobrala do veľkovezírovho stanu. Ráno sa Poliaci presťahovali do dediny Schwechat, lebo v osmanskom tábore už nevládali znášať obrovský neporiadok a nápory múch.
Za neúspech treba zaplatiť
Víťazstvo posmelilo všetkých, oslobodenie Uhorska spod osmanskej moci konečne vyzeralo reálne. Kara Mustafa sa ocitol v úplne opačnej situácii. Nedokázal zabrániť, aby sa do sultánových uší nedostali správy o ďalších prehrách, ktoré po bitke pri Viedni utŕžil. Neúspech pri Viedni sa mu podarilo zvaliť na budínskeho pašu, ktorého neminul „hodvábny povraz“, ďalšie prehry už ale nebolo na koho zhodiť. Jeho dni boli spočítané. Do Belehradu boli vyslaní dvaja vysokí dvorskí úradníci a 25. decembra k nemu prišli v čase poludňajších modlitieb. Ukázali mu sultánov písomný rozkaz, aby vrátil pečať, svätú štandardu Proroka a kľúč od Kaaby v Mekke, odznaky jeho úradu. Potom mu oznámili, že je odsúdený na smrť.
Kara Mustafa sa k poprave postavil so stoickým pokojom, ako sa na člena rodiny Köprülü patrilo. Najprv si vyzliekol drahé, kožušinou lemované šaty, potom zložil turban a podal ich sluhovi. Dvaja kati s hodvábnym povrazom sa postavili za neho. Veľkovezír si kľakol do prachu podlahy a nadvihol si bradu, aby odhalil krk. Skúsení kati mu povraz stiahli okolo krku pričom celou silou ťahali jeho konce. Zomrel rýchlo. Jeden z katov mu potom odťal hlavu. Z hlavy mu stiahli kožu, vypchali ju suchou slamou a odniesli ju ako dôkaz sultánovi.
Tak skončil muž, ktorý sa síce nenarodil ako Köprülü, ale vďaka svojmu adoptívnemu otcovi, prvému veľkovezírovi z tohto rodu, mal možnosť utvárať dejiny ríše, ktorej hranice storočie a pol viedli aj územím dnešného Slovenska.
Použitá literatúra:
- Kopčan, V.: Obliehanie Viedne roku 1683 a Slovensko. Historický časopis 31, s. 498-522, 1983.
- Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava 1986.
- Kreiser, K./Neumann, K. C.: Dějiny Turecka. Praha 2010.
- Mendel, M. a kol.: Islám v srdci Evropy. Vlivy islámské civilizace na dějiny a současnost českých zemí. Praha 2007.
- Stoye, J.: The Siege of Vienna. Edinburg 2000.
- Wheatcroft, A.: Nepriateľ pred bránami. Habsburgovci, Osmanská ríša a bitka o Európu. Bratislava 2011.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor francúzsky jazyk a literatúra – dejepis. Doktorandské štúdium absolvovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Venuje sa obdobiu osmanskej expanzie na územie Uhorska/dnešného Slovenska, pričom sa zameriava najmä na sociálne a hospodárske pomery obyvateľstva žijúceho pod osmanskou nadvládou. Pracuje v Mestskom múzeu v Pezinku.
